Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ľudovo známa ako Božie Telo (lat. Corpus Christi), je významným prikázaným sviatkom v katolíckej tradícii. Slávi sa vždy vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v niektorých prípadoch v nasledujúcu nedeľu. V tento deň si pripomíname a uctievame skutočnú a reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej ako Boha a človeka. Je to sviatok, ktorý má bohatú históriu a osobitné zvyklosti, najmä procesie veriacich.
Pôvod a historický vývoj sviatku
Videnia svätej Juliány z Liège
Významný podnet pre zavedenie Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi možno vidieť v opakujúcich sa videniach blahoslavenej Juliány z Liège (1192 - 1258). Táto augustiniánska mníška a neskôr opátka kláštora Mt. Cornillon mala už v roku 1209 videnia žiarivého mesiaca s tmavým miestom. Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky - Eucharistia.
Juliána viaceré roky držala svoje videnie v tajnosti, až ho napokon prezradila lutišskému biskupovi Róbertovi, ktorý v roku 1246 povolil sláviť sviatok Božieho Tela v diecéze Liège (Luttich). Tým sa sviatok po prvýkrát slávil v jeho diecéze.
Eucharistický zázrak v Bolsene
Ďalším dôležitým míľnikom bolo eucharistický zázrak v talianskom Bolsene. V roku 1263, alebo podľa iných zdrojov v roku 1264, slávil kňaz Peter z Prahy svätú omšu v Kostole svätej Kristíny v Bolsene. Napriek svojej zbožnosti mával často pochybnosti ohľadom skutočnej prítomnosti Krista pod spôsobom premeneného chleba a vína.
Počas vyslovenia slov premenenia sa udial zázrak, ktorý opisuje kamenná tabuľa umiestnená na tomto mieste: „Zrazu sa hostia viditeľne premenila na skutočné mäso pokropené červenou krvou, okrem časti, za ktorú ju držal kňaz v rukách: nemohlo sa to udiať bez tajomstva, ale stalo sa tak preto, aby aj ostatní mohli vidieť, že je to naozaj hostia, ktorú drží v rukách celebrujúci kňaz nad kalichom.“
Zvesť o zázraku sa okamžite rozšírila a posilnila vieru kňaza. Vďaka tomuto zázraku a veľkej úcte k Oltárnej sviatosti, ktorou vynikal, pápež Urban IV. (ktorý bol v rokoch 1261-1264 na Petrovom stolci a predtým pôsobil v Luttichu), mohol spolu so sv. Tomášom Akvinským okamžite potvrdiť tento zázrak. Po dôkladnom preskúmaní pápež Urban IV. povolil jeho uctievanie a rozhodol o rozšírení sviatku Božieho tela na celú Katolícku cirkev.
Úloha pápeža Urbana IV. a sv. Tomáša Akvinského
Pápež Urban IV. v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi, čím sa predtým lokálny sviatok stal univerzálnym. Urobil tak bulou Transiturus de hoc mundo, ktorá začína slovami: „Keď prišla hodina jeho utrpenia, ustanovil náš Vykupiteľ a Pán Ježiš Kristus pred svojím prechodom z tohto sveta k Otcovi, v predvídaní svojej smrti, počas poslednej večere veľkú a skvelú sviatosť tela a krvi, pri ktorej rozdeľoval svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. Lebo kedykoľvek tento chlieb jeme a z tohto kalicha pijeme, zvestujeme Pánovu smrť.“ Sviatok znova potvrdil Klement V. na koncile vo Vienne (1311 - 1312).
Tradícia hovorí, že na prianie pápeža Urbana IV. pripravil liturgické texty pre omšu a Liturgiu hodín pre tento sviatok svätý Tomáš Akvinský. Tento veľký učiteľ Cirkvi sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Eucharistie. Bol známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré Cirkev dodnes používa, napríklad „Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý“ a „Ctíme túto sviatosť slávnu“. Od pápeža dostal poverenie napísať ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov.
Berengárov blud a transsubstanciácia
Hoci sviatok Božieho Tela bol oficiálne ustanovený až v 13. storočí, bol vyvolaný aj eucharistickými spormi. V 11. storočí sa v Cirkvi šíril blud kňaza Berengára z Tours, ktorý popieral skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii v zmysle transsubstanciácie. Berengár, ovplyvnený racionalistickými a nominalistickými tendenciami, tvrdil, že podstaty chleba a vína zostávajú nezmenené a prítomnosť Krista je len intelektuálna alebo duchovná.
Ježiš Kristus však pri Poslednej večeri jasne povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20). Apoštol Pavol tiež hovorí: „Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28).
Na konciloch v Ríme (1059) a Lateráne (1078, 1079) bol Berengár nútený podpísať vyznania viery, ktoré potvrdzovali, že chlieb a víno sa po konsekrácii podstatne menia na Kristovo Telo a Krv. Tieto bludy, podobne ako iné herézy, boli príležitosťou pre jasnejšiu interpretáciu a presnejšiu formuláciu katolíckej náuky o svätej Eucharistii. Slovo transsubstanciácia (prepodstatnenie) prvýkrát použil Hildebert z Lavardinu, a Rímsky koncil v roku 1079 jasne vyjadril povahu tejto podstatnej zmeny.
Význam Eucharistie pre sviatok
Reálna prítomnosť Krista
Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi predstavuje mimoriadne krásny sviatok, pri ktorom si uctievame Eucharistiu, pretože v nej je reálne prítomný Ježiš Kristus ako Boh a aj človek. Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi: „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.“ (KKC 1377)
V Eucharistii je teda obsiahnuté opravdivo, skutočne a podstatne celé Telo a Krv, spolu s dušou a Božstvom nášho Pána Ježiša Krista - teda celý Kristus. Preto stojí Eucharistia nad všetkými sviatosťami a je cieľom všetkých sviatostí. Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na Eucharistiu ako na svoj cieľ. Eucharistia je pomyselným stredom, okolo ktorého sú ostatné sviatosti usporiadané podobne ako sú planéty slnečnej sústavy okolo Slnka.
Transsubstanciácia a obeta
Pri slávení Svätej omše dochádza k transsubstanciácii obetovaného chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista. Kristus sa v sviatosti Eucharistie stal prítomným premenením chleba a vína na Kristovo Telo a Krv. Epikléza kňaza je prosbou, v ktorej kňaz prosí Boha Otca o zoslanie Ducha Posväcovateľa, aby sa obetné dary stali Kristovým Telom a Krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu (KKC 1105). Cirkevní otcovia potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého pri transsubstanciácii.
Pán Ježiš nám prízvukuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6,51). Eucharistia je pokrmom, z ktorého môžeme ťažiť silu k obeti. V eucharistickej obeti je celé stvorenie milované Bohom, predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Svätá omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi.
Prijímanie Eucharistie
Slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania. Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás. Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom, odlučuje nás od hriechu, utvára Cirkev a zaväzuje voči chudobným.
Vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz. Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže a musí byť pripustený na sväté prijímanie. Kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede nesmie prijímať Pánovo telo.
Cirkevní otcovia zdôrazňovali potrebnú dispozíciu pri pristupovaní k svätému prijímaniu: „cum amore ac timore“ (s láskou a strachom). Svätý Ján Zlatoústy napomínal, aby sa k eucharistickému Telu Pána pristupovalo s vrúcnosťou a rozpálenou láskou, napodobňujúc mudrcov z Východu v ich úkone adorácie. Pápež Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia uviedol: „Eucharistická hostina je naozajstná „posvätná“ hostina, v ktorej jednoduchosť znakov skrýva nevyspytateľnú Božiu svätosť.“
Tradície procesií
Symbolika a priebeh
Sviatok Božie telo už oddávna sprevádza tradícia procesií. Veriaci na čele s kňazom (a biskupom) kráčajú ulicami miest a dedín s monštranciou a kúskom premeneného chleba, symbolicky oznamujúc svetu tajomstvo Ježišovho tela a krvi, na ktoré sa pri každej omši premieňa chlieb a víno.
Sprievod sa obvykle postupne zastavuje pri štyroch oltároch symbolizujúcich štyri svetové strany. Tieto „oltáriky“ často vytvárajú rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Počas procesie deti na znak úcty a lásky k Bohu rozsýpajú po ceste lupene kvetov, čím vytvárajú slávnostnú cestu pre Najsvätejšiu sviatosť. Veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.
Historické korene procesií
Procesie sú v Cirkvi starobylou formou oslavy Boha. Cirkev v Enchiridion liturgicum z roku 1960 hovorí, že slávnostné verejné modlitbové pobožnosti veriaceho ľudu, ktoré sú vedené duchovnými z jedného posvätného miesta na iné, majú sa konať ako pripomienky Božích dobrodení a vďaky za Božiu pomoc. Preto poznáme procesie na sviatok Obetovania Pána, Kvetnú nedeľu, v Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania, na sviatok sv. Marka a iné.
Procesie poznali už pohania v Egypte i Babylone najmä z psychologických dôvodov. V Starom zákone židovský národ konal procesie s Archou zmluvy, pred ktorou kráľ Dávid dokonca tancoval na oslavu Boha. V 5. storočí sa konala procesia na sviatok Obetovania Pána. V Ríme sú známe Stationes procesie, ktoré sa konajú z rôznych rímskych kostolov. Už svätý Ambróz a svätý Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov.
Spočiatku sa slávnosť Božieho tela konala len v chrámoch. Neskôr pápež Ján XXII. upravil slávenie sviatku tak, aby sa konalo so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Oltárna sviatosť. Procesia tak prináša Krista a jeho požehnanie do miest a dedín, čím „demonštruje“ Kristovu prítomnosť.
Lokálne variácie a súčasnosť
V Rakúsku sa slávnosť Božieho Tela spája s rozmanitými regionálnymi zvykmi, napríklad s lodnými procesiami na jazerách, ktoré sú sprevádzané impozantným osvetlením. Procesia na jazere Hallstätter See sa spomína už v roku 1623 a na jazere Traunsee v roku 1632.
Na Slovensku sa tiež zachovali mnohé lokálne tradície. Napríklad v Detve sa procesie konali od nepamäti, sprevádzané dychovou hudbou, s miestnymi ženami pripravujúcimi zelené oltáriky (koľibki). Počas totalitného komunistického režimu boli slávnostné procesie ulicami mesta po roku 1968 zakázané a obmedzené len na priestory kostola. Obnovenie procesií bolo možné až po roku 1989 a táto tradícia sa s určitými obmenami zachovala dodnes.
Aj v súčasnosti, kedy Cirkev čelí rôznym spoločenským výzvam, ostáva slávnosť Božieho Tela dôležitým prejavom viery a katolíckej identity. Napriek poklesu návštevnosti kostolov, účasť na procesiách býva často silná, niekedy dokonca mnohonásobne väčšia než počet obvyklých návštevníkov kostola.
Liturgické zmeny po Druhom vatikánskom koncile
Po Druhom vatikánskom koncile nastali viaceré liturgické zmeny, ktoré sa dotkli aj slávenia tajomstiev Kristovho Tela a Kristovej Krvi. Popri sviatku Božieho tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej Krvi. Blahoslavený Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a svätý Pius X. v roku 1914 ustanovil jeho slávenie na 1. júla.
Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho Tela a Krvi na štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu. Spojením sviatkov Kristovho Tela a Krvi sa vyjadril pôvodný úmysel pápeža Urbana IV., ktorý vo svojej bule písal o jednotnom tajomstve Eucharistie, zahŕňajúcom tak Ježišovo Najsvätejšie Telo, ako aj jeho Krv.
Slávenie tejto slávnosti v súčasnosti nám pripomína veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo Telo a víno na Kristovu Krv, tak ako to chcel sám Ježiš Kristus. Veriaci, ktorí sa zúčastnia na Eucharistickej procesii tak vonku, ako aj vo vnútri chrámu, môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky.