Na Silvestra, 31. decembra, sa zachovalo množstvo zvykov, na ktoré by sme určite nemali zabudnúť. V minulosti sa dodržiaval zvyk chodenia tzv. ometačiek, najmä na dedinách, ktorý však postupne zanikol. Ometačky boli chudobné ženy, ktoré pred koncom roka symbolicky vymietali platne na pieckach, aby po celý rok dobre horeli.
V minulosti sa v podvečer na Silvestra schádzali veriaci v kostole na svätej omši, aby sa poďakovali Bohu za uplynulý rok. Večer sa zvyčajne konala veselica. Táto tradícia sa začala až po 2. svetovej vojne, pretože dovtedy boli zábavy zakázané až do Troch kráľov.
Na Silvestra sa pripravovala takmer rovnaká večera ako na Štedrý deň, s tým rozdielom, že sa mohlo jesť aj mäso. Na stole nechýbal rovnaký obrus ani chlieb. Atmosféru večera posledného dňa v roku dotvárali mládenci streľbou a práskaním bičom. Obvyklé bolo tiež obradné umývanie a preobliekanie sa do čistých šiat.
V Čičmanoch chodievali v tento deň „babki“, čiže mládenci preoblečení do ženských šiat s obrúskami na hlavách. Navštevovali rodiny s dievčencami na vydaj. Noc, ktorá predchádzala Novému roku, mala zvláštnu moc zásluhou rôznych veštieb. Verilo sa, že sa čo sa v tú noc prisnije, to sa aj splní. Mágia mala vplyv aj na predpovede počasia - červené zore ráno veštili víchrice, búrky, neúrodu a biedu, drobný hustý dážď bol zasa predzvesťou hustých plných obilných klasov.
K zvykom patrilo aj zametanie smetí do kúta miestnosti, nie von, aby sa niekto „nevymietol“ z domu, teda aby nezomrel. Zakázané boli tiež niektoré práce v domácnosti, ako pranie a vešanie bielizne, pretože ten, kto ju vešal, mohol ťažko zomierať, alebo sa dokonca obesiť.
V silvestrovskom období sa konali zakáľačky, ktoré boli sviatkom celej rodiny. Zvykli sa plánovať svadby a žilo sa už očakávaním príchodu fašiangov. Zimné zvyky a tradície na Silvestra a Nový rok sa líšili podľa regiónov a charakterizovali vtedajší život a dobu.
Nový rok a jeho význam
Podľa našich predkov mali novoročné obrady a rituály odhaľovať budúcnosť, chrániť od pohrôm, prispieť k blahobytu a priniesť šťastie. Na Slovensku sa doteraz udržiava stará povera, že šťastie prináša prasiatko. Preto sa na novoročnom stole nesmel objaviť ani hus či bažant, teda hydina, ktorá lieta, pretože v novom roku by sa rozletel aj všetok majetok. Podávala sa aj šošovica a jedlá s makom, pretože symbolizovali peniaze.
Na Nový rok, 1. januára sa v minulosti tradovalo, aby si ľudia zabezpečili bohatstvo, prosperitu a úrodu. Platil zákaz vstupu ženy ako prvej do domu. Nič dobrého neveštil ani príchod starého chlapa oblečeného v kožuchu. V každom dome však boli vítaní malí chlapci - vinšovníci. Ak do domu prišiel niekto cudzí, nesmel mať prázdne ruky a mal priniesť aspoň koláče, resp. peniaze, čo znamenalo, že prináša hojnosť a nie škodu.
Navyše musel zaželať: „Vinšujem vám šťastlivý nový rok, že ním dal Boh starý prežiť a nového dožiť!“ Na nový rok musel v celej domácnosti vládnuť čistota a poriadok, aby tak bolo po celý rok. Ženy chodili do kostola v bielom odeve, aby si zabezpečili úrodu pekného a vysokého ľanu. Niekde zasa v tento deň varili halušky, aby malo obilie veľké klasy.
Najprirodzenejším začiatkom Nového roka bol oddávna zimný slnovrat, teda keď tmavá noc predávala moc svetlému dňu. Na Nový rok sa malo skoro vstávať. Verilo sa, že ten, kto by sa povaľoval dlho v posteli, by sa stal darmošľapom a lenivcom.
Hlavnou novoročnou poverou je nepochybne tá, ktorá pripomína, že tento deň má vplyv na celý začínajúci rok. Preto sa všetci snažili vyhnúť sa sporom, obyčajne si priali navzájom priania a snažili sa byť čo najlepšie naladení. Každý sa snažil mať na Nový rok niečo nové na sebe, aby bol po celý rok ako nový. Kto mal tento deň pri sebe peniaze, mal ich podľa ľudovej tradície aj po celý rok. Niekde si kvôli poisteniu peňazí po celý rok nechávali kúsok ryby od Štedrého dňa.
Za dobré znamenie sa považovalo, ak do domu na Nový rok vstúpila mladá žena alebo dieťa. Stará žena znamenala nešťastie. Každá hospodárka si tento deň dávala obzvlášť pozor na hrnce. Keby sa jej nejaký rozbil, celý rok by bol naštrbený. Cez prah sa pokladala metla a kto prišiel do domu prvý, mal ju zobrať a upratať na miesto, inak by sa z neho stal nenapraviteľný leňoch a bol by k ničomu.
K novoročnému obedu sa podával uvarený prasačí rypák. Každý, kto z neho kúsok zjedol, sa nemusel obávať biedy a taktiež hovädzí vývar s krupicou, tzv. "miliónová polievka".
15 Traditional Slovak Dishes you must try in Slovakia | Slovakia Cuisine
Umelecký opis ako prostriedok vyjadrenia
Pri umeleckom opise sa jednotlivé znaky a vlastnosti opisovaného objektu vyjadrujú prostredníctvom metafor, personifikácií, básnických prívlastkov a prirovnaní. Použitím týchto básnických prostriedkov vzniká text umelecky zafarbený.
S umeleckým opisom sa často stretávame v literárnych dielach, v beletrii. Čitateľovi poskytuje umelecký zážitok. Opísať niečo prostredníctvom umeleckého opisu môžeme čokoľvek, no najčastejšie to býva krajina, príroda, ročné obdobie. Umelecký opis na rozdiel od obyčajného opisu nie je len vymenovanie určitých znakov opisovaného objektu, no mal by v čitateľovi vyvolať umelecký zážitok. Preto musíme popustiť uzdu svojej fantázii a jednotlivé znaky opísať použitím básnických prostriedkov.
Pri výbere toho, čo chceme opisovať, je dobré zvážiť, či sa nám bude dať nechať rozlet nášmu básnickému prejavu. Malo by to byť niečo, k čomu mám hlboký citový vzťah, čomu je naše srdce otvorené. Vtedy nám naša fantázia pomôže a originálne prirovnania, metafory či iné básnické prostriedky nám budú prichádzať na myseľ samé.
Nebojme sa prirovnať nejaký prírodný úkaz niečomu typickému len pre ľudskú spoločnosť, pôsobí to zaujímavo. Vytvárame personifikáciu. Všímajme si farby a ich rôznorodosť. Dodáme tým celému textu výtvarný ráz. Každú farbu môžeme k niečomu prirovnať alebo bližšie vyjadriť jej odtieň. Červená ako krv, ako jahody, ako muchotrávka… zelená ako tráva jarná či ako borovicový les, žltá ako citróny alebo ako kanárik. Poprípade môžeme aj jednotlivým farbám dať nejaký prívlastok, aby si ich vedel čitateľ lepšie priblížiť.
Otvorme svoje srdce a vyjadrime emócie, ktoré v nás daný opisovaný objekt vyvoláva. Veď pocity môžu byť neskutočne rôznorodé, príjemné a nepríjemné, ale aj zmiešané. Nezabudnúť na zvuky. Predstava nejakého zvuku vyvolá v čitateľovi pocity akoby tam bol on sám. Poskytnime mu ten zážitok. Bubnujúci dážď, zurčiaci potok, krákajúce vrany, ruch mesta, ale aj také mrazivé ticho zimného lesa mu určite pripomenie známe pocity.
Príklady umeleckých opisov
Umelecký opis je náročný na nápady. Nie vždy sa nám darí. Po zimných mesiacoch, ktoré sa zdalo, že trvali tak dlho, opäť cítiť vo vzduchu závan jari. Príjemná vôňa, ešte len tak nenápadná, no zvestuje nám, že príroda pomaličky ožíva. To jarné slniečko odmäkčilo všetko živé a za chvíľu sa nestačíme čudovať, ako všetko okolo nás sa raduje z nového začiatku. Orchester vtáčích hlások nás poteší. Tráva, stromy sa jasnou zeleňou svoju radosť prejavia. Lúky svoj koberec zelený ozdobili drobným kvietím a včielkam začína veľká medová oslava. Lastovičky sú opäť doma a svoje obydlie si stavajú, bo na svet prídu mláďatá. A v potoku už vidíme kačičku, ako svoje deti vyviedla z hniezda a ukazuje im tento svet. Aj ľuďom na tvári sa viac úsmev zjavuje. Čas znovuzrodenia im v srdci radosť prináša.
Z čoho však na chvíľu onemieme je pohľad na čerešne, mladuchy nevinné, na pár dní si obliekli biely šat. Kvety sa už v plody zmenili, slniečko ich zafarbí. Teplý večer nás na prechádzku láka. Tak jasná a pritom krátka noc. Vo vysokej tráve svrčky majú koncert a svätojánske mušky kde tu malým svetielkom dajú o sebe vedieť. A hneď včas ráno nás slniečko lúčmi pohladí, však tieto dni je tak štedré k nám. Len hrej slniečko zlaté, hrej.
Slniečko naše je už trochu skúpejšie, noc dňu uberá čas a my sledujeme módnu prehliadku stromov. Chvália sa svojím šatom farebným v súťaži o listy najrôznorodejšie zafarbené. Červeň, mahagón, meď, bronz, ba i zlato. Lastovičky posadali na drôty, to je posledná ich porada pred odchodom. Tak teda dovidenia moje krásne, pozdravte kraje ďaleké a na jar sa stretneme zas. A už asi stromy skončili so svojou chválou, už šaty vyzliekajú.
Kráčajúc krajinou nemôžeme prehliadnuť, že zima prevzala svoju vládu nad prírodou. Zima, tá pani možno krutá, no spravodlivá. Veď to ona dopraje zemi po úrodnej jeseni odpočinok. Dotkla sa jej rukami, čo menia vodu v ľad, mrazom ju uložila k spánku a prikryla perinou so snehu ľahkou ako páperie. Stromy, oblečené, majú šaty z cukru, biela farba bude teraz v móde. Nepočuť ani vtáčika zaštebotať ani muší bzukot. Ticho! Rozkázala zimná vládkyňa. Zem musí teraz chvíľu spať. Keby som mal nájsť miesto na umiestnenie perníkovej chalúpky, bolo by to práve tu.
Toto miestečko som navštívil mnohokrát, v každom ročnom období, za rôzneho počasia. Bol som tu ráno, kedy slnečné lúče presvitajúce cez rannú hmlu osvetlili kvapky rosy na pavučinách v tráve. Vyzeralo to, akoby pavúčik namiesto mušiek chytil do svojich sietí trblietajúce sa diamanty. Bol som tu uprostred horúceho letného dňa, kedy orchester pilne pracujúcich včiel predviedol svoj známy súzvuk bzukotu. Bol som tu v rôznych obdobiach môjho života. Už nie som malým chlapcom, čo s detským nadšením beží lesným chodníkom pomedzi hrdo stojace smreky. No stále bude tento les pre mňa lesom rozprávkovým. Pretože toto prostredie má v sebe také čaro, čo podnieti moju fantáziu a v mojich predstavách ma obklopia rozprávkové bytosti. Veď sú tu skrýše, ako stvorené pre lesných škriatkov, domov zvierat, čo rozumejú ľudskej reči, no a tá lúka? Taký je lesík, kde rád chodievam, ku ktorému má moje srdce veľmi blízko.
Keď slnko naťahuje svoje kostrbaté lúče stále bližšie k nám, z popod topiaceho sa snehu vykúkajú prvé snežienky, zazelená sa prvá tráva a pohľad na toľkú krásu nás donúti vybrať sa von a nadýchnuť sa konečne aspoň trošku slnkom prehriateho vzduchu, to nie je nič iné ako znak, že jar, najkrajšie obdobie roka, už klope na dvere. A keby len klopala. Ona sa hlási, kričí, čviriká. Nedá sa prehliadnuť. Príroda ožíva. Zvieratá, pošteklené prvými slnečnými lúčmi, sa prebúdzajú, vystrkujú hlavy spod kopy lístia, cítia vôňu jari. Stromy, akoby jar do nich odrazu vdýchla život, sa zahaľujú do krásnych zelených plachiet, aby zachytili čo najviac energie, ktorú predsa aj pre nich slnko vyžaruje.
„Čviri, čviri, čviri,“ ozýva sa prírodou. To vtáky sa hlásia, že prišli zďaleka, lebo ani oni si nechcú nechať ujsť toľkú nádheru. Lietajú z miesta na miesto ako zmyslov zbavené, len aby im nič neuniklo, aby videli, ako sa to tu všetko prebúdza. Keď rastliny už pevne stoja na svojich stonkách, stromy majú listy a vtáčiky už bývajú v novovybudovaných hniezdach, vtedy sa jar vrhne do svojej poslednej fázy. Lúky zaleje množstvo farieb, vzduch zaplaví nádherná, nenapodobiteľná vôňa. Nie, to nie je zázrak. Kvety najrôznejších tvarov, hýriace farbami aké by človeku ani na um neprišli, do ovzdušia vypudzujúce vône od výmyslu sveta a to všetko v dokonalej súhre, jednote pre jeden, jediný cieľ: aby práve oni vôňou privolali, farbou a tvarom prilákali včelu či čmeliaka, aby ich opelili, a i z ich sladučkého nektáru pripravili med. Na lúke to len tak bzučí. No jar nezavítala len do prírody, do lesa, na lúku. Prišla i na dedinu, do mesta, zaliala ulice, sídliská. Deti pobehujú pred činžiakom - „nahánky“, „skovky“ to sú slovká, ktoré počuť zo všetkých strán. A do toho zaznie: „góóól!“ Kde tu sa ozve krik mamky volajúcej svojho synčeka, či dcérku. Na šiestom poschodí nebojácna pani umýva okná, niektoré mamky sa prechádzajú s kočíkmi, iné sedia pri pieskovisku, dávajú pozor na svoje ratolesti, klebetia.
Zima (Umelecký opis)
Zima je krásne ročné obdobie, ktoré k nám prichádza každý rok v rovnakom čase ako mávnutím čarovného prútika. Krajina sa premení na rozprávku s cukrovou polevou a z oblohy začnú padať snehové vločky, trblietajúce sa sťa diamanty. Pomaly sa vznášajú k zemi, ako drobné víly.
Prvé ranné hmly sú ako mliečne závoje a mráz nás štípe na tvári. Ľudia opäť vytiahnu zo skríň svoje hrubé, teplé kabáty a deti si natiahnu čiapky s brmbolcami, rukavičky a šále pripomínajúc malých škriatkov.
Dni sú kratšie a kratšie, štrbavé slniečko len občas potichu vykukne spoza mraku a aspoň na chvíľu ohreje naše červené líčka. Vtáctvo odlieta do teplých krajín, zvieratá zbierajú posledné zásoby a iné sa ukladajú na zimný spánok.
Na oknách áut a domov ujo Mrázik nakreslí rozmanité obrázky, na budovách vyrastú podlhovasté, svojou sladkosťou lákajúce cencúle a jazerá a rieky sa zmenia na priezračné, ligotavé zrkadlá. Padajúci sneh však svojou krehkou krásou nevyzdobí len budovy a domy.
K zime patrí aj očarujúci čas Vianoc, vtedy sa dokonca aj ľudia menia. Sú milší a dobrosrdečnejší, všade na okolí počuť priateľskú vravu a pohoda priam zurčí z vyzdobených príbytkov a blikajúcich svetielok v osvetlených izbách. Cítiť príjemnú vôňu domácich medovníkov a vyprážaného kapra, všetci sa zbiehajú do kostolov, ktorých zvonce cvendžia ako o dušu, aby sme navštívili polnočnú omšu.
Deti sa guľujú, sánkujú, lyžujú a stavajú snežných človiečikov - snehuliakov, s mrkvovými nosmi a farebnými šálmi. Najviac sa ale tešia na ten deň, keď konečne postavia stromček doprostred izby v jeho plnej kráse a výške. Ozdobia ho nádhernými anjelikmi, svetielkujúcimi prskavkami a sladkosťami, na vrch slávnostne posadia zlatú hviezdu a potom netrpezlivo čakajú na to, aký darček im tento rok prinesie Ježiško.
Avšak aj táto krása raz pominie a nasleduje jar, ktorej zima odovzdá svoje žezlo. Nemusíme však smútiť.
Umelecký opis zimy
Rozlepím viečka a naskytne sa mi ten najúžasnejší pohľad. Čiastočky oblohy posiate v mesačnom svite mi šteklia tvár a srdce radostne poskakuje kabaret pri pohľade na scenériu zimného rána. Stromy stojace v rade ako zápalky už dávno nie sú odeté do garderób jesenných farieb a les pod oknom už nevyzerá ako chameleón. Márne by ste stáli v predsieni lesa a snažili sa zízať a napínať viečka, aby ste uzreli spenené závesy blankytných vodopádov vlniacich sa po skalách pohoria ako čipkované závesy vo vetre. Biele závoje sa prevaľujú všade, dokonca aj po studenom betóne, až z nich mám pocit, že sa po nich dá kráčať sťa po oblakoch.
Mesiac sa preteká s poslednými hviezdami, kto prvý zmizne z ranného zore a na cestu ľuďom svietia obloky študentov medicíny. Môj zrak zavadí o studené slnečné lúče režúce moju izbu na rezance. Celé mesto je zababušené do mäkkej snehovej prikrývky a ohlušujúceho ticha. Priestor blčí tónmi organu, ako keby chcel prebudiť Golema a vzduchom sa preháňajú veľryby a vzducholode ako z Teslovho sna.
Mäkké vankúše a paplóny snehu sú porozhadzované jeden cez druhý ako po tej najdivokejšej vankúšovej bitke. Ležia na parkovisku, na strechách a na chodníkoch, ba pár sa prepašovalo aj na čísi balkóny. Mierny vetrík sa ich teraz snaží upratať po svojej sestre Chumelici a zhŕňa ich vločku po vločke do závojov ako do kôp špinavého oblečenia. Pri práci si rád zaspieva v komínoch, či namaľuje lúku na to či ono okno. Umelecké vsuvky sa mu často daria viac, ako samotná robota a preto mu občas treba uľahčiť prácu lopatou na sneh. Za odmenu namaľuje na oblok o kvet či dva viac.
Niet sa čomu čudovať, veď jeho umelecký cit ocení aj samotná Ľadová kráľovná, ktorá jeho výtvory zarámuje do cencúľov a vytvára tak dojem sofistikovanej galérie. Jeho diela sú síce už pár tisícročí všetky na jedno kopyto, no móda sa stále vracia, takže nikdy nevyjdú z kurzu. Medzi jeho najväčších obdivovateľov patrí aj dedo Mráz, ktorý sa už veky pokúša o plagiátorstvo, no nakoniec z toho vždy vzíde len akési zrkadlo zo zamrznutého jazera, či inej vodnej plochy. V ňom sa odrážajú ochabnuté konáre stromov, ktoré sa v tomto ročnom období ťarbavo pohybujú vo vetre ako keby tancovali. Keď má človek šťastie, zahliadne v odraze aj zvedavé rybky, ktoré sa prišli odkiaľsi z hlbín pokochať zimným svetom. Preháňajú sa pomedzi koruny stromov ako snehové vločky vo vetre a javia sa, ako keby v nich lietali. Dedo Mráz je nakoniec surrealista.
Ak sa bavíme o zimnom umení, nemožno opomenúť sochy a súsošia, nad ktorými by síce antickí znalci krútili hlavami a krčili nosmi, no pre modernejších labužníkov skvostu predstavujú nenahraditeľnú súčasť zimnej krajiny. Hovorím o strážcoch každej záhrady, o stojacich pustovníkoch na každom poli, o snehuliakoch. Od svojho zrodu len nemo stoja, ani sa nepohnú a hrdo vypínajúc hrude s gombíkmi a nosiac bizarné hrnce na ozdobu, statočne čakajú na roztopenie.
A osobne si neviem predstaviť lepší čas na prebúdzanie dieťaťa v samom sebe, ako je čas vianočný, alebo zimný. Sedieť vo vlastnej obývačke po krk zababušený v deke, podobne ako svet tam vonku v snehu, a hľadieť z obloka na determinovaný chaos snehových vločiek nežne tancujúcich žiadny a zároveň všetky tance sveta naraz, s ladným dopadom na svojich druhov, je jedna z najviac upokojujúcich vecí, ktoré poznám. Zároveň vo všetkých bytoch rozvoniavajú sladké medovníky a iné koláče, ktoré vyvolávajú nostalgické spomienky na ranné obdobie života. Anjelov v tomto čase nevídať len v oblakoch, ale celkom aktívne sa s harfou v ruke angažujú aj do príjemného priebehu vianočných trhov na pódiách, ba pár stôp zanechajú aj v snehu v podobe svojich obrysov. A kto z nás nečaká na Vianoce na zlaté prasiatko? Zima je čas úžasných artistických kreácií, tanca, spevu, aj vizuálneho pôžitku. Je to čas súdržnosti a priateľstva, kedy sa k sebe ľudia chúlia ako vrabce na streche nie len od zimy, ale aj z pocitu spolupatričnosti.
