Silvester Lavrík (* 24. január 1964 v Spišskom Štiavniku) je výraznou osobnosťou súčasnej slovenskej kultúry. Pôsobí ako prozaik, dramatik, režisér, príležitostný publicista a výtvarník. Jeho tvorba a profesionálna dráha sa vyznačujú širokým záberom a hlbokým záujmom o historické, spoločenské a individuálne osudy.
Životopis a kariéra
Po absolvovaní Pedagogickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde študoval slovenčinu a výtvarnú výchovu, pracoval Silvester Lavrík ako učiteľ. Neskôr študoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V roku 1991 založil divadelné združenie BáPoDi, kde dodnes pôsobí ako kmeňový autor a režisér.
Jeho profesionálna dráha zahŕňa rôzne pozície:
- pracoval ako učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy;
- bol kreatívnym riaditeľom v reklamnej agentúre;
- pôsobil ako režisér Slovenského rozhlasu v Bratislave a v Košiciach;
- bol umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne (od roku 2000);
- v rokoch 2005 - 2009 zastával post riaditeľa Rádia Devín;
- v rokoch 2009 - 2011 pôsobil ako projektový manažér Rádia Litera a Rádia Klasika, ktoré aj zakladal;
- v súčasnosti je zamestnaný ako riaditeľ Základnej umeleckej školy Dezidera Kardoša v Bánovciach nad Bebravou;
- na Divadelnej fakulte VŠMU externe vedie ateliér autorského divadla.
Ako dramatický autor a režisér spolupracuje aj s profesionálnymi divadlami v Česku, Poľsku a na Ukrajine, ako aj v New Yorku, Ľvove, Budapešti, Prahe, Brne, Českých Budějoviciach, Ostrave, Bratislave, Banskej Bystrici, Trnave či v Martine.
Literárna tvorba a diela
K literatúre mal Silvester Lavrík blízko už od detstva, keď čítal "ako lykožrút", pričom jeho ranné čitateľské zážitky sú spojené s antológiou rozprávok od bratov Grimmovcov.
Prozaické diela
Debutoval v roku 2002 zbierkou poviedok Allegro barbaro. Neskôr vydal novelu Villa Lola (2004). Medzi jeho ďalšie prozaické knihy patria Zlodeji (2005) a Perokresba (2006).
Jeho prvý román s názvom Zu (2011) sa dostal do finálovej desiatky literárnej súťaže Anasoft litera. Výrazne zarezonoval historický román Nedeľné šachy s Tisom (2016), za ktorý získal Cenu Jána Johanidesa v roku 2018 a ktorý sa tiež ocitol vo finálovej desiatke Anasoft litery v roku 2017. V roku 2019 mu vyšiel historický dokuromán Posledná k., známy aj ako Posledná (k&k) barónka. Najnovší román, Predpoveď na zajtra (Dixit 2024), má podtitul "Hľadanie rovnováhy románom".
Dramatická tvorba
Silvester Lavrík napísal viac ako 20 divadelných hier. V roku 2007 mu knižne vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry.
Medzi jeho ocenené divadelné hry patria:
- Katarína (1995) - získala prvé miesto počas udeľovania Cien Alfreda Radoka v roku 1996 (aj 1. miesto Cena Alfréda Radoka 1995).
- Zátišie s matkou (1996) - Cena Ministerstva kultúry SR Za tvorivý čin roka.
- Hájnikova žena (1999) - spoločne s Karolom Horváthom, Cena Ministerstva kultúry SR za úpravu textu.
- Uschni láska moja - prvé miesto v súťaži Dráma 2000.
Ďalšie známe hry sú Svety za dedinou (1999), Sota (2001), Valašské remazúry (2001) a Žltá, žltá ľalia (2003). V roku 1998 získal 3. miesto v Cene Alfréda Radoka.
Tematické okruhy a autorská filozofia
Historická pamäť a trauma
Ústrednou témou jeho románu Nedeľné šachy s Tisom bola trauma z vedomia, že ako občan Slovenskej republiky, ako syn svojich rodičov a vnuk prarodičov, je dedičom aj fašistickej minulosti. Podobne pri Poslednej barónke pociťoval to isté voči boľševickému odkazu, ktorý na klérofašistickú minulosť nadväzoval. Obidva tieto režimy podľa neho cynicky, koristnícky a brutálne šliapali po všetkom cennom, krehkom a vzácnom, čo zdedili z minulosti. Vynakladali veľa energie na to, aby sme zabudli, kto vlastne sme, v "tejto našej hobitej krajinke pod Tatrami".
Román Predpoveď na zajtra v jednej zo svojich rozprávačských línii, predstavovanej obyvateľmi Chudej Lehoty, je víziou spoločenstva, ktoré boj o historickú pamäť, a teda aj zdroje sebaúcty, vzdalo a často bez toho, aby o svojej kapitulácii vôbec vedelo. Varuje, že ak "prehratú bitku" necháme napospas zabudnutiu, tá neúcta sa nám vypomstí. Fascinuje ho, koľko energie vynakladá človek, aby to, čo žije, sám pred sebou mohol považovať za normálne, ak už rovno nie dobré. Upozorňuje na "fatálny druh zabúdania", ktorý nám potom vyrába vedomie historickej neukotvenosti, pretržitosti dejín a potrebu hrubých čiar a nových začiatkov. Jeho výsledkom je v lepšom prípade spomienkový optimizmus, v horšom prekrúcanie a falšovanie histórie, čo nás opäť len zneisťuje a ženie do patetických gest nacionalizmu, konzervativizmu a oportunizmu.
Vzťah k identite a európskemu kontextu
Ďalším širším a hlbším kontextom v jeho tvorbe je rovina (ne)začlenenosti Slovenska do európskeho kontextu v dobe, keď sa "veľa vžitých predstáv o sebe samých musí zavesiť do tej istej skrine, kde už visia kroje, ľudácke uniformy, zväzácke rovnošaty a ostatné rekvizity našej minulosti." Uznáva, že hoci je to súčasť kultúrneho odkazu, sami sebe ideme naprotiveň, iným na posmech.
Ponúka paralely, napríklad s USA, kde etnické skupiny sú najskôr americkí občania, až potom pestujú svoje zvyky. Zastáva názor, že "čím skôr si uvedomíme, že svojím spôsobom žijeme v skanzene, tým skôr ako spoločenstvo naviazané na jazyk a národ dospejeme a zladíme krok s požiadavkami doby."
Tvorivý proces a poslanie literatúry
Spoločnou črtou jeho románov je skutočnosť, že veľké dejinné udalosti ho zaujímajú predovšetkým ako rámec individuálnych histórií. Baví ho sledovať, ako kto historické výzvy zvládol, za akú cenu obstál, či mapovať, ktoré z ilúzií sa nám stali pascou. Ako svoju "obsedantnú zábavku" vníma aj ponúkanie čitateľom paralely k tomu, čo žijeme dnes, naivne presvedčení, že až s nami ľudstvo zažíva tie naozaj vážne výzvy.
K písaniu pristupuje tak, že najskôr si vyberie tému, ktorá má v sebe zakódovaný štruktúrovaný problém, potom jej nositeľov, reprezentantov - teda postavy. Tie potom nechá trápiť sa neriešiteľnými a nemožnými situáciami, ktoré musia nejako zvládnuť, ak sa chcú ocitnúť aj na ďalšej strane románu aktívne. Snaží sa pritom nemoralizovať, nesúdiť a netriediť postavy na porazených a víťazov, túto prácu prenecháva čitateľom, hlavne tým múzickým.
Príkladom je téma slobody, kde si uvedomuje, že tí, ktorí žijú z ruky do úst, slobodu v politickom zmysle k svojmu prežívaniu nepotrebujú. Naopak, chorý človek sa obáva nového dňa, hoci po ňom túži. Kolektívna pamäť a spôsob tradovania udalostí pre neho nie sú amorfná masa navzájom vyladených asociácií.
1977: Sylvester Stallone o natáčaní filmu ROCKY | Film 77 | Rozhovory s klasickými filmami | Archív BBC
Román "Predpoveď na zajtra" a osobná reflexia
Viacero časových plánov a ukotvenie v realite
Jeho ostatná kniha Predpoveď na zajtra je príbehom, ktorý zasahuje viacero časových plánov. Odohráva sa v rokoch 2020 až 2023, čiže v čase pandémie a na začiatku vojny na Ukrajine. Rámcujú ju však udalosti z roku 2045 a 2065, v ktorých načrtáva možný vývoj sveta po nukleárnej katastrofe. Fyzikálny čas plynie zdanlivo synchrónne, no pre prežívanie a jeho zachytávanie v rozprávaní je orientácia v merateľnom čase len jedna z výziev.
Značné miesto v knihe zaberajú citáty z televíznych či rozhlasových správ, ktoré tvoria aktualizačný rámec príbehu. Bolo pre neho dôležité ukotviť nadčasový príbeh lásky do veľmi konkrétneho času a priestoru, pretože doba je rýchla a zabúdame ešte rýchlejšie. Prítomnosť výberu z denných správ v románe považuje za jeden z dôkazov, že nemení autorskú stratégiu. Vďaka nim čitateľ zistí, čím sme v dobe pandémie covidu a útoku na Ukrajinu žili, a tiež, že život sa aj v tom vyšinutom období zo všetkých síl usiloval ostať čo "najnormálnejším". Absurdity a banality, cynizmus a absurdnosť udalostí, ktorým sa hovorí veľké dejiny, len podčiarkovali pitoresknosť doby. Považuje za veľkú literárnu príležitosť "vyberať z toho, čo žijem, vyberať udalosti, ktoré vypáčené z haravary každodennosti a z odstupu vyznievajú úplne inak".
Charakter postáv a ich vývoj
Hlavnou postavou príbehu je Vladimír, päťdesiatnik, bývalý herec z reklám a spoločník bohatých dám, ktorý niekedy vystupuje ako arogantný chrapúň, inokedy ako citlivý človek, na inom mieste ako angažovaný intelektuál. Postavy sa delia na tie, ktoré vzdali boj o historickú pamäť, a tie, ktoré sa z mentálnej letargie vymaňujú. K tým druhým patrí aj Vladimír a jeho priatelia z mladosti. Napokon sú tu aj postavy, ktoré "prinášajú do príbehu intímne rozmery ľudských osudov typických pre ušľachtilé povahy".
Nádej a budúcnosť
Jeho román Predpoveď na zajtra nie je žiadna overtúra k dystópii, ale je nositeľom nádeje. Nositeľmi nádeje sú pre neho osobne "slobodne mysliaci a zodpovedne konajúci ľudia", ideálne citliví, šikovní a vytrvalí, zároveň odolní, aby ich neporazila "presila nepriaznivých okolností, hlúposť protivníkov a cynickosť toho, čo sa zvykne nazývať vyššou mocou". Verí, že ľudstvo svoju "prostoduchú, tradicionalisticky obťažkanú ľahkovážnu žonglovačku s vlastnou budúcnosťou prežije", a to vďaka mladým a vzdelaným ľuďom. Tento román vníma ako "trojského koňa do manosféry mojej generácie (1964)". Podtitul románu nehovorí primárne o jeho hľadaní rovnováhy, ale o "rozkolísanosti celého nášho sveta, o našej neochote dávať zo seba aspoň toľko, koľko si pre seba pýtame".
Hľadanie rovnováhy a terapeutická funkcia písania
Pri istej sume životných skúseností a ešte predtým, než si vek začne brať svoju daň, je podľa neho oprávnené žiadať od seba samého, aby sme začali hľadať vyváženosť medzi svojimi očakávaniami a vlastnými možnosťami. Priznáva, že hoci sa nikdy v živote nenudil, väčšinu svojej životnej energie investoval do vzťahov a práce, ktoré ho obohacovali. Jeho život je stále zaujímavý a každým dňom zaujímavejší. Nechce žiť "nepravý čas čakania", v ktorom sa celý týždeň čaká na víkend a ten sa napokon premárni. Hoci mu je trápne o tom hovoriť nahlas, stále ho baví pracovať tak, aby z toho bol aj "nejaký nadpersonálny, spoločensky zaznamenateľný osoh". Viac než polovicu svojho života je riaditeľom niečoho, čo má spoločné s kreativitou, vzdelávaním a umením, pretože považuje za dôležité žiť spoločensky prospešný život.
Od práce s ľuďmi sa utieka k písaniu - o ľudskom prežívaní. Písanie mu poskytuje legitímnu možnosť spracovať prežité, pomenovať a nechať za sebou, lebo každý deň prináša nové výzvy. Hoci netvrdí, že písanie má namiesto terapie, priznáva, že hľadanie mien zdrojom problémov a konfliktným situáciám mu prináša vysokú mieru intelektuálneho naplnenia. Preto po napísaní Predpovede na zajtra cíti "istý typ úľavy pochádzajúci z vedomia, že som za starnúcich heterosexuálnych kresťanských bielych mužov, ak už nie splatil spoločenský dlh, tak som ho aspoň nezvýšil." A nechal čitateľa nazrieť do vzorcov myslenia a konania, priznal niektoré typy závislostí a ponúka možnosť nahliadnuť do nášho sveta.