MUDr. Silvester Krčméry, CSc., Dr. h. c. (* 5. august 1924, Trnava - † 10. september 2013, Bratislava) bol významný slovenský lekár, skaut, politický väzeň a katolícky disident. V časoch komunistického režimu spolu s tajným biskupom Jánom Korcom a s Vladimírom Juklom zorganizoval na Slovensku rozsiahlu tajnú cirkev. Bol trpiteľom za vieru, ktorý strávil roky vo väzení za svoje presvedčenie a činnosť. Jukla i Krčméryho oceňujú veriaci, duchovní i ich priatelia a známi ako ľudí, ktorí sa celý život snažili o službu pravde, dobru a láske.
Detstvo a mladosť
Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924 v Trnave. Detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici, neskôr sa kvôli otcovej práci presťahovali do Bratislavy. V mladosti vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas stredoškolského štúdia sa naplno zapojil do služby cirkvi. Ako 13-ročný chlapec si poznačil do denníka latinskú vetu: „nulla dies sine linea“, čo v preklade znamená „ani deň bez riadka“ alebo „nezaháľať ani deň“. Tento zápis symbolizuje jeho celoživotnú snahu o neustálu činnosť a rozvoj.
Vplyv Tomislava Kolakoviča a formovanie viery
V roku 1943 sa Silvester Krčméry zoznámil s chorvátskym kňazom, profesorom Tomislavom Kolakovičom (1906 - 1992), ktorý sa intenzívne venoval vysokoškolskej mládeži. Kolakovič utiekol na Slovensko, pretože ho v Chorvátsku prenasledovalo Gestapo pre jeho odpor voči nacistickej ideológii. Krčméryho silno ovplyvnil svojimi revolučnými myšlienkami o mieste a význame laikov a malých spoločenstiev v Cirkvi, ako aj fatimským posolstvom o obrátení Ruska. V Kolakovičovom spoločenstve, nazývanom Rodina, sa Silvester naučil poznávať tie najzákladnejšie pravdy života. Inšpirovali ho Kolakovičove skutky lásky, ale predovšetkým to, ako tento človek dokázal vnímať a prijímať realitu života.
Krčméry o Kolakovičovi hovoril: „Kolakovič bol človek reality. Ak počul, že je niekde prenasledovanie, nestačilo mu, že si o tom prečítal nejakú knihu alebo noviny. On si zbalil svojich päť švestiek do ruksaku a o chvíľu už cestoval do neznámej krajiny.“ Podobne to vnímal aj v súvislosti s Ruskom a Čínou: „Čo ho ťahalo do Ruska? No láska. Láska, keď videl, koľko trpia tam ľudia a on bol človek reality. To znamená, ak počul, že tam je prenasledovanie, jemu nestačilo, že si nejakú knihu prečítal o tom alebo noviny. On si zbalil svojich minimum tých päť švestiek do ruksaku toto a za chvíľu už cestoval do neznámej krajiny. Takto prišiel aj do Číny, keď sa dozvedel, že tam je prenasledovanie, v Číne je prenasledovanie, ale v Rusku vlastne začína, tak išiel všadiaľ tam a pomalinky usiloval sa k ľuďom dostať.“
Kolakovič sa snažil prehlbovať inteligenciu prostredníctvom vysokoškolských krúžkov, kde mával kurzy kresťanskej filozofie a teológie a podával to veľmi moderným štýlom. Krčméry spomínal: „Z toho štádia trošku uličníckeho, čo bolo takého skautsko-prírodného, povedzme, kde som začal na všelijaké stanovačky a všelijaké stretanie mládeže, tak som potom veľmi rýchle prešiel do tejto regenerácie alebo revolúcie v Cirkvi, ktorou prechádzal u nás profesor Kolakovič.“ Profesor Kolakovič, pôvodne jezuita, sa intenzívne venoval robotníckej mládeži, organizoval mítingy so stotisíc účastníkmi a vydával časopisy. Keď však nastala nemecká a talianska okupácia, bol nútený utiecť, lebo videl, ako by to mohlo skončiť. Pokúšal sa dostať do Španielska, ale musel ísť cez Slovensko, ktoré bolo vtedy ešte menej dotknutou zemou. Kolakovičove metódy spočívali aj v tom, že sa usiloval dostať sa aj do povstaleckých skupín, aby ľudia, ktorí napríklad v Španielsku prešli na komunistickú stranu, vedeli rozlišovať medzi pravým kresťanstvom a propagandou. Krčméry zdôrazňoval, že Kolakovič vedel veľmi dobre odhaľovať propagandistické frázy, čo pocítil na vlastnom tele už predtým, keď v Záhrebe a vo veľkých mestách Juhoslávie organizoval mítingy s až stotisíc robotníkmi. Pre nich vydával časopis v desaťtisíc až stotisíc exemplároch, kde zdôrazňoval dôležité témy z tlače a médií.
Štúdium a evanjelizačné aktivity
Silvester Krčméry počas svojej mladosti často premýšľal o kňazskom živote, avšak jeho otec trval na tom, aby najprv vyštudoval medicínu. Študoval teda na Lekárskej fakulte v Bratislave, pokračoval v Paríži (s praxou aj v Maroku) a v Prahe, kde promoval v roku 1948. Od roku 1949 pracoval ako dermatovenerológ v Košiciach.
Už od vysokoškolských čias spolu s priateľom Vladimírom Juklom organizovali evanjelizáciu študentov, najmä pražských medikov, a robotníkov v českom pohraničí, hlavne v Litoměřickej diecéze. Z členov bratislavskej Rodiny snáď nikto nevzal Kolakovičovu výzvu „dať sa totálne k dispozícii Kristovi“ tak doslova ako vtedajší medik Silvester Krčméry a prírodovedec Vladimír Jukl. Obaja sa rozhodli pre dobrovoľný celoživotný celibát, aby ich v ich apoštolskej horlivosti nič nezväzovalo. Na začiatku prvého povojnového akademického roka prišli dokončiť štúdiá do Prahy s úmyslom šíriť aj v českom prostredí to, čo od svojho veľkého vzoru, Kolakoviča, prevzali.
Páter Zvěřina o nich vo svojom autobiografickom diele hovorí: „Někteří z propagátorů jocismu 1 přišli do Prahy z Bratislavy. Byli to zejména dva znamenití mládenci, a sice studující přírodních věd Vlado Jukl a medik Silvo Krčméry. Oba rozpoutali v Praze skutečnou vysokoškolskou Katolickou akci, měli totiž zkušenost se slovenskou Katolickou akcí z dob Slovenského státu, a my se od nich moc museli učit.“
Prenasledovanie a prvé zatknutia
Rozvoj hnutia laického apoštolátu, tzv. Katolíckej akcie, bol hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) už v roku 1946. Napriek tomu, že komunistický režim ešte nebol oficiálne nastolený, zatkli ich, kruto vyšetrovali a uväznili. Ako sám Krčméry hovorí, za mrežami sa ocitli predovšetkým kresťansky aktívni ľudia, ktorých sa vtedajší systém bál.
„Väčšinou zatýkali nás - aktívnych ľudí. Zámerom bolo vytvoriť z toho protištátnu činnosť. Väčšinu ľudí odsúdili nie za to, že boli katolícki aktivisti, ale za to, že tvrdili, že všetko to bolo nasmerované. Bola to takzvaná - právnicky nazvaná - notoriety, to znamená - heslá, ktoré sa potom odovzdávali z jedného procesu na druhý a sa falšovali všetky právne systémy na to, aby mohli potom týchto ľudí odstrániť. Takže bolo kopu ľudí nevinne popravených, nevinne odsúdených, a tak nastalo veľké prenasledovanie proti Cirkvi.“
Väznenie a mučenie (1951-1964)
V roku 1951 sa ŠtB opäť začala špeciálne zaoberať spoločenstvom Rodina. Juklových a Krčméryho priateľov postupne zatýkali. Silvestra Krčméryho zatkli koncom júla 1951 počas základnej vojenskej služby v Kuřivodách, pod zámienkou pomoci chorému. Vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky, z toho štrnásť mesiacov na samotke.
Fyzické a psychické utrpenie
Krčméry zažil krutú vyšetrovaciu väzbu a podstúpil rôzne druhy telesného i psychického mučenia. „Ja som spočiatku mal také spôsoby vyšetrovania, že som mal hneď pri prvom alebo druhom vyšetrení nalomené dve rebrá a tak ďalej,“ spomínal. Dodal však: „A to nemôžem povedať, že to by bolo to najhoršie. Lebo ja ako lekár som vedel, ako to možno aj liečiť, ako si to možno zmierniť tým, že si človek ľahne priame na ten úsek, ktorý bol nalomený a vtedy sa tá bolesť dá hodne zmierniť. A nedá sa to ošetrovaním klasickým; do tej doby aspoň olepením leukoplastom alebo tak, hrudník aby sa znehybnel.“
Hoci tvrdí, že nezažil tie najtvrdšie fyzické tresty, duševné trýznenie pokladá z pohľadu ŠtB za omnoho „účinnejšiu metódu prevýchovy“. „Ja som sa nepriznal tam absolútne k ničomu. Aj to prenasledovanie, samozrejme, vďaka tomu, že Pánboh poznal moju slabosť aj moje všetko, tak ma uložil do takého oddelenia ešte kde nebolo to tak krvavé a tak kruté, takže už som tie najhoršie veci ani nezažil, možno povedať.“
Krčméry sa obával, že ľudia podceňujú druhú časť utrpenia, ktorým je psychologické mučenie. Mnohé vedecké skupiny rozpoznali túto formu mučenia ako veľmi rafinovanú metódu. „Rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložia, ale dajú do izolácie alebo do iných takých duchovných mučení, to je omnoho horšie ako vlastné mučenie,“ hovoril Krčméry. Dlhodobý pobyt na samotke, bez akéhokoľvek kontaktu s okolitým svetom, nemožnosť sedieť, iba chodiť dokola v cele, bez spánku vydržať stáť vyše 50 hodín - to boli formy tohto mučenia. „Ja vám môžem povedať, že niekedy v tých najhorších väzeniach, to boli väčšinou väzenia priamo riadené Ministerstvom vnútra, tak my sme sa niekedy potešili, keď nás bili alebo mučili nejakým fyzickým spôsobom, lebo aj to bola zmena. Inakšie, keď človek bol daný na samotku, to bolo horšie mučenie a stačilo, že človek bol na mesiac alebo dva mesiace vystavený takou kombinovanou duševne telesnou donucovacou metódou.“ Tieto metódy boli opísané aj v knihe „Člověk na pokraji svých sil“ od skupiny autorov Schulz, Dvořák, Morávek, vojenských lekárov, ktorí priznávajú, že tieto metódy sú najhoršie v porovnaní s inými, ide o vymývanie mozgu, nie stredoveké fyzické mučenie.
Duchovný život vo väzení a komunikácia
Napriek krutým podmienkam Krčméry prežil obdobie väzby s duchovným pokojom. „Tak ja som mal veľmi striktný program, kde som si povedal: „Môžeme to brať ako milosť Božiu, veď každého Pánboh nepustil do toho väzenia, len tých, ktorí mohli tam niečo získať, veď on je láska a predsa nie je k tomu, aby ma mohol mučiť.“ A tak si povedal: „A čo keď tu budem len dva týždne, čo keď tu budem len týždeň? Tak som si povedal: Tak musím využiť ten čas. Ja možno v živote sa viacej nedostanem na jeden týždeň alebo mesiac, alebo rok na také úžasné veci, že môžem si robiť exercície uprostred komunistického centra, keď sa tak vezme.“ A začal si robiť exercície, a keď ustával v meditáciách, pridával si veci, ktoré vedel naspamäť.
Vo väzení sa rozvinul unikátny systém komunikácie. „Ja som spočiatku nechápal, čo to bolo, že tie steny sa tak divne chvejú. Že tam bolo počuť raz (KLOPANIE) a potom zase tak, a tak ďalej, čiže to sa rozlíšiť dalo. Tak sa to vypracovalo na určitý systém a ráno, keď ste už trošku tomu rozumeli, tak ste mohli počuť: „Tu je katolícka akcia, laický apoštolát, hľadáme hlavne naše sestry na treťom poschodí.“ Tam boli zavreté dievčatá, ktoré väčšinou pracovali na poštách a perfektne ovládali morzeovku, vďaka čomu vedeli preberať ranné vysielanie cez tri poschodia. Napríklad: „Tu je katolícka akcia, pozor, pozor, budeme dávať hlavné body pre rannú meditáciu z Evanjelia Svätého Jána.“ Tí, čo poznali Bibliu naspamäť, im mohli celú Bibliu sprostredkovať postupne. Keď niekoho prichytili, dali ho do takzvanej korekcie, čo bolo zostrené väzenie vo väzení, často s klietkou vo vnútri cely, kde sa človek nemohol ani sadnúť a dostával len tretinu dávky stravy. Krčméry sám sedel za morzeovku v takejto cele. Morzeovka bola dôležitá aj preto, že ten, kto ju neovládal, sa mohol zblázniť, lebo samotka sa podľa medzinárodných lekárskych organizácií považuje za najsurovejší spôsob civilizovaného, technicky vyspelého mučenia človeka.
Súdny proces a odmietnutie milosti
V roku 1954 ho Vojenský súd v Trenčíne odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Z nich strávil 10 rokov vo viacerých väzniciach (Banská Bystrica, Mírov, Ostrov nad Ohří) a v pracovných táboroch. Napriek tomu, že pri výsluchoch tri roky mlčal, na súde predniesol hodinovú obhajobu, ktorú ukončil pamätnými slovami: „Vy máte síce v rukách moc, ale my máme pravdu!“ Jeho reč na súde, prednesená 24. júna 1954, má nadregionálny charakter. Spisovateľ Ľubomír Feldek tvrdí: „Bez jedinej korektúry by ju mohla prevziať Všeobecná deklarácia ľudských práv.“ Z tejto reči je zrejmé, že Krčméryho zápas za náboženskú slobodu bol zároveň zápasom za slobodu ako takú. Pre neho bolo Kristovo meno synonymom dobra a pravdy, a súdu musela vyraziť dych jeho myšlienka: „Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, slúžili sme aj ľudskej spoločnosti, a podľa dnešnej terminológie aj ‚robotníckej triede‘. Hoci my ľudí nerozdeľujeme!“
Začiatkom 60. rokov začala Krčméryho rodina podávať žiadosti o milosť, ale Krčméry ich odmietal a žiadal revíziu svojho procesu. Nakoniec žiadosť o milosť podal aj náčelník jeho väznice. Krčméry na to odpovedal písomne: „Podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol. A preto odmietam amnestiu. Trvám na opätovnom prešetrení môjho prípadu.“ Napriek tomu Krčméryho prepustili. Vo väzení strávil spolu 13 rokov, 2 mesiace a 18 dní. V rokoch 1951 až 1964 bol väznený.
MUDr. Silvester Krčméry - životný príbeh a posolstvo
Život po prepustení a pokračovanie v aktivizme
Po prepustení z väzenia v roku 1964 pôsobil Silvester Krčméry vyše 20 rokov ako lekár - rádiodiagnostik a internista v Bratislave. Od tohto roku pokračoval v intenzívnej spolupráci s Vladimírom Juklom. Najprv sa venovali evanjelizácii vysokoškolákov, neskôr učňov, a následne aj narkomanov, alkoholikov a väzňov. Bol blízko ľuďom na periférii, poslúžil každému v duchu hesla: „... aby sa nám každý stal rodinou.“
V roku 1974 bol spolu s V. Juklom spoluzakladateľom Sekulárneho inštitútu Fatima. V Spoločenstve Fatima sa podieľal na vydávaní samizdatovej literatúry a organizovaní evanjelizačných spoločenstiev, tzv. krúžkov tajnej cirkvi, ktoré sa stali najorganizovanejším protikomunistickým hnutím na Slovensku. V 80. rokoch minulého storočia spolu s Vladimírom Juklom rozvinul činnosť Laického apoštolského hnutia. To bolo základom pre neskoršie Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže (terajšie Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže) a eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Neskôr po páde komunizmu sa eRko stalo verejným hnutím. Medzi neskoršími viditeľnými plodmi týchto aktivít boli masové náboženské púte, petície za náboženské a občianske práva, Sviečková manifestácia a napokon aj Nežná revolúcia.
Vzťah s Jánom Pavlom II. a ocenenia
Osobitnú zmienku si zasluhuje vzťah Silvestra Krčméryho a pápeža Jána Pavla II. Zoznámili sa v dobe, keď pápež ešte nebol pápežom, ale krakovským arcibiskupom Karolom Wojtylom. Arcibiskup Wojtyla sa s Krčmérym zoznámil, len čo bolo možné voľnejšie, čiže na priepustku, prekračovať poľsko-československú hranicu. Veľmi rýchlo spoznal Krčméryho veľkosť. Po svojom zvolení za pápeža so Silvestrom Krčmérym pravidelne komunikoval a vážil si jeho názory. Vo februári 1990 bol Krčméry členom vládnej delegácie Československa, ktorá pozývala Jána Pavla II. na návštevu republiky. Pápež ich vtedy pozval na súkromnú večeru do svojich priestorov vo Vatikánskom paláci.
Je autorom kníh spomienok „...to nás zachránilo“ s podtitulom „Brainwashing - vymývanie mozgu“, ku ktorej Ján Pavol II. vlastnou rukou dopísal: „MUDr. Silvestrovi Krčmérymu, ktorý vydal svedectvo Kristovi a Cirkvi s požehnaním (qui testimonium dedit Christo et Ecclesiae, cum benedictione) Ján Pavol II. 11.IV.1995.“ Ďalšou jeho knihou je „Vo väzniciach a táboroch“, a spolu s Vladimírom Juklom napísal knihu „V šľapajách Kolakoviča.“
Jeho životný príbeh ocenil Ján Pavol II. v roku 1991 udelením Rádu sv. Silvestra. Trnavská univerzita mu v roku 1998 spolu s Vladimírom Juklom udelila titul Doctor honoris causa. V roku 2010 dostali s Juklom Cenu Jána Langoša. Dňa 1. januára 2013 mu prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil najvyššie štátne vyznamenanie - Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd. Získal aj čestné občianstvo mesta Banská Bystrica a mestskej časti Bratislava-Ružinov. Obec Šintava v roku 2014 pomenovala prvé námestie po Vladimírovi Juklovi a Silvestrovi Krčmérymu. Pre hudobného skladateľa vážnej hudby Lukáša Borzíka sa stal inšpiráciou pre napísanie symfonickej skladby a Ľubomír Feldek o ňom napísal divadelnú hru „Nepolepšený svätec“, ktorá sa hrá na doskách Slovenského národného divadla.
Silvester Krčméry svoje pevné zásady nezradil ani pod nátlakom moci, eštebáckych výsluchov a komunistických lágrov. Celý život zasvätil pravde, viere a jej šíreniu. Jeho postoje sa stali vzorom a oporou pre mnohých nasledovníkov v zápase o slobodu v čase fašizmu i komunizmu. Od roku 2021 sa na Slovensku slávi 24. jún ako Deň pamiatky obetí komunistického režimu, práve na pamiatku jeho prejavu pred súdom v Trenčíne.
Úmrtie
Silvester Krčméry zomrel vo veku 89 rokov v utorok 10. septembra 2013 v Bratislave, v predvečer 10. výročia poslednej návštevy blahoslaveného Jána Pavla II. Krátko pred úmrtím žil v ústraní vo svojom byte v Bratislave, kde sa o neho starala opatrovateľka Milka Krajčovicová. Posledné dni bol hospitalizovaný v nemocnici v Bratislave. Je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave na Trnavskej ceste, sektor 22, číslo 762.