Hranice zábavy v socializme a vznik kontroverznej kompilácie
Osobnosti slovenskej kultúry ako Ivan Krajíček, Marián Labuda alebo Pavol Hammel má väčšina z nás zafixovaných ako zabávačov pospolitého ľudu. Otázka, pokiaľ siahali hranice zábavy počas obdobia socializmu, je komplexná. To, čo sa medzi ľuďmi šírilo a stále šíri ako kompilácia "Silvester 68", pre väčšinu obyvateľov vtedajšieho Československa prekročilo ich mravné zásady. Piesne ako „vodil si tam kur*u Boženu“, „Otvárajte kasíno, dostal som chuť na víno!“ alebo „kohútik jarabí“ sú známe a Slováci ich budú spievať naspamäť od začiatku do konca aj o 50 rokov.
Generácia umelcov v 60. rokoch si však povedala, že treba tieto hity trochu vylepšiť. Vzniklo približne 20 uletených piesní plných vulgarizmov, sexu, opisov rôznych polôh, situačnej komiky a erotiky pôsobiacej ako totálny výsmech na vlastný účet. Kreativita týchto klasikov vás privedie do kolien, ak ste doteraz pochybovali o schopnosti umelcov plodiť zaujímavé texty. Jedným z výrazných príspevkov bol „kreatívny“ cover od Mariána Labudu na jeho vlastnú pieseň z krátkometrážneho filmu Dýchni.
Ako vznikali "nemravné kúsky"?
Podľa samotných tvorcov vznikali nahrávky v priebehu 60. rokov minulého storočia v štúdiu Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí v Bratislave. V tých časoch si tam i bežní ľudia mohli chodiť nahrávať svoje pokusy, čo často pripomínalo dnešnú hviezdnu rotu zo súťaže Superstar. Neskôr však prišiel Ivan Krajíček s nápadom prespievať pôvodné piesne na niečo zábavnejšie. Bol to on, dnes už nebohý, ktorý inicioval túto recesiu a hneď aj nahral pieseň Dvaja driečni spojári. Pôsobí to dosť absurdne, zvlášť od človeka, ktorý založil reláciu Repete a s úsmevom na tvári zabával staršie vekové kategórie.
Na nahrávkach znejú hlasy mnohých vtedajších celebrít, medzi ktorými boli Marián Labuda (známy piesňou „Pichni“), František Dibarbora, Oldo Hlaváček, Ivan Krajíček, Dušan Grúň, Tatiana Hubinská a Zita Furková. V piesňach sa ponechal pôvodný inštrumentálny sprievod, nanovo sa nahrával len spev. Nahrávky vznikali v druhej polovici 60. rokov minulého storočia. Zvukového majstra v štúdiu na Jakubovom námestí v tom čase robil Peter Hupka, ktorý spomína, že ktokoľvek z ľudu mohol v štúdiu za pár korún nahrať svoj spev, bez ohľadu na spevácke schopnosti. Tieto „skvosty“ boli často zdrojom zábavy umelcov i zvukárov po náročnej práci v štúdiu.
Od intímnej zábavy k verejnému škandálu
Interpreti si tieto skladby pôvodne púšťali na rôznych večierkoch, kde sa vďaka nim výborne zabávali. Dalo sa však čakať, že sa niečo pokazí. Jeden zo zvukárov si dal tú námahu a všetky nahrávky zozbieral a začal ich púšťať priateľom na večierkoch. Takto sa nahrávky začali postupne šíriť od známeho k známemu. To všetkých veselých spevákov, ako napríklad Františka Dibarboru, Olda Hlaváčka, Tatianu Hubinskú či Dušana Grúňa, dostalo do poriadnych problémov. Jedného dňa to prasklo a všetci zainteresovaní dostali predvolanie na Ústredný výbor komunistickej strany.
Mýtus o proteste a skutočný kontext roka 1968
Jazyky ľudu prisúdili nahrávkam názov "Silvester 68" a s tým spojenú legendu o „proteste“ proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Mätúci názov neoficiálnej kompilácie dal vzniku legende, že pozmenenými textami plnými nadávok umelci protestovali proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Samotní autori sa však proti takýmto teóriám plne ohradili a vysvetlili, že naozaj išlo len o recesiu a internú zábavu umelcov nahrávajúcich v priestoroch štúdia Slovenského rozhlasu.
Pavol Hammel, ktorý zbierku obohatil o skvost s názvom „Kokot kominár“, tieto fámy kategoricky vyvracia. Aj keď rok 1968 bol prelomovým a zlomovým historickým rokom československých dejín kvôli vpádu vojsk Varšavskej zmluvy a zvrhnutiu politického vývoja známeho ako Pražská jar, umelci nevnímali svoje nahrávky ako politický protest. Možno práve na Silvestra 1968 sa národ prostredníctvom vtedajších médií „vybúril“ z traumy po okupácii, alebo to bolo len ďalšie smerovanie žánru po vzore kapitalistického západu, kde nahota, erotika a vulgarizmy boli súčasťou bulvárnej spoločnosti. Doba bola zlá, a čím je doba horšia, tým viac sa nadáva. Silvester 1968 bol možno posledným rokom, kedy sa dalo širokej verejnosti slobodne zverejniť toľko z „krčmového slovníka siedmej cenovej skupiny bez kormidelníka“ a poslednou šancou, ako zviditeľniť i tento druh „umenia“. Aj dnes sa mnohým osobne „ťažko počúva“ toľko štipľavých slov na jednom mieste, ale chápeme prečo to tak vyústilo.
Prazska jar 1968
Politické dozvuky a osud umelcov
Aj keď Silvester 1968 bol prelomovým, počas normalizácie v 70. rokoch nezostal bez politickej odozvy. Herci a speváci vulgárnych pesničiek a scénok, ako František Dibarbora, Oldo Hlaváček, Tatiana Hubinská či Dušan Grúň, sa dostali do poriadnych politických problémov. Ich „nemravné kúsky“ riešil vtedajší politický orgán - Ústredný výbor komunistickej strany, kde museli v roku 1970 obhajovať svoje umelecké „zlyhania“ zo Silvestra 1968.
Prípad sa začal vyšetrovať v roku 1970 a situácia nevyzerala vôbec dobre. Napokon sa však našiel „obetný baránok“ a celá vina sa preniesla na vtedy už nebohého zvukového technika Ervína Eislera, ktorý rok predtým zomrel. Vďaka tomuto rozhodnutiu nebol ani jeden zo zvukárov alebo samotných „nemravných“ umelcov potrestaný.
Trvalá popularita a dostupnosť nahrávok
Kompiláciu vulgárnych piesní s názvom "Silvester 68" pozná azda každý Slovák. Tieto nahrávky nikdy neboli oficiálne vydané, no už desaťročia úspešne kolujú medzi pospolitým ľudom. Sú zdrojom zábavy na večierkoch, ale rozosmejú vás, i keď si ich pustíte napríklad pri varení obeda. Počuť slávne hlasy, ako spievajú hrubými vulgarizmami a erotikou prešpikované texty na motívy známych piesní, to len málokoho nechá chladným.
Dobrá správa pre všetkých, ktorí majú záujem vypočuť si tieto skladby - dajú sa ľahko zohnať. Ak aj niektorú z nich nenájdete na YouTube, po rôznych fórach kolujú kompletné kompilácie. V čase zverejnenia tohto článku uplynulo už dobrých 50 silvestrovských rokov od roku 1968, čo potvrdzuje ich trvalú relevanciu a historický význam.
tags: #silvester #1968 #neverejne #nahravky #neslusnych #pesniciek