Atmosféra blížiacich sa sviatkov sa niekoho dotýka rovnako, ako výsledky vodnopólovej ligy dorastencov z minulého roka. „Nechápem, o akom zázraku to všetci melú,“ zamrmlal si pre seba Róbert, ktorého zízanie na oblohu bolo tak trochu povolaním. Zhasol svetlo a spokojne sa uložil k spánku, no z polosna ho vyrušilo klopkanie dámskych podpätkov na schodoch. Poznal ten zvuk - patril susedke z tretieho poschodia, o ktorej vedel len toľko, že je kaderníčka a žije sama. Hoci občas dostal chuť dozvedieť sa o nej viac, nikdy nenašiel odvahu zaklopať jej na dvere a radšej si nahováral, že bližší mu je osud novoobjavenej hviezdy NC-L v súhvezdí Blížencov.
Nečakaný vianočný zázrak: Róbert a Irena
Zabuchnutie dverí z tretieho poschodia malo byť definitívnou bodkou za predvianočným dňom, no o chvíľu Róberta trhlo naliehavé zvonenie pri dverách, násobené nervóznym klopaním. „Do čerta, ani na Vianoce nemá človek pokoj,“ zašomral, no keď uvidel tvár susedky, hrklo v ňom ako v starých hodinách. Skôr, než si stihol namýšľať, čo od neho táto fešná kaderníčka môže chcieť o pol jedenástej v noci, spustila sama: „Pán sused, prosím vás, pomôžte mi! Pred chvíľou mi vliezol oknom zo svetlíka do bytu nejaký škriatok a dožaduje sa francúzskeho kľúča!“
Róbertova myseľ, racionálna a exaktná ako zbierka príkladov z algebry, dostala zdrvujúcu ranu. Susedka rýchlo pochopila, že jej prosba vyzerá šialene, a preto trochu zahanbene dodala: „Ja viem, myslíte si, že mi šibe, ale ten škriatok sa fakt tvári zrútene.“ Róbert tušil, že existuje množstvo spôsobov, ako nadviazať známosť s osobou opačného pohlavia, ale táto sa mu zdala nanajvýš excentrická. „A-a-áno… samozrejme, francúzsky kľúč m-m-ám pochopiteľne doma, idem ho pohľadať,“ vykoktal zo seba a zaplesol dvere. Uvedomil si, že pomoc potrebuje ona, nie trpaslík.
Keď našiel kľúč a na druhom konci sa ozvalo: „Prosím, pohotovosť,“ Róbert zo seba vysolil: „Prosím, príďte rýchlo na Fazuľovú 16. Moja susedka túži dať francúzsky bozk trpaslíkovi!“ Hlas v telefóne vôbec neznel pobavene: „No dovoľte! My nie sme masážny salón, ale pohotovosť!“ Plesk! „A som hotový!“ zhodnotil Róbert zbabranú záchrannú akciu. Vo dverách predsa len opatrne podal susedke francúzsky kľúč. Prvý raz jej videl do tváre zblízka a hruďou mu na chvíľku presvišťala dovtedy nepoznaná vlna. Vlastne to bol presne jeho typ. Susedka s poďakovaním a stále vystrašeným pohľadom vybehla o poschodie vyššie.
Róbert zavrel dvere a srdce mu začalo tĺcť silnejšie ako inokedy. Nevedel, či bije na poplach zo strachu o duševný stav svojej susedky, alebo sa v ňom prebúdzal nejaký podozrivý cit. Už-už sa chystal znovu vytočiť číslo pohotovosti, keď v ňom zrazu vzbĺkla rytierska potreba chrániť ženu v nebezpečenstve. „Čo ak je mešuge ten tajomný škriatok?“ Hodil na seba župan a vybehol po schodoch. Dvere na susedkinom byte boli poodchýlené, a tak razantne vstúpil dnu. Skoro spadol z nôh.
Rozuzlenie s Iglu van Schnee
V hale uvidel malého mužíčka so smiešne veľkou čiapkou a v zimnom kabátiku, ako si nadšene obzerá jeho francúzsky kľúč. O Róberta sa pokúsili mrákoty. Susedka okamžite volala na pohotovosť, no len čo oznámila do telefónu, že jej sused dostal šok z trpaslíka s poriadnym francúzskym kľúčom, dozvedela sa to isté, čo Róbert - čosi o masážnom salóne. Škriatok medzitým márne ovieval dlhým šálom zamdletého mladého muža. Nepomáhalo to.
„Hm, keď masáž, tak masáž,“ pomyslela si susedka a jej jemné prsty urobili so spánkami Róberta zázrak. Okamžite otvoril oči a okrem krásnej susedy uvidel usmiateho mužíčka, ktorý sa mu zdvorilo uklonil. „Prepáčte, že otravujem takto v noci. Volám sa Iglu van Schnee a spolu s kolegom vezieme vláčikom vianočné darčeky do vašej krajiny. Museli sme núdzovo pristáť na streche vášho domu, lebo sa nám pokazila závlačka na komíne lokomotívy. No a nemôžeme čakať do zajtra.“
Róbertovi to náhle prišlo celkom logické. „Jasnačka! Opravíme to!“ vyhŕklo z neho. „Poradil som si aj s väčšími opravami. Pani susedka, nemáte náhodou olej do šijacích strojov? Budeme ho potrebovať.“ „No, možno ho nájdem, ale iba keď ma nebudete oslovovať pani susedka. Pripadám si potom ako nejaká stará fúria s nátačkami. Volám sa Irena.“
Róbert potriasol susedke nastavenú ruku a hoci vyzeral vo vyrastenom župane ako starší brat mužíčka Iglu van Schnee, pokúsil sa vyzerať ako bratranec Arnolda Schwarzeneggera: „No a ja som váš sused… vlastne čo to trepem… Ja som váš Róbert. Teda iba Róbert. Alebo radšej Robo.“ Dodal, že by sa mal ísť domov prezliecť. Róbert o chvíľu zistil, že je vymknutý. A vzápätí zistil aj to, že Irena mu začína čoraz viac imponovať, veď si zachovala väčšiu duchaprítomnosť ako on.
Prehodil si cez plece deku, ktorú mu Irena podala, a všetci traja sa pobrali na strechu domu. Mužíček neklamal. Stála tam malá lokomotíva s niekoľkými vagónmi a bezradný mužíček-rušňovodič márne zápolil s pokazenou závlačkou. Róbert bol s opravou raz-dva hotový. Hrdý na svoj výkon a posmelený Ireninými úsmevmi ukázal prstom na jedno miesto na oblohe a povedal: „Tam… vidíte to, priatelia? Tam je súhvezdie Blížencov. Nedávno sme tam objavili novú hviezdu.“
Chvíľu tak stáli a mužíčkovia sa taktne vzdialili. Nasadli do vláčika a boli fuč. Zatiaľ čo Irena o chvíľu varila v kuchyni vianočný punč a Róbert jej pritom hovoril čosi o hviezdach, v malej lokomotíve sa mužíčkovia z vianočnej krajiny tešili z dobre odvedenej práce. „Pán kolega… viete čo mi vŕta hlavou?“ spýtal sa Iglu van Schnee kolegu rušňovodiča menom Iceman de Pendolini. Pendolini sa usmial pod fúziská. „Možno preto, že nijakú poruchu sme nemali. Ale museli sme tých dvoch dať nejako dohromady. Ten astronaut, či kto to bol, by ju nezbalil ani do ďalších Vianoc. Máme predsa ľuďom nosiť na Vianoce darčeky.“
Pravá hodnota darčekov: Príbeh o prázdnej krabičke
Malé dievčatko ozdobovalo krabičku so sviatočným baliacim papierom, aby ju mohlo položiť pod vianočný stromček. Na ďalší deň boli Vianoce. Rozžiarené dievčatko podalo hrdo svojmu otcovi darček. „Ocko, toto je pre teba,“ povedala. Otec otvoril krabičku, no nebolo v nej nič. Dievčatko sa pozrelo so slzami v očiach na otca a povedalo: „Ocko, ale táto krabička nie je prázdna.“ Otec zostal zaskočený a zároveň očarený jej nápadom. Cítil sa veľmi zahanbene.
Po celé roky si muž opatroval túto krabičku plnú bozkov vedľa svojej postele. A vždy, keď sa cítil smutný a opustený, otvoril malú krabičku a myslel na lásku, ktorú do nej jeho dievčatko voľakedy dávno vložilo. Každý z nás niekedy dostal darček z čistej lásky od svojich detí, rodiny či priateľov. Pamätajte, že je to ten najvzácnejší majetok, aký môžete mať. Na hodnotu daru vždy pozerajte očami toho druhého.
Nechcené darčeky: Príbeh šteniatka Belly
Stalo sa to v jeden chladný januárový deň. Marek kráčal s mamou po zasneženom parku a tešil sa na to, kedy bude konečne doma v teple. Zrazu začul tiché kňučanie. Zastavil mamu a spoločne sa pozreli pod jednu z lavičiek neďaleko. Triaslo sa od strachu a od zimy. Zrejme bolo aj hladné. Marek vytiahol šteniatko spod lavičky a pritúlil sa k nemu. Šteniatko sa ani nebránilo, zacítilo totiž ľudskú lásku a teplo.
Marek pozrel na mamu a tá mlčky prikývla. Aj jej bolo šteniatka ľúto. Vedela, že ľudia sa v tomto povianočnom období zbavujú zvieratiek, ktoré dostali pod vianočný stromček. Zrejme ani toto už nikto nechce. A tak si šteniatko nechali. Dobre ho doma vykúpali, nakŕmili a celý večer sa s ním hrali. Dali mu aj meno - Bella. Marek bol spokojný a nechcel ani myslieť na to, čo by sa so šteniatkom stalo, keby ho nenašli.
Tak prešiel týždeň, dva. Oteplilo sa a Marek išiel s maminou a s Bellou na prechádzku. Zrazu začuli krik: „Oci, oci, to je Lujza!“ Dievčatko sa rozbehlo k Marekovi a k Belle. Chcelo si psíka chytiť na ruky, no psík sa nedal. „To je môj pes! Okamžite mi ho vráť!“ kričalo dievčatko. Zrazu prišiel otec dievčatka a dievčatko odtiahol. „Prepáčte, prepáčte, kedysi to bol náš pes! No všetko doma rozbíjal, tak sme ho museli dať preč! No teraz, keď sme ho našli, by sme si ho možno mohli vziať späť.“
Marek sa zhrozene pozrel na dievčatko i na jeho otca. „To nie je Lujza, to je Bella. A je to môj pes. Môžete sa hanbiť, čo ste tomu šteniatku urobili, nebyť nás, určite by tu zomrelo od zimy a od hladu.“ Marek schytil Bellu i mamu za ruku a ťahal ich preč. „Mami, vidíš to, akí dnes žijú ľudia? Myslia si, že šteniatko je akási vec, ktorej sa môžu zbaviť, keď sa im už nechce o neho starať!“ Mama prikývla. „Veru Marek, treba len dúfať, že takýchto nechcených darčekov nebude veľa.“
Duch Vianoc v Santovej dielni
Na ďalekom Severnom póle, kde sa krajina ligotá tisíckami snežných kryštálikov a v noci ju rozžiari polárna žiara ako obrovská dúha na oblohe, stojí dielňa, ktorú pozná celý svet: Santova dielňa na výrobu vianočných darčekov. V samom srdci tejto dielne stál najdôležitejší stroj - Stroj na balenie darčekov. Tento stroj bol zázračný vynález, ktorý zvládol zabaliť darček do krabice, obaliť ju do farebného šušťavého papiera a zaviazať mašľu aj na tie najväčšie darčeky. Škriatkovia ho milovali, lebo s jeho pomocou stíhali pobaliť tisíce darčekov denne.
Ako vždy, škriatkovia nabehli do dielne, oblečení vo veselých zelených kabátikoch a s červenými čiapkami na hlavách. Tu, pri stroji na balenie, už stál škriatok Vrtielko - šikovný vynálezca s okuliarmi väčšími než jeho hlava a nástrojmi po vreckách. Škriatkovia sa práve pripravovali na ďalší náročný deň, keď zrazu stroj vydal podivný zvuk: „Pfff, škríp, cvak…“ Potom sa rozsvietili všetky červené kontrolky a z útrob stroja vyletel obrovský obláčik farebného papiera, ktorý pristál Hundrošovi priamo na hlave.
Hundroš vyletel do vzduchu, zachytil si čiapku a zvolal: „Toto je koniec! Katastrofa! Vianoce môžeme zrušiť! Tento stroj už nezabalí žiadny darček!“ Všetci škriatkovia začali nervózne pobehovať sem a tam. Len Vrtielko sa nevzdal. Vytiahol zo svojho opasku obrovský skrutkovač, pozrel na stroj a vyhlásil: „Pokoj, všetci! Ja ten stroj opravím.“ Hundroš zháňal olej, ale cestou hundral: „Vrtielko opravoval stroj naposledy v roku, keď som ešte nosil plienky!“ Medzitým Hundroš behal po dielni a dookola vykrikoval: „Santa bude smutný, deti budú smutné, ja budem najsmutnejší škriatok na Severnom póle!“
Vtedy sa otvorili veľké dvere dielne a vošiel Santa Claus. Celý od snehu, s bradou zafarbenou cukrovo bielym práškom a úsmevom širším než jeho sane. Santa pohladil Hundroša po hlave a pokojne povedal: „Počúvajte, moji škriatkovia. Vianoce sú o radosti, o tom, že sme spolu. Pamätáte, ako sme balili darčeky, keď bol stroj len hromada skrutiek? To bola zábava! Skúsme to dnes opäť.“
Spoločná radosť z tvorenia
Škriatkovia zastali, pozreli na seba a začali sa usmievať - až na Hundroša, ktorý si odfúkol: „Hahaha! Ručne? To budeme baliť darčeky aj do Veľkej noci! Kto mi pomôže zauzliť uzol?“ Vrtielko už stál s prvým darčekom v ruke. Rozložil papier, ktorý pár krát jemne zahol. K mašli sa dostal premetom vzad a všetci sa na tom chichotali. Hundroš ako vždy, frfľal: „Ten papier šuští na nesprávnom mieste! Mašľa je moc červená!“
Ale čím viac škriatkov balilo spoločne, tým väčšia bola zábava. Niektorí si vymýšľali vlastné techniky a tvary. A tak sa na Santových saniach objavili darčeky zabalené do papierového snehuliaka či motýľa. Hundroš si omylom zabalil vlastné topánky, takže pobehoval po dielni bosý a stále hundral: „No toto! Ak toto dostane dieťa pod stromček, bude nemilo prekvapené!“ Medzi balením si škriatkovia začali spievať. Najprv potichu, potom hlasnejšie - až celá dielňa znela koledami, smiechom a radostným šušťaním baliaceho papiera.
Keď darčeky konečne zabalili, dielňa bola plná smiechu, spevu a farebných balíkov. Hundroš uznal: „No dobre.“ Všetci sa rozosmiali. A tak sa stalo, že v tom najkrajšom čase roka škriatkovia zistili, že Vianoce sú o spoločnej práci a radosti - aj keď sa niečo pokazí, všetko sa dá napraviť. Od toho dňa balenie darčekov bez stroja nikdy nevynechali, lebo vedeli, že to prináša najväčšiu zábavu. A Hundroš sa stal najväčším odborníkom na zabalenie vlastných topánok a ponožiek.
Nesmrteľné vianočné rozprávky a filmy
Klasické vianočné rozprávky majú miesto skoro v každej domácnosti. Už ste ich videli hádam aj 55-krát, ale Vianoce bez nich jednoducho neexistujú. Vianoce sú skvelým časom pre zblíženie dospelých s deťmi a práve rozprávky nám v tom môžu pomôcť. Skúste si pozrieť tú, ktorá vám najviac padla do oka, alebo si dajte aj rozprávkový maratón.
Top vianočné filmové tipy
- Hraná rozprávka o chlapcovi Nikolasovi, ktorého jeho mama volala Vianoce. Keď sa vydá na dlhú a nebezpečnú cestu za nájdením svojho otca, spolu s malou myškou a verným sobom zažívajú kopec dobrodružstiev.
- Rozprávka o dvoch sestrách, princeznách Else a Anne, ktorá sa už tiež stáva vianočnou klasikou. Sú si veľmi blízke, no keď Elsa svojimi schopnosťami premení celé kráľovstvo na ľad, vzdialia sa. Anna sa však svojej sestry vzdať nechce, a tak sa so snehuliakom Olafom, horalom Kristoffom a sobom Svenom vydajú na dlhú cestu do ľadového paláca. Chcú tak zlomiť Elsinu kliatbu.
- Ak ste s deťmi nevypustili slzu pri pozeraní príbehu o ľadovom kráľovstve, Jack Frost vás takmer určite zlomí. Aj napriek tomu, že má tento film dojímavé časti, je to krásna rozprávka pre vás aj vaše deti. Otec malého Charlieho mal veľa nedostatkov, no po smrti dostane druhú šancu. Synovi sa vráti ako snehuliak.
- Rozprávka so skvelým Jimom Carreym v hlavnej roli. Predlohou bol známy román Charlesa Dickensa. Uhundraný, starý a lakomý Ebenezer odmieta oslavovať Vianoce, pomôcť tým, ktorí to potrebujú a dokonca nenávidí aj svojho synovca Freda.
- Animovaná rozprávka o Santovi a jeho rodine. Santov syn Arthur má doručiť stratený darček malému dievčatku.
- Shaun je roztomilá ovečka, ktorá ale vždy vyvedie niečo, čo je treba napravovať.
- Chlapec Chris prestáva veriť v Santa Clausa a stráca čaro Vianoc vo svojom srdci. V predvečer Vianoc ale nastúpi do Polárneho expresu, ktorý mieri na severný pól.
- Španielska animovaná rozprávka, ktorá chytí za srdce. Najhorší študent poštovej akadémie Jesper je poslaný do ďalekého studeného mesta. Tam sa zoznámi s výrobcom hračiek Klausom.
- Animovaný alebo hraný Grinch sú takisto už pre veľa z nás takou vianočnou klasikou, pri ktorej si oddýchneme aj sa zasmejeme. Chlpatý, škaredý a zelený frfloš Grinch žije sám so svojím psom Maxom na vysokej hore. Grinch neznáša Vianoce, a tiež nevie vystáť prehnane pozitívnych obyvateľov mestečka, v ktorom žije.
- Animovaná oddychovka o miniatúrnom koníkovi Elliotovi, ktorý sníva o sláve a veľmi by sa chcel stať Santovým sobom. Kým sa pripravuje na skúšky, život v jeho zoo je v ohrození.