Hovoriť o Rómoch a skúmať život v rómskych komunitách si vyžaduje zadefinovať, kto je Róm. Hovoríme o troch charakteristikách Rómov: etnických, demografických a antropologických. V tomto článku sa sústredíme na etnické charakteristiky, ktoré vychádzajú z ich histórie a tradícií. Je zaujímavé, že napriek storočiam sociálnej exklúzie, marginalizácie, diskriminácie či rasizmu si rómske skupiny zachovali etnokultúrne znaky.
Úvod do rómskych tradícií
Tradície Rómov sa môžu líšiť od komunity ku komunite v čase a priestore. Bohatstvo duchovnej kultúry sa okrem iného odráža aj v spôsobe prežívania výnimočných okamihov v živote človeka a celého spoločenstva. Takými sú narodenie nového člena rodiny, uzatvorenie manželstva i posledná rozlúčka s blízkym človekom. Rómovia, podobne ako ľudia na celom svete, udržiavali pri týchto príležitostiach mnoho zvykov a povier. Nielen preto, aby slávnostným spôsobom zdôraznili tieto udalosti, ale aj preto, lebo verili, že sa tým ochránia pred zlými silami a zabezpečia pre seba a svoje rodiny zdravie a šťastie.
Rómska rodina a jej charakteristiky
Rodinu môžeme považovať za malú sociálnu skupinu, ktorá si v interakcii so širšími spoločenskými inštitúciami formuje svojskú charakteristickú štruktúru. Je to celok, kde na základe emocionálnych príbuzenských vzťahov medzi rodičmi, rodičmi a deťmi, respektíve medzi ostatným príbuzenstvom, utvárajú osobitné vzťahy. Aj v rómskej rodine dochádza k určitým zmenám. Konečná (1994, s. 17) uvádza, že: „rómska rodina rovnako ako iné rodiny prechádza spoločenským vývojom, ale nesie v sebe aj retardačné trendy, tradície a všetky prejavy rómskeho etnika.“
Podľa Cangára (2002) je tradičná rómska rodina charakteristická životom v širšej veľkorodine, komunitným spôsobom života, zreteľnou deľbou rolí v rómskej rodine a chápaním obydlia ako dočasného, provizórneho. Aj Rosinský (2006, s. 29) potvrdzuje, že: „rodina žije pohromade v blízkom, doslova tesnom fyzickom kontakte.“ Mužské a ženské úlohy sú v rodine jasne a pevne vymedzené. Rómske ženy vnímajú svoju gender identitu oveľa vyhranenejšie ako slovenské ženy (Čerešník, Čerešníková, 2007, Čerešník, 2006).
Rómsku rodinu nemožno chápať ako istý počet jednotlivcov, ale vždy ako celok. Konflikty prežívajú rodiny kolektívne, jedinec koná vždy v mene rodiny. Chyba, ktorú urobí jedinec, sa hodnotí ako chyba celej rodiny. Aj Rosinský (2006) uvádza, že v tradičnej rómskej rodine mal každý svoje miesto, každý presne poznal svoj status a vedel, čo môže a čo nie. Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi (otec, mama, stará mama, starý otec, brat, sestra) sú veľmi silné. Jedinec z tradičnej rómskej rodiny nezostáva sám, ani doma, ani na smrteľnej posteli, či v nemocnici (Hartl, 1993).
Narodenie dieťaťa: rituály a význam
V každej rodine je narodenie dieťaťa významnou udalosťou. Inak to nie je ani v rómskom spoločenstve. Rómovia majú príslovie: „Čím viac detí, tým viac šťastia.“ Láska k deťom je príslovečná. Ženu, ktorá má iba jedno či dve deti, považujú za slabú a bezdetnosť je najvyššou formou nešťastia. Bezdetnou ženou kmeň pohŕda a manžel ju môže kedykoľvek zanechať.
Ako v minulosti, tak i v dnešnej dobe, je veľkou radosťou narodenie syna, lebo on je nositeľom rodu a keď vyrastie, bude reprezentovať svoju rodinu medzi ostatnými Rómami. U Olášskych Rómov je muž najdôležitejšou osobou rodiny, rodina má silný patriarchálny charakter. U takzvaných Rumungrov (východoslovenských Rómov) takáto striktná dominancia zatiaľ nebola potvrdená dôkladnejšími výskumami.
Rituálna nečistota a magické prvky
Tehotná žena sa považuje za marhime (nečistá). Pôrod sa takisto považuje za nečistý akt. Matka s dieťaťom sa pokladajú až do krstného aktu za nečistých. Okrem phuri daj (starej matky) sa s nimi nemôže nikto stýkať. Pred samotným krstom žena nesmie chodiť nikam na návštevu ani sa ukazovať na ulici, pretože je ešte nečistá. Matka dieťaťa predtým, než sa uskutoční krst, nesmie v kuchyni nič vykonávať. Olašská Rómka sa očisťuje tým, že ide spolu so svojou kmotrou do kostola v deň krstu.
Keď sa v olašskej rodine narodí dieťa a matka ho prinesie domov z nemocnice, ostatné olašské matky sa na neho prichádzajú pozrieť. Každá Rómka je na dieťa zvedavá a každá mu zaželá zdravie a šťastie. Jedna po druhej si ho podávajú do rúk alebo sa naň iba pozrú a usúdia, na koho sa podobá. Pretože Urmy (sudičky) môžu dieťaťu vtlačiť neprajný osud, uväzuje sa na zápästie novorodeniatka kus struny alebo červená niť či stužka. Aj v súčasnosti badať u Rómov isté črty tradícií, napríklad, keď sa narodí dieťa, tak mu na ľavú ruku dajú červenú stužku a taktiež pred krstom by sa nikto nemal pozrieť, pokiaľ ešte nie je pokrstené.
Význam mena a výchova detí
Tradičný krst Rómov sa dial ponorením dieťaťa do vody a vykonával ho vajda za prítomnosti krstných rodičov. Tento rómsky krst nevylučuje krst oficiálneho náboženstva, ktoré Rómovia zvyknú dodržiavať, ale vždy mu predchádza. Krst má v rómskej komunite hlboký duchovný význam. Okrem oficiálneho cirkevného obradu prebieha aj neoficiálny rodinný rituál, pri ktorom sa novorodencovi želá šťastný a dlhý život.
V rómskej tradícii má každý jednotlivec tri mená. Prvé pošepká novonarodenému dieťaťu matka do ucha. Je to tajné meno, ktoré sa vtedy vysloví prvý a posledný raz. Nepoužíva sa, má magickú silu, ktorá slúži na oklamanie démonov. Okrem matky ho nikto nepozná. Druhé meno dostáva dieťa pri rómskom krste a týmto menom ho volajú v komunite. Ak sa prezradí gadžom - nerómom, dostane k nemu dotyčný prímeno, ktoré sa naďalej tají. Tretie meno je zapísané v úradnej matrike a slúži pri styku s nerómskym okolím.
Rómske deti sú obklopené láskou celého kmeňa a výchova je kolektívna. Detstvo a prípravu pre život vypĺňa živelné napodobňovanie sveta dospelých. Rómske deti matka dlho dojčí a zároveň mnohé zavčasu začínajú fajčiť - pauza medzi týmito dvoma protikladmi býva niekedy veľmi krátka.
Manželstvo a svadobné zvyky
Kmeňový život Rómov je vytvorený na systéme prísnych noriem a tabu. Slovo dievča je tu synonymom slova panna. Keďže deti žijú s rodičmi na malej ploche, vnímajú intímne vzťahy ako čosi prirodzené. Od počiatku puberty sa medzi chlapcami a dievčatami u Olášskych Rómov prerušujú takmer všetky kontakty. Väčšina chlapcov síce nadobúda isté sexuálne skúsenosti, ale iba s nerómskymi dievčatami.
Sexuálne kontakty nie sú u Rómov meradlom možností. Ak Róm rozpráva medzi priateľmi o takých hrdinstvách, každý vie, že ide o dobrodružstvá s nerómkou, lebo o svojom intímnom živote s olašskou ženou by nikdy verejne nerozprával. Jednak preto, že je to tabu a potom i z toho dôvodu, že je povinnosťou mužského príbuzenstva ženy chrániť jej česť. Zákonitosti prísne trestajú prehrešky proti stanoveným normám. Nevydaná žena (biromengeri) vždy zostáva u rodičov a nestáva sa ženou (romni).
Manželstvo je v rómskej kultúre a tradícii hlboko zakorenené a súvisí s množstvom rituálov, hoci každá skupina preferuje rôzne typy zvykov, no v konečnom dôsledku podstata je vždy rovnaká. Svadba pre obe skupiny Rómov predstavuje obrad, keď z dievčaťa sa stáva žena a ženích prevezme zodpovednosť za celú rodinu. U nich je hriechom bývať „na divoko“ - tento typ spolunažívania sa stáva trendom hlavne u mladých v majoritnej spoločnosti. Podľa niektorých názorov sa len boja prebrať zodpovednosť za toho druhého a vytráca sa potreba manželstva, keďže pre nich to symbolizuje len „kus papiera“.
Tradičný výber partnera a predmanželské rituály
O výbere partnera v minulosti rozhodovali rodičia. Príslovie vraví, že nevesta sa vyberá ušami, a nie očami - čiže všeobecná povesť dievčaťa znamená viac než jej zovňajšok. Rodičia navrhnú vybrané dievča synovi, ak on však nesúhlasí, nerobia nátlak, ale hľadajú ďalej, kým nedôjdu obe strany k súhlasu.
Svadobné zvyky u Olášskych Rómov žijúcich na Slovensku, ktorí sem prišli v 19. storočí, boli rozdielne ako u neolašských slovenských Rómov, aj keď nachádzame aj podobnosti. V komunite Olášskych Rómov mali dôležité slovo pri výbere manželského partnera mladých ľudí rodičia, hlavne u mužov. Rodičia hľadali pre svojho syna vhodnú nevestu a on ich výber musel akceptovať. Dôležité bolo, aby dievča pochádzalo z finančne zabezpečenej rodiny s dobrou povesťou.
Ak rodičia našli dievča súce na vydaj, vybrali sa spolu so synom a najbližšou rodinou navštíviť ju do domu. Priniesli so sebou alkohol a jedlo. Rodina dievčaťa ich už očakávala. Otec dievčaťa a otec syna sa vzájomne privítali, rovnako tak urobili aj ich matky. Otcovia potom prednášali svadobné formuly a vinše, a spolu s ďalšími mužmi si štrngali alkoholom, rovnako ako ženy, ktoré sedeli v druhej izbe (zvyky u Olášskych Rómov nedovoľujú, aby ženy sedeli za jedným stolom so svojimi mužmi). Keď vyslovil otec dievčaťa konečný súhlas so svadbou, prebehol obrad zasnúbenia xutelejimo. Ten neprebiehal u všetkých Olášskych Rómov rovnako. Známy bol napríklad zvyk zviazať ruky snúbencov červenou šatkou a naliať im do dlaní červeného vína. Ženích sa potom napil z rúk nevesty a naopak.
V skupine takzvaných Polska Roma prebiehali zásnuby tak, že rodičia chlapca počas návštevy doniesli alkohol a jedlo, ktoré rodičia dievčaťa spočiatku odmietali. Preto museli dary zvyšovať, kým sa nedohodli. To mohlo trvať aj tri dni. Niektoré skupiny Olášskych Rómov sa zasnúbili, respektíve dohodli na sobáši ešte v detstve.
Po zásnubách prišiel otec syna opäť do domu otca dievčaťa. Vypýtal si slovo od otca dievčaťa a od prítomných Rómov, a to isté urobil otec dievčaťa. Dohodli sa na finančnej sume, akou sa mala nevesta vyplatiť, a na dátume svadby. Ten mohol byť rôzny podľa veku dievčaťa. Ak bolo dievča súce na vydaj ihneď, mohla ju ženíchova rodina vyplatiť a odviesť do nového domu.
U Rumungrov výber nevesty je len dohodou. Stretnú sa rodičia nevesty a ženícha a dohadujú sa o budúcnosti života (kde budú bývať, pracovať, peniaze). Svadba je pre Rumungrov veľmi dôležitá, hlavne keď vydávajú dievku, pretože z dievčaťa sa stáva žena. Zvykom je, že nevesta sa vydáva od 18 rokov alebo staršie. U Olášskych Rómov je zvykom, že nevestu si vyberajú dohodou alebo útekom, a nie únosom. Pri zaplatení nevesty dodržiavajú tradície pytačiek.
Pytačky u Olášskych Rómov prebiehajú tak, že nevestu ide vypýtať najváženejší postavený muž z rodiny ženícha, príde tam celá rodina so sprievodom hudby. Pred vstupom do domu vajda trikrát zabúcha palicou, čo symbolizuje príchod pytača a vypýtanie si nevesty od rodičov, hovoriac: „dozvedeli sme sa, že tu býva pekná nevesta...“ Potom otec nevesty a ešte zvyčajne dvaja, traja rodinní príslušníci diskutujú pri okne, majú v ruke buď fľašu vína, alebo drahej pálenky. Ženíchov zástupca vytiahne peniaze, nevestin otec odmietne, tak vytiahne viac peňazí, a keď sa dohodnú, pustia ich dnu a začne veľká oslava.
Svadobná hostina a oslavy
Sobáše v kostole alebo na úradoch neboli zaužívané. Nasledovali prípravy na svadobnú hostinu, ktorá sa začínala zväčša pred obedom. Väčšinou sa chystala s príbuzenstvom aj niekoľko dní dopredu. Svadobná hostina pre Rumungrov trvá od rána do rána a vždy sa koná v sobotu.
Svadobné dary prinášali iba najbližší príbuzní, ostatní hostia doniesli alkohol, zákusky, torty. Keď sa koná svadba, je veľká hostina, príde veľa ľudí, do domu kultúry, prichádzajú hostia. Každá rodina, ako prichádza, je pre nich zahraná skladba a každý donesie drahé whisky. Oslavy trvajú až do rána.
Zo svadobných tradícií Olášskych Rómov bol dôležitý obrad vypýtania nevesty od jej rodiny, ktorý prebiehal takto: počas svadobnej hostiny Rómovia utvorili dve skupiny. Jedna skupina (určená otcom ženícha) mala nevestu získať, druhá (určená otcom nevesty) jej v tom bránila s cieľom získať čo najvyššiu finančnú sumu za nevestu. Skupiny medzi sebou viedli dlhé dialógy, popritom spievali a tancovali. Nevesta sa zatiaľ ako „zatúlaná ovečka“ skrývala. Keď sa napokon obe strany dohodli, priviedli nevestu do svadobnej sály na tanečný parket. Hudba, ktorú začali hudobníci hrať už pri príchode svadobčanov, musela každého chytiť za srdce. Najskôr sa zahralo mladému páru a hromadne sa pripilo na lásku a šťastie.
Hudba a tanec slovenských Rómov. Romale. Muzika i igra slovačkih Cigana. Folklore Ensemble Rozmarija
Po sviatočnom chode, kde svadobčania jedli z jedného taniera a nevesta kŕmila ženícha, nevesta sa vybrala doprostred miestnosti, kde družba držal sito alebo klobúk a svadobčania si kupovali sólo s nevestou. Každý, kto chcel s nevestou tancovať, musel zaplatiť peniazmi do klobúka (zväčša nemalé čiastky). Až potom začala zábava v plnom prúde. O polnoci si ženích a nevesta spolu zatancovali, čím sa definitívne potvrdilo, že sú svoji. Zábava trvala až do rána, veď Rómovia sa na svadbách vedeli (a aj vedia) veľmi dobre zabávať. Odolať cimbalovej muzike a krásnym rómskym piesňam bolo a je aspoň pre rómske srdce celkom nemožné.
Tradičné rómske svadby sú spojené s množstvom rituálov, ktoré majú zabezpečiť šťastný a harmonický život novomanželov. Napríklad sa často vykonáva symbolické požehnanie starších členov rodiny, ktoré má mladým priniesť prosperitu a zdravie. Niektoré komunity si dodnes zachovali aj zvyk, podľa ktorého sa na svadobnú noc čaká so špeciálnym rituálom dokazovania nevestinej čistoty. Rómske svadby sú významnou udalosťou, na ktorú sa pozývajú nielen príbuzní, ale aj širšia komunita.
Svadobný obrad podľa Fabianovej a Hübschmannovej (1991)
Fabianová a Hübschmannová (1991) detailne opisujú rómsku svadbu v minulosti. Keď sa mladí vrátili z národného výboru, prisahali si ešte raz po rómskom spôsobe. Starosta im zviazal ruky červenou šatkou, nalial ženíchovi do dlane pálenku a ženích dal sa napiť neveste, potom nalial starosta neveste a nevesta dala napiť sa z dlane ženíchovi. Pri tomto rituáli sa pronášali slová: „Žite spolu ako tá čierna zem s čiernym chlebom. Neurobte nikdy druhému hanbu. A tak, ako Pánboh rozsvietil slnko, aby ste nikdy v živote nezablúdili a nezišli zo správnej ľudskej cesty.“ Potom sa zase spustila hudba, družba obchádzala okolo s tanierom a svadobčania hádzali peniaze na tanier. Po návrate z kostola bola pripravená svadobná hostina.
Pohrebné zvyky a posledná rozlúčka
Počas rozhovoru s respondentmi o téme pohreb prevládala pochmúrna nálada. Rodiny ťažko o tom rozprávali. Pohreb pre nich symbolizuje určitý obrad, kedy sa pozostalí lúčia so zosnulým a majú možnosť povedať mu to, čo počas života nestihli, ale hlavne, len to dobré. Ako sami tvrdia o zosnulom, len to dobré.
Pri porovnaní dvoch subetnických skupín Rómov žijúcich na Slovensku možno vo zvykoch pri nešťastnej životnej udalosti v minulosti a dnes badať určité rozdiely. Vartovanie (bdenie rodiny nad zosnulým) sa v súčasnom svete vytráca. V minulosti však bolo bežné stráviť nad nebožtíkom tri dni. Nebol nikdy sám a pri jeho „poslednom odchode“ z tohto sveta sa pri ňom striedala rodina a blízki priatelia.
U Olášskych Rómov uvádzajú Stojka a Pivoň (2003, s. 120), že pred vartovaním sa najbližšia rodina musela zariadiť takto: „Keď zomrie otec, jeho žena si ostrihá vlasy, pretože dlhé vlasy znamenajú jej krásu a to žena, ktorej zomrie muž, nesmie ukazovať. Tiež dá zo seba dolu šaty, ktoré nosievala, keď jej muž žil a oblečie si len čierny odev od hlavy až po päty - je celá v čiernom. Keď zomrie žena, jej muž, synovia i dcéry si oblečú čierne oblečenie.“
V minulosti a v niektorých lokalitách i dnes sa zosnulému do rakvy dávali i jeho osobné a obľúbené predmety ako: víno, karty (ak rád hrával), bič (ak mal kone), palicu, peniaze, zlato (najčastejšie prstene), veľa kvetov a svätých obrázkov. Keď zomrela žena, do truhly jej vyskladali peknú látku, ktorá musela byť drahá a tiež obľúbené predmety (Stojka - Pivoň, 2003).
U Rumungrov pri pochovávaní zosnulého hrávali jeho obľúbené piesne. Barányiová (2013, s. 34) uvádza: „Rómske hudby stáli a formovali sa na schopnostiach primáša - bol nositeľom melodickej línie, ktorej prepožičiaval variabilnú individualizovanú podobu. Na ňu sa pripájala hra ostatných. Druhé husle (sekundárny primáš) mali za úlohu zosilniť melodické obrysy skladby. Úlohou kontrášov bolo harmonizovať melódiu, vytvárať dvoj-a-troj zvukmi vyplňujúci stredný hlas. Úlohou basy bolo udržiavať základný rytmus a mala aj dôležitý harmonický význam. Malá basa, violončelo, veľká basa - kontrabas udávajú v skladbe základný rytmus, čím zastávajú aj funkciu bicieho nástroja.“
Zmeny a zachovanie tradícií
V súčasnom dynamicky sa vyvíjajúcom svete sa menia i tradičné prvky rómskej kultúry. Rozdiely s minulosťou možno badať vo všetkých oblastiach rodinného i spoločenského života, počnúc krstom. U Rumungrov vnímajú narodenie dieťaťa takto: „My si vážime každé narodené dieťa rovnako, či je to chlapec alebo dievča.“ (Pani N., 54 r.). Za najdôležitejšiu udalosť v živote považujú narodenie dieťaťa, pričom tu badať určité prvky magickosti: „Keď sa narodí dieťa, tak mu na ľavú ruku dáme červenú stužku a taktiež pred krstom by sa nikto nemal pozrieť, pokiaľ ešte nie je pokrstené.“
Manželstvo je v rómskej kultúre a tradícii hlboko zakorenené a súvisí s množstvom rituálov, hoci každá skupina preferuje rôzne typy zvykov, no v konečnom dôsledku podstata je vždy rovnaká. U nich je samozrejmosťou, že nevesta sa nasťahuje k ženíchovi, ale v súčasnej dobe, hlavne v majoritnej spoločnosti, si mladomanželia plánujú vlastné spoločné bývanie.
Korene pôvodnej rómskej kultúry možno ešte nájsť u subetnickej skupiny Valašských (tzv. „olašských“) Rómov. Na druhej strane u takzvaných „Rumugro“ Rómov nebadať žiadne tradície, zvyky či obyčaje uvádzané v normotvorných textoch o rómskej kultúre v minulosti.