Rómska svadba je jedným z najvýznamnejších a najfarebnejších obradov v rómskej kultúre. Je to udalosť, ktorá spája nielen dvoch ľudí, ale aj celé rodiny a komunity. Napriek tomu, že ide o hlboko zakorenenú tradíciu, jej podoba sa môže líšiť v závislosti od konkrétnej rómskej komunity a regiónu.
Olašskí Rómovia na Slovensku: Kto sú a ich kultúrne špecifiká
Olašskí Rómovia prišli na slovenské územie v druhej polovici 19. storočia z Rumunska, pričom ich pravlasťou je India. Vo vyše 400-tisícovej komunite Rómov žijúcich na Slovensku predstavujú asi 20-tisícovú menšinu. Od väčšinových Rumungrov sa líšia zvykmi aj jazykom. V odbornej literatúre sa o nich píše ako o tradičnejších Rómoch, ktorí dbajú na stáročné tradície a málokoho si pripustia k telu. Olašskí Rómovia žijú najmä v Nitrianskom a Trnavskom kraji, hoci komunity žijú v zhruba 150 obciach a mestách, najviac ich je sústredených na juhozápade krajiny, v okolí Nitry, Trnavy, Nových Zámkov či Zlatých Moraviec.
Pôvodne prišli z Valašskej oblasti v južnom Rumunsku, preto sa im hovorí aj valašskí Rómovia. Žili ako nevoľníci a keď bolo nevoľníctvo v tamojšom kniežatstve v polovici 19. storočia zrušené, začali kočovať smerom na sever. Kočovanie pomerne dlhý čas im pomohlo uchovať si tradície aj stratégie prežitia. U nás na Slovensku boli ovplyvnení okrem iného zákonom o zákaze kočovania z roku 1958, i keď mnohí sa začali na slovenskom území usádzať v medzivojnovom období.
Spoločenská hierarchia a postavenie žien
Komunitu Olašských Rómov charakterizuje prísna hierarchia. Zjednodušene povedané, platí tu princíp „muži nad ženami, starší nad mladšími“. Podľa nepísaných zákonov si poriadky v rodine robí najstarší muž. Muži majú celkovo iné postavenie, môžu chodiť na zábavy, do mesta, zatiaľ čo žena si to môže dovoliť len vtedy, keď to dovolí chlap. Svoj názor si môže žena povedať doma, napríklad matke alebo neveste, ale nie na verejnosti, ani na rodinnej oslave. Dôvodom je, že ak by vyjadrila svoj názor pred mužmi, bola by to hanba pre jej muža, prípadne otca či svokra.
V minulosti sa vyššie postavenie symbolicky prirovnávalo k mužskému klobúku a nižšie k ženskej šatke. Hoci dnes sa od nosenia šatiek na hlave úplne upustilo, filozofia ostáva. Muži rovno povedia, že nič ako rovnoprávnosť medzi nimi a ženami neexistuje, pretože by to výrazne a podľa nich negatívne ovplyvnilo komunitu. Ženy, hoci v mladosti často hovoria „Ja taká nebudem, budem nosiť rifle a vyberiem si muža!“, časom svoj postoj zmenia, keďže boli vychované v prostredí, kde je to normálne a zaužívané.
Jedným z prejavov týchto noriem je aj obliekanie žien. Keď je žena zadaná, prispôsobuje tomu aj šatník. Dlhé sukne majú dať mužom v okolí jasne najavo, že sa o ňu už nemôžu uchádzať. Hoci sukne už nemusia siahať po členky, ženy musia mať zakryté kolená.
Úloha vajdu a vnútorné zákony
Olašskí Rómovia majú vlastné súdy a na ich čele stojí vajda. Tieto súdy slúžia na to, aby sa dodržiavali nepísané zákony, dedené z generácie na generáciu. Vnútorné zákony sa menia, modernizujú, od niektorých sa úplne upúšťa, iné pribúdajú. Napríklad, nepísané pravidlá pribudli s používaním mobilov a sociálnych sietí. V komunite sa veľmi dbá na to, aby bolo dievča pred svadbou pannou. Aj preto sa zakazuje používanie rôznych platforiem, kde by si mohla nájsť chlapca.
Na dodržiavanie všetkých pravidiel dohliada práve vajda, z rómskych súdov plynú aj tresty, väčšinou peňažného charakteru. V súčasnosti je však problém, že prirodzené autority vymierajú, čo viedlo k potrebe voliť vajdu. Pri voľbách sa nehádžu lístky do urny; môžu byť o manifestácii sily aj bitkách, vždy z nich má vzísť niekto, koho budú rešpektovať všetci.
Jazyk a obživa
Olašskí Rómovia si svoj jazyk chránia. Je to prvý jazyk, ktorý sa v rodinnom prostredí učia a dodnes používajú aj svoje olašské mená, hoci majú aj občianske mená pre styk s nerómami. Olašský dialekt sa od rómčiny Rumungrov líši a Rómovia si vlastne ani nemusia rozumieť. Ak sa dnes napríklad bavíme o zavedení výučby v rómčine, ktorá je kodifikovaná, je to vlastne jazyk Rumungrov a pre Olašských Rómov by to nebolo riešenie, učili by sa totiž inú rómčinu.
Tradične boli Olašskí Rómovia obchodníci, kšeftovali s kadečím. Na Slovensku ich poznáme ako „Lovárov“, z maďarského slova ló - kôň, keďže táto konkrétna podskupina obchodovala s koňmi. Tým, že konské jarmoky postupne vymizli, museli si nájsť iný predmet podnikania. Po Nežnej revolúcii práve oni začali na Slovensko voziť tovar zo zahraničia. Vždy to boli ľudia, ktorí si chceli zarobiť skôr rozumom, nie manuálne. Dnes sa muži stále snažia o obchodné aktivity, niektorí podnikajú, iní sa nevyhýbajú ani manuálnej práci a snažia sa zamestnávať v priemyselných parkoch. Podľa olašskej tradície ženy nepracujú, majú sa starať o muža, deti a domácnosť. V posledných rokoch sa to však začína týkať aj žien, ktoré však narážajú na nedostatočné vzdelanie. Kedysi na obchodné aktivity nepotrebovali školy, jarmočný biznis sa v rodine dedil, ale doba sa zmenila.
Význam zlatých šperkov a „okázalý život“
Keď sa zadá do Googlu heslo „Olašskí Rómovia“, často sa objavia odkazy na honosné svadby alebo v poslednej dobe predaje neviest. Mnohí ľudia si myslia, že je to zlato z dávok. V skutočnosti je to často jediný majetok, ktorý dotyčná Rómka má. Olašskí Rómovia nemajú peniaze v bankách, nechodia na dovolenky k moru. Keď sa im niečo podarí zarobiť, dajú si vyrobiť zlatý šperk. Keď príde kríza, šperk ide do záložne. Je to pre nich forma investície a v niektorých prípadoch aj dedičstvo.
„Chodia ovešaní zlatom, veštia z kariet“ - to sú časté mýty. Olašskí Rómovia nosia všetky šperky, ktoré majú, riadia sa heslom „Čím viac zlata, tým lepšie!“. Vyžívajú sa v luxuse, milujú dobré jedlo i alkohol a predbiehajú sa v honosných hostinách. To, prečo sú vždy ovešaní šperkami, má historické korene. Ako nevoľníci takmer 500 rokov nevlastnili nič. Všetko patrilo ich pánom, im patrilo iba to, čo mali na sebe. Kultúrny antropológ Alexander Mušinka vysvetľuje: „Podľa zvyklostí olašských Rómov totiž manžel môže za istých okolností prepustiť alebo vyhodiť svoju ženu a tá si smela vziať iba to, čo mala na sebe. Preto nosia celý svoj majetok na sebe.“
Okázalosť a honosnosť je pre Olašských Rómov prestížou. Jednak ich to odlišuje od Rumungrov a chudoby v osadách, jednak je to prejav úcty k celej rodine. Je to tiež demonštrácia toho, že rodina drží pokope a je o ňu postarané. My to vnímame ako okázalosť, niekedy možno až ako gýč, ale pre komunitu to má pomerne praktický význam a veľkú výpovednú hodnotu.
Tradičné olašské svadby: Podoby a rituály
Tradičných olašských svadieb, ktorým hovoria „báro bijav“ (veľká svadba), je už málo, najmä preto, že sú finančne náročnejšie a mnohí Rómovia už nezarábajú toľko, koľko po Nežnej revolúcii.
Zásnuby a dohody
Pred samotnou svadbou predchádzajú zásnuby, počas ktorých sa rodiny stretnú a dohodnú. Nevestu do svojho domu si vždy vyberá rodina chlapca. Zvyčajne ide o vopred dohodnuté sobáše, hoci dnes majú mladí oveľa väčšie slovo pri výbere partnera, ako tomu bolo pred dvomi, tromi generáciami. Počas zásnub sa komunite dá najavo, že dievča bude patriť do určitej rodiny. Svadba nasleduje o niekoľko mesiacov či o rok - dva.
Dva typy svadobných obradov
Existujú dva hlavné typy olašských svadobných obradov:
- Klasická „báro bijav“: Ak sa bavíme o svadbe priamo v komunite, nie na úrade alebo v kostole, manželstvo spečatí vajda. Pred svadbou sa „nevesta pýta“, robia sa drahoty, rodičia ju nechcú dať, ukazuje sa jej fotka, teda peniaze. Svadbu na konci spečatí vajda, ktorý na hlavy oboch mladých vyleje víno. Nevesta po svadbe odchádza žiť k svokrovcom.
- „Únos nevesty“: Tento typ svadby je v súčasnosti častejší. Chlapec odvezie vybrané dievča k rodine mimo mesta alebo do hotela. Strávi s ňou noc, pričom je jedno, či k niečomu dôjde, alebo nedôjde. Tým, že strávili noc, komunita to berie tak, že dievča už nie je pannou a patrí chlapcovi. Mladí sa vrátia, bývajú okolo toho hádky, aj naoko, keď sa rodina nevesty hnevá, no nakoniec sa vyjednáva cena. Ide o veno za to, že rodina dievča dobre vychovala. Čím je dievča lepšie vychované, tým je suma vyššia. Nejde však o predaj dievčaťa, tak ako ho vníma majorita. Následne sa koná menšia oslava, keď už nevesta nie je v bielych šatách a závoji, čo je v ich ponímaní stále znak poctivosti.
Svadobná hostina a zvyky
Rómska svadobná hostina je synonymom hojnosti, radosti a pohostinnosti. Je to príležitosť pre všetkých členov komunity sa stretnúť, zabaviť sa a osláviť nový pár. Hostina je často sprevádzaná bohatým jedlom, pitím, hudbou a tancom, ktorý môže trvať aj niekoľko dní. Hostina sa väčšinou chystá s príbuzenstvom aj niekoľko dní dopredu. Hudba, ktorú začali hudobníci hrať už pri príchode svadobčanov, musela každého chytiť za srdce. Najskôr sa zahralo mladému páru a hromadne sa pripilo na lásku a šťastie.
V minulosti, po návrate mladých z národného výboru, si prisahali ešte raz po rómskom spôsobe. Starosta im zviazal ruky červenou šatkou, nalial ženíchovi do dlane pálenku a ženích dal napiť neveste, potom nalial starosta neveste a nevesta dala napiť sa z dlane ženíchovi, so slovami: „Žite spolu ako tá čierna zem s čiernym chlebom. Neurobte nikdy druhému hanbu. A tak, ako Pánboh rozsvietil slnko, aby ste nikdy v živote nezablúdili a nezišli zo správnej ľudskej cesty.“
Po sviatočnom chode, kde svadobčania jedli z jedného taniera a nevesta kŕmila ženícha, nevesta sa vybrala doprostred miestnosti, kde družba držal sito alebo klobúk a svadobčania si kupovali sólo s nevestou. Až potom začala zábava v plnom prúde. Tradičné rómske svadby sú spojené s množstvom rituálov, ktoré majú zabezpečiť šťastný a harmonický život novomanželov, napríklad symbolické požehnanie starších členov rodiny, ktoré má mladým priniesť prosperitu a zdravie. Niektoré komunity si dodnes zachovali aj zvyk, podľa ktorého sa na svadobnú noc čaká so špeciálnym rituálom dokazovania nevestinej čistoty.
Ďalšie slávnosti: Krstiny a pohreby ako prejav „okázalosti“
Okázalosť, ktorá je prítomná na svadbách, sa prejavuje aj pri iných dôležitých životných udalostiach. V každej rodine je narodenie dieťaťa významnou udalosťou. U olašských Rómov je muž najdôležitejšou osobou rodiny, čo podčiarkuje silný patriarchálny charakter. Keď sa v olašskej rodine narodí dieťa a matka ho prinesie domov z nemocnice, ostatné olašské matky sa na neho prichádzajú pozrieť a želať mu zdravie a šťastie. Krst má v rómskej komunite hlboký duchovný význam, okrem oficiálneho cirkevného obradu prebieha aj neoficiálny rodinný rituál, pri ktorom sa novorodencovi želá šťastný a dlhý život. Po krste nasleduje hostina, kde sa oslavuje príchod nového člena rodiny, tradične sa podávajú jedlá ako holúbky, pečené mäso a rôzne druhy koláčov. Krstiny môžu byť rovnako honosné ako svadby, príkladom sú krstiny Marcelka Krveľa z Michaloviec, ktoré jeho rodičov vyšli na 30-tisíc eur, kde dostal zlatý cumeľ na zlatej retiazke a hostia mu nosili dary v podobe košieľok či prikrývok ovešaných bankovkami.
Honosnosť sa prejavuje aj pri pohreboch, ktoré sú taktiež dôležitou spoločenskou udalosťou. Svedčí o tom príklad honosného cigánskeho pohrebu Zlatice Balážovej z Prešova, kde biela truhla z dubového lakovaného dreva stála 2-tisíc eur a rakvu viezol koč s dvojzáprahom vyzdobených koní. Manžel zosnulej sa na pohreb obliekol do topánok so zlatou špičkou, a rodina mala tričká s podobizňou nebohej. Zlatá farba musí žiariť z každej strany, rovnako ako značkové veci a kráľovské korunky, ktoré sú súčasťou oblečenia aj pre najmenších členov rodiny. Pri rodinných oslavách sa stoly musia prehýbať pod dobrotami, aby sa nikto neurazil a hostia si mohli vybrať, čo majú radi.
Pochopenie komunity: Výzva pre majoritu
Výskumníčka Ivana Šusterová, ktorá ako jedna z mála na Slovensku skúma zvyklosti Olašských Rómov, zdôrazňuje, že to, či sú Olašskí Rómovia uzavretí, je skôr mýtus. „Netvrdím, že to tak nie je, aj niektorí Olašskí Rómovia hovoria o svojej uzavretosti. Z pozície etnologičky sa však na to dívam skôr tak, že ku každej skupine alebo človeku si potrebujete vytvoriť dôvernejší vzťah,“ približuje Šusterová. Ich „uzavretosť“ skôr znamená, že si skrátka nechcú dať hovoriť do svojich vnútorných vecí a držia viac pokope. Ak si k nim nájdete cestu a neprídete ako „múdry gádžo“, ale ako človek, ktorý sa chce učiť, dokážu byť veľmi otvorení.
Trenice medzi komunitou a majoritou nastávajú napríklad v školách, kde vznikajú čisto olašské triedy, čo vedie k rezignácii na oboch stranách. Deti potom nechcú pokračovať v štúdiu na stredných školách a ich rodičia hľadajú možnosti, ako vykľučkovať zo vzdelávacieho systému, čo vedie k nezamestnanosti. Podobné nedorozumenia sa prejavujú aj v nemocniciach, keď vajdu hospitalizujú a príde s ním stovka Rómov, čo majorita vníma ako problém a volá políciu, hoci zo strany Olašských Rómov ide o prejav úcty a podpory. Ak chceme tieto situácie zmeniť, Olašských Rómov by sme mali spoznať a mali by sme s nimi komunikovať - rovnocenne, pýtať sa a počúvať. My aj oni sme, zjednodušene povedané, vyrastali v „iných svetoch“, preto niekedy dochádza k nepochopeniu.