Sviatok Vianoc, ktorý Rómovia nazývajú Karačoňa, v sebe spája kresťanské tradície s jedinečnými rómskymi zvykmi. Napriek očakávaniam, že rómske Vianoce by mohli byť výrazne odlišné od majoritných tradícií, etnologička Jana Belišová zistila, že rozdiely sú minimálne. Rómovia majú podobné sviatočné symboly ako stromček, darčeky a slávnostné jedlá, pričom tieto tradície sa môžu líšiť podľa regiónu. Pre Rómov sú Vianoce predovšetkým o rodine, súdržnosti a radosti.
Etymológia a symbolika: Karačoňa
Rómovia nazývajú Vianoce Karačoňa (alebo Karačoň). Podobne sa povedia Vianoce v maďarčine a na východe Slovenska sa používa slovo Kračún. K vysvetleniu pôvodu slova existujú dve teórie. Jedna hovorí, že v období Vianoc sa skracujú dni, čo poukazuje na staroslovanský pôvod slova s významom krátiť, krčiť, viažuci sa k najkratšiemu dňu v roku. Druhá zasa, že slovo Karačoňa pochádza z latinského „creatio“, čo znamená stvorenie, teda narodenie Ježiša Krista.
Tento sviatok, dnes vnímaný predovšetkým ako kresťanský, do seba integroval mnoho predkresťanských zvykov viažucich sa k oslave zimného slnovratu. Kedysi to bola oslava pohanského sviatku zimného slnovratu, očakávaného návratu slnka uprostred zimy. Rómovia sa objavili na kresťanskom kontinente ako jedni z posledných. Ich prírodné, orientálne náboženské predstavy tým zanikli a nahradili ich kresťanské zvyky.
Po rómsky sa šťastné Vianoce prajú slovami „bachtale Karačona“.
Kľúčové vianočné tradície
Rodinná súdržnosť, odpúšťanie a zmierenie
Vianočné a novoročné sviatky sú v rómskych rodinách oslavou hojnosti, tradícií a rodinnej súdržnosti. „Najväčšou hodnotou je rodina,“ zdôrazňuje Jaroslav Bihary z Nitry. Rómske rodiny oslavujú Vianoce v rámci svojich možností sviatočným jedlom, pitím a vytvorením rodinnej atmosféry. „Hlavné je mať všetkého dosť a byť ako rodina spolu,“ vysvetľujú jarovnické sestry Congregatio Jesu.
Odpúšťanie a zmierovanie je pre Rómov veľmi dôležité, lebo v časoch, keď boli celkom izolovanou skupinou, museli byť medzi sebou veľmi solidárni. Od rómskej komunity, v ktorej žili, boli celkom závislí, a preto spolu nemohli žiť v nezhodách. Vianočný čas preto využívali na to, aby sa vzťahy medzi ľuďmi v komunite či rodine ešte väčšmi posilnili. Rómovia, akokoľvek sú pohádaní, na Vianoce si odpúšťajú a znova sa udobrujú. Počas Štedrej večere si najbližšia rodina spomína na to, kto komu ublížil, navzájom si odprosujú viny a odpúšťajú si. A potom idú odprosovať svoje viny aj k susedom.
Spomienka na zosnulých (Mule)
Počas štedrej večere si Rómovia spomínajú na členov rodiny, ktorí už nežijú alebo nemôžu byť prítomní. Pre zosnulých často prestrú stôl a naložia tanier ako spomienku. Ivan Trifonti z Rimavskej Soboty si spomína: „Mama nám dávala na stôl tanier, kam sme položili pár kúskov jedla pre zosnulých.“
Vianočné spomínanie na zosnulých príbuzných súvisí s vierou, že duša človeka existuje i po odchode tela na druhý svet. Duchom mŕtvych predkov hovoria Rómovia mule a usilujú sa byť s nimi zadobre, lebo vraj môžu i škodiť. Na Vianoce im dávajú na okno alebo do kúta izby jedlo, aby ich nechodili strašiť. Rómovia si na Vianoce o svojich zosnulých príbuzných tiež rozprávajú a spomínajú na nich. Úmrtiu blízkeho človeka, pohrebu a ucteniu pamiatky venujú mimoriadnu pozornosť. Rómovia navštevujú hroby pri výročí úmrtia, narodenín či menín zosnulého, najmä však na Pamiatku zosnulých a na Vianoce. Zuzana Kumanová pripomína, že Rómovia majú vo zvyku dávať malé ozdobené stromčeky aj na hroby svojich predkov.
Predvianočné prípravy a Štedrý deň
V čase adventu sa Rómovia pripravovali na nadchádzajúce sviatky - upratovali, ženy bielili steny a upratovanie celého domu ukončili úpravou podlahy. Keďže Rómovia nemali podlahu z dreva, potierali ju žltým jedlom. Počas adventu tiež zháňali dostatok jedla na sviatky, čo bol dôvod, prečo sa rómske deti na Vianoce tak tešili - konečne sa mohli raz za rok dosýtosti najesť!
Pre Štedrý deň sa používa v rómčine slovo Veľija alebo Viľija. Rómovia sa v tento deň, rovnako ako gadžovia, postili. Prísnosť pôstu však bola rozličná - v niektorých rodinách sa nejedlo mäso len do večere, v iných sa jedli len pečené zemiaky po celý deň. Jozef Gabčo z Janoviec si spomína: „Celý deň sme dodržiavali pôst a mohli sme jesť iba suchý koláč, niečo ako doma urobenú vianočku, ktorú sme zapíjali bielou kávou (cikorkou). V našej rodine sa večera podávala až po návrate z polnočnej omše.“ Ivan Trifonti z Rimavskej Soboty dodáva: „Naši rodičia nám počas dňa zakázali jesť mäso, dodržiavali sme kresťanský zvyk „böjt“. Do šiestej večer sme jedávali makové guby.“
Zdobenie stromčeka mali na starosti synovia. Tí tiež chodili sedliakov prosiť o slamu, ktorú potom rozložili na podlahe, aby miestnosť pripomínala jasličky, kde sa narodil Ježiško. Jozef Gabčo potvrdzuje: „Tradičné bolo položiť seno pod stôl a zviazať štyri nohy stola, aby rodina držala pokope.“ Pod stôl Rómovia dávajú aj jačmeň, ktorý, podobne ako slama, symbolizuje miesto narodenia Ježiška.
Pred večerou mal otec alebo najstarší člen rodiny príhovor, potom predniesol prípitok a požehnanie a spomínalo sa na zosnulých. Rodina sa zhromaždí okolo stola a skôr než začne jesť, otec alebo iný starší muž z osady vinšuje všetko najlepšie, zdravie, šťastie, veľa detí a peňazí.
Štedrovečerný stôl a kulinárske špeciality
Vianočné jedlá chystajú staršie ženy, mladé nevesty vraj toľko skúseností nemajú a muži varia len výnimočne. Aj keď v rómskej osade môžu na prvý pohľad vyzerať Vianoce chudobne, domácnosti majú bohato prestreté stoly. Hoci Rómovia žijú v skromných príbytkoch, na Vianoce chcú ukázať okoliu, že vedia byť pohostinní a žijú v dostatku. Veď ako hovoria, peniaze sú na to, aby sa minuli na jedlo.
Jaroslav Bihary z Nitry uvádza: „U nás je na stole všetko - od ryby, kačacej pečene, až po kačicu.“ Na stole nesmie chýbať ryba, šošovicová či rybacia polievka, halászlé a obľúbená kačacia pečeň. V jarovnických rodinách sa okrem sladkého nachádza aj šalát, rezne, kapustnica či niekde i ryby. Janka Cimoradská z Bratislavy spomína: „Na vianočnom stole nikdy nechýbali bobáľky s makom, domáce klobásky a hustá kapusta s mäsom, popri tradičnej kapustnici a rybe.“ Ivan Trifonti potvrdzuje: „Typické jedlá na štedrovečernom stole boli ryby, kapustnica, plnená kapusta a zemiakový šalát.“
Niektoré rómske rodiny sa riadia starou vierou, že hydina odnáša šťastie, preto sa na sviatky vyhýbajú jedlám z mäsa, ktoré malo krídla. „V našej rodine sa verilo, že hydina odnáša šťastie, preto sme na sviatky nemali žiadne jedlá s mäsom, ktoré malo krídla,“ vysvetľuje Jozef Gabčo.
Tradičné rómske jedlá, ako napríklad bezmäsitá klobása Goja (črevo naplnené roztlačenými zemiakmi), pacali (držky), pharade (trhance), pišota (taštičky), marikľi (placky) alebo gombáda (cestoviny) sú vnímané ako jednoduché recepty na jedlá pre chudobných. Na východe Slovenska robia ako vianočné jedlo napríklad aj góju. V obci Janovce bola pre rodinu Jozefa Gabča typická kapusta s mäsom, ktorú varili znova aj na Nový rok - hustý pokrm z kyslej kapusty, ryže a hovädzieho trhaného mäsa, všetko uvarené spolu v jednom hrnci. K tomu mali menej sladké šišky, vlastne langoše. „Na druhý deň robíme slepačiu polievku zo starej sliepky a pripravujeme tradičný frištuk - pečené kurča na cibuľke, podobné perkeltu,“ dopĺňa Jaroslav Bihary. Ďalšou pochúťkou je kapustný list plnený mletým bravčovým mäsom s ryžou. Ich Vianoce sa prispôsobujú bohatej ponuke obchodov, a tak na stoloch prevládajú mäsové produkty.
Koledovanie a vzájomné návštevy
Koledovanie je jedným z vianočných zvykov, pri ktorom sa prepájajú kresťanské motívy o narodení Ježiša Krista so zvyškami archaických magických praktík, ktoré mali zabezpečiť úrodu, hojnosť a plodnosť celej rodine. V minulosti boli koledníci príslušníkmi rôznych vekových a sociálnych skupín, no v niektorých oblastiach Slovenska túto úlohu prevzali Rómovia. Včlenili do svojho životného kolobehu oslavy Vianoc podľa slovenských zvykov a oni zas boli včlenení do slovenských tradícií. Boli očakávaní, nosili šťastie. Jana Cimoradská si spomína: „Tradičné zvyky, ktoré sa dnes už takmer vytratili, zahŕňali koledovanie. Na Štedrý večer sa chodilo z domu do domu spievať vianočné koledy, medzi nimi aj známu Tichú noc.“
Počas troch vianočných dní bývali k nim ich susedia z majority prívetivejší a priateľskejší. V priebehu roka Rómovia nemohli vstúpiť na prah „gadžovských“ príbytkov. V sviatočných dňoch si však sedliaci priam vyžadovali, aby ich koledníci z osady neobišli. Po domoch chodievali najmä deti, mládež a muzikanti. Po koledovaní ich v každej domácnosti obdarovali. Nie zemiakmi či chlebom, ale vianočnými dobrotami. Pre rómske deti to boli vianočné darčeky, doma ich totiž žiadne nečakali. Rómski hudobníci si zase nacvičovali, čo budú hrať sedliakom na Štedrý večer pod oknami a rómski chlapci sa učili vinšovať - teda priať šťastie a zdravie do nového roka.
Deň po Štedrom dni nastalo vianočné hodovanie, pri ktorom sa Rómovia schádzali. Druhý sviatok vianočný - aver dives je spojený so zdvorilostnými návštevami mužov u príbuzných. Začínajú ráno a trvajú po celý deň. Atmosféra je uvoľnenejšia a hoduje sa. Súčasťou sviatočných dní sú návštevy príbuzných, rodinné rozhovory a nezriedka aj spev a hudba. Ako malý a mladý si Jozef Gabčo spomína: „V mojej rodnej obci boli Vianoce vždy veselé. Po večeri, teda na prvý sviatok vianočný, sa ľudia navštevovali a zabávali. Otec hral na husle, jeho bratia na ďalšie hudobné nástroje. V jednej izbe boli vždy pripravené stoly pre širšiu rodinu a Vianoce sme trávili spolu hraním rómskych pesničiek, spievaním a tancovaním.“
Hudba ako neoddeliteľná súčasť rómskych Vianoc
Význam hudby v rómskej kultúre
Hudba hrá v rómskej kultúre kľúčovú úlohu a je vnímaná ako jeden z jej najvýraznejších prejavov. Starodávne rómske piesne, tzv. phurikane giľa, majú špeciálny význam, pretože nesú svedectvo o histórii a živote Rómov. Indície naznačujú, že už predkovia Rómov v Indii sa živili hudbou. Môže to byť životným štýlom a tiež tým, že iné zložky rómskej kultúry sa dlho nemohli formovať. Rómovia nemali svoju vlasť, putovali z krajiny do krajiny a všade boli iba hosťami. Napriek stereotypu, že všetci Rómovia sa narodia s hudobným talentom, Jana Belišová, etnologička a etnomuzikologička, poznamenáva, že mnohých počula spievať falošne, ale už 4-5 ročné deti spievali s krásnym akcentom a neuveriteľným citom. Je však škoda, že pri Rómoch hľadáme len hudobné talenty.
Na Slovensku sa rómskej hudbe takmer nikto nevenoval. Neexistovali nahrávky ani zbierky pôvodnej nespracovanej hudby Rómov. V občianskom združení Žudro začali nahrávať starodávne rómske žalostné piesne. Vytvorili aj online archív nazvaný e zbierka, kde je zatiaľ zverejnených asi 200 piesní.
Starodávne rómske piesne (phurikane giľa)
Phurikane giľa, starodávne rómske piesne, tvoria skupinu ťahavých žalostných piesní, ale aj tanečných čardášov. Spieva sa v nich najmä o smutných témach - o strate blízkych, chorobe, o nešťastnej láske. Tieto piesne však slúžia aj ako forma psychoterapie, keďže cez hudbu ľudia spracúvajú svoje životné udalosti. Mnohokrát si ľudia texty týchto piesní pozmenili, aby im viac pripomínali to, čo sami zažili. Pri spievaní potom opätovne prežívajú udalosti zo svojho života a cez hudbu sa im ich darí prekonať. Odborníci upozorňujú na dôležitosť zachovania starodávnych piesní, ktoré sú autentickým prejavom rómskej identity, pretože doba sa mení, starí ľudia umierajú a piesne umierajú spolu s nimi.
Nové vianočné piesne a "rompop"
Nové vianočné piesne tvoria významnú časť rómskeho hudobného repertoára. Na rozdiel od starších skladieb už nie sú také smutné. Ich texty sa často zameriavajú na radostné oslavy Vianoc, na chvíle spevu, zábavy a spoločného trávenia času. Často sa spomína aj oslava Silvestra, kde nechýba šampanské a veselá nálada. Rómovia si svoju hudobnú kultúru zachovávajú a rozvíjajú aj v moderných formách, čo dokazuje obľúbenosť „rompopu“ - moderných rómskych piesní. Aj medzi modernými piesňami sa nájdu krásne texty a melódie. Texty dnešných „slaďákov“ často pripomínajú texty starodávnych piesní. Mladí si možno nezaspievajú halgató (starodávne ťahavé, pomalé melódie), ale zaspievajú si „slaďák“, ktorý plní podobnú funkciu. V rompope teda existujú hodnotné piesne, nielen „odrhovačky“ s klišé textami o láske.
Príchod Nového roka sa nesie v duchu osláv a veselosti. Rodiny sa stretávajú u toho, kto má najväčšiu miestnosť, a spoločne organizujú „bašavel“. Nechýba alkohol, chlebíčky, šunkové misy a záviny. Niektorí si pochutnajú na šampanskom Dom Pérignon alebo drahom koňaku, iní na obyčajnom vínku. Dôležité je, že rodina je pokope a spoločne privíta nový rok.
Adaptácia kolied
Rómovia majú viacero druhov vianočných piesní. Jednak spievajú koledy, ktoré sú však väčšinou prevzaté zo slovenskej tradície. Stretávajú sa s rôznymi kombináciami - buď Rómovia spievali celú slovenskú koledu, alebo si z nej vzali melódiu a vytvorili si k nej rómsky text. Texty niektorých slovenských kolied sa zasa hodia na rómske melódie, ako halgató alebo čardáš. Jana Belišová našla asi len dve piesne, kde je rómska melódia aj text - a ten je naozaj smutný. Spieva sa v ňom, že idú Vianoce a rodina nemá čo jesť.
Regionálne špecifiká a vplyv modernity
Rómovia na Slovensku netvoria homogénnu skupinu. Často sa výrazne odlišujú na základe sociálneho postavenia, vzdelanostnej úrovne, či mierou asimilácie s väčšinovým obyvateľstvom. „Inak vianočné sviatky prežívajú rodiny v mestách, inak na vidieku, inak chudobné rodiny a inak rodiny, ktoré sú finančne zabezpečené," dodáva etnografka Zuzana Kumanová.
Vianoce v Jarovniciach
Rómska osada v Jarovniciach patrí medzi najväčšie na Slovensku. Duchovnú službu tam popri službe farára a kaplána už jedenásť rokov vykonávajú aj sestry Congregatio Jesu. Na slávenie Vianoc v Jarovniciach je potrebné sa pozerať z pohľadu jednotlivých veľkorodín - fájt. Napríklad vo väčšine rodín sa neberie na Narodenie Pána do ruky nôž a ostatné ostré veci. „Keď sa zasadá k štedrovečernému stolu, okrem sladkého sa na ňom vo viacerých rodinách nachádza aj šalát, rezne, kapustnica či niekde i ryby. Po jedle sa niekde rozbaľujú darčeky a na záver sa pripíja, tancuje a oslavuje až do rána. Inde pozerajú rozprávky alebo idú do kostola,“ opisujú sestry. Chudoba Svätej rodiny a jej neprijatie v Betleheme či bývanie v maštali sú Rómom obzvlášť osobne blízke. Pred polnočnou svätou omšou majú v rómskom kostole v Jarovniciach vianočnú akadémiu. Sestry zaznamenávajú posun v tom, že ubúda rodín, ktoré by na Vianoce nemali vôbec nič, a snažia sa aj tým chudobnejším niečo dať.
Osada Hlboké v Liptovskom Mikuláši
Rómska osada Hlboké v Liptovskom Mikuláši je najväčšou rómskou komunitou na Liptove. Žijú tu najmä sociálne slabšie rodiny. Tradície, ktoré Rómovia dodržiavajú, sú najmä o jedle, súdržnosti a radosti, ktorá je prirodzenou súčasťou ich komunitného života. „Najviac sa tešíme keď varia, keď sa pečú koláče, keď sme celá rodina spolu,“ uviedol Ján Puška, obyvateľ osady Hlboké. O rodinnej atmosfére a súdržnosti svedčí aj ochota deliť sa nielen s rodinou, ale aj so susedmi. Hoci Rómovia žijú v skromných príbytkoch, na Vianoce chcú ukázať okoliu, že vedia byť pohostinní a žijú v dostatku. Tradícia bezmäsitej klobásy Goja sa tu už nenájdze, ich Vianoce sa prispôsobujú bohatej ponuke obchodov, a tak na stoloch prevládajú mäsové produkty.
Skúsenosti z Nitry, Janoviec, Bratislavy a Rimavskej Soboty
- Jaroslav Bihary (Nitra): „Kivanij e manušenge sastimo, bacht taj páča... Želám ľuďom zdravie, šťastie a pokoj.“ Spomína, ako pred 50 rokmi babka a mama žobrali, aby mali čo dať deťom. Zdravie, súdržnosť rodiny a vzájomná úcta boli základnými hodnotami.
- Jozef Gabčo (Janovce): Na Vianoce bolo vždy veselo. Rodičia tvrdo pracovali na družstve, takže nechýbali peniaze. Oslavy boli plné stolov mäsa, koláčov, tort, ovocia a alkoholu.
- Janka Cimoradská (Bratislava): Spomína na kopu snehu, sánkovanie a hľadanie darčekov. Vianoce znamenali radosť z výzdoby, pohodlie a tešenie sa na spoločné chvíle, zakončené polnočnou omšou.
- Ivan Trifonti (Rimavská Sobota): Spomína na sánkovanie na taškách alebo vreciach, ozdobovanie stromčeka ovocím, najmä jablkami. Vianoce pre ich rodinu znamenali najmä vďačnosť - za to, že môžu byť spolu, a za jedlo, ktoré majú.
Komercionalizácia a zmeny v tradíciách
Komercionalizácia vianočných sviatkov zasahuje aj rómske komunity. U bohatších Rómov, ktorí pracujú najmä v zahraničí, je okázalá vianočná výzdoba samozrejmosťou. Duchovný či náboženský význam Vianoc a ich tradície sú vytláčané konzumným spôsobom života. Jaroslav Bihary poznamenáva, že hoci sa mnohé zvyky modernizujú, rómske rodiny si svoje tradície stále vážia.
Podobne ako pôvodná rómska hudba, aj tradičné rómske zvyky pomaly zanikajú. „Nedajú sa udržiavať nasilu. Každý chce byť dnes moderný, málokto chce doma zachovávať starodávne tradície,“ konštatuje Jana Belišová.
Pohľady etnológov a odborníkov
Jana Belišová, etnologička a etnomuzikologička
Jana Belišová sa špecializuje na etnomuzikológiu, hudbu Rómov, o ktorej robila výskum v teréne. Od roku 2019 učí na Katedre muzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2003 vydala CD s rómskymi vianočnými piesňami, ktoré vzniklo ako jeden z výsledkov jej výskumu. Okrem toho vedie projekt Angrusori, v preklade prstienok, ktorý združuje niekoľkých Rómov-muzikantov zo Slovenska, nórsky experimentálny Kitchen orchestra a českú speváčku Ivu Bittovú. Spolupracuje s občianskym združením Žudro na vytváraní online archívu rómskej hudby a realizuje „náukobeh“ - navštevuje školy a rozpráva deťom o rómskej hudbe.
Zuzana Kumanová, etnografka a historička
Zuzana Kumanová poukazuje na skutočnosť, že Rómovia na Slovensku netvoria homogénnu skupinu. Zdôrazňuje však integrujúci prvok: „To čo je spoločné pre Rómov, tak ako napokon pre celú populáciu na Slovensku, je úsilie prežiť Vianoce v kruhu rodiny a v čo najväčšom materiálnom dostatku.“
René Lužica, etnograf, historik a filmár
René Lužica učí na Ústave romologických štúdií, Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je autorom viacerých kníh o kultúre a histórii Rómov.