Pochopenie povahy Eucharistie je kľúčové pre rôzne kresťanské denominácie. Kým katolícka cirkev vyznáva reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, protestantské cirkvi ju často vnímajú symbolicky. Toto hlboké tajomstvo a jeho výklad bol predmetom teologických diskusií naprieč stáročiami.
Svedectvo konvertitu Ulfa Ekmana a reálna prítomnosť Krista v Eucharistii
Známe sú svedectvá o ceste k plnému katolíckemu chápaniu Eucharistie, ako napríklad Scotta Hahna. Avšak rovnako zaujímavé je svedectvo nemenej známeho konvertitu, Ulfa Ekmana, švédskeho teológa, misionára a spisovateľa. Jeho útla kniha „Vezmite a jedzte“ o svätom prijímaní je pozoruhodná najmä tým, že ju napísal, keď bol ešte stále protestantom.
Pri písaní tejto knihy si Ekman dal za cieľ sústrediť sa na Eucharistiu ako na prostriedok, ktorý vedie k duchovnému životu v ešte väčšej moci a k intímnejšiemu vzťahu s Ježišom Kristom. Ako skúsený učiteľ, Ulf sprevádza čitateľa najprv tým, ako vnímali Eucharistiu prví kresťania. Bola pre nich jedným zo štyroch pilierov ranej Cirkvi - náuka apoštolov a ich vyučovanie, spoločenstvo, lámanie chleba a modlitby.
Ekman opakovane zdôrazňuje, že v Eucharistii je skutočne reálna Ježišova prítomnosť, nielen symbol (ako je ponímaná napríklad v protestantskom vnímaní), a len keď ju budeme prijímať, budeme mať v sebe večný život. „Keď sa sýtime Ježišom, máme účasť na tom všetkom, kým je on sám, čo on sám vlastní a čo robí,“ zároveň sa vtedy buduje aj náš vnútorný človek, v prijímaní nachádzame intimitu aj zjednotenie. „Ak je Pán Ježiš v Eucharistii skutočne prítomný, tak ona v sebe obsahuje všetko, kým Ježiš skutočne je, čo vlastní a čo môže urobiť.“
„Ten istý Ježiš, ktorý odpúšťal hriechy, uzdravoval chorých, svojou smrťou na kríži nás oslobodil od hriechov a chorôb, je tým, ktorý k nám prichádza vo svätom prijímaní,“ vysvetľuje švédsky teológ Ekman, že Ježišova obeta je v Eucharistii zakaždým aktualizovaná. Azda nám však Eucharistia prináša niečo iné ako Krista samého? Ulf vymenúva okrem samotnej fascinujúcej reálnej Ježišovej prítomnosti aj mnohé ďalšie účinky - odpúšťa hriechy, je ohlasovaním, znakom jednoty, uzdravením i obnovením. Zároveň je však pokrmom zmluvy, skrze ktorý dostávame mnoho požehnania a účasť na svadobnej hostine. „Máme na ňom (svätom prijímaní) účasť, hlboko a intímne sa s ním zjednocujeme a ešte viac sa stávame jeho súčasťou. On je v nás a my v ňom.“
Možno sa pýtame, či je Ježišova prítomnosť v Eucharistii závislá na našej viere či neviere. Ulf odpovedá: „Ježiš je prítomný vo svätom prijímaní bez ohľad na to, či v to veríme, alebo nie. Ale ak veríme a zúčastňujeme sa na ňom, dostávame požehnanie. Práve preto musíme sväté prijímanie brať vážne.“ Ekman to však posúva ešte do inej roviny: „Ak neohlasujeme slovo, sme neposlušní. Ak neprijímame Eucharistiu, nemáme obživu, ktorá nám dáva silu na to, aby sme išli. Ak sa rozhodneme živého Krista neprijímať, slabneme, chradneme, až napokon zomierame.“ Ulf tiež hovorí, že nejde len o nejakú individualistickú záležitosť, netýka sa to len o mňa a Ježiša, ale - keďže sme členmi jedného tela - dotýka sa to aj mojich bratov a sestier. Výstižne hovorí aj o slávení liturgie Eucharistie, ktorá je miestom, kde sa najväčšmi stretáva nové so starým: „To, čo Boh robí a čo udeľuje počas lámania chleba, je sväté. Preto Eucharistiu slávime dôstojne, ale bez zbytočnej strnulosti, radostne, ale nie povrchne - tak aby sa stala dôverným stretnutím s Ježišom. Netreba sa pri nej ponáhľať, aby všetko prebehlo rýchlo a svižne.“ Podľa Ekmana objavenie pokladov v Eucharistii z nej urobí úžasnejšiu udalosť, než by si veriaci vedeli predstaviť.
Skutočná prítomnosť Ježiša v Eucharistii // Biskup Barron na Kongrese náboženskej výchovy 2020
Biblické a Historické Dôkazy o Reálnej Prítomnosti
Skrz rôzne zavádzania, skreslenia a klamstvá sa dá dopracovať k nebiblickej protestantskej viere. Poukazujú na to i spôsoby ako rôzni protestanti a im podobní, prekrúcajú výklad biblických veršov. Niektorí napríklad radi používajú verš Jn 6,63 na spochybnenie viery v Eucharistiu. V Mt 26,26, keď Ježiš hovorí o plode viniča, nemá to nijaký súvis s akýmsi degradovaním Eucharistie, ale ide tu o poukázanie na formu. V Sk 15,19 hovorí Pavol o konzumácii jedla a vôbec to nesúvisí s Eucharistiou. Pavol nabáda k tomu, aby pripodobňovaním sa pohanom a ich zvykom, neboli kresťania na pohoršenie. Samotné jedenie krvi, čo sa napríklad v dnešnej dobe nespája v mysliach ľudí s pohanskými obetami, je dnes v poriadku.
Ježiš sa mohol nachádzať napríklad pri Poslednej večeri aj v chlebe aj vo svojom tele. Pre Boha to nie je nič nemožné. Popierači Eucharistie uvádzajú napríklad verš Jn 2,19 ako príklad toho, že Ježiš nenapomenul ostatných, keď zle pochopili jeho slovám. Na tom mieste však Písmo dáva vysvetlenie, ako to Ježiš skutočne myslel. Proti akémukoľvek symbolickému chápaniu stojí v prvom rade verš Jn 6,66. Keď Ježiš reagoval na šomranie Židov na jeho slová „jedzte moje telo a pite moju krv“, povedal: „Veru, veru, hovorím vám… moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 53. 55). Tento text hovorí, že jeho učenie bolo pre niektorých také ťažké, že „ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (Jn 6, 66).
Keď sa to stalo, Ježiš nepovedal: „Počkajte, ľudia! Nesprávne ste to pochopili. Len som mal na mysli, že musíte prísť ku mne a uveriť vo mňa ako svojho osobného Pána a Spasiteľa. Nemyslíte si, že som skutočne mal na mysli, že musíte jesť moje telo a piť moju krv, však?“ Nie. Ježiš ich nechal odísť a potom sa obrátil k svojim učeníkom a povedal: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6, 67). Peter odpovedá za všetkých, ktorí veria v Pánovo eucharistické učenie, hoci tomu úplne nerozumejú alebo im to nie je úplne príjemné: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68-69). Aby sme pochopili, prečo katolíci berú 6. kapitolu Jánovho evanjelia doslova, a nie obrazne, musíme uvažovať o kontexte. Predtým v tejto kapitole Ježiš hovorí: „Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec“ (Jn 6, 65). Túto pravdu môžete pochopiť len vtedy, keď vám bola nadprirodzene zjavená, pretože „živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha, sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať“ (1 Kor 2,14).
A čo apoštoli? Keby tu Ježiš hovoril obrazne, Pavol by určite neobjasnil túto záležitosť, keď hovoril toto: „Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?… Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 10, 15-16; 11, 27. 29). Zvyčajné grécke sloveso phagon vo význame „jesť“, sa v súvislosti s jedením Kristovho tela zrazu nahrádza slovesom trogon, čo doslova znamená drviť, hrýzť. Zrejme sa zdôrazňuje skutočná, telesná funkcia jedenia. Eucharistiu považovali za pravé telo a krv Ježiša Krista v podobe chleba a vína a zavrhovali každý obrazný výklad Kristových slov už mučeníci Sv. Ignác Antiochijský (†107), Sv. Justín (†165), tiež Ján Zlatoústy, Ambróz, Augustín, Sv. Cyril Jeruzalemský i Alexandrijský, Kliment Alexandrijský (†pred 215), Origenes (†254), Sv. Cyprián (†258). Aj všetky východné cirkvi sa zhodovali v tejto viere s Katolíckou cirkvou. Bola napádaná až v 9. st. od škóta Erigena a v 11. st. od Berengara z Toursu.
V omšovej liturgii východnej i západnej je modlitba, aby Boh premenil obetné dary - chlieb a víno v telo a krv Ježiša Krista. Rímske katakomby svojimi obrazmi a nápismi potvrdzujú toto presvedčenie (napr. o symboloch ako ryba a chlieb). Je množstvo eucharistických zázrakov, ktoré potvrdzujú sprítomnenie Krista v Eucharistii (Lanciano, Buenos Aires atď.).
Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi (Božie Telo)
Štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice je v liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi venovaný slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, ľudovo nazývanej slávnosť Božieho tela (lat. Corpus Christi). Začiatkom 13. storočia mala mníška Juliana z Liège opakované videnia, z ktorých vyrozumela, že je potrebný osobitný sviatok na počesť Eucharistie. V roku 1246 zaviedol takýto sviatok biskup Robert de Thourotte v diecéze Liège. V roku 1264 pápež Urban IV., ktorý bol predtým archidiakonom v Liège, rozšíril jeho slávenie na celú západnú Cirkev. Sv. Tomáš Akvinský († 1274) zložil pre tento sviatok príležitostné hymny, ktoré sú známe dodnes: Adoro te devote - Klaniam sa ti vrúcne; Lauda Sion Salvatorem - Chváľ, Sion, Spasiteľa.
Vznešenou formou slávnosti Kristovho tela a krvi je procesia s Oltárnou sviatosťou ku štyrom oltárom predstavujúcim štyri svetové strany, kde sa čítajú štyri evanjeliá, ktoré hovoria o dare Krista v Eucharistii pre nás, a každé zastavenie sa končí sviatostným požehnaním. Termín tohto sviatku - štvrtok - pripomína Zelený štvrtok a s ním spojené ustanovenie Eucharistie samotným Ježišom Kristom. Z dôvodu tichého charakteru Veľkého týždňa Zelený štvrtok nedovoľuje veľkolepé oslavy. Z tohto dôvodu bola slávnosť Božieho tela pri svojom zavedení stanovená na prvý štvrtok po oktáve slávnosti Zoslania Ducha Svätého.
Katolícka provokácia a Východné katolícke cirkvi
Slávnosť Božieho tela vznikla z eucharistickej zbožnosti neskorého stredoveku, v pozadí ktorej bola viera v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Túto premenu Katolícka cirkev vhodne a vo vlastnom zmysle slova nazýva „prepodstatnením“ (transsubstantiatio - podstatná premena) (DH 1642).
Protestantské cirkvi dodnes neakceptovali náuku Tridentského koncilu a dlhý čas považovali slávnosť Božieho tela s jej pompéznou procesiou za provokáciu. Po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965) badáme tendenciu vykladať procesiu nielen ako „demonštráciu“ Kristovej prítomnosti v Oltárnej sviatosti, ale aj ako vyjadrenie putujúceho Božieho ľudu, ktorý s Kristom, svojím Pánom, putuje časom. Procesia prináša Krista a jeho požehnanie do miest a dedín.
Postupom času, aby demonštrovali Rímu svoju „katolíckosť“, prevzali do svojich liturgických kalendárov slávnosť Božieho tela mnohé východné katolícke cirkvi - sýrska, chaldejská, maronitská, arménska, koptská, melchitská, italo-albánska. Totiž pravoslávne cirkvi, z ktorých vzišli, vždy verili v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista vo sviatosti Eucharistie, ale neakceptovali školasticko-racionalistickú náuku o prepodstatnení. Okrem toho pravoslávni sa odjakživa držali zásady: uctievame si posvätené dary, pretože ich uchovávame na prijímanie pre chorých, ale neuchovávame ich, aby sme ich uctievali. Inými slovami, pravoslávie nikdy nepraktizovalo a dodnes nepraktizuje ani eucharistickú poklonu, ani eucharistickú procesiu.
Uznesením Zamojskej synody z roku 1720 sa sviatok Najsvätejšej Eucharistie stal záväzným pre haličských gréckokatolíkov a postupom času sa toto uznesenie začalo aplikovať aj pri gréckokatolíkoch na našom území. V roku 1891 Ľvovská synoda povýšila tento sviatok na úroveň Pánovho sviatku a zároveň nariadila, aby sa každoročne slávil vo štvrtok po nedeli Všetkých svätých. V liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi sa tento sviatok oficiálne volá Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista a ľudovo sviatok Najsvätejšej Eucharistie.
Kontroverzia Prijímania Eucharistie na Ruku vs. do Úst
„Situácia vyvolaná výskytom koronavírusu viedla k rýchlej reorganizácii cirkevného života v mnohých oblastiach. Zavedené obmedzenia nie sú vždy zlučiteľné s tradičným spôsobom prežívania liturgie. Jedným z najcitlivejších bodov je spôsob prijímania Božieho Tela. Pre mnohých veriacich je veľmi bolestivé, ak sa im odoprie možnosť tradičného prijatia Eucharistie do úst,“ píše páter Ján P. Strumilowski, OCist. Spor o formu prijímania Eucharistie sa tak prehlbuje. Mnoho tradičných veriacich sa nedokáže vyrovnať s novou „normálnosťou“ a skutočne pociťujú vážne duchovné a morálne dilemy spojené s vnucovaním formy prijímania „na ruku“.
Argumentom, ktorý ospravedlňuje takýto spôsob prijímania, je samozrejme starostlivosť o zdravie veriacich. Dnes sa zdôrazňuje, že prijímanie Eucharistie do úst je menej hygienické a môže predstavovať väčšie riziko vystavenia koronavírusovej infekcii. Nie všetky argumenty cirkvi vnímajú ako smerodajné, no veriaci majú právo riadiť sa svojím svedomím a prijímať Eucharistiu takou formou, ktorá nezaťažuje ich svedomie. V spore o to, ako by sa mala prijímať Eucharistia, teda existuje veľa argumentov ohľadom formy prijímania. Nie všetky majú rovnaké postavenie a argumentačnú silu. Argument, ktorý výrazne vystupuje do popredia, je, napriek všetkému, práve právny argument. Podľa oficiálnych pokynov episkopátu v Cirkvi možno Eucharistiu prijímať dvoma spôsobmi: do úst alebo do ruky. Veriaci majú právo na jej prijatie podľa vlastného uváženia a podľa svojho svedomia.
Z pragmatického hľadiska si treba uvedomiť, že ak sa odvolávame na vnútorné, subjektívne hodnotenie veriacich, robíme kardinálnu chybu, pretože nemôžeme subjektívne hodnotenie veriacich vnímať ako najvyššiu inštanciu. Nesprávne pochopená antropologická revolúcia, humanizmus a kognitívny relativizmus má na Cirkev značne negatívny dopad. Liberálne prúdy v Cirkvi celý problém stavajú do pozície, že nie forma svätého prijímania porušuje dôstojnosť sviatosti, ale tú porušuje práve skutočnosť, že to časť veriacich vo svojom svedomí rozlišuje, či chcú prijímať do úst alebo do ruky. Jediným správnym argumentom, ktorý možno použiť je teda objektívna pravda o Eucharistii. Koniec koncov je to objektívna pravda, dogma, ktorá formuje duchovnosť a subjektívne cítenie, a nie naopak.
Hneď na začiatku by sme sa preto mali odvolávať na učenie Cirkvi o Eucharistii. V Najsvätejšej sviatosti oltárnej sa nachádza živý Kristus. Krst a Eucharistia sú dve najdôležitejšie sviatosti. Hriech znevažovania Eucharistie sa považuje za veľmi ťažký hriech, ktorý svojou váhou presahuje aj také hriechy, ako je vražda. Znevažovanie Eucharistie vedie ku exkomunikácii, ktorú môže sňať len Svätá stolica. Je to skutočná a podstatná prítomnosť celého Krista. Víno sa pri svätej omši mení na skutočné Kristovo Telo. Telesnosť by sme nemali chápať iba v hmotnom zmysle. Nie je to relikvia svätých, ani hmotný artefakt jeho osoby, ale skutočný, živý Kristus.
Vzhľadom na povahu Božieho Syna môžeme navyše pridať ešte jeden fakt. V Bohu je bytie a konanie rovnaké. Kristus teda nie je iba vteleným božským človekom, ktorý vykonáva Božie poslanie, ale sám je totožný s jeho poslaním a činmi. On sám je jeho poslaním. A vieme, že Kristovo poslanie sa najviac naplnilo v jeho spasiteľnej smrti, ktorá bola v skutočnosti absolútnou oddanosťou seba samého Otcovi - zasvätením tak úplným, že presahovalo hranicu smrti. V Eucharistii teda nemáme iba hmotu Kristovho Tela alebo dokonca Jeho osoby, ale máme v nej aktuálny akt odovzdania sa Syna Otcovi, doslovne kenózu, vyvlastnenie seba samého pre Otca. V Eucharistii máme presne tú istú realitu, ktorá bola zjavená v historickom Ježišovi - to je realita intrinitárneho zväzku Otca a Syna - zväzok, ktorý trvá tak, že vytvára jedného Otca a Syna vo vzájomnom zasvätení. Môžeme teda povedať, že v Eucharistii je prítomnosť Krista v dynamickom stave umierania. Jasne o tom svedčí liturgia, ktorá napríklad v texte na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi hovorí o pamiatke Kristovho umučenia: „Bože, v Najsvätejšej sviatosti si nám nechal pamiatku Tvojho umučenia, nech si tak uctievame posvätné tajomstvá Tvojho Tela a Krvi...“ Odkazuje tým na biblické chápanie anamnézy, teda činu, ktorý predstavuje predmetnú udalosť. Sviatostné telo tak predstavuje tajomstvo Pánovho umučenia. Preto by nás v tejto súvislosti nemalo prekvapovať, že o tom svedčia aj Eucharistické zázraky. Samotný Boh nám dovolil tajomstvo svojho Vtelenia a transsubstanciácie náležite uctievať. Večné Božie tajomstvo sa nám zjavilo v Kristovi - to znamená večný vnútorný život Trojice, to absolútne spoločenstvo lásky, na ktorom máme vo Vtelení Pána účasť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti zostáva položiť si otázku: Aká úcta je dostatočná vzhľadom na také obrovské tajomstvo Eucharistie? Aký prejav úcty a svätosti zodpovedá miere vznešenosti a dôstojnosti tejto sviatosti? Aká obeta a úcta sú dostatočné na uctenie si tak obrovského Božieho daru, aký sme dostali a okrem toho - môže existovať pragmatická hranica, vychádzajúca z ľudských úvah, ktorá by obmedzovala mieru tohto uctievania?
Podľa učenia katolíckej Cirkvi sa celý Kristus nachádza v každej čiastočke Eucharistie. Medzi celou Eucharistiou a jej najmenšou časťou nie je žiadny rozdiel, Kristus je v plnosti prítomný v každej časti. Rovnako nie je pochybnosť o tom, že práve rozdávanie Svätého prijímania „na ruku“ môže viesť k drobeniu najmenších častí Eucharistie (Pánovho Tela). Práve kvôli naznačenej a spomenutej doktríne, že v každej časti Eucharistie sa nachádza celý Kristus, pristúpila katolícka Cirkev, vedená úctou a rešpektom k Najsvätejšej sviatosti, k norme podávania Svätého prijímania do úst. Z týchto dôvodov sa kňazi po celé stáročia neodvážili oddeliť prsty, ktorými držali Eucharistiu až do okamihu očistenia. Až po liturgickej reforme II. vatikánskeho koncilu sa táto citlivosť ku Kristovmu Telu zastúpenému v Eucharistii stratila, alebo sa dokonca začala znevažovať. Vnímanie ľudí sa môže meniť, nie však doktrína. Nemôže triumfovať subjektivizmus nad objektívnou pravdou. Samotný argument z dogmy je preto posledným argumentom. Právna argumentácia a odkaz na duchovno-morálne vnímanie sa ukazujú ako najpraktickejšie.
Ako negatívum sa však v dnešnej pandemickej dobe ukazuje skutočnosť, že tradične cítiaci katolík pri svätej omši je spokojný, ak dostal Eucharistiu pri svätom prijímaní do úst. Je rád, že prijal Kristovo Telo dôstojne a nie v rozpore so svojím svedomím. V duchu vo svojom srdci sa teší a zároveň mu je ľahostajné, že vedľa neho iní prijímajú Eucharistiu nedôstojným spôsobom, pri ktorom môže dokonca prísť k profanácii časti Eucharistie, v ktorej je prítomný celý Kristus. Je spokojný so svojím konaním a nemá žiadne rozpaky nad tým, že zdieľa spoločenstvo Kristovej obety s tými, ktorí síce nevedome, ale predsa riskujú znesvätenie Kristovho Tela bez najmenších rozpakov a strachu. Stáva sa teda členom spoločenstva, v ktorom je Pán znevažovaný a sám pritom necíti žiadne výčitky, resp. si žiadne výčitky neuvedomuje. Vytvára spoločenstvo s ľuďmi, ktorí buď nepoznajú Pána Ježiša Krista tak, ako by ho mali poznať, alebo ho nemilujú tak, ako by ho mali milovať. Katolík kvôli vlastnému duchovnému pohodliu by sa však nemal stotožniť s eucharistickým spoločenstvom, v ktorom sa s Kristom v Eucharistii zaobchádza bez náležitej zbožnosti. Nejde totiž o naše predstavy a psychologické pohodlie, ale o skutočného Krista.
Sú bežné prípady, keď kňaz odmietol (a na mnohých miestach stále odmieta) dať prijímanie do úst veriacemu z dôvodu pandémie a ochrany zdravia veriacich, napriek tomu, že veriaci prišiel na konci radu, alebo po sv. omši. Sú známe prípady, kedy kňazi karhali a stigmatizovali „vzdorovitých veriacich“, ktorí odmietali prijímať Eucharistiu na ruku. Napriek existujúcemu právnemu stavu, ktorý veriacim umožňuje prijímať Eucharistiu podľa ich svedomia, sú časté prípady, keď kňaz odmietne podať prijímanie veriacemu do úst. Neprijateľný je aj tlak mnohých veriacich na kňaza, aby nepodával Eucharistiu do úst a takisto sú neprijateľné aj snahy komunity ostrakizovať katolíka, ktorý chce prijať Eucharistiu do úst. Dôsledkom prijímania „na ruku“ je aj redukcia zmyslu a neúctivý prístup k tejto ctihodnej sviatosti. Nie je to len subjektívny argument, pre niektorých je to spôsob, ako prehĺbiť svoju vieru a puto s Kristom. V Eucharistii sa k nám Boh radikálne priblížil, k tejto objektívnej realite blízkosti nemôžeme nič doplniť, pretože priblíženie sa Boha k nám je jeho absolútnym dielom. Toto je jedna z paradigiem kresťanstva: neboli sme to my, kto sa priblížil k Bohu, ale bol to Boh, kto sa priblížil k nám. Nie sentimentalizmus nás približuje k Bohu, ale prispôsobenie našej vôle objektívnej miere Božej pravdy. Je na nás, aby sme pomocou Jeho milosti prelomili bariéru hriechu. Prijatie Eucharistie na ruku nás neprivedie bližšie ku Kristovi, ale môže znížiť pocit Božej posvätnosti a majestátu v nás a to nás vzďaľuje od Božej pravdy.
Stojí za zmienku, že tí, ktorí podporujú podávanie Eucharistie na ruku, v skutočnosti dávajú prednosť redukovanému realizmu, oklieštenému a zakorenenému v kontexte humanizmu a dočasnosti. Znepokojujú sa o ľudské zdravie, podstatu Eucharistie a úctu k nej však odsúvajú do úzadia.
Prijímanie pod Obidvoma Spôsobmi
Kňazi by mali pamätať, aby aspoň pri niektorých príležitostiach podávali Eucharistiu pod obidvoma spôsobmi. Všetci prirodzene chápeme, že slávenie Eucharistie, teda svätej omše, sa môže uskutočniť jedine s obidvoma materiálnymi skutočnosťami, ktoré sa prinášajú na oltár - teda chlebom a vínom. Túto sviatosť potom prijíma kňaz a podľa možností aj ďalší veriaci prítomní na svätej omši. Prvoradá je teda pozornosť na podmienky platnosti. Veľký vplyv na zmeny v niektorých podstatných obradoch, dokonca na ich zredukovanie, však mal na kresťanskom Západe aj zmysel pre praktickosť. Čosi podobné sa stalo aj s prijímaním pod obidvoma spôsobmi.
Je pochopiteľné, že prijímanie pitím z kalicha nie je úplne pohodlné a môže vyvolávať aj nechuť zo spoločného pitia. A tak sa postupne hľadali aj iné riešenia, napríklad namáčanie hostie do kalicha. Okolo 12. storočia teologické dôvody určili platnosť Eucharistie tak, že v konsekrovanom chlebe je prítomný celý Ježiš Kristus. Aj napriek tomu, že ešte v 15. storočí prišla reformácia, cirkev vyjadruje slovami: „Plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obidvoma spôsobmi. Každoročne sa tiež v Direktóriu uvádzajú ustanovenia Pastierskeho listu o sviatostnom prijímaní z roku 1982, v ktorom sa pre Slovensko uvádzajú ďalšie konkrétne prípady, keď sa takto povoľuje sväté prijímanie.“ A má byť zároveň vylúčené nebezpečenstvo zneuctenia Eucharistie. Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi teda nie je akási výsada duchovných.
tags: #protestanti #a #prijimanie #tela #akrvi #kristovej