Procesie a slávnostné sprievody: Význam a tradície

Úvod do tradície procesií

Procesie, čiže slávnostné sprievody, majú v kultúrnom a náboženskom živote dlhú a rozmanitú históriu. Hoci sa nám väčšinou spájajú s oslavnými príležitosťami a okázalými prvkami, ich využitie je rôznorodé. Andrej Radlinský nás obzvlášť upozorňuje na prosebný charakter procesií, keď píše, že pri nich „prosby k Bohu vznášame“. Foriem a možností je veľa a sú to práve procesie, ktoré veriacim pomáhajú pochopiť zmysel pokánia, radosti či vďaky.

Historické korene procesií

Procesie už na úsvite Cirkvi boli podľa svedectva Tertuliána, sv. Jána Zlatoústeho a iných Cirkevných Učiteľov zaužívanou praxou. Majú svoj základ vo Sv. písme Starého i Nového zákona. Napríklad vieme, že sám Boh nariadil svojmu ľudu, aby sedemkrát v slávnostnom sprievode s Archou zmluvy obchádzal mesto Jericho. Podobne aj kráľ Dávid nariadil slávnostný sprievod s archou Pána. Iným nebol ani múdry kráľ Šalamún, ktorý s celým plesajúcim a prespevujúcim ľudom v slávnostnom sprievode preniesol Archu zmluvy do Jeruzalemského chrámu. Procesie poznali už pohania v Egypte i Babylone, najmä z psychologických dôvodov. V Starom zákone židovský národ konal procesie s Archou zmluvy. V 5. storočí sa konala procesia na sviatok Obetovania Pána. V Ríme sú známe Stationes procesie, ktoré sa konajú z rôznych rímskych kostolov. Už sv. Ambróz a sv. Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov.

Litánie a kajúcne procesie

Pôstne kajúcne procesie a ich priebeh

Symbolom snahy o zmenu a obrátenie sú aj pôstne kajúcne procesie, ktoré majú svoj pôvod v 5. storočí. Tieto procesie boli v minulosti bežným fenoménom a vedeli sa robiť aj každý deň počas Svätého pôstu, i keď ich sprvoti nemohla usporadúvať každá farnosť. Pokiaľ však mohla, využila na to všetky možné slávnostné liturgické prvky, ktoré však boli stále podriadené kajúcnemu charakteru danej „akcie“.

Realizovalo sa to napríklad tak, že procesia začala v jednom z farských kostolov vstupnou modlitbou a potom sa veriaci za spevu latinských litánií ku všetkým svätým, v procesii s veľkým krížom, presunuli do miestnej katedrály, kde liturgický program pokračoval slávením liturgie hodín, napríklad vešpier. Kňaz alebo sám biskup týmto vešperám „predsedal“ v chórovom odeve, na ktorom mal oblečený fialový pluviál. Ďalšou formou mohla byť aj procesia, ktorá začala v niektorej kaplnke a za spevu litánií sa putovalo do kostola, kde nasledovala svätá omša.

Význam litánií

Litánie s procesiami úzko súvisia, pričom znamenajú poníženú, skrúšenú a prosebnú modlitbu. Najstaršími litániami sú Litaniae Sanctorum, ktoré už v roku 590 pápež sv. Gregor I. Veľký nariadil používať počas procesií. Potvrdzuje to aj Andrej Radlinský, ktorý píše: „A poneváč takéto modlitby obyčajne pri procesiách sa konajú: sv. Gregor menuje sprievod čili processiu litániami.“ Odvtedy sa nazýva litániami len tá modlitba, v ktorej veriaci spoločne s veľkou horlivosťou vzývajú na pomoc Boha a po ňom svätých, teda za nás orodujúcich služobníkov Božích. Na základe toho potom katolíci vo veľkých potrebách spoločné modlitby a sprievody organizovali.

Symbolika chórových šiat a cappa magna

V dejinách Cirkvi sa vyskytli aj také kajúcne procesie, v ktorých niesol za pomoci asistencie veľký a ťažký kríž priamo prelát. Explicitným príkladom je kajúcna procesia, ktorá prešla ulicami Milána po sovietskej vojenskej intervencii v Maďarsku v roku 1956. Túto procesiu viedol milánsky arcibiskup Giovanni Battista Montini (budúci pápež Pavol VI.), nesúc veľký kríž sv. Karola, ktorý mu podopierali a odľahčovali katedrálni kanonici. Preláti na čele s metropolitom boli oblečení do slávnostných chórových šiat, teda aj s využitím odevu cappa magna, ktorej kapucňa dotyčným prelátom na znak pokánia zakrývala hlavu. Podobne svätý Karol Boromejský niesol relikviu Svätého klinca v procesii proti moru v roku 1576.

Cappa magna sa ešte stále mnohým pozorovateľom spája s nie veľmi pozitívnou konotáciou, ktorú by mohli doplniť výrazy typu luxus, pompéznosť či márnivosť. Pohľad na dlhú vlečku a dlhé oblečenie totiž v podvedomí vnímame ako symbol vysokého postavenia. Látka bola až donedávna veľmi vzácnym materiálom a jej nadbytok sa často považoval za znak postavenia a bohatstva. Zaujímavou symbolikou je tu práve dĺžka vlečky, pretože čím dlhšia vlečka, tým väčšia bolesť, keďže je veľký rozdiel ťahať za sebou vlečku po naleštených podlahách palácov, ako s ňou v akte smútku kráčať po nespevnených uliciach s otvorenou kanalizáciou.

Používanie rozvinutej cappy magny duchovenstvom, demonštrujúc verejný prejav pokánia, má tiež zaujímavú symboliku, ktorá nás upozorňuje, že klerik za sebou vláči hriechy ľudu. S čiernou farbou je to po symbolickej stránke celkom jasné. Jej dnešné používanie ako farby smútku v západných kultúrach siaha prinajmenšom do obdobia starovekého Ríma. Občania Ríma si na znamenie smútku obliekali tzv. tógu pulla, teda čiernu, tmavú alebo špinavú tógu. Lucas Viar sa logicky domnieva, že tóga pulla má svoj pôvod v znečistení spôsobenom ťahaním po zemi. Tejto domnienke zodpovedá skutočnosť, že obzvlášť v minulosti bolo zdržiavanie sa umývania alebo nosenia čistého oblečenia veľmi rozšíreným vonkajším znakom smútku.

V rámci používania vlečky nezasvätenými osobami môžeme ešte naraziť na laikov, ktorí sa venujú verejnému pokániu, ako vyjadreniu viny a v kontexte Veľkého týždňa ako súčasť Kristovho pohrebného výboru. Prípady používania vlečiek laikmi - mužmi aj ženami - možno stále nájsť hlavne v Španielsku, potom aj v Taliansku či Amerike. Reč je samozrejme o bratoch kajúcnikoch známych ako Cofrades, Nazarenos, Fariseos či Penitentes.

Obrad „Ťahanie vlečiek“ (Arrastre de Caudas)

Daný obrad sa týka Svätej stredy vo Veľkom týždni, ktorej názvy sú aj veľká, škaredá, čierna, v češtine dokonca „sazometná“. Pripomína zradu Judáša Iškariotského. Každoročné slávenie vešpier Svätej stredy v katedrále v ekvádorskom Quite sa preslávilo vďaka veľkolepému obradu Seña (v preklade prápor), ktorý sa nazýva aj reseña alebo arrastre de caudas, teda ťahanie vlečiek. Kanonici prechádzajú cez katedrálu v 16 stôp dlhých čiernych vlečkách, s hlavami zakrytými kapucňou. Počas spevu Vexilla Regis „padnú na tvár“ (ľahnú si na zem) do prostrácie, zatiaľ čo arcibiskup v cappe magne rozvinie veľkú čiernu vlajku s červeným krížom a začne ňou nad ležiacimi kanonikmi mávať.

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi (Božie Telo)

Úvod k sviatku a jeho význam

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ľudovo nazývaná aj Božie Telo, je jedným z najvýznamnejších cirkevných sviatkov. Tento sviatok oslavuje prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, teda v premenenom chlebe a víne, ktoré sa stávajú jeho Telom a Krvou. Tradične sa slávi vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu, čo umožňuje širšej verejnosti zúčastniť sa na slávnostných obradoch.

Eucharistia je pre kresťanov pokrmom na ceste, ktorý dáva nádej na večný život a je chlebom, ktorý sýti, aby sme vládali kráčať ďalej. Cirkev žije z Eucharistie, bez nej nevie existovať. Eucharistia je svetlom pre mnohé ťažké situácie, dodáva silu, trpezlivosť i pokoru. Vyzýva k tomu, aby sme si odpovedali na otázky, čo pre nás znamená Eucharistia, či v nej cítime Božiu prítomnosť a ako budujeme svoj vzťah k nej.

Historické pozadie a vznik sviatku

Významný podnet pre zavedenie Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi vidíme v opakujúcich sa videniach blahoslavenej Juliány z Luttichu z roku 1209. Juliána vtedy vnímala žiarivý mesiac s tmavým miestom, čo jej bolo vyložené ako absencia sviatku Eucharistie v ročnom cykle liturgických slávností. Svoje naliehanie na zavedenie tohto sviatku adresovala svojmu biskupovi Róbertovi z Luttichu, vďaka čomu sa sviatok prvýkrát slávil v jeho diecéze v roku 1246.

Tradícia hovorí, že pápež spočiatku so zavedením sviatku pre celú Katolícku cirkev váhal. Napokon ho presvedčil eucharistický zázrak z Bolsena z roku 1263, pri ktorom akýsi kňaz Peter z Čiech pochyboval pri slávení omše o Eucharistii. Po premenení začala z premenenej hostie vytekať na korporál krv. Pápež, v tom čase prítomný v meste, to videl na vlastné oči a rozhodol sa sviatok Božieho Tela ustanoviť ako záväzný pre celú cirkev na štvrtok po Najsvätejšej Trojici. Neskôr pápež Urban IV., ktorý pôsobil v Luttichu, predpísal bulou Transiturus de hoc mundo slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev v roku 1264. Tradícia hovorí, že na jeho prianie pripravil liturgické texty pre omšu a Liturgiu hodín sv. Tomáš Akvinský.

Spočiatku sa slávnosť konala len v chrámových interiéroch. Pápež Ján XXII. následne upravil slávenie sviatku tak, aby sa konalo so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Oltárna sviatosť. Postupne sa na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi na mnohých miestach konali triumfálne sprievody s Najsvätejšou sviatosťou v monštrancii, pri ktorých sa oslavuje Kristus Spasiteľ.

Charakteristika eucharistických procesií

Tradícia procesií sprevádza aj sviatok Božieho tela, je to zviditeľnenie viery v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Účastníci procesie sa postupne zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú. „Oltáriky“ vytvoria rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.

Veriaci, ktorí sa zúčastnia na Eucharistickej procesii, či už vonku alebo vo vnútornom priestore chrámu, môžu za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky. Tie sa udeľujú veriacemu, ktorý sa nábožne zúčastní na eucharistickej procesii konanej vnútri posvätnej budovy alebo mimo nej, ktorá má veľký význam, zvlášť na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi.

Podľa Fábryho sa dnešná podoba procesie na Božie Telo, ktorá je spojená so štyrmi zastaveniami pri štyroch oltároch, vyvinula v 15. storočí. Pôvodne sa pri týchto oltároch čítali začiatky štyroch evanjelií. Neskôr sa v provinciách strednej Európy začali namiesto úvodov čítať state o Eucharistii. Stredoveké eucharistické procesie na tento sviatok bývali veľkolepé a majestátne a často do nich bývali zapojené celé mestá. Okázalé bývali najmä v európskych katolíckych monarchiách, kde sa na procesii zúčastňovali panovníci a šľachta, ďalší občianski predstavitelia, ale aj vojenská stráž. Keď sprievod prichádzal okolo, veriaci pokľakli pred svojimi domovmi.

Procesia býva okázalá, Eucharistia sa zvykne niesť pod baldachýnom, domy a ulice bývajú vyzdobené kvetmi, do procesie sa zapájajú všetky stavy a skupiny veriacich, spoločenstvá, ktoré zvyknú niesť vlastné zástavy. Počas procesie sa spievajú rôzne piesne, niekde je zvykom na záver pred požehnaním zaradiť chválospev Benediktus alebo Te Deum.

Slávenie na Slovensku

Počas minulého týždňa, kedy sme slávili Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, sa verejné oslavy konali cez víkend na viacerých námestiach. V nedeľu 19. júna 2022 sa uskutočnili slávnostné bohoslužby a eucharistické procesie v rôznych mestách Slovenska.

• Bratislava: Na Primaciálnom námestí sa konala svätá omša celebrovaná bratislavským arcibiskupom metropolitom Mons. Stanislavom Zvolenským, po ktorej nasledovala procesia z Primaciálneho námestia pred Kostol sv. Jána z Mathy.
• Trnava: V Katedrále sv. Jána Krstiteľa sa slávnosť Božieho Tela začala predpoludňajšou svätou omšou, ktorú celebroval trnavský arcibiskup Ján Orosch. Procesia viedla cez rôzne ulice mesta a mala štyri zastavenia pri významných kostoloch, pričom vyvrcholila opäť v Katedrále sv. Jána Krstiteľa.
• Košice: Slávnosť Kristovho Tela a Krvi v Dóme sv. Alžbety sa začala svätou omšou s košickým arcibiskupom metropolitom Mons. Bernardom Boberom. Po svätej omši nasledovala Eucharistická procesia ulicami mesta s tradičnými štyrmi zastaveniami pri Vítézovom dvore, Uršulínskom kláštore, Premonštrátskom kostole Najsvätejšej trojice a Urbanovej veži.
• Nitra: Na Svätoplukovom námestí sa uskutočnila tradičná celomestská verejná liturgická slávnosť. Slávnostnú svätú omšu celebroval pomocný nitriansky biskup Mons. Peter Beňo. Po skončení svätej omše sa uskutočnila tradičná eucharistická procesia zo Svätoplukovho námestia ku Kostolu sv. Petra.
• Banská Bystrica: V Kostole Nanebovzatia Panny Márie diecézny biskup Mons. Marián Chovanec slávil svätú omšu. Po svätej omši nasledovala eucharistická procesia, ktorá sa konala na Námestí Štefana Moysesa a Námestí SNP.

V Detve má sviatok Božieho Tela od nepamäti procesiu sprevádzanú dychovou hudbou. Na štyroch miestach v uliciach mesta okolo kostola urobili miestne ženy zelené oltáriky - koľibki, pri ktorých sa udeľovalo eucharistické požehnanie. Kňaz s hostiou kráčal pod baldachýnom, ktorý niesli štyria chlapi v krojoch. Mládenci niesli vyzdobené zástavy a z nich visiace stuhy niesli dievky oblečené v bielych krojoch. Malé dievčatá posýpali cestu pred kňazom kvetnými lupeňmi, tieto zvykli byť od polovice 20. storočia oblečené v šatách z prvého svätého prijímania. Totalitná komunistická moc v snahe zastaviť demokratizačné procesy Pražskej jari v období normalizácie, neumožňovala po roku 1968 organizovať slávnostné procesie Božieho tela ulicami mesta. Slávnosť bola obmedzená len na priestory kostola, alebo blízkeho areálu kostola. Obnovenie procesií ulicami Detvy bolo možné až po roku 1989. S určitými obmenami rozmiestnenia oltárikov sa táto tradícia zachovala dodnes, vždy v nedeľu po sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.

Vo Vranove nad Topľou sa tradícia procesie na Božie Telo pred pandémiou konala spoločne rímskokatolíkmi a gréckokatolíkmi. Dekan Štefan Albičuk hovorí, že procesia je vonkajší znak vyznania viery a toho, že Eucharistia nepatrí len do kostola, ale aj mimo chrámu. Podľa neho majú ľudia o takéto procesie záujem aj dnes. „Pre mladšiu generáciu je možno potrebné pripomínať jej význam a vysvetliť, o čo ide. Aj samotné procesie sú na rôznych miestach iné. Záleží, či sa koná na dedine, kde to má historickú tradíciu, iné je to v mestách či niekde na sídliskách. A veľa závisí aj od regiónu, inak sa robí na Šariši, inak na Zemplíne a inak na Orave,“ vysvetľuje dekan Albičuk. Podstata však podľa neho zostáva - ide o vonkajšie vyjadrenie úcty a poklony eucharistickému Ježišovi bez ohľadu na to, či je procesia honosná alebo menej honosná. Eucharistia je jeden z najväčších darov, ktoré nám dal Kristus.

Procesia na Slovensku vs. Rím

Nie všade poznajú sprievod so štyrmi oltárikmi. Sám pápež v tento sviatok zvyčajne prechádzal v súvislej procesii z Lateránskej baziliky do Baziliky Santa Maria Maggiore, kde sa sprievod ukončil požehnaním. V ostatných rokoch sa pápež František zúčastňoval na procesii v niektorej z rímskych farností. V niektorých krajinách sa síce procesia zvykne zastaviť pri niekoľkých oltároch, aby celebrant udelil ľudu požehnanie, ale zväčša len v prípade, že procesia je dlhá a nie všetci sa zúčastňujú na celej.

Sú procesie prežitok?

Na otázku, či sú procesie dnes už trocha prežitkom a nemôže to byť sekulárnemu svetu na smiech, pedagóg liturgiky kňaz Anton Ďatelinka odpovedá, že Kristus, keď kráčal na Kalváriu, šiel pomedzi rôznych ľudí, kde boli plačúce ženy, vojaci, prizerajúci sa občania a možno aj ľudia sťažujúci sa, že im tento komediant Ježiš zahatáva cestu. „Ale bola tam aj skupina ľudí, ktorí verili, že v tejto ,procesii smrti‘ sa rozhoduje boj o život ľudstva, večný život.“ Podľa neho niečo veľmi podobné zažívame aj dnes. „Kto by považoval zakrvaveného odsúdenca za Boha? Kto by považoval kúsok bieleho chleba za Boha? A predsa, je to ten istý Kristus. Podoba sa možno zmenila, ale podstata, okolnosti, okoloidúci, prizerajúci sa, ale aj úprimne veriaci zostali. A tak to bude až do posledného dňa tohto sveta, keď príde Pán vo svojej sláve. Tam už nikto nebude pochybovať o tom, kto to kráča ulicami našich miest,“ dodal.

Dekan v Banskej Bystrici Gabriel Brendza hovorí, že procesia na Božie Telo je síce dobová vec, ktorá mala veľký význam v stredoveku a barokovej zbožnosti, ale aj teraz sa odporúča ako prejav viery. „Možno pri procesii môžu byť ľudia rozptyľovaní, ale zmyslom je, aby sme sa stíšili, uctili si Oltárnu sviatosť a uvedomili si, že aj náš život je putovaním, pri ktorom nás sprevádza Boh.“ Nitriansky kňaz Anton Ďatelinka si myslí, že ľudia na Slovensku sú ešte stále prirodzene nábožní a aj súčasná situácia nám to dokazuje. „Úcta k sviatostnému Bohu je však to, čo je potrebné u všetkých nás neustále prehlbovať a pripomínať.“

Ján Pavol II. sa aj počas Roku Eucharistie (2004-2005) povzbudivo vyjadril k procesiám: „Nech sa tohto roku osobitne slávnostne prežíva slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, spojená s tradičnými procesiami.“

Procesie Kvetnej nedele (Palmová nedeľa)

Význam a história

Kvetná nedeľa, latinsky Palmare či Dominica in Palmis, je posledná nedeľa v rámci štyridsaťdňového pôstu. V tento deň si kresťania pripomínajú príchod Ježiša Krista do Jeruzalema a začiatok jeho utrpenia. Táto nedeľa je známa i pod názvom Palmarum - podľa palmových ratolestí, ktorými ľudia v Jeruzaleme radostne vítali prichádzajúceho Ježiša Krista. Nedeľa sa však nazýva aj Pašiová (odvodené z latinského passio - utrpenie). Zamyslenie sa nad Kristovým utrpením, ale aj vítanie nového života.

Kvetná nedeľa je oslavou Ježišovho triumfálneho vjazdu do Jeruzalema, o ktorom sa zmieňujú všetky štyri evanjelia. Význam toho, že Ježiš ide na oslovi a jeho cesta je dláždená palmovými ratolesťami, je naplnením proroctva, ktoré predniesol prorok Zachariáš. V biblických dobách krajový zvyk vyžadoval, aby králi prichádzajúci v sprievode išli na oslovi, lebo somár bol symbolom mieru.

Korene cirkevných osláv tohto dňa spadajú do 4. storočia. Skoré obrady sa skladali z modlitieb, chválospevov a kázaní, ľudia chodili na rôzne sväté miesta po Jeruzaleme. Zmeny vykonané v 6. a 7. storočí vyústili do dvoch nových tradícií Kvetnej nedele - prvou z nich bolo rituálne žehnanie palmových ratolestí a druhou potom ranná procesia namiesto večernej. V dnešnej dobe sa tradície Kvetnej nedele v podstate nelíšia od tradícií, ktoré sa dodržiavajú už od 10. storočia.

Tradície a symboly

Obrad Kvetnej nedele začína žehnaním paliem. Nasleduje procesia, potom sa slúži omša, pri ktorej sa spievajú pašije. Pri nedeľnej omši v kostoloch kňaz obvykle svätí palmové ratolesti, prípadne vetvičky bahniatok alebo vŕby a z Biblie predčítava časti o príchode Ježiša do Jeruzalema. Ľudia predtým prinášali v procesoch do kostola aj brezové vetvičky alebo ratolesti z javy, tisu či jaseňa.

Jedným z najvýznamnejších symbolov Kvetnej nedele sú palmové ratolesti. Tie majú korene v biblickom príbehu o Ježišovom vjazde do Jeruzalema, kedy ho zástupy vítali mávaním palmovými ratolesťami a ich pokladaním na zem na znamenie úcty a rešpektu. Ďalším symbolom spojeným s Kvetnou nedeľou sú zložité kríže vyrobené spletením palmových listov. Rovnako náboženská procesia sú jedným z typických zvykov, s ktorým sa na Kvetnú nedeľu možno stretnúť. Tieto procesie zvyčajne zahŕňajú skupinu veriacich, ktorí nesú palmové ratolesti.

Na Kvetnú nedeľu si ľudia do kostola prinášajú rozvinuté vŕbové prútiky - baburiatka, ktoré im kňaz posviaca a čítavajú sa pašie - state o utrpení Ježiša. Baburiatka ako symbol predstavujú oslavu Pána Ježiša, keď vchádzal na oslici do Jeruzalema a zástup ľudí mu hádzal pod nohy zelené ratolesti. Baburiatka doma majú chrániť domy pred búrkami a skazou. Na Kvetnú nedeľu chodievajú malé dievčence spievať po dedine s vŕbou ozdobenou farebnými stužkami. Týmto zvykom zase vítajú prichádzajúcu jar.

Posvätené bahniatka potom použili pri prvom vyháňaní dobytka na pašu alebo pri prvej sejbe. Niektorí si ich dávali k obrázkom svätých. Doma si ich zastokli za hradu na povale alebo obrazy, aby ich chránili pred búrkami. Pri búrkach konárik položili do obloka, alebo kúsok z neho hodili do ohňa. Bahniatkami okiadzali aj chorých, aby sa skoro uzdravili, na Orave dávali prútiky do prvej brázdy, na východnom Slovensku ich uložili k prvému zasadenému zemiaku. Na Horehroní prútmi vyháňali dobytok na prvú pašu, v okolí Hontu zapichovali vetvičky na hroby svojich blízkych, aby podobne ako sa budí na jar príroda prebudili aj duše svojich príbuzných. V túto nedeľu matky v okolí Brezna nosili do kostola svoje malé deti, aby vraj začali skôr hovoriť. Od tohto dňa až do Veľkonočného piatka sa v kostoloch čítali pašie - state z evanjelia hovoriace o utrpení Ježiša.

Regionálne zvyky a kulinárske tradície

V niektorých španielskych regiónoch, napríklad v Andalúzii, zdobia na Kvetnú nedeľu ulice zložité koberce z farebných kvetov a iných prírodných materiálov. V Poľsku je zvykom vytvárať krásne a veľmi prepracované dekorácie zvané „palmy“. Tieto umelecké výtvory sa vyrábajú z farebných stúh, sušených či papierových kvetov a zložito stočených listov. Palmy, ktoré niekedy dosahujú úctyhodnú výšku, sa hrdo vystavujú počas procesie na Kvetnú nedeľu.

Palmová nedeľa je nielen časom duchovného rozjímania, ale aj príležitosťou pochutnať si na tradičných jedlách. V anglicky hovoriacich krajinách sú typickou pochúťkou na Kvetnú nedeľu malé „bochníky“ s krížom na povrchu, ktoré sa bežne konzumujú tiež na Veľký piatok. V mnohých stredomorských krajinách, najmä v Grécku a Taliansku, sa pripravuje pokrm známy ako pašiový baránok. Ide o pečené jahňacie mäso, ktoré symbolizuje Ježiša ako obetného baránka. V Chorvátsku a Slovinsku sa na Kvetnú nedeľu konzumuje pinca - akýsi mazanec s hrozienkami namočenými v rume, pomarančovou kôrou a vajcami.

Pranostiky spojené s Kvetnou nedeľou hovoria: „Aká Kvetná, taká aj Veľkonočná nedeľa.“

Ľudové a fašiangové sprievody

Vynášanie Moreny

K úkonom realizovaným na Kvetnú nedeľu, ktoré mali podporiť príchod jari, patrilo symbolické vynášanie zimy a chorôb z obce mládežou. Tento zvyk sa v niektorých oblastiach zachoval do polovice 20. storočia. Koniec jednej kapitoly a otvorenie druhej predstavovalo v slovanskej mytológii upálenie Moreny, bohyne zimy a smrti. Tým, že dedinčania Morenu spálili a utopili v potoku, zahnali zimu spolu so zlými silami. Na severnom Slovensku sa zvykla namiesto Moreny používať i slamená figúra takzvaného dedka či džatka.

Fašiangové sprievody a masky

Fašiangy sa začínajú na Troch kráľov (6. januára) a končia sa pred Popolcovou stredou. Sú posledným obdobím spevu, tanca, hudby, zábavy a hodovania. Najznámejšou súčasťou fašiangov sú masky a sprievody. Po dedinách chodia ľudia s maskami, ktorí spievajú, tancujú a robia rôzne žarty. V minulosti sa tento jav často označoval výrazom „svet naruby“, pretože maska dávala človeku slobodu. Medzi najarchaickejšie fašiangové masky patria masky zvierat. K ďalším maskám patria masky vojaka, cigána, žida alebo čerta. Tieto masky často robili hluk, poskakovali a strašili ostatných ľudí naokolo. Najznámejšia fašiangová pieseň sa volá Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide. Aj keď dnes už veľa ľudí fašiangy neoslavuje tak intenzívne ako kedysi, stále majú svoje miesto v slovenskej kultúre.

Pochovávanie basy

Fašiangy vrcholia posledné tri dni pred pôstom. Ich symbolickým koncom je obrad s názvom „pochovávanie basy“. Pri pochovávaní basy ide o paródiu na pohreb. Nechýba smútočný sprievod, ale ani vtipné prejavy a humor.

tags: #procesia #slavnostny #sprievod