Otázka spôsobu prijímania Eucharistie je zdanlivo jednoduchá, no pritom zložitá. Eucharistia je kráľovnou medzi sviatosťami, lebo je zavŕšením všetkých sviatostí. Kým ostatných šesť sprostredkuje milosti, Eucharistia je naplnením, lebo je osobným stretnutím so samým pôvodcom a darcom všetkých milostí - s Ježišom Kristom. Je vrcholom a stredobodom všetkého.
Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach:
- Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu, v preklade presnejšie „vďakyvzdanie“. Grécke slová eucharistein - ευηαριστειν (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24) a eulogein - ευλογειν (Mt 26, 26; Mk 14, 22) pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré najmä pri stolovaní ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
- Pánova večera, - lebo ide o Večeru, ktorú Pán Ježiš slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi (1 Kor 11, 20), a o Baránkovu svadobnú hostinu v nebeskom Jeruzaleme.
- Lámanie chleba, - lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto pojmom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia.
- Eucharistické zhromaždenie, lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich.
- Pamiatka, lebo je pamiatkou Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
- Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa.
- Svätá a božská liturgia, - lebo celá liturgia Cirkvi má v nej svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. Volá sa aj slávením svätých tajomstiev.
- Prijímanie, po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.
- Svätá omša (po latinsky Sancta Missa), pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich (missio - „iďte...“), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.
Definícia a predobrazy Eucharistie
Eucharistia je prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom. Je to sviatosť, v ktorej Ježiš pod spôsobom chleba a vína so svojím telom a krvou sa obetuje nekrvavým spôsobom nebeskému Otcovi a veriacim sa dáva za pokrm duše. Eucharistia je Telo a Krv Pána Ježiša, pod spôsobmi chleba a vína; je umučený a vzkriesený Kristus, prítomný medzi nami pod spôsobom chleba a vína.
Prepodstatnenie (transsubstantiatio)
Premenenie celej podstaty chleba na telo a vína na krv sa nazýva „prepodstatnenie“. Táto premena nemá v prírode obdobu. Nejde o premenu len akcidentov (vonkajších vlastností), pričom podstata zostáva, ani o premenu, kde podstatu sprevádza zmena akcidentov. Pri premenení Eucharistie ide o niečo nenapodobiteľné. Celá podstata chleba a vína sa mení, ale akcidenty (vzhľad, chuť,...) ostávajú nezmenené. V každej čiastke obidvoch spôsobov je prítomný celý Kristus. Je to trvalá premena dovtedy, kým trvajú spôsoby chleba a vína. Keď sa zmenia akcidenty (napr. chlieb splesnivie, alebo víno skvasí na ocot), potom sa zmení aj podstata.
Predobrazy Eucharistie
Eucharistia má svoje korene a predobrazy už v Starom a Novom zákone:
- Starý zákon: strom života v raji (Gn 2, 9); obeta Melchizedecha (Gn 14, 18); manna na púšti (Ex 16, 31; Dt 8, 3); chlieb a víno ako obeta prvotín zeme; nekvasené chleby ako spomienka na „Noc odchodu“ z egyptského otroctva; predkladané chleby v chráme; obety Starého zákona (Ábel, Noe, Abrahám,...); veľkonočný baránok - Pánova Pascha.
- Nový zákon: zázračné rozmnoženie chleba (Mt 14, 13-21; 15, 32-39); premenenie vody na víno v Kane Galilejskej (Jn 2, 11); podobenstvo o svadobnej hostine (Mt 22, 2); chlieb všedného dňa - účasť na Kristovom Tele (1 Kor 10, 16).
Historický vývoj prijímania pod obidvomi spôsobmi
Ranokresťanská prax
V období prvého kresťanstva, dokonca aj počas prenasledovania Cirkvi, bola Eucharistia podávaná pod obidvomi spôsobmi. Biskup rozdával konsekrovaný chlieb a diakon konsekrované víno. Muži prijímali chlieb na holú ruku, ženy si museli ruku prikryť šatkou. Bolo to bežnou praxou, čo potvrdzujú viaceré ranokresťanské spisy, napríklad apoštolské konštitúcie alebo mystagogické katechézy. Svätý Justín nám v 2. storočí zanechal správu: "Apoštoli nám vo svojich pamätiach, ktoré sa volajú evanjelia, zanechali, čo im prikázal Pán Ježiš: že on vzal chlieb, vzdával vďaky a povedal: "Toto robte na moju pamiatku! Toto je moje telo. A podobne vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: "Toto je moja krv. A toto odovzdal iba im.""
Pánovu krv sa zaužívalo prijímať niekoľkými spôsobmi: pitím priamo z kalicha, použitím trubičky (fistula, calamus) alebo lyžičky, prípadne namočením konsekrovaného chleba do Pánovej krvi (intinkcia), čo je dodnes zaužívaný spôsob prijímania vo východných cirkvách. Pre zaistenie účasti obce naliehal na prijímanie kalicha už napríklad pápež Gelasius I. (492-496).
Spočiatku prijímali veriaci Eucharistiu vždy, keď sa zúčastnili svätej omše. Konsekrovaný chlieb si dokonca brali ľudia do zásoby do príbytkov. Toto prestalo s ukončením prenasledovania. Prijímalo sa na lačný žalúdok, okrem dní, kedy boli sväté omše večer (napríklad na Zelený štvrtok). Koncom 5. storočia, keď sa pohania dávali hromadne krstiť, vyskytovala sa v prijímaní nedostatočná pripravenosť. Preto v roku 506 synoda v Agde (v Južnom Francúzsku) určila povinnosť prijímať aspoň trikrát do roka.
Prechod k prijímaniu pod jedným spôsobom na Západe
Zmena praxe nastala približne v 12. storočí, keď sa postupne začalo prijímanie z kalicha obmedzovať, a v období 12.-13. storočia sa stalo zvykom podávať Eucharistiu len pod spôsobom chleba. Od 15. storočia sa prijímanie z kalicha prakticky nepoužívalo a bolo - až na výnimky - vyhradené jedine kňazovi. Dôvodov pre túto zmenu bolo niekoľko:
- Praktická stránka: Zachovanie úcty k Eucharistii bolo pri veľkom počte prijímajúcich problematické, najmä z dôvodu možného rozliatia Pánovej krvi.
- Teologické dôvody: Prehĺbenie učenia o reálnej prítomnosti Krista, ktorý je celý a úplný prítomný pod každým jedným spôsobom (chleba aj vína) a v každej ich viditeľnej časti. V raných dobách sa dokonca do kalicha prilialo pred prijímaním trochu konsekrovaného vína, aby sa tak predišlo zneucteniu pri prípadnom rozliatí.
- Rastúca úcta a obavy: Strach zo zneuctenia Pánovej krvi pri prípadnom rozliatí z kalicha viedol k obmedzeniam.
Hnutie za kalich a Tridentský koncil
V 15. storočí sa kalich stal symbolom protestu proti Cirkvi, najmä v súvislosti s husitským hnutím. Majster Ján Hus a jeho nasledovníci, nazývaní kališníci (utrakvisti, z lat. utraquus - oba, obe), požadovali prijímanie pod obidvomi spôsobmi pre všetkých veriacich, odvolávajúc sa na Kristovu požiadavku prijímania Jeho Krvi. Koncil v Kostnici odsúdil Husovo učenie a zakázal užívanie kalicha v roku 1415.
Avšak v dôsledku dlhých vyjednávaní cirkevných otcov Bazilejského koncilu s českými kališníkmi (od roku 1433) vznikli tzv. štyri kompaktáta, ktoré umožnili, aby dospelí laici v Čechách a na Morave prijímali pod obidvomi spôsobmi. Pápež Pius II. však túto úniu odmietol a v roku 1462 ju vyhlásil za zrušenú.
Prijímaním pod obidvomi spôsobmi sa zaoberal aj Tridentský koncil (1545-1563). Koncil potvrdil, že Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom, a preto veriaci nie sú ukrátení o nijakú milosť potrebnú na spasenie, ak prijímajú iba pod spôsobom chleba. Napriek tomu koncil ponechal pápežovi možnosť udeliť kalich tam, kde to uzná za vhodné, hoci zamietol učenie o nevyhnutnosti prijímania pod obidvomi spôsobmi pre spásu.
Pápež Pius IV. v roku 1564, na žiadosť cisára Ferdinanda I. a bavorského kniežaťa Albrechta V., povolil udeliť prijímanie pod obidvomi spôsobmi v niektorých prípadoch. Toto povolenie pápež Gregor XIII. následne potvrdil.
Reformačná teológia a Eucharistia
V období reformácie sa otázka Eucharistie, vrátane spôsobu jej prijímania, stala jedným z kľúčových rozdielov medzi katolíkmi a protestantmi. Reformátori zavrhovali prepodstatnenie a obetný charakter Eucharistie, no mali na ňu rôzne názory:
- Martin Luther: Reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii vymedzil len na slávenie Pánovej večere. Tvrdil, že pravé telo a krv Krista je spolu s podstatou chleba a vína (koexistencia).
- Ján Zwingli: Hlásal, že prijímaný chlieb a víno sú len symbolmi Kristovho tela a krvi.
- Ján Kalvín: Popieral podstatnú prítomnosť Kristovho tela a krvi, ale hlásal prítomnosť, čo do účinku, že prostredníctvom chleba a vína Kristus v nebi dáva silu, ktorá živí dušu.
Druhé vatikánske a obnovenie praxe
Zmenu priniesol až Druhý vatikánsky koncil (1962-1965), ktorý dovolil, že v istých situáciách, o ktorých rozhodne Apoštolská stolica a biskupi, je možné podávať sväté prijímanie pod obidvomi spôsobmi. Koncil už nevidel dôvod, prečo by sa nemalo začať obnovovať prijímanie pod obidvoma spôsobmi, a to sa uskutočnilo postupne.
Svätá stolica rozšírila toto povolenie v roku 1984 aj na nedeľné sväté omše v USA, keď schválila biskupskú príručku „Táto svätá a živá obeta: Direktórium pre slávenie a prijímanie pod obidvoma spôsobmi“.
Vatikán a jeho skrytá tajemství...Dokument CZ
Teologický význam a prax prijímania pod obidvomi spôsobmi
Dôvody pre obnovenie prijímania pod obidvomi spôsobmi sú viaceré:
- Pravdivejší znak eucharistickej hostiny: K hostine patrí nielen pokrm, ale aj nápoj. Prijímanie pod obidvomi spôsobmi plnšie zvýrazňuje znak sviatosti.
- Potvrdenie novej a večnej Kristovej zmluvy: Tá sa spečaťuje jeho krvou, ktorou sme boli vykúpení. Kristova krv nás oslobodila od hriechu a smrti a voviedla nás do života nového a božského.
- Vyjadrenie spojitosti s nebeskou hostinou: Eucharistia je vyjadrením spojitosti medzi ňou a nebeskou hostinou, kde budú tí, ktorí vytrvajú v skúškach, jesť a piť pri Ježišovom stole v jeho kráľovstve (porov. Lk 22, 30). Týmto spôsobom už živo tušíme blaženosti neba vo svätom prijímaní tu na zemi.
Prijímanie pod obidvomi spôsobmi je dovolené, ale nie je nevyhnutné pre plnosť milosti, pretože Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom, a tak prijímajúci pod jedným spôsobom nie sú ukrátení o nijakú milosť potrebnú na spasenie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade prijímanie pod spôsobom chleba právoplatne ustálila ako najbežnejšia forma.
Formy prijímania Pánovej Krvi
Medzi možné formy prijímania pod spôsobom vína patrí:
- spoločné pitie z jedného kalicha,
- poskytnutie niekoľkých menších kalichov a jedného väčšieho kalicha.
Prax namáčania chleba do vína (intinkcia) je podľa liturgického práva povolená iba ako prijímanie na jazyk, ktoré podáva kňaz.
Kedy je možné prijímať pod obidvomi spôsobmi (príklady zo slovenských diecéz)
Konferencia biskupov Slovenska vo svojich inštrukciách z 11. septembra 2017 konkretizuje situácie, v ktorých je možné na našom území podávať sväté prijímanie pod obidvomi spôsobmi. Medzi ne patria:
- Novopokrstení na omši, ktorá nasleduje po krste, alebo na omši pri ich prvom svätom prijímaní.
- Birmovanci na omši svätej birmovky.
- Snúbenci na sobášnej omši.
- Diakoni, akolyti a lektori na omšiach pri udeľovaní ich služby.
- Novopokrstení dospelí.
- Novoprimicianti, akolyti a lektori na omšiach pri udeľovaní ich služieb.
- Novoposvätení diakoni na omši svätenia.
- Novokňazi pri primíciách.
- Členovia rehoľných spoločenstiev a sekulárnych inštitútov pri omšiach prvých a večných sľubov.
- Všetci prítomní na omši pri slávení veľkonočného tridua a vigílie.
- Všetci prítomní na omši svätého prijímania detí.
- Všetci prítomní na omšiach v špecifických spoločenstvách, ako sú pútnické stretnutia, dni obnovy, duchovné cvičenia, alebo pri slávení životného jubilea (napr. 25., 50. výročie manželstva) alebo pri uvedení do určitej služby.
- Chorí na omši pomazania chorých.
- Pri pohrebných omšiach, ak to uzná za vhodné farár alebo celebrujúci kňaz.
- Pri jubilejných omšiach kňaza (25., 30., 40., 50., 60. výročie kňazstva).
V iných prípadoch záleží rozhodnutie na miestnom ordinárovi (biskupovi) a podáva sa tak, aby sa zachovala náležitá úcta k sviatosti.
Spôsob prijímania a úcta k Eucharistii
Prijímanie do úst a na ruku
Inštrukcia pápeža sv. Pavla VI. o podávaní svätého prijímania uvádza, že zvyk, aby vysluhovateľ položil čiastočku konsekrovaného chleba na jazyk prijímajúcich, sa má zachovať. Tento spôsob sa opiera o tradovaný zvyk mnohých storočí a vyjadruje úctu veriacich voči Eucharistii. Zároveň sa zdôrazňuje, že nový spôsob prijímania (do ruky) sa nesmie ukladať takým spôsobom, ktorý by vylučoval tradičný zvyk.
Konferencia biskupov Slovenska (2016) zaujíma stanovisko, že na Slovensku by sa malo podávať sväté prijímanie do úst. Zdôvodňuje to tým, že:
- je to starobylá cirkevná prax,
- lepšie zabraňuje zneužívaniu Eucharistie,
- môže viesť k väčšej úcte pri prijímaní.
Podávanie svätého prijímania na ruku je z jurisdického hľadiska výnimkou (indult), ktorú Svätá stolica povolila iba tým biskupským konferenciám, ktoré o to požiadali.
Prijímanie kľačiac alebo stojac
Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali. Každý pokrstený katolík, ktorému to podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napríklad chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky (inštrukcia Sviatosť vykúpenia z roku 2004, č. 91-92).
Dôvodom pre prijímanie pokľačiačky je vyjadrenie hlbokej úcty a adorácie pred prítomným Kristom. Svätý Pavol hovorí: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Fil 2, 9-10).
Účinky Eucharistie
Eucharistia spôsobuje v človekovi nesmierne milosti:
- Spojenie s Kristom - zjednotenie s ním.
- Jednota veriacich.
- Zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste.
- Posilňuje lásku a silu vôle a chráni od ťažkých hriechov.
- Posilnenie čností a darov Ducha Svätého.
- Odlučuje od hriechu a zotiera všedné hriechy a dočasné tresty za hriechy.
- Posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť.
- Chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi.
- Spôsobuje duchovnú radosť a je zárodkom budúceho vzkriesenia a slávy.
Vysluhovatelia a prijímatelia Eucharistie
Vysluhovatelia
Vlastníkom konsekračnej moci (moci premieňať) je len platne vysvätený biskup a kňaz. Riadnym rozdávateľom Eucharistie je biskup, presbyter (kňaz) a diakon. Mimoriadnym rozdávateľom Eucharistie je akolyta alebo iný veriaci, určený podľa kán. 230 § 3 CIC.
Prijímatelia
Platne prijímať Eucharistiu môže každý pokrstený človek v stave pozemského putovania (aj dieťa), ktorý je na to disponovaný - nemá ťažký hriech a má úmysel prijať túto sviatosť.
Nesmú prijímať exkomunikovaní (vylúčení) z Cirkvi, postihnutí kanonickým (cirkevným) trestom a tvrdošijne zotrvávajúci v zjavne ťažkom hriechu. Prijímateľ v stave ťažkého hriechu si musí pred prijatím vykonať sviatosť zmierenia. Z vážneho dôvodu, keď niet príležitosti sa vyspovedať, je povinný si vzbudiť dokonalú ľútosť (Porov. KKC § 1457).
Prijímajúci má dodržiavať „eucharistický pôst“ - jednu hodinu pred prijatím Eucharistie sa zdržať požívania jedla a nápojov okrem čistej vody a liekov. Má povinnosť aspoň raz do roka vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť. Hodne prijíma ten, kto prijíma v stave milosti posväcujúcej a so zbožným úmyslom. Nehodne prijatá Eucharistia je svätokrádežou.
Cirkev ukladá veriacim povinnosť, aby sa v nedeľu a v prikázané sviatky zúčastnili na svätej omši a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možností vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Vrelo však odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a v prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň.
Úcta k Eucharistii a jej uchovávanie
Úctu ku Kristovej prítomnosti pod spôsobmi chleba a vína prejavujeme okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána. Katolícka Cirkev vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že:
- s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie,
- vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali,
- a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.
Svätá schránka (svätostánok) bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi (Pórov. KKC § 1378 -1379). Preto má byť svätostánok umiestnený na dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný. Ako znak prítomnosti Ježiša vo svätostánku má pri svätostánku alebo nad ním trvalo svietiť osobitná lampa, tzv. večné svetlo.
Oltár, okolo ktorého je zhromaždená Cirkev pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl. Kresťanský oltár je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná za naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. Svätý Ambróz o oltári hovorí: „Oltár je obrazom Kristovho tela a Kristovo telo je na oltári.“ Vonkajší postoj (pohyby, odev) na svätej omši má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť, že sa Kristus stáva našim hosťom.
tags: #prijimanie #pod #obojim