Proces Prijímania Medzinárodných Dohovorov

V rozsiahlej oblasti medzinárodného práva zohrávajú kľúčovú úlohu medzinárodné dohovory a zmluvy. Tieto nástroje sú základom pre reguláciu vzťahov medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a prispievajú k harmonizácii práva na globálnej úrovni. Cieľom tohto článku je preskúmať ich význam v medzinárodnom práve a ich aplikáciu v rôznych kontextoch.

Základné Pojmy a Typy Medzinárodných Dohovorov

Medzinárodná zmluva je dohoda uzavretá medzi dvoma alebo viacerými subjektmi medzinárodného práva, ktorá vytvára záväzné právne povinnosti. Medzinárodné dohovory sú zvyčajne rozsiahlejšie a komplexnejšie zmluvy, ktoré sa zaoberajú širokou škálou otázok.

Rozdiely Medzi Medzinárodnými Dohovormi a Zmluvami

Hoci sa pojmy "dohovor" a "zmluva" často používajú zameniteľne, existujú medzi nimi určité rozdiely:

• Rozsah: Dohovory sú zvyčajne rozsiahlejšie a pokrývajú širšiu škálu otázok, zatiaľ čo zmluvy môžu byť užšie zamerané.
• Účastníci: Dohovory majú tendenciu mať väčší počet účastníkov ako zmluvy.
• Formálnosť: Dohovory často vyžadujú formálnejší proces ratifikácie ako zmluvy.

Viedenský Dohovor o Zmluvnom Práve

Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969 je kľúčovým dokumentom, ktorý upravuje tvorbu, platnosť, interpretáciu a ukončenie medzinárodných zmlúv. Tento dohovor kodifikuje mnohé zásady obyčajového práva týkajúce sa zmlúv a poskytuje právny rámec pre medzinárodné zmluvné vzťahy.

Vzťah Medzi Zmluvným a Obyčajovým Právom

V medzinárodnom práve verejnom sa stretávame s istým špecifikom, a to konkrétne v rámci vzťahu medzi dvoma hlavnými prameňmi tohto odvetvia - medzinárodným zmluvným (zmluvy, dohovory) a nepísaným (obyčajovým) právom. Z hľadiska záväznosti sa tieto pramene nachádzajú v rovnocennom postavení, čo otvára priestor pre viaceré právne otázky.

Medzinárodná obyčaj, definovaná v článku 38 štatútu Medzinárodného súdneho dvora, musí spĺňať dva základné prvky:

• Materiálny: opakujúce sa všeobecné praktizovanie v dostatočne dlho trvajúcom časovom rozmedzí.
• Psychologický: musí existovať všeobecné presvedčenie o jej právnej záväznosti.

Úlohou zmluvy nie je spôsobovať zánik obyčaje, ale naopak podporovať posilnenie jej záväznosti. Právna doktrína sa zvykne odvolávať na "tzv. kodifikačný efekt" zmluvy, kedy zmluvy preberajú už existujúce obyčaje a následne ich kodifikujú. Komplikovanejší prípad však môže nastať v prípade ich vzniknutého konfliktu.

Úloha Medzinárodných Organizácií pri Tvorbe a Aplikácii Dohovorov

Od 20. storočia sú reálnymi aktérmi medzinárodných vzťahov aj medzinárodné organizácie. Jednou z čŕt spolupráce aktérov medzinárodných vzťahov 20. a 21. storočia je práve to, že medzinárodné právo napomáha rozvoju vďaka reálne prijatým a aplikovateľným pravidlám.

UN a Ľudskoprávne Dohovory: Slovensko ako Zmluvná Strana

Slovenská republika je zmluvnou stranou takmer všetkých základných (core) ľudskoprávnych dohovorov OSN. Medzi ne patria:

• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966)
• Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1965)
• Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979)
• Dohovor o právach dieťaťa (1989)
• Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006)
• Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím (2006)

Orgány OSN pre Ľudské Práva

Medzi orgány vytvorené na základe Charty OSN patrí v súčasnosti predovšetkým Rada OSN pre ľudské práva (RĽP), ktorá nahradila Komisiu OSN pre ľudské práva.

Úrad Vysokého komisára OSN pre ľudské práva (ďalej aj ako „úrad“) je relatívne novým inštitútom v rámci systému ľudských práv OSN. Vznikol v roku 1993 na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 48/141.

Vysoký komisár pre ľudské práva nesie hlavnú zodpovednosť za aktivity OSN v oblasti ľudských práv - v tejto oblasti je po generálnom tajomníkovi OSN predstaviteľom OSN s najvyššou hodnosťou. Vysoký komisár v rámci svojej právomoci a bez toho, aby potreboval explicitný mandát od iného politického orgánu, podporuje univerzálnu ratifikáciu a implementáciu ľudskoprávnych dohovorov. Plní úlohy zamerané na integráciu ľudských práv v rámci systému OSN (mainstreaming ľudských práv) a podporuje spoluprácu ľudskoprávnych inštitúcií a organizácií sveta.

Rešpektovanie Ľudských Práv vo Vzťahoch EÚ

Rešpektovanie základných práv, garantovaných v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je základnou súčasťou vzťahov EÚ s krajinami mimo EÚ a medzinárodnými inštitúciami. Napríklad všetky zmluvy a dohody, ktoré EÚ podpisuje, musia byť v súlade s ľudskými právami, tak ako sú vymedzené v Charte základných práv EÚ.

Referenčným rámcom pre prácu EÚ v tejto oblasti je Strategický plán pre ľudské práva a demokraciu schválený v roku 2012 a Akčný plán EÚ pre ľudské práva a demokraciu. V rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) sa EÚ zameriava na sledovanie a zlepšovanie stavu ľudských práv v tretích krajinách. Dôležitými nástrojmi sú ľudskoprávne dialógy, resp. politické dialógy, ktorých súčasťou sú aj ľudskoprávne témy.

Legislatívny Proces v Európskej Únii

Výsledkom zákonodarnej činnosti Európskej únie je z veľkej časti vytváranie sekundárneho práva, t.j. prijímanie sekundárnych právnych aktov Únie. Tieto akty nazývame pomenované legislatívne akty (nariadenia, smernice alebo rozhodnutia), ktoré sú považované za najdôležitejšie akty Únie.

Riadny Legislatívny Postup

Lisabonská zmluva posilnila právomoci Európskeho parlamentu na úkor Rady, ktorá mohla v minulosti prijímať právne akty aj bez súhlasu Európskeho parlamentu. Riadny legislatívny postup je upravený v Zmluve o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy (čl. 289 a 294 ZFEÚ). Tento postup vo svojej podstate nahrádza spolurozhodovací proces, ktorý bol zavedený Maastrichtskou zmluvou. Rada a Európsky parlament v tomto procese rozhodujú spoločne na návrh Komisie.

Riadny legislatívny postup sa uplatní v prípade, ak zakladajúce zmluvy výslovne ustanovujú, že akt je prijímaný „v súlade s riadnym legislatívnym postupom". Je rozdelený do troch čítaní, ktorých cieľom je prijať právny akt, pričom podstatou je, aby Rada a Európsky Parlament našli vzájomnú zhodu.

Fázy Riadneho Legislatívneho Postupu:

1. Prvé čítanie: Po predložení návrhu Komisiou ako prvý zaujme svoj postoj k návrhu Európsky parlament a tak ho postúpi Rade. Parlament môže a nemusí navrhnúť zmeny. Rada má viaceré možnosti:
   • Akt prijme, ak schváli všetky zmeny, ktoré Európsky parlament sám navrhol.
   • Akt prijme, ak parlament nenavrhol žiadne zmeny.
   • Zaujme k aktu vlastné stanovisko, čím akt neprijíma a postupuje do ďalšieho rozhodovania. V takom prípade však Rada musí podrobne informovať o dôvodoch svojho stanoviska. Rovnakú informačnú povinnosť má aj Komisia, ktorá svoje stanovisko predkladá v plnom rozsahu Parlamentu.
2. Druhé čítanie: Opätovne začína Európsky parlament, ktorý môže v lehote troch mesiacov:
   • Schváliť stanovisko Rady z prvého čítania alebo neprijať rozhodnutie, čo má za následok prijatie právneho aktu.
   • Odmietnuť spoločné stanovisko Rady z prvého čítania väčšinou svojich členov, následkom čoho je, že takýto právny akt nie je prijatý.
   • Navrhnúť zmeny alebo doplnenia k spoločnému stanovisku väčšinou svojich členov. Toto nové znenie potom Parlament predkladá Rade a Komisii.

   Rada po doručení doplneného stanoviska z Parlamentu a vyjadrení Komisie musí v lehote troch mesiacov buď kvalifikovanou väčšinou schváliť zmeny predložené Parlamentom, čo má za následok prijatie právneho aktu. Ak zmeny neschváli, predseda Rady spolu s predsedom Parlamentu zvolajú zasadnutie Zmierovacieho výboru v lehote šiestich týždňov.

   Počet členov Parlamentu je v Zmierovacom výbore rovnaký ako počet členov Rady. Rokovanie Výboru je neverejné, rozhoduje väčšinou hlasov svojich členov. Na rokovaní sa zúčastňuje aj Komisia, ktorej úlohou je dosiahnuť súlad medzi Parlamentom a Radou. V prípade, že Zmierovací výbor v lehote šiestich týždňov nie je úspešný, takýto legislatívny akt nie je prijatý.

3. Tretie čítanie: Ak Výbor uspeje v uvedenej lehote, spoločný text ako výsledok práce Zmierovacieho výboru je základom posledného, tretieho čítania. Po úspešnom zasadnutí Zmierovacieho výboru majú obe inštitúcie šesť týždňov na schválenie textu prijatého Zmierovacím výborom.

V rámci riadneho legislatívneho postupu môžu zakladajúce zmluvy pre prijatie aktu vyžadovať poradu s niektorými inštitúciami alebo orgánmi Únie, ktoré podávajú k návrhom aktov nezáväzné stanoviská.

Mimoriadne Legislatívne Postupy

Napriek tomu, že Lisabonská zmluva ustanovila riadny legislatívny (spolurozhodovací) proces ako pravidlo, existuje niekoľko výnimiek, ktoré označujeme ako mimoriadne legislatívne postupy. Mimoriadny legislatívny postup sa uplatní v prípade, ak zakladajúce zmluvy výslovne ustanovujú, že akt je prijímaný „v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom". Zmluva o fungovaní EÚ a pripojené protokoly odkazujú na použitie riadneho legislatívneho postupu v 33 prípadoch.

V prípade, ak v rámci mimoriadneho legislatívneho postupu prijíma akty Rada, Európsky parlament sa na ich prijímaní zúčastňuje častejším poradným stanoviskom (konzultačným postupom) alebo menej častým súhlasným stanoviskom (súhlasným postupom). V prípade súhlasného postupu Európskeho parlamentu navrhnutý akt síce nemôže byť prijatý bez jeho súhlasu, ale Parlament nemôže v priebehu tohto postupu navrhovať zmeny aktu.

Nelegislatívne Akty

Nelegislatívne akty sú akékoľvek akty inštitúcií Únie prijímané mimo legislatívnych postupov (nariadenia, smernice, rozhodnutia, stanoviská, odporúčania, a i.). Prijímajú sa v súlade s nelegislatívnym postupom vo všetkých prípadoch, v ktorých zakladajúce zmluvy výslovne neustanovujú použitie riadneho ani mimoriadneho legislatívneho postupu. Používa sa napríklad pri prijímaní aktov v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej spolupráce, ochrany hospodárskej súťaže atď.

Nelegislatívne akty sa prijímajú na návrh Komisie iba vtedy, ak to výslovne ustanovujú zakladajúce zmluvy. Najčastejšie ich môže navrhovať Komisia, ale aj vysoký predstaviteľ Únie (niekedy iba spoločne s Komisiou) a členské štáty, ojedinele Európska centrálna banka, Súdny dvor a predseda Komisie. Na prijímanie nelegislatívnych aktov neexistuje všeobecný postup a v prípade každého aktu vyplýva tento postup z konkrétnych ustanovení zmlúv, ktoré predstavujú právny základ prijímaného aktu.

Európska Občianska Iniciatíva

Občianska iniciatíva je novým nástrojom priamej demokracie v Európskej únii, ktorý zaviedla Lisabonská zmluva. Právnym základom realizácie občianskej iniciatívy je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011.

Iniciatívou občanov sa rozumie iniciatíva, ktorá je predložená Komisii a ktorou sa Komisia vyzýva, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania zmlúv je potrebné prijať právny akt EÚ. Za signatárov sa v zmysle Nariadenia považujú všetci občania Únie, ktorí vyjadrili súhlas s predloženým návrhom, ktorý vypracovali organizátori. Organizátormi musia byť občanmi Únie a musia byť vo veku, keď sú oprávnení hlasovať vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Postup Občianskej Iniciatívy:

1. Vytvorenie občianskeho výboru: Organizátori vytvoria občiansky výbor zložený z najmenej siedmich osôb, ktoré majú pobyt v najmenej siedmich členských štátoch.
2. Registrácia: Pred začiatkom zbierania vyhlásení o podpore navrhovanej iniciatívy od signatárov musia organizátori túto iniciatívu zaregistrovať v Komisii. Tieto informácie sa poskytujú v jednom z úradných jazykov Únie a zapisujú sa do elektronického registra.
3. Zber podpisov: Následne občiansky výbor realizuje zber vyhlásení o podpore, pričom je možné ho realizovať aj elektronicky, pri dodržaní všetkých pravidiel ochrany osobných údajov. Pre úspešnosť iniciatívy sa vyžaduje, aby jej signatári pochádzali najmenej z jednej štvrtiny členských štátov.
4. Predloženie iniciatívy Komisii: Po získaní osvedčení a za predpokladu, že boli dodržané všetky príslušné postupy a podmienky ustanovené v nariadení, môžu organizátori predložiť iniciatívu občanov Komisii, pričom ju doplnia o informácie týkajúce sa prípadnej podpory a finančných prostriedkov, ktoré na túto iniciatívu získali.
5. Reakcia Komisie: Komisia do troch mesiacov uvedie v oznámení svoje právne a politické závery o iniciatíve občanov, prípadné opatrenia, ktoré má v úmysle prijať, a odôvodnenie, prečo tieto opatrenia prijme alebo neprijme. Komisia tiež poskytne organizátorom možnosť prezentovať iniciatívu občanov na verejnom vypočutí. Komisia teda získala časovo neobmedzenú právomoc prijať právny akt, ktorý vychádza z iniciatívy občanov.

Komisia oznamuje právny akt Európskemu parlamentu a Rade súčasne, a to hneď po jeho prijatí. Ak do uplynutia dvojmesačnej (resp. štvormesačnej) lehoty Európsky parlament ani Rada nevzniesli námietku voči právnemu aktu Komisie, tento akt sa uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie a nadobudne účinnosť dňom, ktorý je v ňom stanovený.

Význam a Implementácia Medzinárodných Dohovorov

Medzinárodné dohovory sú v súčasnej dobe hlavným prameňom právnej úpravy vzťahov medzi štátmi, ako bilaterálnych, tak multilaterálnych. Poskytujú právny základ pre všestrannú medzinárodnú spoluprácu v technickej, sociálnej, kultúrnej, humanitárnej a právnej oblasti. Mnohé z nich upravujú celé oblasti medzinárodných vzťahov.

Príklady Medzinárodných Dohovorov a ich Implementácia

• Istanbulský Dohovor: Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Je štandardný dohovor Rady Európy, ktorý prispieva k harmonizácii nielen európskeho práva, ale aj úrovne služieb, prevencie a pochopenia závažnosti problému násilia na ženách. Násilie na ženách sa považuje za najzávažnejšiu formu porušovania ľudských práv žien. Slovenská republika sa aktívne podieľala na jeho príprave a bola jedna z prvých krajín, ktorá ho podpísala.
• Viedenský Dohovor o Zmluvnom Práve: Upravuje tvorbu, platnosť, interpretáciu a ukončenie medzinárodných zmlúv.
• Dohovor o Odstránení Všetkých Foriem Diskriminácie Žien (CEDAW): Zameraný na odstránenie diskriminácie žien a zabezpečenie ich rovnoprávnosti.

Rodová Terminológia a Princípy v Dohovoroch

Istanbulský dohovor používa rodovú terminológiu, ktorá vychádza zo zaužívanej terminológie v oblasti rodovej rovnosti, ktorá je už dnes obsiahnutá v legislatíve SR (napr. Antidiskriminačný zákon, Zákon o sociálnych službách či Kompetenčný zákon). Dokument napríklad oddeľuje pohlavie od rodu. Pri tejto terminológii nejde o „oddeľovanie pohlavia a rodu“, ale o používanie rôznych pojmov na pomenovanie rôznych fenoménov, teda biologického „pohlavia“ a naň nadväzujúceho sociálneho postavenia mužov a žien v spoločnosti, nazývaného „rod“.

Rodovo podmienené násilie na ženách vyjadruje, že mužské násilie páchané na ženách sa chápe v jeho širokom sociálnom kontexte, a nie ako individuálny problém konkrétneho vzťahu. Je výsledkom sociálnych vzťahov s nerovnomerným rozdelením moci, v ktorých ženy majú voči mužom podradenú pozíciu - rodovej nerovnosti.

Európska Únia a Rodová Rovnosť

Európska únia už pol storočia sleduje cieľ týkajúci sa rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami. Zmluva o Európskom spoločenstve (tzv. Rímska zmluva z roku 1957) zakotvila v článku 119 (teraz článok 141) princíp rovnakého odmeňovania medzi mužmi a ženami za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Lisabonskou zmluvou sa menia, dopĺňajú a aktualizujú predchádzajúce zmluvy o EÚ.

Medzinárodné Zmluvy v Kontexte Obchodného Zastúpenia

Zmluva o obchodnom zastúpení je významným inštitútom, ktorý umožňuje realizáciu tovarov a služieb na domácom i zahraničných trhoch. Zahŕňa v sebe obyčajné sprostredkovanie, kedy zastúpený uzatvára s treťou osobou zmluvný vzťah sám, ako aj možnosť uzatvorenia zmluvy prostredníctvom obchodného zástupcu, ale v mene a na účet zastúpeného.

Samotný vzťah medzi zastúpeným a obchodným zástupcom nazývame tzv. vnútorným vzťahom z obchodného zastúpenia. Neoddeliteľne s ním spojený je vzťah medzi zastúpeným, resp. obchodným zástupcom a treťou osobou, ktorý nazývame tzv. vonkajším vzťahom.

Kolízne Normy v Medzinárodnom Obchodnom Zastúpení

V medzinárodnom obchodnom zastúpení je dôležité určiť rozhodné právo pre konkrétny právny vzťah. Kolízne normy, ako napríklad tie obsiahnuté v Zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ZMPSP), pomáhajú určiť, ktoré právo sa má aplikovať na daný prípad.

Výzvy v Aplikácii a Vynútiteľnosti

Medzinárodné právo vojnu nezakazuje, no upravuje pravidlá a spôsoby vedenia vojny. Spoločný článok 2 Dohovorov upravuje aplikovateľnosť dohovorov na akýkoľvek ozbrojený konflikt medzi zmluvnými stranami, a to platí aj v prípade, keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich. Napriek konkrétnej medzinárodnoprávnej úprave dochádza k porušovaniu dohodnutých pravidiel, čo vytvára potrebu vyšetrovania tohto porušenia.

V prípade, že by si štáty mali, príp. mohli sami vyberať, ktoré normy budú rešpektovať a ktoré nie, mohlo by to viesť k relativizácii dokonca aj kogentných noriem. Medzinárodné právo stavia na zvýšenej úrovni recipročnosti práv a povinností a predovšetkým na dobrej viere výkonu týchto práv a povinností. V prípade, ak dochádza k zjavnému a arogantnému porušovaniu týchto základných zásad, vyšetrovanie a uchovávanie výsledkov tohto vyšetrovania môže byť nádejou pre pomoc pri urovnaní sporu medzi príslušnými štátmi v budúcnosti.

Prípady a Výzvy Implementácie Dohovorov v Slovenskej Republike

Slovenská republika od svojho vzniku dňa 1.1.1993 veľmi aktívne budovala vlastnú zmluvnú základňu. K 31. decembru 2003 bola Slovenská republika viazaná 2813 dvojstrannými zmluvami a 1153 mnohostrannými zmluvami.

Ťažiskovou úlohou v oblasti medzinárodných zmlúv v roku 2003 bolo zosúlaďovanie medzinárodných zmlúv s právom ES/EÚ, a to do 1.5.2004 (dátum vstupu SR do EÚ). Ministerstvo hospodárstva SR malo koordinačnú úlohu vo veci zosúlaďovania medzinárodných zmlúv s právom ES/EÚ. Išlo o zmluvy, ktorých platnosť bude potrebné ukončiť v závislosti so záväzkami zo Zmluvy o pristúpení k EÚ. V rámci hospodárskeho charakteru vykonanej ministerstvom hospodárstva, predmetom ktorej bolo cca 900 zmluvných dokumentov, boli definované zmluvy nezlučiteľné s právom EÚ.

Prezidentské a Ministerské Zmluvy

Existujú medzinárodné zmluvy tzv. prezidentskej povahy, ktorých ratifikácia vyžaduje súhlas Národnej rady SR a prezidenta republiky, a tiež ministerské zmluvy. Pre ukončenie platnosti zmlúv prezidentského charakteru je potrebný súhlas Národnej rady SR a prezidenta republiky. Materiál obsahujúci návrh Národnej rady SR s ukončením platnosti niektorých medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy SR bol predložený Národnej rade, ktorá ho odsúhlasila dňa 31. 10. 2003.

Riešenie Nesúladov a Problémov

V súčasnom období sú vykonávané konkrétne kroky zabezpečujúce ukončenie platnosti, resp. zmenu zmlúv vo vzťahu k príslušným krajinám.

Príklady riešených problémov v SR:

• Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o spoločnej štátnej hranici (Židlochovice 4. 1. 1996): V roku 2003 pokračovali práce v súlade s článkom 14 ods. 2 o zaistenie zistených postupných prirodzených zmien polohy koryta tokov a súvisiacich zmien štátnej hranice. Pretrváva však nesplnenie článku 32 a 33 týkajúcich sa stavieb na vymenených častiach štátnych území.
• Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Ukrajiny o odovzdávaní a prijímaní vlastných štátnych občanov (Bratislava 29. 10. 1993): Táto dohoda neupravuje readmisiu občanov tretích štátov, a preto nie je v súlade s odporúčaniami Rady ES o vzorovej readmisnej dohode. Slovenská strana iniciovala prípravu novej readmisnej dohody, ktorá bude plne v súlade s právom EÚ/ES.
• Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Kórejskej ľudovo-demokratickej republiky o cestovnom ruchu (výmena nót Praha 24. 9. 1993): Táto dohoda bola vývojom prekonaná, slovenská strana ju vypovedala 5. augusta 2003, platnosť dohody skončí 5. februára 2004.
• Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Poľskej republiky o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici (Bratislava 8. júla 1993): Táto dohoda tiež nie je v súlade s odporúčaniami Rady ES o vzorovej readmisnej dohode a pripravuje sa nová.
• Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o úprave režimu na štátnych hraniciach (Praha 13. októbra 1956): Zmluvná úprava je prekonaná vývojom, nezodpovedá súčasným potrebám a je nevyhnutné upraviť vzájomné vzťahy novou medzištátnou zmluvou. V roku 2003 bol vypracovaný komplexný návrh textu novej zmluvy o štátnej hranici.
• Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o zamedzení dvojitého štátneho občianstva (Budapešť 4. novembra 1960): Táto zmluva bola v roku 2003 uplatňovaná, avšak je vo viacerých bodoch v rozpore s Európskym dohovorom o občianstve.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v roku 2003 plnilo medzinárodné zmluvy v súlade so zameraním zahraničnej politiky Slovenskej republiky. Plnenie platných medzinárodných zmlúv v gescii Ministerstva vnútra SR bolo v prevažnej väčšine prípadov bezproblémové.

tags: #prijimanie #medzinarodnych #dohovorov