Ľudovít Štúr: Život a Dielo

Ľudovít Štúr (celým menom Ľudovít Velislav Štúr; pseudonymy: B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein ungarischer Slave, Karl Wildburn, pravolub Rokošan, Slovák, Starí, Velislav, Zpěvomil) bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia. Je po ňom pomenovaná aj planétka (3393) Štúr.

Raný život a vzdelanie

Ľudovít Štúr, syn učiteľa a organistu Samuela Štúra (1789 - 1851) a jeho manželky Anny (1790 - 1853, rodenej Michalcovej), sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci (dnes Zay-Uhrovec, v južnej časti Strážovských vrchov). Bol druhým z piatich detí; jeho súrodencami boli starší brat Karol (1811 - 1851), mladší Samuel (1818 - 1861), sestra Karolína (1826 - 1859) a najmladší brat Janko (1827 - 1907). Samuel Štúr, podľa svedectva J. M. Hurbana „muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto zblížil sa jemu“, prišiel z Trenčína, aby prijal miesto učiteľa v Zay-Uhrovci.

Základné vzdelanie získal Ľudovít v Uhrovci u svojho otca. Od roku 1828 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Győr). Tu si jeho usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka všimol najmä profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák, známy svojim obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Ľudovíta Štúra záujem o svet Slovanstva.

Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe pokračoval Ľudovít v štúdiu na bratislavskom lýceu. Štúdium na lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, ktorých absolvovanie bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho - univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou evanjelickou školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, keďže táto bola už tri storočia jazykom slovenských evanjelických vzdelancov.

Spoločnosť česko-slovenská a národné prebudenie

Najmä pre pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý mu nedovoľoval prednášať v stanovenom rozsahu učivo, založili študenti v roku 1829 samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovenskú. (Zakladanie spolkov a spoločností bolo na lýceách bežné; Spoločnosť česko-slovenská na viedenskom lýceu vznikla roku 1823, na kežmarskom lýceu roku 1824 a po bratislavskej vznikali ďalšie spoločnosti v Levoči, Prešove, Banskej Štiavnici a inde.) Medzi zakladateľov bratislavskej Spoločnosti patrili Karol Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a Samuel Godra.

Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára a P. J. Šafárika.

Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti (bolo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty - Horislav a podobne.

V školskom roku 1836/1837 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými mužmi slovanského sveta, ako boli F. Palacký, J. Jungmann, P. J. Šafárik.

Štúdium v Halle

V školskom roku 1836/1837 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. V roku 1838 sa 24-ročný Ľudovít zapísal na univerzitu v Halle, ktorú (podobne ako univerzity v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky.

Štúr sa počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Bol jazykovedcom s dôležitou zahraničnou prípravou - študoval modernú nemeckú lingvistiku a zoznámil sa s dielom Boppa, Potta, Hegela, Humboldta. Odraz toho nachádzame aj v Štúrovom jazykovednom diele. Z domácich autorov sa L. Štúr opieral o štúdium A. Bernoláka, Doležala a Štefánika.

Návrat do Uhorska a politické boje

Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami, vrátane P. J. Šafárika. Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku - maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie.

Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.

Petície a prosbopisy

Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na evanjelickom lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku.

Kodifikácia spisovného jazyka

Začiatkom roka 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa u Štúra formovala už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (v liste F. Palackému z roku 1836, ktorý sa nachádza v Korešpondencii) sa sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka. Predpokladalo to ochotu k ústupkom ako zo slovenskej, tak i z českej strany.

Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. 11. júla 1843 sa Ľudovít Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe.

V roku 1843 sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Ľ. Štúra z postu zástupcu profesora Palkoviča silneli. Ich vyhrotenie v decembri roku 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Ľ. Štúra funkcie zástupcu. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov evanjelického lýcea. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. Na protest odchádza väčšina študentov s ním do Levoče. Tu vznikajú básne Duma bratislavská od Janka Kráľa a Nad Tatrou sa blýska od Janka Matušku.

Jazykovedné diela a Tatrín

V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrín v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845. Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a pre formu jazyka aj zarytých nepriateľov. Medzi odporcov sa zaradili nielen niektorí českí vlastenci, ktorí tento čin chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj P. J. Šafárik a J. Kollár.

V roku 1846 vydal Štúr spis Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka. V tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Nauka reči Slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky (hláskoslovie, morfológia, syntax, pravopis, fonetika).

Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíka Martina Hattalu v rokoch 1851 - 1852. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník.

Kodifikáciou slovenčiny Štúr naštartoval prudký vývin slovenského jazyka a slovenskej národnej kultúry. Hodžovsko-Hattalovská reforma, ktorá zaviedla najmä ypsilon do slovenčiny, bola viac-menej kozmetickou úpravou, ale pevné základy moderného vývinu slovenčiny položil Ľudovít Štúr. V tom podstatnom bol Ľudovít Štúr originálny, hoci sa opieral o viaceré pramene.

Politická a verejná činnosť

Slovenskje národňje novini boli svojim obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Riešil v nich politické a hospodárske problémy, žiadal zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, vybudovanie a zveľadenie priemyslu a obchodu.

Štúrove plány siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne rozchádzali.

Revolúcia 1848

Búrlivé udalosti vo Francúzsku roku 1848 našli svoju odozvu aj v habsburskej monarchii. Revolúciou získané sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. Štúr nové hnutie s radosťou privítal v úvodníku svojich novín. Zároveň ústupky viedenskej vlády voči Pešti v otázke miery nezávislosti Uhorska dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu. Hrozilo zosilnenie maďarizácie. Preto boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Žiadosti slovenského národa obsahovali požiadavky ako požívanie slovenčiny v školách a úradoch, autonómiu Slovenska v rámci Uhorska.

Zároveň Štúr organizoval zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Maďarská vláda však vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Napriek perzekúcii sa Štúrovi podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich v monarchii. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie.

15. - 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými vodcami boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Ďalej boli jej členmi vojenskí velitelia Bedřich Bloudek, František Alexander Zach a Bernard Janeček. Tajomníkmi sa stali Bohuš Nosák Nezabudov a Daniel Jaroslav Bórik.

Neskorý život a tragický koniec

Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu v boji proti maďarským radikálom, sa Štúr ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenskje národňje novini zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína stroskotali. V tomto období pracoval na spise Slovanstvo a svet budúcnosti a venoval sa slovanskej ľudovej tvorbe.

Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií Ľ. Štúra, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Ľudovít sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa - sám pod policajným dozorom - postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka.

V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke 22. decembra 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil do stehna. Úmrtná matrika uvádza: „Dne 22ho Decemb. 1855 na polovce, příkopu jakovausi přeskočiti chteje, padl a v pádu ručnici tak nějak nešťastlivě potrhl, že mu vypálila a stěhenní kost prostřelila; následkem čehož, po velkých bolestech a mnohém krvácení vyšioloženého dne, pokojne skonal.“ Ľudovít Štúr zomrel 12. januára 1856 „o deváté hodině večerní“ v Modre ako štyridsaťročný. Pohreb sa odbavil 15. januára.

Dielo a odkaz Ľudovíta Štúra

Ľudovít Štúr bol mysliteľ a človek vyjadrujúci pozíciu bytostnej zaangažovanosti, aktivity a pretváraco-zdokonaľujúceho vzťahu k svetu. Táto pozícia je výrazom jeho činorodého vlastenectva a presvedčenia, že vzdelanci, duchovná elita v národe, nemajú úlohu izolovaných vedcov, ale naopak povinnosť vyzbrojovať človeka a národ poznaním, ktoré mu pomôže orientovať sa správne v živote a neustále ho zlepšovať.

Vo svojom krátkom živote stihol urobiť veľa. Bol jazykovedec, novinár, politik, básnik, filozof a vodca štúrovskej skupiny (Chalupka, Botto, Kráľ, Sládkovič, Hurban, Hodža).

Jazykovedec

• V roku 1843 uzákonil spisovný jazyk na báze stredoslovenských nárečí.
• Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí: dokazuje v ňom, že iba taký národ je samostatný, ktorý má vlastnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť.
• Nauka reči Slovenskej: obsahuje základy novej gramatiky (hláskoslovie, morfológia, syntax, pravopis, fonetika).

Novinár

• Založil prvé politické noviny Slovenské národňje novini (od 1845) s literárnou prílohou Orol tatránski.
• Riešil v nich politické a hospodárske problémy, žiadal zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, vybudovanie a zveľadenie priemyslu a obchodu.

Politik

• Bol poslancom za Zvolen v Uhorskom sneme, kde v známej Reči na uhorskom sneme žiadal to, čo propagoval v Slovenských národných novinách.
• Podieľal sa na formulovaní Žiadostí slovenského národa.
• Bol členom Slovenskej národnej rady.

Básnik

• Začal písať po česky (zbierka Dumky večerní - pesimistické básne, smútok nad osudom ľudu).
• Báseň Rozžehnání: lúči sa s milou, lebo chce svoj život venovať vlasti.
• Zbierka Spevy a piesne: elegické básne, inšpirované rodným krajom, poznačené stratou blízkych a ideálov.

Filozof

• Slovanstvo a svet budúcnosti (napísané po nemecky, vydané v roku 1867, po slovensky až v roku 1993): domnieval sa, že slovanské národy oslobodí cárske Rusko, odmietal slobodné trhové hospodárstvo a ako alternatívu vyzdvihoval občinu.
• Svoje názory na literatúru vyjadril v diele O národních písních a pověstech plemen slovanských: bol presvedčený, že v budúcnosti Slovania vyniknú svojou poéziou, ktorá vychádza z ľudovej slovesnosti, lebo v nej víťazí láska a vlastenectvo.

Štúrovo dielo vyšlo v piatich zväzkoch, ktoré na vydanie pripravil literárny historik a vedec J. Ambruš (I. zv. Politické state a prejavy, 1954; II. zv. Slovania, bratia, 1956; III. zv. Slovanská ľudová slovesnosť, 1955; IV. zv. Básne; V. zv. Korešpondencia).

Hodnotenie jazykovedného diela

Štúrovo jazykovedné dielo sa hodnotilo doteraz rozlične. V minulosti prevládalo ideologické, politické hodnotenie, ako to vidieť v diele A. Pražáka Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922) alebo v diele slovenského politika Milana Hodžu Príspevok k dejinám slovenčiny (1920) či v hodnotení H. Turcerovej napísanom vo francúzštine Louis Štúr et l'idée d'indépendance Slovaque (1913). Pohľad na celkovú Štúrovu jazykovednú koncepciu v minulosti často nebol spojený s dôkladnou znalosťou prameňa. O prekonanie nesprávnych názorov sa v minulosti najväčšmi zaslúžil prof. L. Jonáš. J. Vlček, V. Vážený, H. Bartek, E. Pauliny, J. Stanislav a V. Blanár skúmali Štúrovo dielo v dejinách spišskej slovenčiny.

Biografické údaje

Pamätníky a odkaz

Najstarší životopis Ľudovíta Štúra napísal jeho priateľ J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch. Vyšiel aj rozsiahly zborník z vedeckej konferencie o Štúrovi. Väčšie či menšie diela napísali V. Matula (1956), K. Goláň (1956), Rutkay (dve knižky L. Štúr v slovenčine, angličtine, nemčine, ruštine) a monografia Ľudovít Štúr ako publicista a tvorca slovenskej politickej žurnalistiky (1982), historik Ján Hučko, J. Juríček. Dokonca vyšiel aj český životopis Ľ. Štúra od jeho obdivovateľky profesorky Zdenky Sojkovej. Hry o Štúrovi napísali V. Hurban Vladimirov, L. Zúbek, J. Solovič, J. Bob.

• Pomník na hrobe Ľudovíta Štúra na modranskom cintoríne, vytvorený akad. sochárom Fraňom Štefunkom.
• Pamätník na mieste zranenia Ľ. Štúra, dielo akad. soch. Jozefa Pospíšila.
• Pamätná tabuľa na bývalej evanjelickej a. v. lýceu v Bratislave, ktorá pripomína jeho pôsobenie.

tags: #prihovor #ludovitovi #sturovi