Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. sa narodil 21. novembra v Modre, v dome, v ktorom zomrel Ľudovít Štúr. Jeho detstvo sa spája s Pezinkom, kam chodil na základnú školu i gymnázium a žil tu do roku 1996. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a interkultúrne vzťahy na University of Warwick v Spojenom kráľovstve.
Akademická a vedecká kariéra
Od roku 2005 je docentom v odbore slovenské dejiny. Bol vedúcim Ústavu politických vied Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V rokoch 2012 - 2016 bol rektorom Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave. Vo svojom vedeckom záujme sa sústreďuje na dejiny, médiá a globalizáciu.
Literárne a publikačné aktivity
V rozhovore uvádza, že už v detstve čítal Homéra, Danteho, Shakespeara, Goetheho, Dostojevského a predovšetkým Tolstého, ktorý ho inšpiroval teóriou neprotivenia sa násiliu. Inšpiroval sa tak zahraničnými autormi (Hemingway, Thákur, Whitman, Rolland, Orwell, Saint-Exupéry, Hugo, Márquez, Borges, Zweig, Camus, Sartre, Brecht, Shaw, Miłosz, Sienkiewicz, Čapek), ako aj domácimi autormi (básne Janka Kráľa, Smreka, Novomeského, Rúfusa a Válka; z prózy Ladislava Balleka a Františka Švantnera, z esejistiky Vladimíra Mináča a a zo súčasných autorov Etelu Farkašovú). O uvedených osobnostiach prednášal na Filozofickej fakulte UKF, pravidelne o nich šíri osvetu vo svojich statusoch na sociálnych sieťach a zúčastnil sa tiež aktívne významných okrúhlych výročí osobností slovenskej kultúry, ktoré organizovala Matica slovenská (Roman Kaliský, Vladimír Mináč, Vladimír Clementis).
Výber publikačnej činnosti:
- Paleožurnalistika v starovekom Ríme. In: Otázky žurnalistiky 2001, č. 3 - 4
- Poznámky k periodizácii a metodológii dejín novinárstva. In: Otázky žurnalistiky 2002, č. 1 - 2
- Filozofia slobody prejavu. In: Otázky žurnalistiky 2003, č. 3 - 4
- Medzinárodnoprávne zabezpečenie slobody informácie. In: Médiá na prahu tretieho tisícročia. Trnava, Univerzita sv. Cyrila a Metoda 2003
- Pravda, lož a objektivita v žurnalistike. In: Acta Nitriensiae 7. Nitra, FF UKF 2005
- Súmrak žurnalistiky a budúcnosť informovania. In: Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume. Trnava, UCM 2006
- Reportér Laco Novomeský. In: Laco Novomeský. Kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava, Veda 2006
- Filozofia slovenských dejín (1. - 19.) In: Slovo č. 37/ 2007 - č.
- Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva I. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 1 - 2
- Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva II. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 3 - 4
- Zrušenie cenzúry roku 1968. In: Rok 1968. Novinári na Slovensku. Bratislava, Historický ústav SAV 2008
- Publicistická činnosť disidenta Jána Čarnogurského. In: Sloboda v neslobode. Príspevok disentu a médií k pádu totality. Ružomberok, Verbum 2011
- Sloboda prejavu v arabskom svete. In: Otázky žurnalistiky 2012, č. 1 - 2
- Právo na odpoveď v slovenskom a európskom právnom poriadku. In: Global Media Journal, 2013, č. 1
Kniha „Rekonštrukcia slovenských dejín“
Kniha politológa, historika a publicistu Eduarda Chmelára Rekonštrukcia slovenských dejín s podtitulom Formovanie slovenskej identity (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021) ukazuje slovenské dejiny v novej, unikátnej autorskej interpretácii. Autor kreatívnym spôsobom predstavuje slovenské dejiny, resp. podiel slovenského etnika na dejinách štátu do začiatku národného hnutia. Chmelár využíva prvky interdisciplinárneho vedeckého prístupu, tzn. využíva presahy do disciplín a subdisciplín kulturológie, sociálnej filozofie, filozofie dejín, politológie, archeológie, lingvokulturológie, sociológie, historiografie, religionistiky a ďalších spoločenských vied. Metodologický prístup k predloženej téme vyplýva z autorovho hodnotového presvedčenia, nakoľko predkladá pohľad na slovenské dejiny očami sekulárneho humanistu a kozmopolitu s národným cítením. Kniha má zároveň aj normatívny rozmer, čo dokazujú nasledujúce autorove slová: „...potrebujeme nejaký politický zámer, kultúrnu víziu a filozofickú ideu, ktorá zjednotí našu spoločnosť do etického celku. Musíme uskutočniť voľbu vlastných ideálov, ktoré nám v prípade potreby umožnia kritizovať realitu krajiny, ak sa od nich odkloní. Ako ucelená spoločnosť s vlastnými špecifikami a záujmami sa môžeme identifikovať len na základe určitých etických a politických kritérií...“
240 stranová kniha sa skladá z trinástich kapitol pričom autor začína hľadaním identity územia pred príchodom Slovanov, predstavuje jednotlivé etniká (Anti, Venéti, Sklavi-Sloväni, Skíti, Kelti, Avari, Húni, Vizigóti, Gepidi, Kvádi (Vanniovo kráľovstvo) a ďalšie...) a významné archeologické lokality (Nižná Myšľa, Nitriansky hrádok, zemný hrad Fidvár, Kláštoriská či Myšia hôrka); pokračuje Samovou ríšou, Nitravou a Avarským kaganátom, Veľkomoravským obdobím (podrobne analyzuje historický a politický odkaz panovníkov Pribinu, Mojmíra, Rastislava, Svätopluka a ďalších); kriticky prehodnocuje misiu solúnskych bratov; ďalej sa venuje vzniku Uhorského štátu a príčine, prečo Maďari ovládli Karpatskú kotlinu; celú kapitolu venuje formovaniu slovenského etnika a aj lingvistickému pôvodu slova Slovák; vyzdvihuje Nitrianske kniežatstvo pre zachovanie identity a územia dnešného Slovenska; ďalej rekonštruuje feudálne dejiny, vznik a vzostup uhorskej šľachty a jej ideológie natio hungarica; venuje sa Mongolským (Tatarským) a Tureckým vpádom; jednotlivým panovníkom (M. Č. Trenčiansky, Karol I. Róbert, Ľudovít I., Matej Korvín a mnohým ďalším), vzťahu husitov k Slovensku; reformácii a jej dôsledkom; stavovským povstaniam (Bočkaj, Turzo, Betlen, Rákoci, Tököli atď.) príčinám vyostrovania vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi ako aj obdobiam svetlej spolupráce medzi Slovákmi a Maďarmi; ďalej približuje čitateľovi prínos osobností ako Matej Bel, Adam František Kollár, Mária Terézia a Jozef II., Andrej Hladík, Juraj Sklenár, Juraj Papánek, Ján Hollý, Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly, Anton Bernolák a mnohých dalsich; samostatnú časť venuje uhorským jakobínom, resp. uhorským girondistom a knihu zakončuje témou slovanskej vzájomnosti a podrobnou analýzou koncepcie Jána Kollára, ktorá podľa autora vytvorila základ pre Ľudovíta Štúra, ktorý vypracoval sociálny konštrukt slovenského národa, ktorý sa ukázal byť v podmienkach európskych trendov najživotaschopnejšou myšlienkou, ktorú nezničila ani maďarizácia, ani čechoslovakizmus, ani hon na buržoáznych nacionalistov".
Z politologického hľadiska je zaujímavá aj Chmelárova zmienka o zárodkoch prvých demokratických inštitúcií v slovanskom svete - tzv. večí. Ďalšou zaujímavosťou je, že autor ako politológ zorientovaný v súčasnej politickej situácii hľadá aj historické analógie v spojení so súčasnou politickou situáciou na Slovensku. Nemenej dôležité je poukázanie na uhorských jakobínov, resp. uhorských girondistov ako zakladateľov liberalizmu na slovenskom území. Kniha dosiahla najväčšiu predajnosť (8400 kusov) z celej produkcie vydavateľstva VSSS za rok 2021.
V knihe Chmelár píše: „Kým prvá sa snaží prevziať úlohu hlavnej obete dejín a vidieť v nej hlavnú hodnotu svojej existencie, druhá odmieta vlastnú identitu upevniť a za jediný metodologický prístup ako pochopiť historickú realitu, považuje spätosť so západnou civilizáciou. Výsledkom týchto odlišných prístupov je, že prvá skupina nedoceňuje európsky (svetový) kontext slovenských dejín a druhá skupina nedoceňuje slovenský kontext európskych (svetových) dejín. Oba postoje tak do značnej miery deformujú naše historické vnímanie. ... Ani jedna zo subnacionálnych skupín sa v skutočnosti neusiluje o celostné poznanie minulosti, ale o uznanie svojej interpretácie a obhajobu vlastných záujmov...“
Chmelár sa vyjadruje aj k slovenskej identite: „Nie sme teda iba potomkami migrantov, ale aspoň sčasti aj tých obyvateľov, ktorí tu žili minimálne od bronzovej doby a sformovali sa do širšej spoločnej vetvy v 3. tisícročí pred Kristom...“ Z pohľadu humanizmu dodáva: „...humanizmus nedovoľoval prijať uniformný kozmopolitizmus a uvedomoval si, že tam, kde silnejší pohltí slabšieho, kde jedno spoločenstvo zneužíva druhé, kde má jedna trieda všetky výsady a moc, nemôže existovať žiadna súdržnosť, ani vlastenectvo v tom najširšom, všeľudskom zmysle slova...“
O večiach píše: „Veča mala pomerne široké kompetencie, ktoré sa však v priebehu historického vývoja menili a zužovali. Pôvodne to boli verejné zhromaždenia, ktoré riešili záležitosti právne záväzné pre všetkých. Záležitosti sa považovali za uzavreté, ak s nimi súhlasili všetci. Jednohlasnosť je prejavom záväzku, že s prijatým rozhodnutím súhlasia všetci a má charakter staroslovanskej právnej normy, ktorá vytvárala spoločenské puto a stávala sa integrálnou súčasťou kmeňovej identity. Veča sa uskutočňovala spravidla raz za rok, ale v mimoriadnych prípadoch, kedy bolo potrebné schváliť vojenské ťaženie, aj častejšie. Veča rozhodovala aj spory a súdila zločiny. Niektorí autori dokonca tvrdia, že súdna funkcia veče bola najdôležitejšia. Neskôr však slúžila už len na získanie verejného súhlasu s panovníkovým rozhodnutím. Demokratický charakter týchto snemov však treba vnímať v dobových súvislostiach. Zúčastňovali sa na nich výlučne muži, otcovia rodín...“
K stavu Uhorska uvádza: „K moci sa dostali bohatí veľmoži ovládajúci Uhorsko spôsobom, ktorý má veľa spoločných čŕt so situáciou na Slovensku začiatkom 21. storočia. Oligarchia vlastne uskutočnila mocenský prevrat a ovládla celý ekonomický, ale aj politický priestor v krajine. Vytvárala účelové mocenské bloky, ktorých zloženie sa neustále menilo, skorumpovala všetky inštitúcie, ochromila ústrednú moc tak, že štát prakticky prestal existovať. Uhorsko sa v tom čase rozpadlo na desiatky dŕžav, oligarchovia disponovali súkromnými armádami, rokovali samostatne so zahraničnými panovníkmi, razili falošné mince...“
O Jozefovi Hajnócim Chmelár píše: „Ideológ hnutia Jozef Hajnóci bol výnimočnou osobnosťou. Bojoval síce za osobitné a rovnoprávne postavenie Slovenska v Uhorsku, ale boli mu cudzie akékoľvek národnostné alebo stavovské výsady. Môžeme ho označiť za prvého novodobého slovenského demokrata. Vo svojej politickej činnosti položil základy liberalizmu a v publicistike základy liberálneho myslenia na Slovensku i v celom Uhorsku išlo o prvých liberálov tak v našom, ako aj celouhorskom kontexte.“
Historické dokumenty
Je autorom námetu a scenára cyklu historických dokumentov Magická osmička (STV, 2008) a autorom námetu oceneného filmu Slovenské národné povstanie 1944 (STV, 2009). Venuje sa slovenským dejinám sa zameraním na štátotvorné udalosti a významné osobnosti slovenskej kultúry, politiky a literatúry. V rozhovore pre Slovenské národné noviny sa prihlásil k odkazu štúrovcov a významne oceňuje aj davistov a tzv. „davistov“.
Politické a aktivistické pôsobenie
Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 bol predstaviteľom VPN v Pezinku. Viedol celý rad občianskych kampaní, väčšinou mierových, ako napríklad úspešnú kampaň v roku 2001 za zrušenie základnej vojenskej služby alebo 15. februára 2003 najväčšiu protivojnovú demonštráciu v dejinách Slovenska - pochod proti vojne v Iraku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 2 000 ľudí. Je koordinátorom Iniciatívy za Občiansku ústavu.
Kandidatúry a politické snahy
Opakovane sa pokúšal presadiť v politike v rámci Strany zelených a Socialisti.sk (zvažoval tiež kandidatúru za stranu 99 % - občiansky hlas), ale neúspešne. V roku 1998 kandidoval vo voľbách do Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. V roku 2009 bol nezávislým kandidátom do Európskeho parlamentu na listine Strany zelených. V roku 2015 sa pokúšal o registráciu hnutia SEN s ambíciami zúčastniť sa volieb do Národnej rady SR. Žiadosť bola zamietnutá Ministerstvom vnútra SR z dôvodu nedostatočného počtu platných podpisov, potrebných pre registráciu politickej strany, resp. hnutia. Podľa oznámenia Ministerstva vnútra SR pri jednotlivých podpisoch boli uvedené falošné či skartované občianske preukazy, alebo išlo o neexistujúcich ľudí. Eduard Chmelár toto obvinenie odmieta. Neúspešne kandidoval na prezidenta SR vo voľbách v roku 2019. Podarilo sa mu získať 58 965 hlasov, t.j. 2,74 percenta hlasov, v dôsledku čoho sa mu nepodarilo postúpiť do druhého kola.
Pôsobenie vo verejnej sfére a polemiky
V októbri roku 2008 získal jednu z troch finálových nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku. Od roku 2023 pôsobil ako poradca podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky (SR) Juraja Blanára, ktorý je podpredsedom politickej strany SMER - sociálna demokracia.
Kritika prejavu premiéra Fica
Premiér Fico si za svoj silne protifašistický prejav, ktorý predniesol v nedeľu na spomienkovom podujatí pri príležitosti 72. výročia vypálenia obcí Kľak a Ostrý Grúň, vyslúžil pochvalu od ľudí aj médií, ktoré mu obvykle nevedia prísť na meno. Počas svojho príhovoru použil nezvyčajne tvrdé slová a otvorene kritizoval stranu ĽSNS Mariána Kotlebu. Príhovorom žili aj sociálne siete, kým väčšina vyjadrovala uznanie s dovetkom "konečne", našli sa aj kritické názory. Chmelár si v statuse servítku pred ústa nedával. Doslova uviedol, že v ňom "vzkypela žlč". Fica nazval darebákom, pokrytcom a zbabelcom. Jeho prejav považuje za účelovú súčasť kampane pred voľbami do VÚC. Voči tomuto statusu sa okamžite ostro ohradil smerácky poslanec, Miroslav Číž. Neváhal použiť osobné invektívy, keď zapochyboval o Chmelárovom duševnom zdraví a nepriamo spochybnil aj jeho pedagogické kvality. Pochopiteľne, Chmelár zareagoval ostro. Číža nazval fanatikom, ktorý nie je spôsobilý spravovať štát. Zneužitie pietnej spomienky na predvolebné kortežačky, ako Ficov prejav označil, nazval hanebnosťou za účelom hecovania vášní. K Chmelávi sa pridal aj bývalý novinár a niekdajší poslanec NR SR za stranu ANO, Ľubomír Lintner. Skritizoval rétoriku Číža a odporučil, aby v strane SMER-SD "zliezli z papalášskych výšin" a triezvo sa pozreli, kto súčasnú atmosféru v spoločnosti spôsobil. Plne súhlasí s Chmelárom, že je to práve Fico, ktorý svojimi postojmi vyvoláva neznášanlivosť. Komunikácia sa postupne prepadla až do chlieva, ako nazval Chmelár parlament. Miroslav Číž na svoju stranu veľa fanúšikov nezískal. Treba však povedať, že debata prebiehala na Chmelárovom profile. Spor ukončil Chmelár jednoznačným odkazom pre Smer-SD, na ktorý už Číž nezareagoval: "Máte premiéra, ministra vnútra, šéfa tajnej služby a Vy máte v sebe toľko drzosti, že hľadáte vinu v intelektuáloch a občianskych aktivistoch? Vy, ktorí vo svojich radoch tolerujete antisemitských primátorov a poslancov velebiacich Tisa?"
Vystúpenie v českej diskusnej relácii
Doktor z WH to konečne priznáva po tom, čo sa Trumpova jadrová hrozba obrátila proti nim
Rozdiel medzi víkendovými politickými diskusiami na Slovensku a v Českej republike je zreteľný. Kým v Česku si po nedeľných vyprážaných rezňoch pokojne v sedačke pri politických diskusiách odfúknete či aj podriemete, pri slovenských sa to jednoducho nedá. Aj keď sa vám pri slovenských arogantných hádkach a neustálom skákaní do reči nejakým zázrakom podarí zaspať, podpriemerná úroveň honosne nazvanej „diskusie“ vás zobudí do pár minút. Fistule a arogancia slovenských politikov sú totiž na tak ťaživo nízkej úrovni, že aj českí politici a diváci oči otvárali pri inak bežnom prejave poradcu premiéra Fica Eduarda Chmelára. Ten všetkým českým krajinám ukázal, čo za akože normálny prejav považuje slovenský politik. Ak ste pri jeho vystúpení v relácii Michaely Jílkovej Máte slovo stíhali čítať aj SMS-ky divákov, v priamom prenose ste mali možnosť sledovať zdesené reakcie, čo za arogantného a vulgárneho človeka majú Slováci po boku premiéra. Až tak, že na to musela upozorniť aj moderátorka českej relácie Jílková a polopate mu vysvetliť, že prekračuje všetky štandardy českej politickej diskusnej relácie. A pridali sa k nej aj politici z celého politického spektra. Tak Slovensko reprezentoval Eduard Chmelár v ČT relácii MÁTE SLOVO svoju krajinu 4. apríla. Z toho vyplýva, že podriemať si v nedeľu je možné iba pri českých politických diskusiách. Ak sa v Prahe spýtate obsluhy reštaurácií, ktorí hostia sú podľa nich najarogantnejší, teda ktorej národnosti, viete koho povedia? Áno, uhádli ste, slovenskej. Je to náhoda alebo fakt, že slovenská spoločnosť zvlčila, či skôr zmedvedila na takú nízku a arogantnú úroveň, že už o nej čvirikajú aj vrabce za hranicami? Aké z toho plynie ponaučenie? Jednoduché. Ignorovať nedeľné politické diskusie na Slovensku, prípadne sa naobedovať až po nich, nielen preto, aby ste si pri ich trávení pokojne podriemali, ale aby vás pri politických diskusiách na Slovensku aj nenapínalo. Arogancia môže byť totiž nákazlivá.
Podpora Mináča a Clementisa
V predhovore k vydaniu Marián Gešper, predseda Matice Slovenskej, pripomína: „Mináč a Clementis boli rozdielni generačne a naturelom, ale spájala ich úprimná snaha o dosiahnutie slobodného, národného, sociálne spravodlivejšieho života Slovákov. Obidvaja sa narodili v gemeromalohontskom kraji, kde sa kľukatia cestičky, po ktorých kráčali slovenskí národovci od štúrovcov cez hurbanovských povstalcov či sociálnych rebelantov snívajúcich o lepšej spoločnosti. Národná a sociálna idea bola u obidvoch veľmi silná, ale Mináčov a Clementisov zápas o tieto myšlienky bol pri vzájomnom porovnaní rozdielny v priorite a intenzite ich presadzovania. „Zborník, ktorý máte v rukách, má ambíciu pomyselne opätovne odkryť ich životné osudy slovenskému národu. Okrem predsedu Matice slovenskej čitateľov oslovili aj riaditeľ inštitútu ASA Martin Muránsky, tajomník Spolku slovenských spisovateľov Štefan Cifra a správca Matice slovenskej Maroš Smolec.
Nadväzujúc na uvedené príhovory môžeme pripomenúť, že Mináčov syn Vladimír Mináč ml. sa prihovoril pri odhalení busty Vladimíra Mináča st. Otvárací referát na spomenutej konferencii predniesol Lukáš Perný, ktorý bol spoluorganizátorom konferencie za Maticu slovenskú. Perný vo svojom referáte poukazuje na povstaleckú generáciu, na emancipáciu slovenského národa prostredníctvom vytvorenia česko-slovenskej federácie. Pritom poukazuje na dejinný význam Žiadostí slovenského národa, Pittsburskej a Clevelandskej dohody, Martinskej deklarácie, Vianočnej dohody, Deklarácie povstaleckej SNR, Košického vládneho programu, zákona o česko-slovenskej federácii, ale i na Deklaráciou SNR o zvrchovanosti SR a prijatie Ústavy SR z roku 1992. Takisto sa zmieňuje o davistoch, medzi ktorých patril aj Vladimír Clementis. Pritom poukazuje na významnú skutočnosť, že davisti mali vplyv na Mináča a Válka. „Treba dodať, že slovenské dejiny sa ešte neskončili a aj mnohí západní filozofi sú presvedčení, že liberálna demokracia nie je koncom dejín a že vyšší level sociálne spravodlivej spoločnosti budovaný na základoch zdravého vlastenectva je stále ideál, ktorý je otázkou budúcnosti. Mináč nadčasovo napísal: ‚fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila - generalissizmus už píše spomienky. Mináč, Novomeský a Válek to nielenže tušili, ale aj vedeli a vizionársky predpovedali. Citovaný autor pri svojom referáte uvádza bohatý zoznam použitej a odporúčanej literatúry. Zborník obsahuje rozsiahly počet autorských príspevkov. Treba poukázať na to, že zborník je ukončený ukážkami z tvorby Vladimíra Mináča a galériou Vladimíra Mináča. Aj zadná strana obálky knihy je využitá na malé citáty o Vladimírovi Mináčovi od rôznych autorov. Jaroslav Chovanec, prof. JUDr., DrSc., et Dr. h. c.“
Je ťažké si predstaviť na prvý pohľad dve odlišnejšie osobnosti v oblasti kultúry ako boli Clementis a Mináč; korektný diplomat, elegantný, decentný a kultivovane jemný, na druhej strane robustný, dravý, hľadajúci hoci v tomto hľadaní niekedy aj chybujúci, obidvaja brilantne formulujúci svoje myšlienky a predstavy. Odlišní boli mentálne, výzorom, spôsobom vyjadrovania. A predsa sa nie náhodou ocitli spolu v konferenčnom zborníku, ktorý teraz uvádzame do života. Na jeho stránkach sa k obidvom osobnostiam a k jednotlivým parciálnym prvkom ich života a tvorby vyjadrujú historici, literáti, teoretici, akademici rozličného odborného založenia, so svojimi pestrými spomienkami a názormi aj priatelia, príbuzní, ľudia názorovo blízki. Nechcem nikomu sugerovať myšlienku, čo je obsahom tejto neviditeľnej látky vyžarujúcej tak silnú energiu, ktorá bola nezávisle vlastná obidvom osobnostiam. Ale ak by som sa mal v tejto chvíli zamyslieť nad tým, čo z pohľadu súčasníka a z dnešného odstupu početných decénií môžeme považovať za spoločný prvok v odkaze obidvoch kultúrnych dejateľov a mysliteľov, najskôr by som sa priklonil k pojmu „výzva“. Ani vo chvíľach, keď im išlo naozaj o veľa, nestrácali totiž zo zreteľa víziu budúcnosti, neviazali sa iba na väzbu s konkrétnymi javmi, na ktoré bezprostredne reagovali, ale hľadeli do budúcnosti. Táto výzva sa spájala nielen s projektom ich vlastných existencií, ku ktorému chceli v rámci svojich síl a možností prispieť, ale aj s projektovaním budúcnosti celého kolektívu národa. Zaiste, historickou úlohou tvorcov kultúry - lebo tá ma zaujíma predovšetkým - vždy bolo spájať, nie rozdeľovať. A to aj napriek tomu, že si musíme plne uvedomovať prítomnosť rôznosti. Lebo rôznosť a napätia medzi jej jednotlivými zložkami, medzi tvorcami a ich prístupmi k problémom, je neodmysliteľnou živnou pôdou kultúry. Otázka pravda je, čo by mohlo a malo byť tmelom medzi ľudskými rozmanitosťami, povahovými, názorovými, náboženskými, rasovými... Odpovedám jednoznačne a azda aj trochu naivne: filozofia hľadajúca pravdu. Uvedomujem si, že pravda má veľa tvárí a pre každého je čosi iné pravdou. Ale nechám teraz vzletné slová bokom, lebo koniec-koncov len činy ukazujú skutočnú pravdu. Teoretizovanie bez možnosti uviesť myšlienky do priestoru našej každodennosti je neplodné. Samozrejme, nechceme a všetci ani nemôžeme byť akadémiou vied. Teória, ktorá je nevyhnutným východiskom každého uvažovania o kultúre, by však nemala byť konečným cieľom, ale platformou, na ktorej by každodenná kultúrna prax, tvorba kultúrnych hodnôt, nachádzala svoju odbornú inšpiráciu a podporu. V oblasti kultúry v širokom zmysle slova je dôležitá taktiež personálna koherencia, vzájomná prepojenosť tvorcov a príjemcov hodnôt, „jednota v rôznosti“. Zmyslom práce by malo byť okrem iného spájanie kvalifikovaných profesionálov so zanietenými amatérmi. S tým všetkým súvisí sledovanie spoločného cieľa ako cieľa národa. Slovenskosť by sa však rozhodne nemala prejavovať v nenávistnom nacionalizme podceňujúcom iné národy a národnosti. Veď my sami sme boli toľkokrát podceňovaní a odmietaní! Z vyjadrení Vladimíra Clementisa vyplýva, že myšlienka národnej kultúry by mala mať ako východisko úsilie o všestrannú sebarealizáciu, mala by vychádzať nielen z posilňovania predstavy národa ako silného a krásneho domova, ale mala by smerovať najmä k možnosti vychádzať z tohto domova k iným domovom, k iným národom, k iným ľuďom, v zmysle vzájomnej úcty a hľadania inšpirácie v kultúre druhých. Obohacovať svoje kvality kvalitami iných. Neuzatvárať sa, pozorne hľadať, čo nás spája, vychádzať zo seba samých, zo svojich kvalít a predností, ale dokázať sa priblížiť k iným, smerovať k vzájomnému pochopeniu. Neeskalovať rozdielnosti a spory. A pokúsiť sa tvoriť nový lepší svet. Je to ilúzia, romantický nezmysel, nerealizovateľný sen? Možno, ale treba sa oň pokúšať vždy znova a znova. So zameraním na dlhodobé praktické dôsledky teoretického prístupu ku kultúre súvisí aj Mináčovo a Clementisovo odmietnutie patetizmu, prázdnych viet, jalových slov, ktoré zatieňujú pravdu. Žiada sa väčší dôraz na civilnosť, na drobnú prácu pripomínajúcu odkaz hlasistov, ktorá niekedy prináša pozitívnejšie dôsledky ako výkriky geniality. To bolo len niekoľko myšlienok, ku ktorým ma inšpiroval obsah tohto zborníka o dvoch Vladimíroch, o Clementisovi a o Mináčovi. Širokospektrálnosť prístupu, zasvätenosť a erudovanosť autorov zborníka je zárukou, že vyvolá množstvo ďalších inšpirácií a azda - v čo dúfam - aj provokácií.“