Tento článok predstavuje dva dôležité príhovory pápeža Františka: jeden na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu 25. novembra 2014 a druhý, nedeľný príhovor zo 7. júna, pri príležitosti slávnosti Najsvätejšej Trojice.
Príhovor pápeža Františka v Európskom parlamente (25. novembra 2014)
Dňa 25. novembra 2014 pápež František predniesol dôležitý príhovor na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu. V úvode vyjadril vďaku za pozvanie a možnosť osloviť vyše päťsto miliónov občanov členských štátov EÚ.
Zmeny v Európe a vo svete
Pápež zdôraznil, že od predchádzajúcich prejavov pápežov v Európskom parlamente sa mnoho zmenilo. Neexistujú viac proti sebe stojace bloky, ktoré vtedy rozdeľovali kontinent na dvoje,
a napĺňa sa túžba po Európe, pozostávajúcej zo suverénnych slobodných inštitúcií, ktorá by sa jedného dňa mohla rozrásť do rozmerov, ktoré sú dané geograficky a ešte skôr historicky
(Ján Pavol II., 1988).
Dnes je svet komplexnejší a vo výraznom pohybe
, stále viac prepojený a globálny, a preto stále menej „eurocentrický“.
Napriek rozšírenejšej EÚ sa zdá, že Európa pôsobí trochu zostarnutej a stlačenej,
cíti sa v menšej miere protagonistom v kontexte, ktorý sa na ňu pozerá často s odstupom, nedôverčivosťou a zavše s podozrením.
Posolstvo nádeje a povzbudenia
Pápež František chcel odovzdať posolstvo nádeje a povzbudenia
všetkým európskym občanom. Nádeje, založenej na dôvere, že ťažkosti sa môžu stať silnými podporovateľmi jednoty, na zdolanie všetkých obáv, ktorými Európa - spolu s celým svetom - prechádza.
Povzbudil k návratu k presvedčeniu zakladajúcich otcov EÚ, ktorí túžili po budúcnosti založenej na schopnosti pracovať spolu na odstránení rozdelenia a v prospech pokoja a spoločenstva medzi všetkými národmi kontinentu.
V centre tohto projektu bola dôvera v človeka, ani nie tak ako v občana, ani nie ako v ekonomický subjekt, ale v človeka ako v bytosť obdarenú transcendentnou dôstojnosťou.
Čo si poslanci Európskeho parlamentu mysleli o prejave pápeža Františka v Európskom parlamente?
Dôstojnosť a transcendentný rozmer
Pápež zdôraznil úzky vzťah medzi slovami dôstojnosť
a transcendentná
. Po druhej svetovej vojne sa dôstojnosť
stala kľúčovým slovom obnovy, s dôrazom na podporu ľudskej dôstojnosti proti mnohorakým násilnostiam a diskrimináciám.
Vnímanie ľudských práv je výsledkom dlhého putovania, poznačeného aj mnohým utrpením a obetami,
ktoré prispelo k formácii povedomia drahocennosti, jedinečnosti a neopakovateľnosti každej jednotlivej ľudskej osoby.
Toto povedomie má základ v európskom myslení, vyznačujúcom sa bohatým stretávaním,
pochádzajúcim „z Grécka a Ríma, z prvkom keltských, germánskych a slovanských, a z kresťanstva, ktoré ich hlboko stvárňovalo“
(Ján Pavol II., 1988).
EÚ má ústrednú rolu v ochrane dôstojnosti osoby
, avšak stále existujú situácie, kde sa s ľuďmi zaobchádza ako s predmetmi, ktorým možno naprogramovať počatie, konfiguráciu a použiteľnosť, a ktoré potom môžu byť vyhodené preč, keď už viac neslúžia.
Výzvy pre dôstojnosť
Pápež položil otázky týkajúce sa podstaty dôstojnosti:
Aká dôstojnosť existuje, keď chýba možnosť slobodne vyjadriť svoj názor alebo vyznávať bez obmedzení svoju náboženskú vieru?
Aká dôstojnosť je možná bez jasného právneho rámca, ktorý by ohraničil nadvládu násilia a umožnil by prevážiť zákonu nad tyraniou moci?
Akú dôstojnosť vôbec môže mať muž alebo žena, ak sú predmetom akéhokoľvek druhu diskriminácie?
Akú dôstojnosť môže vôbec nájsť osoba, ktorá nemá jedlo alebo existenčné minimum pre život, a čo je ešte horšie, nemá ani prácu, ktorá mu udeľuje dôstojnosť?
uznať, že má neodňateľné práva, ktorých nemôže byť zbavená niekoho ľubovôľou a o to menej v prospech ekonomických záujmov.
Riziká nesprávneho chápania ľudských práv
Pápež upozornil na tendenciu smerom k stále širšiemu nárokovaniu si práv jednotlivcov, som v pokušení povedať „individualistických“,
ktorá ignoruje sociálny a antropologický kontext. Dôležité je prehĺbiť kultúru ľudských práv, ktorá dokáže múdro spojiť rozmer individuálny, lepšie povedané osobný, s rozmerom spoločného dobra.
Osamelosť a kríza identity Európy
Hovoriť o transcendentnej dôstojnosti človeka
znamená apelovať na jeho prirodzenosť, na jeho vrodenú schopnosť rozlíšiť dobro od zla,
na „kompas“ vpísaný do našich sŕdc.
Jednou z najrozšírenejších chorôb v Európe je podľa pápeža osamelosť, vlastná tomu, kto je pozbavený vzťahov.
Táto osamelosť je viditeľná u seniorov, často ponechaných na svoj osud, ako aj u mladých bez oporných bodov a vyhliadok do budúcnosti,
a tiež u mnohých chudobných, ktorí obývajú naše mestá,
a v zmätených očiach migrantov.
Ekonomická kríza túto osamelosť umocnila. Narástla nedôvera zo strany obyvateľov vo vzťahu k inštitúciám, považovaným za vzdialené.
Prevláda dojem únavy a zostarnutia, Európy stareny, už viac nie plodnej a agilnej.
Pápež kritizoval byrokratickú technokraciu jej inštitúcií
a egoistické životné štýly, charakterizované blahobytom, ktorý je už neudržateľný a často ľahostajný vo vzťahu k okolitému svetu.
Zdôraznil, že človek čelí riziku, že bude zredukovaný na súčiastku v mechanizme, ktorý bude s ním zaobchádzať rovnako ako so spotrebným tovarom na použitie,
čo vedie ku „kultúre vyradzovania“
a „bezbrehému konzumizmu“.
Návrat k nádeji a európskym ideálom
Pápež vyzval k ujímaniu sa krehkosti, krehkosti národov a ľudí,
čo znamená silu a nežnosť, znamená to zápas a plodnosť uprostred funkcionalistického a súkromníckeho modelu, ktorý neúprosne privádza ku „kultúre skartovania“.
Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi týmito dvoma prvkami
- nebom
(transcendentno, Boh) a zemou
(praktická schopnosť konfrontovať sa so situáciami). Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu a aj toho „ducha humanizmu“, ktorého jednako miluje a bráni.
Kresťanstvo v tomto ohľade predstavuje obohatenie
a nie ohrozenie pre laickosť štátov a pre nezávislosť inštitúcií Únie.
Zdôraznil, že Európa, ktorá bude schopná chrániť si ako poklad svoje náboženské korene a dokáže vyťažiť z ich bohatstva a potenciálu, môže byť tiež ľahšie imúnna voči mnohým extrémizmom, ktoré sa šíria v dnešnom svete.
Zároveň pripomenul početné prejavy nespravodlivosti a prenasledovania, ktoré denne postihujú náboženské menšiny, a zvlášť kresťanské, v rôznych častiach sveta.
Jednota v rozličnosti a demokracia
Pápež zdôraznil motto EÚ: Jednota v rozličnosti.
Jednota neznamená uniformitu,
ale žije bohatstvom rozdielností.
Európa je jedna rodina národov,
ktorá musí vedieť múdro spájať ideál unity s rozdielnosťou vlastnou každému.
Europoslancov vyzval, aby udržali živou demokraciu, demokraciu národov Európy,
a vyvarovali sa mnohých „globalizačných praktík“ na rozriedenie skutočnosti.
Dávať nádej Európe znamená investovať do nej, a do priestorov, kde sa jej talenty rozvíjajú a prinášajú ovocie.
Prvou oblasťou je výchova, počnúc rodinou, základnou a cennou bunkou každej spoločnosti.
Rodina jednotná, plodná a nerozlučiteľná prináša so sebou základné prvky pre to, aby sme dali nádej budúcnosti.
Nedeľný príhovor pápeža Františka (7. júna)
V nedeľu 7. júna sa pápež František prihovoril veriacim na Námestí sv. Petra pri príležitosti slávnosti Najsvätejšej Trojice. Po skončení veľkonočného liturgického obdobia sa na námestí opäť zhromaždilo niekoľko sto ľudí na modlitbu Anjel Pána.
Trojica ako láska
„Boh ma miluje: to je pocit z dnešného dňa,“
týmito slovami vystihol pápež František svoje posolstvo. Vo svojom príhovore vychádzal z evanjelia (porov. Jn 3,16-18) a zdôraznil, že konanie troch Božských osôb - Otca, Syna a Ducha Svätého - je jedinečným prejavom lásky, ktorá zachraňuje ľudstvo a svet, je plánom našej spásy.
Hoci bol svet po hriechu poznačený zlom a skazenosťou,
Boh ho miluje, aj napriek jeho hriechom; Boh miluje každého z nás aj vtedy, keď schybíme a vzdialime sa od neho.
Boh Otec daruje to najvzácnejšie, čo má: svojho jednorodeného Syna,
ktorý dá svoj život pre ľudí, vstane z mŕtvych a vracia sa k Otcovi, a spolu s ním posiela Ducha Svätého.
Trojica je teda Láska, celá v službe svetu, ktorý chce zachrániť a obnoviť.
Pápež pripomenul bezhraničnú mieru lásky Boha,
ktorá je podobná Abrahámovej obeti Izáka, a ako sa Boh zjavil Mojžišovi ako milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný
(porov. Ex 34,6).
Viera a kresťanský život
Dnešný sviatok nás pozýva, aby sme sa nechali nanovo fascinovať krásou Boha;
krásou, dobrotou a pravdou, ktorá je pokorná a blízka, ktorá sa stala telom, aby vstúpila do nášho života.
A toto je viera: prijať Boha-Lásku, prijať tohto Boha-Lásku, ktorý sa darúva v Kristovi, ktorý nám dáva hýbať sa v Duchu Svätom; dovoliť mu, aby sa s nami stretol a dôverovať mu. Toto je kresťanský život.
Situácia s pandémiou a mesiac zasvätený Kristovmu Srdcu
Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec vyjadril radosť z toho, že v Taliansku je akútna fáza epidémie už prekonaná,
no zároveň pripomenul nutnosť dôsledne dodržiavať platné predpisy.
Vyjadril tiež blízkosť k národom, kde vírus stále spôsobuje mnoho obetí. Mesiac jún je osobitným spôsobom zasvätený Kristovmu Srdcu,
ktoré je zdrojom, kde môžeme vždy načerpať milosrdenstvo, odpustenie a nehu Boha.
Pápež povzbudil k modlitbe: „Ježiš, urob moje srdce podobným tvojmu.“
Návšteva Svätého Otca Františka na Slovensku má za cieľ povzbudiť bratov a sestry vo viere,
k obnove našej viery, k odhodlaniu žiť podľa evanjelia a nachádzať nové cesty ohlasovania radostnej zvesti ľuďom dnešného sveta s osobitným akcentom na slabých a núdznych i v odvahe čeliť výzvam, s ktorými dnešný svet zápasí.