Pavol VI.

Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini, bol 262. pápežom Katolíckej cirkvi. Viedol Katolícku cirkev od 21. júna 1963 až do svojej smrti 6. augusta 1978. Bol pokračovateľom na Petrovom stolci po sv. Jánovi XXIII. Pápež František ho 19. októbra 2014 blahorečil a 14. októbra 2018 kanonizoval.

Životopis a raná cirkevná kariéra

Giovanni Battista Montini sa narodil 26. septembra 1897 v obci Concesio v Taliansku. Takmer celé detstvo prežil na vidieku. Začal študovať na jezuitskom gymnáziu v Brescii, ktoré však musel pre chorobu opustiť. Ďalšie vyučovanie absolvoval súkromne a maturitu zložil v roku 1916 na prísnom gymnáziu Arnaldo da Brescia. Aj v kňazskom seminári v Brescii začal študovať ako externista.

Za kňaza bol vysvätený 29. mája 1920 vo veku 22 rokov. Primície mal na ďalší deň v kostole Santa Maria delle Grazie v Brescii. Hneď po vysviacke ho diecézny biskup poslal študovať do Ríma na pápežskú univerzitu Gregoriana. Súčasne študoval aj na štátnej univerzite. Neskôr ho prijali do pápežskej akadémie pre diplomatov, ktorá sa vtedy volala Accademia dei Nobili ecclesiastici (Akadémia cirkevných šľachticov).

Po skončení štúdia ho vyslali ako nunciovho tajomníka do Varšavy. Od roku 1922 pôsobil v pápežskom štátnom sekretariáte. 1. novembra 1954 bol vo veku 57 rokov menovaný Piusom XII. za milánskeho arcibiskupa. Do úradu nastúpil 4. januára 1955 a pôsobil tak, že sa, ako sám povedal, cítil ako „arcibiskup robotníkov“. Jeho sťahovanie „sprevádzalo povestných deväťdesiat debien kníh“. O štyri roky neskôr, 15. decembra 1958, ho Ján XXIII. vymenoval za kardinála-kňaza s titulárnym kostolom Santi Silvestro e Martino ai Monti.

Pontifikát Pavla VI.

Za pápeža bol zvolený 21. júna 1963, po jednom z najkratších konkláve v dejinách cirkvi, ako umiernený pokrokár. Chcel Cirkev, ktorá bola v dialógu s moderným svetom.

Ekumenické snahy a pastoračné cesty

Už v roku 1964 vykonal ako pápež prvú pútnickú cestu do Svätej zeme, kde sa 5. januára stretol s carihradským ekumenickým patriarchom Athenagorasom I., čo bolo historicky veľmi dôležité stretnutie z pohľadu ekumenizmu. V záujme ekumenizmu usporiadal tiež stretnutie s arcibiskupom canterburským Michaelom Ramseyom v Ríme 24. marca 1966. Opätovne sa stretol s ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. najprv 25. júla 1967 v Istanbule a potom 26. októbra 1967 vo Vatikáne. V roku 1965 vzájomne anulovali exkomunikácie vynesené pápežom Levom IX. a konštantínopolským patriarchom Michalom Cerulariom z roku 1054, ktoré boli príčinou a počiatkom veľkej schizmy.

Pavol VI. okrem cesty do Svätej zeme absolvoval aj iné pastoračné cesty, počas ktorých navštívil Filipíny, Austráliu, Indonéziu, Samou, Hongkong, Irán a Srí Lanku.

Reformy a zahraničná politika

Počas svojho pontifikátu Pavol VI. zrušil index zakázaných kníh a názov Svätého ofícia zmenil na Kongregáciu pre náuku viery. V zahraničnej politike bol pokračovateľom mierovej koexistencie Jána XXIII. Pápež Pavol VI. sa sám pokladal za antifašistu. V portréte, ktorý o ňom uverejnili v L’Osservatore Romano 28. januára 1974 sa píše, že Montini bol nielen odporca fašizmu, ale na rozdiel od Pia XII., nebol neutrálny voči fašistickým diktatúram.

Druhý vatikánsky koncil

Počas jeho pontifikátu boli ukončené práce II. vatikánskeho koncilu. Pavol VI. slávnostne ratifikoval všetkých 16 dokumentov koncilu. Koncil prebiehal v piatich zasadaniach, pričom druhé, tretie, štvrté a piate zasadanie prebehli už za jeho pontifikátu:

• Prvé zasadanie za Jána XXIII. od 11. októbra 1962 do 8. decembra 1962.
• Druhé zasadanie od 29. septembra 1963 do 4. decembra 1963.
• Tretie zasadanie od 14. septembra 1964 do 21. novembra 1964.
• Štvrté a piate zasadanie od 14. septembra 1965 do 8. decembra 1965.

Významné encykliky a apoštolské konštitúcie

Medzi dôležité dokumenty jeho pontifikátu patria:

• Konštitúcia o liturgii (4. december 1963)
• Dekrét o masmédiách (4. december 1963)
• Konštitúcia o Cirkvi (21. november 1964)
• Encyklika Ecclesiam Suam (6. august 1964), v ktorej sa zaoberal témou dialógu.
• Encyklika Mysterium fidei (3. september 1965)
• Encyklika Populorum progressio (26. marec 1967)
• Encyklika Sacerdotalis coelibatus (24. jún 1967)
• Encyklika Humanae vitae (25. júl 1968), ktorá sa vyjadrila k otázke umelého oplodnenia a vyvolala obrovskú kritiku.
• Apoštolská konštitúcia Matrimonia mixta (31. marec 1970)
• Apoštolská exhortácia Evangelii Nuntiandi (1975), ktorá povzbudzovala k evanjelizácii a kde sa pápež vyjadril, že samotná Cirkev „má neustále potrebu evanjelizácie“ a že ľudia dnes počúvajú „skôr svedkov než učiteľov a ak počúvajú učiteľov, je to preto, že sú svedkami.“

Vzťah Pavla VI. k Slovensku

Pavol VI. venoval veľkú pozornosť aj Slovákom. V roku 1964 napríklad povýšil chrám Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska v Šaštíne na Baziliku Minor. Apoštolskou konštitúciou Praescriptionum sacrosancti z 30. decembra 1977 usporiadal hranice slovenských diecéz. Ustanovil slovenskú cirkevnú provinciu na čele s trnavským arcibiskupstvom. Hranice diecéz sa stotožnili štátnymi hranicami vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky. Košické biskupstvo sa oddelilo od Jágerskej provincie a bolo pričlenené k Trnavskej provincii. Pre Slovensko sa toto cirkevné opatrenie stalo významným aj z pohľadu upevnenia vlastnej kultúrnej a národnej identity.

Príhovor Redemptoristom (5. október 1973)

Dňa 5. októbra 1973 pápež prijal v sále konzistória členov XVIII. generálnej kapituly Redemptoristov. Po prečítaní textu v latinčine sa pápež Redemptoristom prihovoril spontánne po taliansky, pričom uviedol: „Neviem, či všetci hovoríte taliansky, ale nevadí. Som si istý, že porozumiete našim otcovským gestám, ktoré chcú povedať nasledovné:“

Vo svojom príhovore vyjadril veľkú náklonnosť a hlbokú úctu k rehoľnej rodine Redemptoristov a zdôraznil vzájomné spojenie medzi nimi a Petrovou Stolicou. „Verní našej tradícii, musíme cítiť, že sme pevne zjednotení s Cirkvou v Ríme, so Stolicou sv. Petra,“ citoval slová z ich príhovoru, na čo odpovedal: „Veľmi dobre! Buďte si však istí, že je to vzájomné. Petrova stolica, Cirkev v Ríme, je s vami zjednotená. Praje vám všetko dobré.“

Pápež Pavol VI. poďakoval za ich prácu v Cirkvi, predovšetkým za starostlivosť o duše, ktorá je prvoradým povolaním už od čias sv. Alfonza. Vyzval k zintenzívneniu blízkosti k ľuďom: „Keď chceme zachrániť svet, musíme vyučovať, dávať dobrý príklad a modliť sa. Musíme sa osobne priblížiť tak, ako je to len možné, aj k skupinám, ktoré sú akoby najviac „podozrievavé“ voči náboženstvu.“ Zároveň ocenil ich duchovné sprevádzanie ľudí a označil ho za jeden z najdôležitejších nástrojov pastorácie v Cirkvi.

Osobitne sa zameral na dôležitosť spovednej služby a duchovného vedenia, poukazujúc na nedostatok rehoľných povolaní a s tým súvisiaci nedostatok usmernenia v spovednici. Povedal: „Svieca sa nezapáli sama. Horiaca svieca má odovzdať svoje svetlo svieci vedľa seba. Kňaz musí komunikovať svoje povolanie a svoju radosť zo služby Pánovi, inému mladému človeku, ktorému chýba takáto skúsenosť, ktorý je však schopný rozpoznať Božie volanie a odpovedať naň.“

Pápež tiež Redemptoristom pripomenul ich špeciálnu kompetenciu vo vyučovaní morálky a morálnej teológie, odkazujúc na diela ich zakladateľa sv. Alfonza. Upozornil na krízu morálnej teológie, ktorú nazval relativizmom, a zdôraznil, že Boží zákon sa nemení. „Boží zákon sa nemení. Nemôžme len tak ľahko spochybniť a podrobiť diskusiám to, čo pochádza od Boha. Nemôžme inak interpretovať to, čo nás učí Cirkev s veľkou obozretnosťou a múdrosťou.“

Vyzval ich, aby boli pastiermi, ktorí dokážu vysvetliť veci ľuďom a pôsobiť v súčasnom svete - hľadať „teológiu týchto časov“ a pochopiť spoločnosť. „Pastorálna teológia má schopnosť flexibility. Byť pastierom znamená k poznaniu pridať lásku. Láska má veľké schopnosti. Jednou z nich je schopnosť presvedčiť.“ Záverom ich povzbudil k vážnemu braniu povolania a k osobnému nasledujúcemu príkladu sv. Alfonza: „Buďte, podľa vzoru sv. Alfonza, naozaj dobrými spovedníkmi.“ Ako dôkaz svojej náklonnosti im sľúbil odslúžiť sv. omšu za ich Kongregáciu a udelil svoje požehnanie.

Kanonizácia a odkaz

Blahorečenie a svätorečenie

Pápež František v piatok 9. mája 2014 rozhodol o blahorečení Pavla VI., ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 19. októbra 2014 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Jeho pozostatky neexhumovali; ako relikvia slúžili stopy krvi na odeve Pavla VI., ktoré na ňom ostali po pokuse o atentát na pápeža v Manile 27. novembra 1970. Počas blahorečenia mal pápež František oblečené zlaté rúcho, ktoré dostal Pavol VI. k osemdesiatym narodeninám, a použil aj jeho biskupskú palicu a kalich. Jeho spomienka sa v Katolíckej cirkvi slávi 26. septembra.

Dňa 13. decembra 2017 komisia teológov potvrdila ďalší zázrak na príhovor Pavla VI. Zázrak sa týkal narodenia zdravého dieťaťa v 26. týždni tehotenstva, aj napriek prasknutiu placenty v 13. týždni tehotenstva a veľmi rizikovému tehotenstvu. Matka, pochádzajúca z okolia Verony, sa k zosnulému pápežovi začala modliť za uzdravenie svojho dieťaťa krátko po blahorečení Pavla VI. Krátko predtým nevysvetliteľnosť zázračného uzdravenia potvrdila aj teologická komisia Kongregácie pre kauzy svätých, ktorá tak odobrila predchádzajúce rozhodnutie lekárskeho konzília. Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o svätorečení Pavla VI., ktorým zázrak uznal. Jeho kanonizácia bola v nedeľu 14. októbra 2018 spolu s bl. Oscarom Romerom. Pavol sa tak stal tretím pápežom, ktorého František vyhlásil za svätého od svojho zvolenia (predchádzajúcimi boli Ján XXIII. a Ján Pavol II., kanonizovaní spolu v roku 2014).

Osobnosť a hodnotenie pontifikátu

„Až do posledného dychu jeho myšlienky, jeho energia a jeho skutky patrili Kristovi a Cirkvi,“ - týmito slovami opísal Pavla VI. pápež Benedikt XVI. Pápež František ho charakterizoval ako človeka, ktorý „vedel v sťažených rokoch svedčiť o viere v Ježiša Krista“. Hoci Encyklika Humanae Vitae vyvolala mnoho diskusií, pre Františka je najväčším pastorálnym dokumentom, ktorý bol doteraz napísaný, Evangelii Nuntiandi (Pavol VI., 1975). Pavol VI. spravoval Cirkev v turbulentnej pokoncilovej fáze. Bol charakteristický veľkou odvahou, pretože tvárou v tvár stál obrovskej a hlasitej kritike za jeho encykliku Humanae Vitae z roku 1968. Iba on mohol kormidlovať Cirkev v čase turbulentných vôd Druhého vatikánskeho koncilu po smrti Jána XXIII.

Tenká kniha arcibiskupa Rina Fisichellu „Stretol som sa s Pavlom VI.“ zhromažďuje príbehy od tých, ktorí osobne poznali blahoslaveného Pavla VI. Fisichella bol spravodajským sudcom v kauze Pavlovho blahorečenia. Kniha poskytuje zaujímavé pohľady na jeho osobnosť, snažiac sa vykresliť pápeža Pavla VI. vo svetle svätosti. Podľa Fisichelly sa o Montinim ako mladom pápežskom diplomatovi hovorilo, že „Je tu priestor… možnosť stráviť čas v samote.“ Zaujímavosťou je aj príbeh s alarmom na jeho hodinkách, ktoré boli darom od matky a začali náhle zvoniť v okamihu jeho smrti o 21:40 v Castel Gandolfo v roku 1978, hoci neboli v ten deň natočené. Hoci ho v neskorších rokoch svojho pontifikátu niektorí považovali za „smutného, úzkostlivého, nerozhodného“, Monsignor Magee potvrdzuje opak.

Kontroverzie a kritika

Pontifikát Pavla VI. bol sprevádzaný aj výraznou kritikou, predovšetkým z tradicionalistických kruhov. Arcibiskup Marcel Lefebvre v komentári k jeho panovaniu položil otázku: „Ako mohol nástupca Petra v takom krátkom čase spôsobiť Cirkvi viac škody ako revolúcia r. 1789? ... najhlbšiu a najnadmernejšiu v jej histórii... čo sa ešte nepodarilo urobiť žiadnemu hereziarchovi? ... Máme skutočne pápeža alebo votrelca sediaceho na Stolici Petrovej?“

Kritici tvrdili, že Pavol VI. promulgáciou Druhého vatikánskeho koncilu a Novej omše (Novus Ordo) zaviedol do Cirkvi heretické učenia. Poukazovali na to, že „dôkazy naznačujú, že človek, ktorý predchádzal a povýšil Pavla VI., Ján XXIII., bol slobodomurár a evidentný heretik,“ a že „dokumenty II. vatikánskeho koncilu obsahujú mnoho heréz a že nová omša, ktorú Pavol VI. promulgoval, je protestantská.“ Tieto názory dospeli k záveru, že „skutočnosť, že Pavol VI. naozaj slávnostne ratifikoval heretické učenia II. vatikánskeho koncilu, dokazuje, že Pavol VI. nebol pravý pápež.“

Tieto kruhy argumentovali, že Pavol VI. bol ten, kto dal svetu novú omšu, iné nové „sviatosti“ a heretické učenia II. vatikánskeho koncilu. Dôvera v legitímnosť týchto zmien je podľa nich „priamo spojená s dôverou, ktorú máte, že Pavol VI. bol pravý pápež Katolíckej Cirkvi.“ Kritici sa odvolávali na oficiálne prejavy a spisy Pavla VI. uverejnené v L’Osservatore Romano, aby preukázali, že „Pavol VI. bol totálny odpadlík, ktorý nebol ani len vzdialene katolíkom.“

Kritika teologických postojov

• K otázkam viery a poznania Boha: V generálnej audiencii 6. decembra 1972 Pavol VI. uviedol k otázkam „Existuje Boh? Kto je Boh? A aké poznanie o ňom môže mať človek? Aký vzťah s ním musí mať každý z nás?“: „Tieto otázky nás nevedú k nekonečným a zložitým diskusiám.“ Kritici to interpretovali ako zľahčovanie fundamentálnych teologických otázok, ktoré majú jasné katolícke odpovede.
• K evolúcii a modernizmu: Na generálnej audiencii 27. júna 1973 Pavol VI. povedal: „...všetko sa musí meniť, všetko musí napredovať. Evolúcia sa zdá byť zákonom, ktorý prináša oslobodenie.“ Kritici v tom videli explicitné schvaľovanie modernistických názorov, ktoré boli odsúdené pápežom Piom X.

Vzťah k iným náboženstvám

Katolícka cirkev tradične učí, že všetky nekatolícke náboženstvá sú falošné a že existuje iba jedna pravá Cirkev, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený. Kritici však poukazovali na viaceré výroky Pavla VI., ktoré naznačovali odchýlku od tohto učenia:

• Všeobecné dobro náboženstiev: V príhovore 22. júna 1973 Pavol VI. uviedol, že „všetky náboženstvá, ak sú úprimné vo svojom úmysle, majú úctu pred Bohom.“ Kritici to porovnávali s odmietaním „nesprávneho názoru, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac-menej dobré a chvályhodné“ pápežom Piom XI. v encyklike Mortalium Animos (1928).
• Hinduizmus: Pavol VI. pochválil Mahátmu Gándhího ako „vždy si vedomého Božej prítomnosti,“ čo kritici považovali za náboženský indiferentizmus. Dokument II. vatikánskeho koncilu Nostra aetate #2 o nekresťanských náboženstvách bol tiež kritizovaný za chválenie hinduizmu.
• Budhizmus: V príhovore 5. júna 1972 k budhistickým vodcom z Thajska Pavol VI. vyjadril „hlbokú úctu“ a v príhovore k japonským budhistom 15. júna 1977 vyhlásil, že Katolícka cirkev „hľadí s úprimnou úctou na váš spôsob života“. Tieto výroky, ako aj tvrdenie, že „budhisti budú žiť naveky; to jest budú spasení“, boli považované za heretické vzhľadom na tradičné učenie, že budhizmus je falošné pohanské náboženstvo.
• Islam: V prejave 9. septembra 1972 Pavol VI. hovoril o „bohatstvách“ islamskej viery, hoci islam popiera Božstvo Krista. V prejave 18. septembra 1969 uviedol, že „moslimovia uctievajú jedného pravého Boha... spolu s katolíkmi,“ čo kritici považovali za herézu, pretože moslimovia neuctievajú Svätú Trojicu. V príhovore k marockým moslimom 4. júna 1976 ich nazval „našimi bratmi vo viere v jedného Boha“, čo bolo označené za odpadlíctvo. Pavol VI. tiež spomínal svoju „veľkú úctu k viere“ islamu a k moslimom, ktorí za ňu svedčili smrťou.
• Nekatolícki mučeníci: V prejave Anjel Pána 3. augusta 1969 Pavol VI. uviedol, že „Dvadsiati dvaja mučeníci boli uznaní, ale bolo ich tam omnoho viac, a nie iba katolíkov,“ čo kritici považovali za škandalózne tvrdenie o existencii nekatolíckych mučeníkov.

Kritika náboženskej slobody

Kritici tiež napádali vyhlásenia Pavla VI. k náboženskej slobode. V príhovore 9. júla 1969 uviedol, že „Ona [Cirkev] tiež počas jej dlhej histórie potvrdila, za cenu útlaku a prenasledovania, slobodu pre každého vyznávať svoje vlastné náboženstvo. Nikto, Ona hovorí, nemá byť potláčaný v konaní, nikto nemá byť nútený konať spôsobom protichodným k jeho vlastným presvedčeniam...“ Kritici to označili za totálne nepravdivé a heretické, argumentujúc, že Katolícka cirkev vždy potvrdzovala jedinečnú pravdivosť kresťanstva.

Vzťah k schizmatickým (východným) cirkvám

Vzájomné odvolanie exkomunikácií s carihradským patriarchom Athenagorasom I. 5. januára 1964 kritici interpretovali tak, že Pavol VI. považoval východných „pravoslávnych“ za už neexkomunikovaných, napriek tomu, že popierajú pápežstvo a odmietajú viaceré dogmy katolíckej viery. Pavol VI. často oslovoval predstaviteľov pravoslávnych cirkví ako „eminentných predstaviteľov ctihodnej pravoslávnej cirkvi“ alebo „veľmi drahých bratov“. Dokonca v liste z 7. marca 1971 hovoril o modlitbe za dušu zosnulého schizmatika Kyrillosa VI., čo kritici považovali za heretické, naznačujúc, že nekatolícky patriarcha môže byť spasený.

Mimoriadne kritizované bolo aj spoločné vyhlásenie Pavla VI. so schizmatickým „pápežom“ Šenudom III. 30. mája 1973, v ktorom sa uvádzalo: „V mene tejto lásky odmietame všetky formy prozelytizmu...“ To bolo považované za rúhanie proti pápežstvu a za odpadlíctvo, pretože odmietanie snahy obrátiť schizmatikov je v rozpore s katolíckym učením.

Vzťah k protestantizmu

Kritici uvádzali, že Pavol VI. v príhovore 17. januára 1968 odhalil, že agenda Druhého vatikánskeho koncilu spočívala v ekumenizme. V príhovore k predstaviteľom nekatolíckych cirkví v Ženeve v júni 1969 hovoril o „Duchu, ktorý nás oživuje,“ pričom kritici tvrdili, že tento duch je „duch anticirkvi“. Homília 25. marca 1969 bola kritizovaná za to, že uisťoval „kacírov iných denominácii o svojej úcte“. Pavol VI. tiež uviedol, že Svetová rada cirkví bola vytvorená, aby obnovovala a všetkým ukazovala „dokonalé spoločenstvo vo viere a láske, ktoré je darom Krista svojej Cirkvi“, čo bolo vnímané ako ďalšie potvrdenie ekumenickej agendy.

tags: #prihovor #29 #juna #1972 #pavol #vi