Myšlienka, že prianie bolo otcom myšlienky, naznačuje hlboké prepojenie medzi našimi túžbami, vnútorným stavom a tým, ako vnímame a formujeme realitu. Naša činnosť svedčí o našom vnútri, dôležité je mať lásku v srdci a na perách. Pán vychádzal svojou láskou v ústrety tým, ktorí mali v neho veriť. Pán zaujímal vždy posledné miesto, ale zdvorilo a s láskou. Láska môže aj neprekonateľné ťažkosti premeniť na dobrovoľné znášanie a na obetavosť.
Vnútorný život a jednoduchosť myslenia
Nad svojím vnútorným životom môže pracovať iba každý sám za seba. Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása. A ak je tomu tak, nezaťažuje. Netreba ju spochybňovať, nemusíme zvažovať, či je pravdou, a preto ani tipovať, čo prinesie. Vieme, že to, čo je jednoduché, je jasné. Osvietenie mysle nám umožní vidieť, čím žijeme a čo vlastne od života chceme. Podstatou jasného videnia je zameranie sa na jednoduchosť myslenia.
Myseľ je náš dom. Predstavme si, že všetko, čo sme nazhromaždili, by osvetľovala iba jemne blikajúca hlavička zápalky, iskrička. Čo by sme asi tak videli? Potrápili by sme sa a výsledok by nezodpovedal tomu, čo sme si predstavovali. Je to ako hľadať ihlu v kope sena. Vidíme iba odrazy iskierok, a preto neustále kontrolujeme svoju prácu, sme si nie istí. A keď objavíme chybu, alebo sa pichneme do prsta, plačeme. Vlastne nariekame stále, lebo nič nevidíme, ani svetlo, ani lásku. Nevieme, či sa nám to, čo chceme a vieme, podarí, a zároveň nevidíme, iba niečo tušíme - nemáme vieru. Máme priania bez viery.
Cit ako svetlo života a základ pre istotu
Bolo by dobré zistiť, či je to normálne. Keď zistíme, že je to nenormálne, prídeme aj na to, že je to nemorálne. Kadečo, čo sa nám deje, nemá s osobnou morálkou nič spoločné. Sme nezodpovední k svojmu životu? Kde nie je vlastná zodpovednosť, tam je hádzanie viny na iných ľudí. Nevedeli by sme, či sa nám niečo podarilo, alebo nie, a veci, ktoré pozorujeme, nedávali by zmysel. Cit je svetlom života. Vedieť iba preto, že sme pohľadom, takže cit a svetlo sú nerozlučným párom. Sú jednotou.
Ak sa trápime, nie je to láska, pretože láskavosť nie je nepríjemnosť. Je to iba odraz lásky, ktorú chceme. Naše pocity odrážajú našu lásku. Alebo iba akýsi odvar lásky? Zrejme iba preto, že máme nejasné prianie, ktorému neveríme, pretože je komplikované. Také prianie je vyslovené iba a jedine preto, že máme s niečím starosti. Bytosť miluje? Chce lásku, ak si je láskou istý? Keď sa jeho domnelá istota začne rúcať, lásku nemá. A také isté sú aj jeho priania. Ak si myslím, že lásku nemám, nemôže byť ani v prianiach mysle. Takéto priania nemajú účinok, pretože nevychádzajú z istoty. Dôvera v to, čo prinesú, sa stráca, či už ide o problém, alebo o šťastie. Láska života musí byť prítomná v kráse neba, lebo podstatou takéhoto priania nie je problém, ktorý nás túži pre mňa dôležité.
Čo je to animácia? Sprievodca animovaným filmom (SAF)
Viera a priania: Kľúč k naplneniu
Prianie je prianím iba vtedy, keď mu verím, inak je pochybnosťou. Ak niečomu verím, tak to v sebe aj vidím. Vidím to ako istotu, ktorú neprehodnocujem. Prehodnocovaná istota nemohla byť nikdy istotou. Ak to mám, nemôže sa to stať inak. Život mohol vytvoriť iba život. Život je môj otec, veď predsa nevedel, že som živý. Je dobré položiť si otázku: Aký je môj otec? Čo je vo mne a umožňuje mi vidieť seba, nedokonalé? Je to nejasné svetlo? Veď predsa svoje pocity a myšlienky vnímam jasne! Viem, čo cítim a na čo myslím, viem aký je môj stav. Vidieť a okamžite vedieť, čo cítim, nie je pre nikoho zložité.
Dobrý otec nevyhadzuje deti z domu. Dobrý otec chce, aby dieťa vyrástlo, aby sa stalo dobrým človekom a tiež plodilo dobré deti. Jeho vôľa je jeho korunou, lebo keby nemal plody, nebol by živý. Nejde o strom, ktorý nekvitne, nevonia, nerodí a ani sa nehýbe, teda o strom prachu. Aby dieťa nemohli otráviť, dobrý otec dáva dobré živiny, dáva to, čo povzbudzuje. Dobrý otec dáva svojmu dieťaťu len to, čo je pre otca najlepšie. Dobrý otec sa o dieťa stará, nie je ľahostajný. Treba vedieť, či máme dobrého otca. Kto nechápe túto jednoduchosť, trpí. Ako živý stále umiera, kým si neuvedomí, že Boh dáva ľuďom iba dobré potreby.
Dokonalosť, viera a vnútorné jadro
Dobrý otec nerobí zo svojich detí opustené siroty. Z nich mohli vyrásť také stromy, aký je ten, na ktorom žiarili ako krásne kvety. Na strome obsypanom úchvatnými, voňavými kvetmi sa urodili malé jabĺčka. A keď dozreli, padli na zem. Ak sa na nich iba dívame z povrchu, môžeme si myslieť, že sú poškodené. Ak sa dívame iba na povrch jablka, vidíme sa ako poškodení, a naše priania sú tiež takéto povrchné, lebo dokonalosť je viera. Nedokonalosť je nepodarok. Nedostávame dary, ale nepodarky. Kde nie je viera, nemáme nad čím jasať, čo oslavovať a chváliť. A čo už len môžeme robiť, ak neoslavujeme život? Sme ako slepci, opravujeme to, čo sme nevideli. A či vari pri oprave už vidíme?
Kde nie je oslava toho, čo chcem, tam je ľahostajnosť a sťažnosti. Vidíme naokolo aj v sebe veľa zla, ktoré nie je podarené, a preto zlé. Pre väčšinu z nás je normálne súhlasiť s tým, že je to normálne. Ako je to so šupkou jablka? Koľkí si myslia, že sú poškodení, či nedokonalí? Že sa touto pravdou živia. Nie sme tu preto, aby sme hodnotili šupku, sme tu pre jadro. Na to, aby z jablka vyrástol strom, musí mať dobré jadro. Láska neprináša výčitky, lebo ona je svetlom. Jednoduchosť a láska je to isté. Opakom je komplikované, lebo komplikácia potrebuje riešenie. Jednoduchosť je základom existencie, lebo keby nebola, nevideli by sme, že sme. Keď sa zameriavame na jednoduchosť, zameriavame sa na dobré jadro, na plody. Plod je korunou môjho života, lebo svedčí o tom, že som vôľou života.
Jednoduché priania vs. komplikácie
Nesnažím sa vnárať do duše iného človeka, lebo viem, čo tam nájdem. Vidím v inom človeku iba to, čo nechcem vidieť u seba. Ak sa niekto správa ako nepozvaný hosť, nectí si človeka, nikomu neprináša radosť. Ak venujem svoj čas jednoduchosti, mám jednoduchý život, všakže? Dospejem k výsledku, lebo jednoduchosť je jasnosť. A jasnosť je nemenná, takže mám vždy pravdu. Je to pravda istá a nespochybniteľná, pretože s jasnosťou sa nedá dohadovať.
Ak venujem pozornosť jednoduchosti, mám jednoduché priania, nezaťažené pochybnosťami. Ak je tomu tak, sú to neovplyvniteľné priania, ktoré nie sú podriadené tomu, čo nechcem, ale pozorujem okolo seba. Sú to priania podliehajúce pohľadu na okolitý život. Akú silu majú prosté priania? Je to moja prítomnosť. Je mojím priestorom. Zaprajem si trebárs lásku. V tomto priestore môžem objaviť iba nekomplikovaný cit, ktorého sa chcem zbaviť. Je dobré vedieť, čoho sa chcem zbaviť! Čo nechcem? Kto by sa chcel sklamať? Teší sa niekto zo svojho sklamania? Tak prečo ľudia nezbožňujú jednoduchosť lásky? Možno preto, lebo sú presvedčení, že jednoduchá láska je nudná láska, aby sme sa nenudili! Avšak to platí len pre tých, čo si myslia, že vlastnia dve vôle. Bezstarostná láska je prístupná každému, lebo nemá prekážky. Je to príliš krásne, aby to mohla byť pravda, všakže? Pre tých, pre ktorých je komplikácia živnou pôdou pre dobro. Je ťažké uveriť kráse? Ak áno, neuveríme ničomu.
Pochybnosti a sila jednoduchosti
Lebo by to bola veľká hlúposť priať si to, čo vidí. Pochybnosti sú teda ľudskou múdrosťou. Pochybnosti sú pravdou životnej cesty tých, čo si myslia, že sa vyšplhajú do neba. Stačí pristaviť rebrík k stromu a vhupnúť do náruče pánubohu, však? Len čo asi bude vynaliezavé odtrhnuté jablko na strome robiť? Hniť?
Komplikovaná láska, alebo láska so starosťami, je neistá, lebo ju riešime ako bremeno. Jednoduchá láska je stále dobrá, lebo dobro ako podstata života je trvanlivé. Nikdy sa nekazí. A komplikovaná láska? Má záručnú dobu. Neskôr sa stáva otravou. Nikto sa nechce otráviť, a tak hľadá čerstvý tovar. Netreba sa skrývať v jaskyni, aby sme pestovali skromnosť, musí to byť život jednoduchý, s najvyššou mocou. Z tohto dôvodu je jednoduchosť silou. Moc je nekomplikovaná a neriešiteľná! V jednoduchosti sa nedá nič pokaziť, lebo sa nemá čo, takže dobro je dobrom vždy. Naša myseľ je v celom tele. Jednoducho to, čo nie je jednoduché, samočinne vypudí. Ak vieme, že choroba je komplikovanosť, iste chápeme, o čom je reč. Jednoduchosť sa nikde neučí, lebo je vôľou života. Treba zistiť, či vôľu máme, inak sa hádame so životom, alebo so svojou pravdou. Hádame sa so svojím prianím. A akú pravdu potom máme? To znamená, že nemizne, takže sa o ňu nemusíme obávať. Jednoduchosť nedáva strach!
Strach z priania a bezstarostnosť mysle
Obávame sa toho, čo si môžeme zariadiť slovom, myšlienkou a túžbou - svojím prianím! Ak máme zo svojich prianí strach, netešíme sa z toho, čo si prajeme. Jednoduchosť sa neteší veľkej obľube, pretože ľudia sa zameriavajú na konflikty. Ak nie sú priania naplnené dôverou, sú to prázdne priania, lebo skutočnosť je život naplnený prítomnosťou viery. Nie neprajnosťou. Konfliktná cesta je ako cesta po rebríku - niet inej možnosti ako cesta dole, len preto, že nevieme o živote nič viac, iba to, že sme boli hore a potom sme padli. To, čo vieme, praktizujeme. A kde je potom náš domov? Z toho, čo máme radi, nestrácame. Je to prítomné stále, i po smrti. V jednoduchosti je aj smrť jednoduchá, a ocitneme sa tam, kam bezstarostnosť mysle vedie.
Keď mám jednoduché prianie, neuvažujem, či sa naplní, alebo nenaplní, ale som si ho prial. Dávam svojmu prianiu voľnosť, takže nemá prekážky. Kde nie je jednoduchosť, tam sa nič vyriešiť nedá, alebo sa vyrieši neprijateľne. Skúsme si znovu predstaviť svoj neosvetlený dom. Vidíme v ňom za dobré, ale aj to, čo hodnotíme ako zlé, pretože to, čo uznávame, je v mysli. Pri záblesku iskry nevidíme skoro nič. Máme radi svoj hrad? Je hlúposťou mať rád to, čo nevidím. Je to teda nemilý a neprijateľný domov, je tam tma. Neopúšťame ho, lebo sme tam, kde sme chceli byť. Keď si niečo prajem, tak by mi malo byť jasné, že to chcem. Nemôžem si svoje prianie prekaziť, lebo takéto zvažovanie je tiež prianie, čo by ho znemožnilo, poškodilo, či prinieslo smútok.
Čo je to animácia? Sprievodca animovaným filmom (SAF)
Dôvera v krásu a prekonávanie strachu
Dôvera v krásu sa prejavuje v pochopení. Ako? Inak sa videný obraz nemôže naplniť, a preto ma netrápi. Krása priania je nádej. Ak sa snažím naplniť to, čo pre mňa krásou nie je, hoci to v sebe vidím, to je omyl. Dôvera v nádej vidí! Vidí všetko, čo mám nazhromaždené vo svojom dome. Dokáže tušiť. Dôvera v krásu mi ukazuje, čoho sa obávam, ale na základe dôvery v krásu je nefunkčné, nepôsobivé, už je vlastne preč!
Z nepríjemných predstáv sa nik neraduje, ale to, čo lahodí, to dokážete. Môžete urobiť to, čo človek považuje za nemožné, môžete tvoriť život. Zabijak je ten, ktorý ničí to, čo on sám vytvoril, nech je to už hocičo. Nemusíte likvidovať, môžete zmeniť hrôzu na radosť. Viete si predstaviť, že by ste sa zo svojich desivých obrazov tešili, ba doslova nad nimi jasali?! Viete si predstaviť, že čím strašnejší obraz, tým väčšia radosť v zmysle: „Aha, toto sa mi nestane!“?
Potom by ste s nadšením čakali na ďalší odpudzujúci obraz, keď viete, že to, čo vidíte, sa nestane. A potom vás to prestane baviť a nepríjemné obrazy prestanú prichádzať. Prečo? Jednoducho preto, lebo sa to nestane. Prestanú byť zaujímavé, pretože to, čo sa nestane, nie je zmyslom života.