Úvod do sviatkov Narodenia Pána
"Christos raždajetsja!" znie v tieto dni z úst pravoslávnych veriacich na Slovensku, ale i inde vo svete, ktorí v tieto dni podľa starobylého juliánskeho kalendára oslavujú Vianoce - Sviatky narodenia Isusa Christa.
"Boha nikto nikdy nevidel. Tieto slová apoštola a evanjelistu Jána nám odkrývajú nepozorovateľné tajomstvo bytia Boha v troch osobách a spásonosného plánu Jeho jednorodeného Syna. V dávnych dobách Boh zjavoval ľuďom svoju múdrosť, ktorá sa dodnes chráni v Písme Svätom, ale nie všetci boli ochotní podriadiť sa Božiemu zákonu a Jeho prikázaniam. Veď aj krátko po Christovom narodení dal cisár Herodes zo strachu o stratu svojej moci v Betleheme zabiť 14 000 detí.
Ľudský rod sa v starozákonnej dobe rozšíril po celej krajine a rozšírili sa aj jeho hriechy a choroby. Ľudské srdce zhrublo, ale tiež stále silnejšie pociťovalo opustenie, viac a viac túžilo po milosti a pomoci svojho Stvoriteľa. Tak sa Syn Boží stal Synom človeka. Narodil sa na zemi, aby žil životom človeka a aby zomrel ako človek. Všemohúci a bezhriešny okúsil ťažkosti ľudského života, prijal na seba následky hriechu celého sveta a vykúpil ich. Vo svojej láske a pokore sa pripodobnil starozákonnému obetnému baránkovi. Aj o tejto skutočnosti píše evanjelista: "Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska" (1 Jn 4,8).
Vianočné posolstvo a jeho hlbší zmysel
V nedeľu pred sviatkom Narodenia Pána sme na svätej liturgii čítali knihu rodu Isusa Christa. Toto evanjeliové čítanie sa nám na prvý pohľad môže javiť ako málo poučné, ale ak sa pozrieme do Spasiteľovho rodokmeňa pozornejšie, nájdeme v ňom dôležité ponaučenie. Rodokmene sa u Židov zapisovali výlučne podľa mužskej línie, no nehľadiac na to, do neho evanjelista Matúš vpísal i niektoré ženy: Tamaru, Raab, Rút a Bat-šebu, ženu Uriášovu. Tieto ženy neboli cnostné, prečo ich teda evanjelista spomína? Preto, aby Židov a nás nestálych poučili, že sa nemáme nad druhými povyšovať a pýšiť tým, od koho pochádzame, zároveň však, že sa nemáme dištancovať od svojich hriešnych predkov, veď "všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu" (Rim 3, 23).
Toto je hlavný zmysel našej práce v Cirkvi, preto budujeme cirkevné obce, chrámy, monastiere a každý na sebe duchovne pracujeme, aby sme týmto osobným úsilím vniesli do sveta radosť z Narodenia a Christovho vzkriesenia.
Žijeme v zložitej dobe; svet, ktorý nás obklopuje, sa navracia k pohanstvu a my vnímame, že sa čoraz viac potierajú kresťanské hodnoty. O to väčšia zodpovednosť spočíva na nás, pravoslávnych kresťanoch, na tom, aký stav myslí a sŕdc budeme mať, akí silní budeme vo svedectve o význame zabúdaných kresťanských tradícií. V tomto budeme užitočnými Cirkvi aj našej vlasti, pretože "ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia. Ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik" (Ž 127, 1).
Alkoholizmus, narkománia a ďalšie choroby našej spoločnosti hubia tisíce a tisíce mladých ľudí, do našich rodín prinášajú bolesť.
Vianoce v kontexte súčasného sveta a tradícií
V rozhovore s trnavským arcibiskupom Mons. Oroschom zaznela myšlienka, že pravé šťastie pramení z dávania a lásky, a Vianoce sú práve o darovaní seba tomu druhému. Táto láska je hlavným posolstvom Vianoc. Vianoce majú byť pokojným časom radosti z narodenia Ježiša Krista.
Duchovný význam Vianoc, hoci je stále ten istý, je predsa vždy nový. Na jednej strane slávime sviatky podobným spôsobom, máme doma v rodinách isté tradície, ktoré konáme, mnohí práve pred Vianocami idú na svätú spoveď a na svätú omšu. Vždy slávime sviatok narodenia dieťaťa Ježiš. Čo sa však mení, je doba, v ktorej žijeme, naše vnímanie a pohľady na svet. Najdôležitejšie je nezabudnúť na hlavný dôvod Vianoc - príchod Boha na svet, aby nás zachránil. Nekonečný Boh prijal konečné telo, aby sa nám stal prístupným. A to je láska.
Vianočné posolstvo je skutočne silné. Dôkazom toho je, že ho neslávia iba kresťania, ale všetci - aj veriaci patriaci do iných náboženstiev či neveriaci. Každý človek vníma, že tento čas je niečím tajomný. A práve toto je základ pre premýšľanie nad tým, že človek žije aj pre vyššie hodnoty ako len pre tento materiálny svet. Vianoce majú človeku pomôcť začať vnímať seba v novom svetle, novým spôsobom. Pre nás veriacich je týmto zdrojom práve naša kresťanská viera, ktorá je zdrojom radosti a nádeje.
Každý kraj a rodina má svoje tradície. Keďže arcibiskup pôsobil vo viacerých farnostiach, mal možnosť vidieť mnohé rôzne zvyky. Na štedrý večer zvyčajne začínajú spoločnou modlitbou vešpier, pokračujú ďakovnou modlitbou za všetko, čo nám Boh dáva, a potom nasleduje štedrá večera, ako je to aj v iných rodinách zvykom.
Dnešní ľudia prežívajú Vianoce rôzne. Žiaľ, pre mnohých sa zúžili len na zábavu, jedenie, pitie; všetko je prežívané len povrchne, navonok. Avšak skutočné Vianoce nie sú len v tom, čo kúpime či napečieme. Skutočné Vianoce sú v našom srdci. Sú to sviatky, keď sa nepozeráme len na seba a svoje potreby, ale sme pozorní na druhých. Vianoce sú o darovaní seba tomu druhému. Je dobré, keď je rodina na Vianoce spolu, ak je to možné. Vtedy, keď sa nikam neponáhľame, máme viac času druhého vypočuť, podeliť sa, ako žijeme. Tiež v rámci rodiny spoločná modlitba pri stole a spievanie kolied či koledovanie ako vianočná iniciatíva, napomáhajú utužiť vzájomné vzťahy.
Viera, nádej, láska sú kľúčové vianočné témy. Vianoce sú časom oddychu a načerpania síl fyzických aj duchovných. Sú akoby novým rozpálením našej snahy žiť rodinne a deliť sa s tými, ktorí nič nemajú. Častokrát aj počas rôznych vojen vo svete sa na Vianoce nebojovalo; bolo vyhlásené prímerie, ako napríklad počas prvej svetovej vojny na západnom fronte medzi Nemeckom a Anglickom. Človek má radosť práve vtedy, keď sa dáva. Silu k tomu nájdeme práve vo viere, bez ktorej by Vianoce neboli. A ich hlavným posolstvom je láska, ktorú nám ukázal Boh.
Pôvod Vianoc | História
Historický a teologický pohľad na Vianoce
Presný dátum narodenia Pána skutočne nie je známy. 25. december ako deň jeho narodenia bol totiž prvýkrát doložený až v roku 336 v Ríme, no dodnes sa na ňom nezhodujú všetci veriaci. Aj preto katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra, pričom vychádzajú práve z gregoriánskeho kalendára. Zvyšok pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára, a to 7. januára.
Nebolo tomu však vždy tak, spočiatku sa totiž narodenie Pána nijako špeciálne neoslavovalo, až od polovice 3. storočia sa slávilo spolu s inými zjaveniami Pána dňa 6. januára. Na západe sa zasa niekedy uprostred 4. storočia objavila osobitná spomienka Božieho narodenia. Tento dátum bol neskôr všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal aj medzi ľuďmi. Sv. Ján Zlatoústy vo svojej kázni prednesenej v r. 386 hovorí o tom, že už vtedy bol tento deň všeobecne známy.
Ježiš sa narodil v Betleheme, čo je mesto asi 8 kilometrov južne od Jeruzalema, rodiska kráľa Dávida.
Vianoce ako sviatky lásky, darovania a nádeje
Vianočné posolstvo nie je v našich označeniach. Na Vianoce slávime niečo neuveriteľné - Boh sa stal človekom. Kým sa tak nestalo, dokazoval Boh svoju lásku k nám v stvorenstve - zveril nám prírodu, aby sme v jej nádhere cítili ruku Stvoriteľa. Konal ako ten, kto miluje, ako ten, kto chce milovaného obdariť, kto chce pre neho len to najlepšie. Ale Boh ukázal ešte inú a ťažšiu cestu, ako prejaviť milovanému svoju lásku. Bol ochotný pre milovanú osobu trpieť, obetovať sa pre ňu. Akoby Bohu nestačila láska, ktorá daruje. On nás miloval a miluje láskou, ktorá pre nás trpela a obetovala aj svoj život. A tu sa ukrýva celé posolstvo Vianoc. Boh sa stáva človekom v Ježišovi Kristovi. Ukazuje a potvrdzuje svoju lásku k človeku obetou na kríži.
Božia láska umožňuje kresťanom sláviť Vianoce aj tam, kde to vonkajšie okolnosti nedovoľujú. Práve preto môže posolstvo Vianoc zaznievať v nemocniciach, na smrteľnej posteli, v opustenom srdci, v trpiacich a prenasledovaných. To je to Slovo a Svetlo, ktoré svieti vo tmách.
Koncom marca nastávajúceho roka 2011 budeme môcť všetci vyznať verejne svoju lásku k Bohu a prihlásiť sa k pravoslávnej viere a Cirkvi. Pripravuje sa totiž sčítanie ľudu, ktoré sa koná v poslednej dobe každých desať rokov. V sčítacích hárkoch uvedieme svoju príslušnosť k Pravoslávnej cirkvi v Čechách alebo k Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ako k miestnej Cirkvi krajiny, kde žijeme, jeme chlieb a pijeme vodu. Patríme do nej všetci: Česi, Slováci, Rusi, Rusíni, Ukrajinci, Bulhari, Srbi, Gréci, Rumuni, Moldavčania, Gruzínci a všetci ďalší predstavitelia národov a štátov, v ktorých je pravoslávie doma. Urobme to ako vyznanie našej pravoslávnej viery pred ľuďmi, pretože platia slová Isusa Christa: "Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach" (Mt 10, 32).
Svätý Ján Zlatoústy nazýva Narodenie Pána začiatkom všetkých sviatkov, pretože v tomto sviatku má základ Zjavenie Pána, Pascha, Nanebovstúpenie aj Päťdesiatnica. Christovým narodením vchádza človek opäť do rajského obydlia, do nebeského Kráľovstva. Plníme však toto veľké predurčenie? Sme vo svojich životoch pokorní pred Bohom, plníme Božie prikázania a učenie matky Cirkvi? Pritom len takto môžeme obnoviť naše spoločenstvo s Bohom, len takto môžeme prijať Jeho milosť.
Narodenie Pána je sviatkom milosrdenstva. Nech sa každý pravoslávny veriaci snaží vykonať niečo dobré a milosrdné, navštíviť detský domov, nemocnicu, domov dôchodcov, pomôcť slabým, utešiť nešťastných, konať v tieto dni všade, kde je to len možné, dobré skutky.
V tieto sviatočné dni Narodenia Pána pozdravujeme vás i vašich blízkych a prajeme požehnaný nový rok 2011, aby Narodenie Christovo bolo v ňom pre každého z vás plodonosné. Privítajme prichádzajúci nový rok s vedomím svojich vlastných hriechov a s úprimnou túžbou po pokání, aby sa v našich srdciach narodil Christos, ktorému patrí sláva na veky vekov.