Pozdravy sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života a sprevádzajú nás takpovediac už od úsvitu vekov. V slovenčine, ako aj v iných rečiach, existuje mnoho slov a fráz, ktorými môžeme niekoho pozdraviť alebo sa s ním rozlúčiť. Väčšina našich bežných pozdravov vychádza priamo zo slovenského jazyka, a preto je ich význam očividný. Napríklad pozdravom „Dobrý deň“ niekomu prajeme, prirodzene, dobrý deň, pričom môžeme obmieňať buď časť dňa (ráno, večer, poludnie) alebo samotné prídavné meno (pekný, príjemný). Podobne sú zrejmé aj ďalšie pozdravy, ako napríklad „zdravím“, „nazdar“ a „zdar“. Existujú aj staršie pozdravy či tie s užším využitím, ako „česť práci“, „ruky bozkávam“, „k službám“, „na stráž“, „zdar Boh“ alebo „pozdrav Pánboh“. Medzi najpoužívanejšie slovenské pozdravy však patria aj slová, ktorých pôvod nie je hneď zrejmý. Pozdravy ako ahoj, čau alebo servus (aj v rôznych obmenách) majú totiž pôvod v cudzích jazykoch a nesú v sebe kus zaujímavej histórie.
Pôvod pozdravu „ahoj“
Slovo ahoj je neformálny pozdrav, ktorý sa používa pri vítaní aj pri lúčení v Česku a na Slovensku. Jeho pôvod nie je jednoznačný a existuje niekoľko teórií o jeho vzniku.
Námornícky pôvod - „ahoy“ z angličtiny
Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny slovo ahoj k nám doputovalo, či lepšie povedané, doplávalo z angličtiny. Ide o výkrik „ahoy“, ktorý slúžil na upútanie pozornosti a je zložený z častíc „a“ a „hoy“. Anglické „ahoy“ je v skutočnosti zosilnená forma obyčajného „Hej!“, ktoré slúži na upútanie pozornosti iného človeka a na nadviazanie komunikačného spojenia. Najstaršie známe použitie tohto slova s opísanou funkciou pochádza z roku 1751 od Tobiasa Smolletta. K nám sa anglická verzia slova „ahoy“ dostala už v 18. storočí, keď sa prvýkrát vyskytla v oficiálnom Oxfordskom slovníku. Existujú aj dôkazy o tom, že za rozšírenie „ahoj“ do hovorovej formy vďačíme práve námorníkom, ktorí ho na územie Československa priniesli z Nemecka, a neskôr mladým trampom a vodákom, ktorí ho začali bežne používať.
Pôvod z citosloviec
Iný výklad možnej etymológie tvrdí, že ahoj pochádza z citoslovca „hoy“, ktoré bolo zosilnené redukovanou hláskou „a“. Jeho význam je vcelku priamy - vychádza z bežného citoslovného zvolania v snahe získať niečiu pozornosť, podobne ako „hej“ alebo „hoj“. Zástancovia tejto línie sa domnievajú, že pozdrav pochádza z citosloviec, ako sú „hoj“ či „hej“, ktoré používali aj mnohé národy. Citoslovce „h-j“ v rôznych obmenách je totiž z lingvistického pohľadu kognát a vyskytuje sa v mnohých jazykoch vrátane češtiny s rôznymi samohláskami (haj, hej, hoj). Dokonca sa traduje, že v stredovekej angličtine ho používali honáci na popoháňanie dobytka, najmä volov.
Tradícia o latinskom pôvode - Ad Honorem Jesu
Jedna z verzií pôvodu slova ahoj hovorí, že ide o skratku latinskej frázy „Ad Honorem Jesu“ (česky „Ke slávě Ježíše!“), ktorú údajne volali námorníci. Podľa tejto tradície, plavby na mori boli nebezpečné, plné hrozieb ako piráti, a námorníci si vo strachu vymysleli túto formulku na ochranu. Neskôr ju údajne skrátili na ahoj. Tento výklad je však v odborných kruhoch všeobecne odmietaný.
Rozšírenie pozdravu „ahoj“ v strednej Európe
Kedy a ako sa pozdrav ahoj dostal do českých zemí a na Slovensko, je ťažké presne zistiť. Zdá sa, že za jeho obľubu u nás vďačíme najmä vodákom a trampom, ktorí si prostredníctvom tohto pozdravu v snahe priblížiť vzdialené more vo vnútrozemskej krajine. Pôvodne išlo o vodácky pozdrav, ktorý sa u nás rozšíril v 20. storočí. Vo vodáckej komunite panuje všeobecne akceptovaný úzus, že ahoj je jediným adekvátnym pozdravom na rieke pri zdravení lodí, a použitie akéhokoľvek iného pozdravu sa považuje za faux pas. V Česku sa vďaka trampingovej kultúre začína používať v prvej polovici 20. storočia. Zaujímavosťou je, že v bratislavskom Novom Meste nájdeme neoficiálnu štvrť zvanú Ahoj, kde sa v časoch prvej Československej republiky stretávali mládežníci.
Alexander Graham Bell a „ahoj“ ako telefonický pozdrav
Slovo ahoj sa takmer stalo bežným telefonickým pozdravom. Alexander Graham Bell, vynálezca telefónu, ho dokonca navrhoval ako oficiálny pozdrav pri telefonickej komunikácii. Sám ho tvrdošijne používal po zvyšok svojho života, aj keď sa napokon neujalo a vytlačilo ho „hello“, ktoré spopularizoval Thomas Edison.
„Ahoj“ ako akronym počas druhej svetovej vojny
Počas druhej svetovej vojny sa na našom území tradovalo, že AHOJ je akronym, ktorý skracuje slová „Adolfa Hitlera obesiť jedine“ alebo „Adolfa Hitlera obesiť určite“.
Pôvod pozdravov „čau“ a „servus“
Okrem pozdravu ahoj sú medzi najpoužívanejšími neformálnymi pozdravmi aj čau a servus. Ich pôvod je taktiež cudzí a sú prekvapivo príbuzné.
Pozdrav „servus“
Pozdrav servus pochádza z latinčiny, kde slovo „servus“ znamená sluha, služobník alebo otrok. Samotný pozdrav vznikol pravdepodobne skrátením vety „Servus humillimus, domine spectabilis“, čo znamená „(váš) najponíženejší služobník, vážený pane“. Ten, kto zdraví, teda dával najavo, že je dotyčnému „k službám“, avšak v súčasnosti pozdrav nenesie žiadne stopy podradenosti. Dnes je slovo servus ako pozdrav rozšírené najmä v krajinách bývalého Rakúsko-Uhorska.
Pozdrav „čau“
Čau pochádza z talianskeho slova „ciao“, ktoré zasa podľa všetkého vychádza z benátskeho pozdravu „vostro schiavo“, čo tiež znamená „váš služobník/sluha“. Talianske „ciao“ prišlo k nám v 20. storočí, no jeho východisko je v benátskom dialekte, kde sa slovo „schiavo“ rovnalo pojmu sluha a bolo odvodené z latinského slova „sclavus“ - otrok. Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny to bolo pre veľký počet slovanských otrokov, ktorí boli od 10. storočia dovážaní do nemeckých oblastí a Byzancie. Pôvodne tento výraz predstavoval bežný spôsob, akým sa sluha zdravil a prejavoval úctu svojmu pánovi, a v menej ponižujúcom význame by sa dal preložiť ako „som tvoj služobník“. Aj pozdrav servus je odvodený od „sclavus“, čo poukazuje na ich spoločný etymologický základ.
Talianske „ciao“ sa začalo šíriť až v 19. storočí v severnom Taliansku. Prvá zmienka o tom, že by mohlo ísť o pozdrav medzi rovnocennými partnermi, pochádza z pera sicílskeho spisovateľa Giovanniho Vergu a objavíme ju v jeho románe Eros z roku 1874. Za naše obľúbené čau vďačíme najmä druhej svetovej vojne a popularite antifašistickej hymny „Bella, ciao“.