V Činohre Slovenského národného divadla (SND) uviedli premiéru hry izraelského dramatika Chanocha Levina s názvom Pohreb alebo svadba, čo skôr? Dielo v réžii Ondreja Spišáka tne do živého, využívajúc humor a surrealistické prvky na rozprávanie univerzálneho príbehu o ľudských túžbach a dilemách.
Absurdná dilema a boj o šťastie
Ústredným motívom hry je zdanlivo banálna, no v skutočnosti hlboko ľudská dilema. Na začiatku sa istá rodinka zomkne voči príbuznému, ktorý ich príde v noci budiť so smutnou zvesťou, že by mali ísť na druhý deň na pohreb. Pre rodinu je to však nonsens, keďže na druhý deň je predsa v rodine svadba! Pohreb a smútok by narušili všetky radostné prípravy a očakávania. Mamičky sa aktivizujú a ujmú sa vedenia s jasným posolstvom: Pohreb sa bude ignorovať! Svadba musí byť!
Za svojím cieľom idú doslova cez mŕtvoly, správajú sa absurdne, hoci - veľmi to pripomína skutočnosť. Tak veľmi taktizujú, tak sa do svojej túžby vkladajú, tak sa naštartujú, až dokonca vzlietnu. A doletia až do Himalájí, šikovne naznačených bielymi vankúšmi (nápaditú scénu navrhol František Lipták).
Svadba je už teda predo dvermi - vytúžená, vysnívaná. Štyristo hostí je pozvaných, osemsto kurčiat upečených. Vydáva sa Velvecia, žení sa Popočenko. Aj Baraguncele, Popočenkov otec, ktorému sa málokedy podarí dostať k slovu, tobôž dokončiť celý vtip, sa z blížiacej svadby teší. Ale zrazu ktosi na tie dvere zaklope. A znova. A znova. Rašeš chce otvoriť, Šracia mu v tom chce zabrániť - veď je predsa noc pred svadbou. A ten, kto klope, je Laček Bobiček. A Laček Bobiček mal vyše osemdesiatročnú mamu, chorú mamu. Ak Laček Bobiček takto vytrvalo klope, môže to znamenať len jedno: že mama umrela.
Pre rodinu to znamená, že dvere sa nesmú otvoriť. Ak sa dvere neotvoria, môže byť svadba. Vytúžená, vysnívaná. Ak sa dvere otvoria - svadba nebude. Postavy Levinovej komédie neriešia svoju dilemu dlho. Ich motto je jasné: Neotvárať nikomu, kto by mohol narušiť svadbu jej dcéry! To „niečo“ je úsilie Šracie vydať za každú cenu dcéru a tvrdohlavosť Bobička, ktorý v deň sobášu pochováva svoju matku, pratetu Alte.
ČINOHRA SND I Federico García Lorca: Krvavá svadba I trailer
Charaktery a herecké stvárnenie
Hra vyniká vďaka chuti, s akou hrajú herci svoje dobre napísané postavy. Nie sú to žiadne zložité charaktery, naopak, veľmi jednoduchí ľudia, akými sme všetci. Občas riešia aj búrky v pohári vody, čiže rodinné zvady a pohromy. Obyčajne sa vtedy ujímajú vedenia matky rodu, ženy a ženičky, ktoré vedia, že pre rodinu treba urobiť všetko. A - je to posvätné.
- Martin Huba exceluje v úlohe človeka, ktorý sa celkom na javisku zmenil a predviedol neuveriteľne svižnú grotesku človeka, ktorý stráca nervy.
- Šrácia (Gabriela Dzuríková) a Cickeva (Jana Oľhová) majú pod palcom svojich mužov a deti (Jozef Vajda, Ivan Vojtek, Mária Schumerová, Richard Autner). Neprekáža im, že aj protivník je z ich krvi: neváhajú ničiť úbohého synovca, čerstvú sirotu Lačeka Bobičeka (Ľuboš Kostelný).
- Hra však nie je vôbec krutá, ani smutná, hoci Anjel smrti (Ján Gallovič) sa činí.
- Gabriela Dzuríková spolu s Janou Oľhovou vytvárajú tragicko-komickú dvojicu, využívajú hereckú nadsázku a udržujú svieže tempo inscenácie, s ľahkosťou gradujú smiech aj napätie u diváka.
- Herečke Jane Oľhovej sa podarilo výkonom zobrať s nadhľadom aj vážnu tému, akou je hľadanie zmyslu života človeka. Na jednej strane zosobnila zostarnutú ženu, pre ktorú je život nudný, fádny a nezáživný. V momente, keď si ju k sebe volá smrť - dovtedy nekompromisný Anjel Samuelov (Ján Gallovič), posiela ho, jemne povedané, kade-ľahšie.
- Ľuboš Kostelný ako Laček Bobiček predstavuje krehkého starého mládenca, príliš upnutého na svoju matku. Aj jeho konanie je v podstate sebecké, pretože sa usiluje realizovať pohreb za každú cenu.
Postavy v Levinovej hre sledujú predovšetkým vlastné záujmy, ich slová sú vulgárne, pichľavé, ale aj filozofické a mnohoznačné, také magické ako život. Autor Levin čiastočne odkrýva v konaní postáv aj ich obmedzenosť, krutosť a sebeckosť. Azda najvýraznejšie sa tieto charakteristiky umocňujú, keď sa hrdinovia hry snažia zohriať v nehostinných Himalájach, kde stretávajú mnícha Šachmandrinu (Vladimír Obšil), ktorý tam medituje už štyridsať rokov. Cickeve aj Šracii je zima, prečo by sa kvôli dvom neobetoval jeden? A tak sme svedkami márnych pokusov týchto dvoch žien upáliť Šachmandrinu, aby im bolo teplejšie.
Réžia, scénografia a jazyk hry
Ondrej Spišák, režisér hry, nerieši konfliktné situácie krikom a zvadami, ale nasadí humor a vtip. Veď nazúrený človek je vlastne smiešny, stačí ho ukázať! A to sa týka všetkých situácií, v ktorých sa ľudia nazlostia, špekulujú a nevedia, ako vyviaznuť z kaše.
Scénografické riešenie inscenácie, za ktoré zodpovedal František Lipták, je v úplnom súzvuku s čarovným svetom ľudí, ktorí majú len svoje malé sny. A tak sa ocitáme v izbe, nad ktorou jasne dominuje mesiac - symbol snívania. Vidíme smrteľnú posteľ Bobičkovej matky, tá sa razom premení na dvere, na ktoré márne klope Laček Bobiček svojim príbuzným.
Pre scénu Slovenského národného divadla hru pripravila dramaturgička Darina Abrahámová. Ona ju objavila a dala preložiť Silvii Singer, Košičanke, ktorá pracuje v Židovskom múzeu v Prahe. Prekladala priamo z hebrejčiny. Ako povedala Darina Abrahámová na tlačovej konferencii pred premiérou, veľmi ju teší, že sa zámer s originálnym prekladom pre SND podaril. Táto hra by sa totiž mohla preložiť napríklad aj z angličtiny, ale priamy preklad z hebrejčiny je niečo iné. Vznikol naozaj živý text, ktorý hercom pasuje do úst a divák mu dobre rozumie, čo ešte umocňuje humor hry. Na javisku to iskrí.
Humor, symbolika a univerzálne posolstvo
Nie je to však nič tragické. Naopak, počas celého predstavenia sa bude divák smiať, či už na výkonoch hercov, alebo na samotnom texte hry. Niekto poznamenal, že v tejto hre sa snúbi Kafka so Chagallom. Je to aj kafkovské, aj sa tam lieta, ale je to aj slovenské. Mnohé zo židovskej kultúry a naturelu je aj v našej kultúre a mentalite. Skrátka, je to všeľudská hra o tom, ako si žijeme. A umierame.
Komédia - no taká, ktorá rozplače od žiaľu. Sú dva druhy humoru. Taký, ktorý nám pomáha zabudnúť. A potom taký, ktorý nám pomáha spomenúť si. Ten Levinov patrí do druhej kategórie. Je to komédia pre (a o) všetkých - a hlboké dielo s nadčasovým posolstvom pre náročnejších divákov. Žiadnej z postáv však toho nemožno veľa vyčítať, pretože tak svadba, ako aj pohreb sú symbolmi ich životného úsilia, vrcholom ich diela na Zemi. V živote nosíme rôzne masky - boli by sme milovaní, ak by sme nabrali odvahu dať si ich dole?