História a Pohľadnice Veľkého Krtíša

Staré pohľadnice môžu byť zaujímavé pre nadšencov histórie, pretože predstavujú cenné svedectvá minulosti. Často sa stáva, že tieto spomienky končia v odpade, no napriek tomu si zachovávajú svoju historickú a zberateľskú hodnotu. Objavili ich pracovníčky pri triedení odpadu a zberatelia potvrdzujú, že aj na prvý pohľad obyčajné kúsky môžu mať svoju cenu, pričom rozhoduje najmä ich stav a história. Zaujímavosťou je, že pohľadnice bez známky či popisu sú síce pekné a zachovalé, ale tie, ktoré prešli poštou a obsahujú písaný odkaz, sú obzvlášť hodnotné. Nájdené pohľadnice zaujali aj historikov, ktorí ich často datujú do konkrétnych období, ako sú napríklad 70. roky 20. storočia, a oceňujú ich pre vzácne historické záznamy, napríklad zobrazenia budov pred rekonštrukciou.

Geografická Poloha a Pôvod Názvu Veľkého Krtíša

Veľký Krtíš sa nachádza na hranici Hontu a Novohradu, v údolí riečky Krtíš, na rozhraní Krupinskej planiny a Ipeľskej kotliny (podcelku Juhoslovenskej kotliny). Krížia sa tu dôležité cestné komunikácie I/75 (Dudince - Lučenec) s II/527 (Senohrad - Slovenské Ďarmoty).

Samotný názov Krtíš sa prvýkrát uvádza v listine vydanej kráľovskou kanceláriou dňa 9. septembra 1245. Z tejto listiny sa dozvedáme, že istý Martin Bán ešte pred tatárskym vpádom daroval rozsiahle majetky na juhu Slovenska šahanskému kláštoru, ktoré kráľ Belo IV. roku 1245 kláštoru opäť potvrdil. Najstaršie hodnoverné zachované písomné správy o Veľkom Krtíši sú už z druhej tretiny 13. storočia, čo nie je neskoro, keďže v našich a okolitých krajinách sa začali pravidelnejšie a vo väčšom počte vydávať listiny až od 13. storočia.

Historický Vývoj Mesta a Migračné Procesy

Počiatky Osídlenia a Stredoveké Cesty

Počas písomne doloženého obdobia vývoja prežil Veľký Krtíš niekoľkokrát roky rozkvetu, ale aj roky nepriazne a úpadku. Tatárske plienenie v polovici 13. storočia viedlo k tomu, že po roku 1245 sa pôvodne služobnícka osada kráľovského hradu a stoličného sídla Novohrad začala zapĺňať a písať vlastnú históriu. Obec sa nachádzala na trase v stredoveku významnej dopravnej a obchodnej tepny, známej ako „Veľká cesta“.

Obdobie Osmanskej Nadvlády a Migrácie

V 16. - 17. storočí bolo územie vystavené násiliu osmanských hord a uhorských stavovských povstaní. V rokoch 1554 - 1593 bola obec Veľký Krtíš poplatná Turkom a začlenená do novohradského sandžaku. V polovici 17. storočia bola zničená a vyľudnená až do roku 1680. Novohradská stolica bola na konci 17. storočia a v prvej tretine 18. storočia nielen hlavnou cestou pre tisícky slovenských poddaných do južnejších stolíc, ale stala sa aj územím, kde sa v jej osadách a obciach usadzovali mnohí, ktorí putovali z miesta na miesto s cieľom nájsť si trvalé bydlisko s vyhovujúcimi životnými podmienkami.

Viacerí z množstva putujúcich, ako aj z radov pôvodných obyvateľov stolice, v prvej a druhej vlne sťahovania (1680-1840) však odchádzali od tunajších zemepánov a hľadali šťastie najskôr v južnejšej časti stolice a potom postupne cez Peštiansku stolicu, ktorú tiež hojne osídlili, odchádzajúc na Turkami spustošené zeme v dolnozemských stoliciach. Zistilo sa, že cez územie Novohradu v tom čase prešlo po svojej dlhej púti na Dolnú zem najviac slovenských osadníkov. Ostali len toľkí, ktorých stačila uživiť Osmanmi opustená zem, ktorá však bola v rukách zemepánov, a jej majiteľmi v tejto časti Uhorska boli najmä Pronayovci, Podmanickí, Záborskí, Balašovci. Pred nimi bolo toto územie jeden a pol storočia pod nadvládou a v tieni polmesiaca.

O odchode poddaných slovenských rodín zo severu na juh presvedčivo vypovedajú zachované stoličné súpisy z rokov 1720 a 1723. Zo štyroch vtedajších okresov Novohradskej stolice ušlo vtedy 1431 poddanských rodín, čo zodpovedá počtu viac ako 6000 osôb. Podľa súčasného územnosprávneho členenia najviac Slovákov v uvedenom období odišlo z terajšieho okresu Veľký Krtíš, keď napríklad iba zo samotného Veľkého Lomu to bolo až 63 rodín (čo bola polovica obyvateľov), Horných Strhár 38, Šule 27, Pravice 26. Nie všetci však odchádzali za hranice stolice, mnohí sa usadili v jej južnejších častiach - na ľavej, teraz maďarskej strane Ipľa, kde v prvej polovici 18. storočia vzniklo súvislé slovenské osídlenie. Novohradská stolica sa stala v tom čase príchodom nových osadníkov najviac osídlená, ale súčasne sa stala aj kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem, a to už aj z obcí, ktoré teraz ležia na území Maďarska.

Doložené stopy po nich nachádzame nielen v Békešskej, Čongrádskej a Čanádskej stolici, ale aj v Báčke, Srieme a Banáte. Pokiaľ sa týka odchodu, či úteku slovenských obyvateľov zo severných častí Novohradskej stolice do južnej, prekvapuje to, že presúvajúci sa nevoľníci neprišli do oveľa lepších prírodných podmienok, ako ich mali doma. Južná časť stolice bola a je zalesnená na východe pohorím Čerhát a na západe pohorím Beržeň s množstvom roztrúsených vrchov, rovnako ako severná slovenská časť, ktorú pokrýva Krupinská planina, Javorie a Ostrôžky. Obrábateľnej pôdy bolo rovnako málo na ľavej i pravej strane Ipľa. Na obidvoch stranách museli noví obyvatelia obcí lesnú pôdu, ktorú dostali na obrábanie, najprv vyklčovať a potom zúrodniť; veľká časť z nej musela ostať na pasienky, ktoré tu boli dôležité pre chov hovädzieho dobytka a oviec.

Ich odchody sa dajú vysvetliť tým, že v severných častiach bola veľká preľudnenosť a malá výmera chotárov, ktorá neumožňovala prežiť tam takému počtu obyvateľov. Zo skúmania príčin odchodu, či úteku od zemepánov vyplýva, že spravidla boli nútení svoje rodiny a dediny opúšťať tí najmladší a hľadať si také miesta, kde dostali od nových zemepánov primerané podmienky na osadenie a tým aj živobytie. Z ďalších príčin to bol v tom čase aj náboženský útlak, o čom svedčia niektoré zmluvy z hromadného osadzovania, kde prisťahovalcom noví majitelia zaručovali náboženskú slobodu. V druhej polovici 18. storočia sa až v 37 obciach Novohradskej stolice, ležiacich teraz na maďarskom území, významne ozývala slovenčina.

Slováci zo severných stolíc Uhorska, ale zo začiatku aj zo severu stolice sa začali usádzať v lesnatých častiach Čerhátu na viacerých miestach. V týchto malých dedinách aj na ulici dodnes počuť slovenskú vravu, ale už len z úst starších obyvateľov. Podobne ako v severnej časti, aj tu ležia obce v úzkych dolinách obklopenými vrchmi, kopcovitým reliéfom s ťažko obrábateľným terénom, vhodným najmä na pasienkarstvo. Na severovýchode terajšej Novohradskej župy, v blízkosti Šalgótarjánu, takýmito obcami sú Šámšonház (Sámsonháza) a Lucina (Lucfalva). Ležia nielen blízko seba, ale majú aj veľa spoločného už od začiatku svojej existencie. Spája ich reč, viera, zvyky, príbuzenstvo, školstvo, poloha. V obidvoch nachádzame aj rovnaké priezviská.

Intravilán Šámšonházu sa ťahá v dlhej úzkej doline a väčšia časť poľnohospodárskej pôdy leží na svahoch. Pre jeho úzkosť boli tunajší roľníci v minulosti nútení hospodárske stavby - maštale a stodoly - stavať za obcou. Prvé obytné stavby slovenských osadníkov boli z dreva a hliny, až neskôr, najmä po častých požiaroch, ich stavali z pevného materiálu, predovšetkým z kameňa. Kým zo začiatku boli pokrývané slamenými šúpmi, neskôr už škridlou privážanou z Poltára.

Prví slovenskí osadníci sa tu usadili koncom 17. storočia a podľa súpisu z roku 1720 vieme, že to bola kuriálna obec a podľa uvedených mien, čo sem niekoľko rokov predtým utiekli, boli Slováci z Ábelovej: Ján a Michal Kúkeľ, Ján Markovič, Andrej Balčer, Ján Pálik, z Ľuboreče Tomáš Slota, z Madačky Mikuláš Tisovský, z Tuhára Matej Dudáš a zo Suchého Brezova Matej Magát. Väčšina z prvých osadníkov sa tu dlho nezdržala a putovala ďalej. Hneď po nich prišli ich ďalší susedia zo severu: z Ábelovej s priezviskami Ábelovský a opäť Kúkeľ, z Opavy Petro, z Očovej Macák, z Nedelišťa Nedelický a Čeman. V ďalších súpisoch vykonaných po usadení nachádzame tu ďalšie priezviská: Baran, Boroš, Daniel, Juhás, Karlík, Kováč, Maďar, Majoroš, Molnár, ktoré vznikali najmä podľa vykonávaného povolania.

V rámci slobodného sťahovania prišli sem aj známejšie zemianske rodiny zo Spiša a od Banskej Bystrice. Takýmito rodinami zo Spiša boli Hrabušický, Hrabuša, Spišiak a zo Zvolenskej stolice Škultétyovci, pochádzajúci z Dolnej Lehoty. Rodina jedného z nich prišla neskôr do Veľkého Krtíša, kde sa na miestnej fare narodil významný slovenský spisovateľ a národný buditeľ August Horislav Škultéty. Migrácia prvých osadníkov vzhľadom na nedostatok životného priestoru pokračovala, a tak napríklad v rokoch 1780 - 1802 sa zo Šámšonházu do novozaloženého Kysáča v Báčke vysťahovalo 24 osadníkov.

Po klčovaní šámšonházskeho chotára sa osadníci, čo tam natrvalo zostali, vzmáhali aj hmotne a neskôr k sebe prijímali pomocníkov - sluhov, ktorí obyčajne pochádzali z Oravy a Liptova. Okrem roľníkov žili tam aj želiari. K tejto skupine obyvateľov od polovice 18. storočia patrili najmä rodiny s priezviskami Benedik, Blaho, Bukran, Danko, Marciga, Matúš, Považan, Pribišan, Sýkora, Vnučko, Závodský. Zaujímavé je, že vo viacerých obciach južného Novohradu nachádzame rovnaké priezvisko Bača a Pribišan, ktoré nachádzame nielen v susednej Lucine, ale aj napríklad v Mohore, kde priezviská na pamätníkoch padlých v prvej a druhej svetovej vojne sú až na malé výnimky slovenské: Bača, Babjak, Badal, Borda, Borko, Brna, Dinka, Doman, Fajčík, Gazdík, Glózik, Greguš, Horňák, Hudeček, Krajči, Klebnický, Kušík, Labát, Ledecký, Maršalko, Miľan, Mikuš, Michel, Nikovič, Poláček, Príbeli, Rostáš, Tóth, Urban. Dokonca aj terajší starosta tejto obce má priezvisko Pribišan.

V Šámšonháze a Lucine od svojho začiatku, až na nepatrný počet katolíckych Maďarov, žili výlučne slovenskí evanjelici, ktorí už veľmi skoro po svojom príchode mali založenú evanjelickú cirkev a prvý drevený kostol so slamenou strechou, ktorý im v roku 1808 zhorel, rovnako ako aj niekoľko domov. Vtedy zhoreli s kostolom aj cirkevné dokumenty, vrátane matriky. Po skončení štúdia a vychovávateľskej praxi prišiel sem v roku 1809 za farára ábelovský rodák Ján Haan (1779 - 1855 B. Čaba), ktorý na základe výpovedí svojich cirkevníkov znovu napísal údaje a mená prvých osadníkov. V poslednom roku pôsobenia v Šámšonháze sa narodil jeho syn Ľudovít Jaroslav August Haan (1818 - 1891 B. Čaba), farár a historik v Békešskej Čabe. Tu má rodový pôvod aj literát a riaditeľ prvého slovenského gymnázia v Revúcej August Horislav Škultéty (1819 V. Krtíš - 1892 Kraskovo), ktorého starý otec Ondrej, narodený v Šámšonháze, bol notárom a učiteľom v Lucine, kde sa narodil otec A. H. Škultétyho - Michal Škultéty - Lehotský (1771 Lucina - 1829 V. Krtíš) v rokoch 1817-1829 farár vo Veľkom Krtíši.

V rámci evanjelickej cirkvi v Šámšonháze pôsobili viacerí významní predstavitelia. V roku 1741 prišiel sem z novohradského Polichna za farára jeden z predkov spisovateľa K. Mikszátha - Matej Mixadt, od roku 1818 tu po Jánovi Haanovi pôsobil farár a senior Ján Geduly. Počas pôsobenia farára a seniora Ján Vladára tu bol v roku 1870 postavený nový kostol a jeho kaplánom bol v roku 1874 básnik a prozaik Koloman Banšell (1850 Točnica-1887 Lučenec). Významnú úlohu tu zohrali v minulosti aj slovenskí učitelia, medzi nimi Ján Valentínia Ján Plachý. Aj keď medzi obyvateľmi obce prevládali roľníci a želiari, postupne pribúdali aj remeselníci - kušnieri, tokári, murári, krajčíri. Pastieri tam boli už od začiatku osady, lebo chov hovädzieho dobytka bol tam veľmi rozšírený a v živote slovenských osadníkov zohrával dôležitú úlohu. Pochádzali tradične z Oravy a Liptova. V obci sa doteraz zachovali slovenské chotárne názvy, napríklad Bučina, Brezina, Hrabina, Háj, Rubáň, Chrastina, Vinice, Konopisko, Kostolisko, Močidlá, Trávnik, Kňazove zeme, Petrova dolina, Dolanova koliba.

Po presťahovaní obyvateľov za prácou do miest sa ich počet stále zmenšoval, a to už iba na terajších sotva 300, zväčša starších obyvateľov. V rámci výmeny obyvateľstva sa presídlilo z obce v rokoch 1946-47 niekoľko rodín na Slovensko a usadili sa v Rimavských Janovciach. Dodnes zachovanými priezviskami tunajších Slovákov sú: Bača, Bálint, Brindzár, Bukran, Belohorec, Demen, Gudeľa, Hrabuš, Fabian, Juhás, Kazinci, Kotas Kúkeľ, Majerčík, Matúš, Pálik, Otrok, Petro, Sľúka, Spišiak, Sýkora, Škultéty, Trecka. Počas pomaďarčovania mien si niektoré rodiny zmenili slovenské priezviská na maďarské, napríklad Krajči na Szabó, Detvan na Dombi, Turčan na Turóczi, Vnučko na Vámosi, Pálik na Pető. V roku 1890 vykázala štatistika, že v obci žije 89,2 % Slovákov a v roku 1930 zo 729 obyvateľov bolo 632 Slovákov, čiže 86,7 %.

Rozvoj Baníctva a Povojnová Éra

Priaznivejší vývoj osídlenia Veľkého Krtíša možno zaznamenať po zrušení poddanstva v 19. storočí. V rokoch 1854 - 1864 sa začína rozvoj miestneho baníctva, otvorením prvých hnedouhoľných baní v chotároch obcí Malý a Veľký Krtíš miestnymi zemepánmi Andrejom Meššom, Viliamom Sebastianim a spol. Celková nová etapa vývoja Veľkého Krtíša a zároveň aj jeho širšieho okolia začala po roku 1945, kedy sa obnovila ťažba hnedého uhlia, najskôr v Malých Stracinách, od roku 1948 v Pôtri a od roku 1962 v závode Dolina pri Veľkom Krtíši. V roku 1950 vo Veľkom Krtíši začali stavať banícke mestečko, tzv. sídlisko.

Rok 1960 priniesol útlm ťažby v uhoľných baniach a stagnáciu po zrušení okresu Modrý Kameň a pripojení jeho územia k väčším územným celkom, čo viedlo k úpadku hospodárskeho i kultúrneho života. V roku 1968 sa rozhodlo o obnovení okresu, ktorého sídlom bol určený Veľký Krtíš, spĺňajúci predpoklady ďalšieho rozvoja osídlenia. Rozvíjali sa ďalšie priemyselné odvetvia. Ide o bývalý poľnohospodársky veľkostatok v katastri mesta Veľký Krtíš založený v 18. storočí, ktorý sa pôvodne nazýval Gyulaház. V roku 1913 tu žilo 49 obyvateľov. Výraznejší nárast počtu obyvateľov nastal až v polovici 20. storočia v dôsledku presídľovania obyvateľov z Oravy. Dňa 19. marca 1942 sa sem prisťahovalo sedem rodín, spolu 29 dospelých a 48 detí, prevažne z obce Ústie nad Oravou, ktorá mala byť zatopená pri výstavbe Oravskej priehrady. Osada sa následne začala označovať aj ako Oravský dvor. Osídlenci sa náhle dostali medzi najväčších vlastníkov pôdy v obci. V roku 1945 bol jeden z nich, Štefan Gašperák, menovaný za člena MNV. Rast katolíckej komunity viedol k výstavbe rímskokatolíckeho kostola Narodenia Panny Márie, ktorý bol slávnostne vysvätený v roku 1948.

Železničná Trať a Doprava

V minulosti bola Poiplím za Rakúsko-Uhorska vybudovaná železničná trať, ktorá fungovala aj po rozpade monarchií. Po II. svetovej vojne boli Poiplím znovu obnovené pôvodné hranice medzi Slovenskom a Maďarskom, čím sa železničná trať v istých miestach ocitla v hraničnom pásme, či dokonca na maďarskom území. Napriek tomu bola ako tzv. peážna trať na Slovensku opäť sprevádzkovaná. Na pôvodnej trati bola najskôr z maďarského územia vybudovaná odbočka na Slovensko medzi dedinkami Nógrádszakál a Bušince spoločnými investíciami Maďarských a Československých železníc. Následne bol vybudovaný slovenský úsek do Malých Stracín a neskoršie do Veľkého Krtíša. Potiahnutie do Veľkého Krtíša si žiadali baníci, aby mali plynulý odvoz svojho vyťaženého uhlia predovšetkým z bane Dolina. Úpadkom baníctva v tejto čiernouhoľnej panve bola trať z Bušiniec na slovenskom území cez Malé Straciny do Veľkého Krtíša zrušená v roku 1992, aj keď koľaje tam zrejme sú stále.

Obdobie útlmu pokračovalo a nákladné vlaky prestali premávať úplne a osobné vlaky cez územie Maďarska prestali premávať tiež, pričom končili tesne pred hranicami v Kalonde. Nákladnej doprave v časoch jej najväčšej slávy dominovala oranžová naftová lokomotíva „Pomaranč“. Koľaje idú za Kalondou k štátnej hranici a potom sa ocitajú na území Maďarska. Idú povodím rieky Ipeľ, aby sa pred Bušincami dostali znovu na územie Slovenska. Trať do Bušiniec je vlastne odbočkou na Slovensko, pričom koľaje pokračujú ďalej územím Maďarska a bývalým pohraničným pásmom. V tomto úseku má trať dokonca dve odbočky do vnútrozemia našich susedov. Koľajnice ale v Maďarsku nekončia, ale u nás na Slovensku sa objavia znovu pri Šahách a pokračujú na našom území až k Čate.

Významné Osobnosti a Pamiatky Veľkého Krtíša

August Horislav Škultéty

Vo Veľkom Krtíši sa narodil významný slovenský spisovateľ a národný buditeľ August Horislav Škultéty (1819 V. Krtíš - 1892 Kraskovo). Jeho starý otec Ondrej, narodený v Šámšonháze, bol notárom a učiteľom v Lucine, kde sa narodil otec A. H. Škultétyho - Michal Škultéty - Lehotský (1771 Lucina - 1829 V. Krtíš), ktorý pôsobil v rokoch 1817-1829 ako farár vo Veľkom Krtíši.

Evanjelický Kostol

Evanjelický kostol, pôvodne baroková halová stavba s predstavanou vežou z roku 1770, je významnou pamiatkou. Prvá sakrálna stavba vo Veľkom Krtíši je doložená už v roku 1435, dnešný kostol stojí na jej mieste. Súčasný kostol prešiel prestavbou v roku 1841, keď bola pristavaná veža a kostol celkovo získal dnešnú klasicistickú podobu. Interiér kostola je zaklenutý pruskou klenbou. Nachádza sa tu rokokovo-klasicistický oltár, stĺpová architektúra s obrazom Ukrižovaný z roku 1773, dar Daniela Tihányho. Ďalšie obrazy sú z dielne L. Kubányiho, napríklad Sen Jakubov, Povýšenie medeného hada na púšti a Obetovanie Izáka. Kazateľnica so sochami evanjelistov pochádza z rovnakého obdobia, podobne aj rokoková krstiteľnica. Fasády kostola sú hladké s oknami so segmentovými záklenkami a šambránami.

Kúria Ambrózyovcov (Kaštieľ Sebastiani)

Ide o jednopodlažnú trojtraktovú budovu na pôdoryse obdĺžnika s renesančným jadrom, ktorá bola pôvodne neskororenesančný objekt z konca 17. storočia a patril rodu Ambrózyovcov. Rozšírená bola začiatkom 19. storočia a následne klasicisticky upravená. Od roku 1850 bol vlastníkom kaštieľa rod Sebastiani. V roku 1955 kaštieľ prestavali. V nedávnej minulosti ešte klasicistická fasáda má na čelnej záhradnej strane predstavaný portikus s iónskymi stĺpmi. Strecha je manzardová. Stav kaštieľa je dobrý a stojí v západnej časti mesta. Od roku 1850 bol vlastníkom kúrie rod Sebastiani. V roku 1955 bola upravovaná.

Dom Kultúry a Knižnica

Dom kultúry je dvojpodlažná modernistická stavba na pôdoryse štvorca z rokov 1964 - 1974. Autorom projektu z rokov 1956 - 1964 je významný český architekt Karel Prager. Pomerne citlivou úpravou prešiel v roku 2020. Tvoria ho na sebe uložené dve horizontálne hmoty so zdôraznením rastra stavebnej konštrukcie s travertínovým obkladom. Hontiansko-novohradská knižnica A.H. Škultétyho je verejná knižnica s regionálnou pôsobnosťou. V meste Veľký Krtíš sa nenachádza žiadne divadlo, ale divadelné predstavenia sa hrajú v Kultúrnom dome na Námestí A. H. Škultétyho.

Školstvo

Vo Veľkom Krtíši sa nachádzajú viaceré vzdelávacie inštitúcie:

• Materské školy na ulici P. O. Hviezdoslava a iných lokalitách.
• Základné školy na ulici J. A. Komenského a Námestí A. H. Škultétyho.
• Gymnázium A. H. Škultétyho - ponúka 4-ročné aj 8-ročné štúdium, tento názov a štruktúru má od 90-tych rokov.
• Stredná odborná škola - vznikla spojením Stredného odborného učilišťa (strojníctvo, elektronika) a Strednej priemyselnej školy (strojníctvo, elektrotechnika a technicko-informatické služby v elektrotechnike - TIS).

Súčasnosť a Hodnota Pohľadníc

Kedysi boli pohľadnice neodmysliteľnou súčasťou sviatkov a poštové schránky praskali vo švíkoch. Dnes sa pohľadnice stávajú skôr vzácnosťou. Tradícia posielania sviatočných pozdravov má bohatú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. V časoch, keď bolo písané slovo vzácne, si mnísi počas dlhých zimných večerov vymieňali ručne vyrábané rytiny s kresťanskými motívmi. Postupne sa táto novinka rozšírila po Európe a koncom 19. storočia dorazila aj na naše územie. Najprv len v nemčine či maďarčine, neskôr v češtine a napokon v slovenčine. Vývoj pohľadníc výrazne ovplyvnili aj dejiny. V období socializmu boli motívy s Ježiškom či anjelmi vytláčané z predaja a nahradili ich nenáboženské obrázky zimných krajín, sviečok či vianočných stromčekov. Dnes sa staré ilustrácie vracajú v podobe nostalgických reedícií či umeleckých sérií. V praxi si však pohľadnice často posielame už len digitálne - prostredníctvom internetu a sociálnych sietí.

Digitálna doba a nástup rýchlej online komunikácie spôsobili výrazný pokles počtu odoslaných pohľadníc. Kým v roku 2000 putovalo počas sviatkov poštou približne 6,5 milióna pozdravov, v roku 2018 už len asi o päť miliónov menej. Napriek tomu dopyt úplne nezanikol. Papierový pozdrav sa dnes stal skôr imidžovou a osobitou výnimkou, ktorá poteší o to viac. Ako uviedla hovorkyňa Slovenskej pošty Eva Peterová pre Topky.sk, najväčší záujem je už tradične pred Vianocami, keď si ľudia spájajú sviatky s osobným odkazom napísaným na papieri. Hoci dopyt po papierových pohľadniciach z roka na rok klesá - z viac než 533-tisíc kusov v roku 2019 na približne 345-tisíc v roku 2024 - len cez Moju pohľadnicu bolo tento rok odoslaných takmer 30-tisíc pozdravov. Aj keď dnes stačí napísať rýchlu správu do mobilu, pohľadnica má stále niečo, čo sa nedá digitálne nahradiť. Je to úsmev pri schránke, chvíľa, keď sa človek zastaví… a dôkaz, že si niekto naozaj dal tú námahu napísať pár viet práve pre nás. Možno ich posielame menej než kedysi, no o to viac dokážu zahriať pri srdci.

tags: #pohladnica #velky #krtis