História a význam pohľadníc a fenoménu slnečného kúpeľa

História a terminológia pohľadníc

Hoci niektoré pramene o vzniku pohľadníc začínajú odkazmi na zasielanie správ už v starom Egypte, Perzii či Grécku, s pohľadnicami, tak ako ich dnes vnímame, to nemá nič spoločné. Ani často uvádzané „predchodkyne či predchodcovia pohľadníc“ nemajú mnoho spoločného s ich modernou formou, avšak sú všeobecne prijímané ako kroky k ich etablovaniu ako otvorenej poštovej zásielky na zasielanie textových správ a nositeľov obrazovej informácie. Tento vývoj predstavuje už určitú definíciu.

Vznik a počiatočný vývoj pohľadníc

Najrozšírenejší názor z literárnych prameňov (1, 2 a 3) predpokladá, že pohľadnica vznikla v Nemecku. Prvenstvo sa najčastejšie priznáva Augustovi Schwarzovi z Oldenburgu, ktorý vydal sériu 25 kusov pohľadníc rôznych miest v roku 1870.

K tomu, aby sa pohľadnice mohli vyvinúť a celosvetovo rýchlo rozšíriť, prispeli tri dôležité faktory alebo vývojové línie:

• Rozvoj reprodukčnej a fotografickej techniky a technológie.
• Zlacnenie poštovného pre otvorené listové zásielky.
• Celkové uvoľnenie spoločenského života vďaka rozvoju výroby a dopravy.

Početná vrstva ekonomicky sebestačných ľudí, ktorí mali viac času na osobné záľuby a cestovanie, bola predpokladom rozšírenia nového druhu korešpondencie. Na lepšie vnímanie jednotlivých etáp vývoja pohľadníc je potrebné osvojiť si viaceré termíny a súvislosti.

Za prvé pohľadnice sa všeobecne považujú pohľadnice A. Schwartza z Oldenburgu, hoci jednotlivé štáty identifikujú svoje prvé pohľadnice odlišne. Predbežné pohľadnice mali ručne maľované alebo vytlačené obrázkové dekorácie, vyrábané jednotlivo alebo v malom náklade, na poštové lístky s natlačenou známkou rozmerov 120 x 84 mm, na žltom kartóne, ktoré pošta vydávala po roku 1869. Z územia Slovenska sa za najstaršiu predbežnú pohľadnicu uvádza prítlač tatranského motívu na poštový lístok, podaný na prepravu na Štrbskom Plese 18. augusta 1888.

Klasické pohľadnice boli vydávané po roku 1876, hlavne však po roku 1880 až do začiatku prvej svetovej vojny (1914). Najväčší podiel tvorili pohľadnice s tzv. dlhou adresou, teda do roku 1905. Jednotlivé štáty, najmä novovzniknuté a mimoeurópske, vymedzujú obdobie klasických pohľadníc odlišne. Medzi klasické pohľadnice Uhorska sa radí séria litografických miléniových pohľadníc z roku 1896 s natlačenou známkou, medzi ktorými sú dva motívy zo Slovenska.

Filokartia a definícia pohľadnice

Filokartia je zberateľský odbor, ktorého predmetom záujmu je zbieranie pohľadníc, ich štúdium, využitie, adjustácia a prezentácia. Jej súčasťou je tiež história vývoja pohľadníc, umelecká tvorba a polygrafická výroba, vrátane osobností a firiem zabezpečujúcich ich produkciu.

Pohľadnicou v zásade rozumieme kartónový papier obdĺžnikového tvaru, ktorý má na jednej strane obrazový motív a na druhej strane predznačené miesto na napísanie adresy prijímateľa, nalepenie poštovej známky a jej znehodnotenie pečiatkou. Po roku 1905 sa pridal aj priestor na napísanie krátkej správy. Známka slúži na úhradu poštovného za doručenie pohľadnice.

Rozmery a materiály pohľadníc

Rozmer pohľadnice sa postupne ustálil na klasický formát 130 x 90 mm, s toleranciou ±2 až 3 mm obidvoch rozmerov. Po druhej svetovej vojne bol prijatý tzv. svetový formát 145 x 105 mm. V Československu platila najskôr ON a potom ČSN 88 4674, ktorú pod rovnakým číslom prevzala aj STN, avšak už nie je normou záväznou. V súčasnosti sú vydávané pohľadnice viacerých rozmerov a tvarov.

Na tlač pohľadníc sa v zásade používa bezdrevitý kartónový papier hrúbky 310 až 400 mikrónov, čo zodpovedá hmotnosti 260 až 300 g/m², ktorého povrch môže byť matný a hladený. V súčasnosti používaný papier na tlač pohľadníc má obchodné označenie Trucato. Skoršie ručne maľované pohľadnice sa objavovali napríklad na uhorskom poštovom lístku rozmerov 138 x 84 mm.

Typy pohľadníc podľa adresovej strany

Pohľadnice s dlhou adresou sú tie, na ktorých je celá adresová strana určená na nalepenie poštovej známky, na poštovú pečiatku a na napísanie adresy prijímateľa. Krátka správa adresátovi mala v tomto prípade vynechaný priestor na obrazovej strane pohľadnice. Príkladom môže byť pohľadnica s dlhou adresou, ktorá zobrazuje kráľovské sídlo v Budapešti, vydaná Stephanom Tietzem v Ústí nad Labem.

Pohľadnice s krátkou adresou sú tie, na ktorých je adresová strana pohľadnice rozdelená zvislou čiarou na dve polovice. Pravá polovica je určená na poštovú známku, pečiatku a adresu. Ľavá polovica je vyhradená na napísanie krátkej správy adresátovi. Celá druhá strana je určená na obrazový motív a nazývame ju obrazovou. Poštová správa takéto rozhodnutie prijala koncom roka 1904 a v praxi sa zaviedlo od roku 1905. Príkladom je pohľadnica s krátkou adresou odoslaná v roku 1914 z Poltáru do Budapešti.

Adresná strana pohľadnice je tá, na ktorú sa píše adresa a je spoločná pre poštovú známku a pečiatku bez ohľadu na to, či ide o pohľadnicu s dlhou alebo krátkou adresou. Druhou stranou je obrazová strana. Pretože krátke správy sa do roku 1904 písali na obrazovú stranu a po roku 1905 na adresnú stranu, a aby neprišlo k omylu, vyhýbame sa označeniu predná a zadná strana, ale uprednostňujeme označenie adresná strana a obrazová strana.

Orientácia a hrany pohľadníc

Orientácia obrazovej strany je na šírku vtedy, ak sa na obraz pozeráme tak, že pohľadnica má dlhšiu stranu vo vodorovnom smere. Orientácia na výšku je vtedy, ak je vo vodorovnom smere kratšia strana pohľadnice. Hranou pohľadnice rozumieme jej okraj po obvode. Ten môže byť hladký, teda rovný, alebo tvarovaný, vykrajovaný. Existujú aj žánrové pohľadnice zahraničnej produkcie s vykrajovanou hranou, kde zlaté orámovanie sleduje vykrojenú hranu.

Význam obrazovej časti a tlačovej techniky

Ako už bolo uvedené, na najstarších pohľadniciach boli najskôr namaľované, neskôr aj vytlačené obrázky. Ako príklad môžu poslúžiť aj trochu novšie pohľadnice z konca 19. storočia, aby sme mali aspoň predstavu o tých najstarších. Napriek tomu, že vývoj a vzhľad pohľadnice bol už dostatočne opísaný, zostáva veľa dôležitých aspektov, ako napríklad triedenie pohľadníc podľa obrazovej časti, obsah a význam textov na pohľadnici a tlačová technika, ktorá je pre hodnotenie pohľadnice často rozhodujúca.

Fenomén slnečného kúpeľa a jeho spoločenský význam

Odmietanie opaľovania v minulosti a jeho premena

V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa opaľovanie stalo výrazným trendom. Kto bol vtedy biely, vynímal sa medzi opáleným okolím na akejkoľvek pláži ako malomocný. Rodičia často nabádali deti slovami: „Veď sa opaľuj, vyzeráš ako mlynárova dcéra/syn! Fuj, tvaroh!“ Stredoeurópania, ktorým gény nedelili kvalitnejší fototyp, sa na dosiahnutie vhodného hnedého odtieňa museli na slnku vyprážať omnoho dlhšie a bolestnejšie než šťastnejší, od prírody tmavší jedinci. Po niekoľkých spáleniach a ošúpaniach sa približne uprostred leta mohli pochváliť „zdravým stredomorským vzhľadom“, avšak o dlhodobých zdravotných dôsledkoch netušili. Tlak na opálenie neprichádzal len od rodičov, ale aj od rovesníkov. Biela pokožka sa rovnala spoločenskému znemožneniu, bola znakom slabosti a nedostatku sexepílu.

Neskôr, pod vplyvom odhalených zdravotných faktov, začali aj rodičia „oprážanej generácie“ spomínať na to, že opaľovanie v ich detstve nefigurovalo. Napríklad ženy na slovenskom vidieku, narodené začiatkom 20. storočia, mávali od slnka sfarbenú tvár, hrdlo a ruky, no iné časti tela, ako chrbát, mali svetlú a jemnú pokožku, nedotknutú UV žiarením či módnymi opaľovacími trendmi. Vtedy ľuďom bránil vystavovať svoje telo slnku buď zdravý rozum, ostych, alebo oboje súčasne. Napokon, len nadšení prívrženci novôt by sa v tej dobe dobrovoľne „producírovali“ medzi spoločnosťou polonahí.

Literárny odkaz: "Slnečný kúpeľ" Janka Jesenského

O takýchto „bláznoch“ mohol Janko Jesenský napísať svoju slávnu poviedku Slnečný kúpeľ, ktorá vyšla v roku 1913 v zbierke Malomestské rozprávky. V tomto príbehu sa miestna honorácia rozhodne pravidelne cvičiť na slnku v takmer obnaženom stave a nazýva to slnečnými kúpeľmi. Citát z diela popisuje scénu:

„Kúpali sa teda páni veselo. K slnečnému kúpeľu pripojili aj gymnastiku Müllerovho systému. Chodili po brehu, hádzali rukami raz pred seba, raz od seba, drgali a krútili nohami, na bruchá sa hádzali, na chrbty prevaľovali, a to všetko podľa komanda doktorovho, ktorého bolo poznať iba po hustých bakombardoch a nohavičkách červenej farby. Okrem toho doktor mal najhrubšie nohy a zarastené prsia. Notár mal modré nohavičky, ale poznať ho bolo aj po podlhovastej hlave s chumáčom mokrých vlasov v čele a po tenkých ako trieska nohách a ramenách. Zverolekár Papst pýšil sa nohavičkami s červenými a bielymi pásikmi, guľatou, plešivou hlavou. Ináče ich nebolo rozpoznať.“

Keď mužov pri „slnečnom kúpeli“ a „Müllerovej gymnastike“ prichytí istý menej osvietený sedliak, spôsobí v meste poplach, že „akísi blázni sa kúpu... Ušli z mesta. Pomysleli si, že sa okúpu a tam sú. Hrozia sa proti nebu a pliaskajú jeden druhého.“

Spoločenský symbolizmus opálenej pokožky

Opaľovanie skutočne prišlo do módy približne v období vzniku Malomestských rozprávok. Vo Veľkej Británii ho spopularizovala tamojšia honorácia. Sociológ Ivan Chorvát vo svojej eseji Karneval na pláži, ktorá vyšla v časopise Anthropos, píše:

„Odhaľovanie tela súvisí s dôležitou zmenou, ktorá významným spôsobom ovplyvnila dovolenkový turizmus po celý zvyšok 20. storočia. Tou zmenou bola vzrastajúca popularita opaľovania ako nového fenoménu, ktorý sa do dvadsiatych rokov 20. storočia medzi strednými a vyššími vrstvami európskych ani severoamerických spoločností prakticky nevyskytoval. Svetlá, neopálená pokožka bola symbolom vyššieho spoločenského postavenia, preto sa ľudia patriaci k týmto vrstvám snažili nevystavovať svoje telo priamemu slnku.“

Vyššie vrstvy však odrazu začali uznávať opálenú pokožku ako znak zdravia, ale aj bohatstva. Kto na to mal, trávil dovolenku na francúzskej Riviére či v atlantickom francúzskom letovisku Biarritz, kde sa spoločenský život sústreďoval okolo pláže. Ivan Chorvát vysvetľuje, že „keďže pracujúce vrstvy sú v industrializovanej spoločnosti dominantne reprezentované tou časťou robotníckej triedy, ktorá pracuje v továrenských halách a iných uzavretých priestoroch, neopálené telo so svetlou pokožkou už viac nie je spájané s vyšším statusom.“

Popularizácia opaľovania a módne trendy

Podľa Richarda Sharpleyho, ktorý na University of Lancashire prednáša o turizme, k popularite opaľovania v Anglicku prispelo aj mimoriadne teplé leto v roku 1928, keď sa začali vo väčšej miere vyrábať a predávať plavky, opaľovacie krémy a iné produkty spojené so slnením. Ľudia vyrážajúci na dovolenky sa postupne prestali sústreďovať len na to, čo uvidia, nakúpia a aké spomienky si prinesú. Najžiadanejším suvenírom, ktorý sa dal navyše výborne prezentovať po návrate domov, bola hnedá farba pleti.

„Túžba dosiahnuť opálenú pokožku sa čoskoro stala hlavným motívom dovolenkárov. Bola viditeľným znakom bohatstva a prestíže v urbánnych spoločenstvách nachádzajúcich sa v severnejších častiach vyspelej Európy,“ konštatuje Ivan Chorvát. Opálenie totiž odlišovalo tých, ktorí si mohli dovoliť letnú dovolenku v Stredomorí, od „plebsu“, ktorý na ňu nemal. Takto strácali príťažlivosť anglické a iné severoeurópske letoviská, odkiaľ sa sýta hnedá pokožka priviezť nedala.

Ideál opáleného tela a jeho pretrvávanie

Počas druhej svetovej vojny sa napríklad Tretia ríša ukázala občanom tým, že aj „menej privilegovaným“ zaplatila letovanie pri mori, čo je jasným dôkazom popularity morského kúpania a opaľovania - dalo sa to použiť ako „kocka cukru“ pre masy od štátu. Podľa Ivana Chorváta sa práve po druhej svetovej vojne ideál opáleného tela stáva vo všetkých spoločenských vrstvách znakom zdravia a fyzickej príťažlivosti. Táto situácia trvá s istými prestávkami dodnes.

Hoci opálenie už nie je hlavným letným imperatívom a na kúpaliskách či morských plážach sa aj stredoeurópska a severská bledosť dá nosiť so cťou, väčšina ľudí napriek varujúcim faktom dodnes pokladá opáleného človeka za zdravšieho a životaschopnejšieho než neopáleného. Navzdory „strašnému odkazu“, ktorý ľuďom na koži zanechalo „vyprážanie“ v osemdesiatych rokoch, sme dodnes podvedome presvedčení, že opálenie sa rovná zdraviu. Nie je to však celkom nelogické, pretože pokožka sfarbená prirodzeným pohybom na vzduchu, nie hodinami ležania na deke, skutočne vypovedá o zdravom životnom štýle svojho majiteľa, čiže aj o jeho sexepíle.

Vývoj plaviek: Od zahalenia k odhaleniu a späť

Spočiatku účelom plaviek rozhodne nebolo, aby ich nositeľ či nositeľka stelesňovali erotický ideál. Šlo skôr o to, ako čo najviac z tela zakryť, než ho odhaliť. V polovici 19. storočia sa napríklad ženy na anglických plážach kúpali vo flanelových úboroch, ktoré prenechali väčšinu tela predstavivosti, a aby sa náhodou neukázal ani inch pokožky navyše, využívali kúpacie kabínky podobné stanom na kolesách vo vode. V takejto kabíne sa mohli tešiť z vody v úplnom súkromí. V obrovských šatových „plavkách“ sa však plávať veľmi nedalo, čo sa od vtedajších dám ani neočakávalo.

Až začiatkom 20. storočia sa ženy začali venovať okrem cnostného brodenia sa a občasného ponorenia do plytkej vody aj plávaniu, čo si vyžiadalo radikálne zmeny plávacích úborov. Odvtedy látky ubúdalo a ubúdalo, kým v roku 1947 neprišli na svet bikiny, nazvané podľa atolu, kde bola odskúšaná atómová bomba. Za ich pradávne predchodkyne sa však dajú označiť vyobrazenia z antiky.

Zatknutie za plavky

Ešte v roku 1907 zatkli austrálsku plavkyňu Annette Kellermanovú za to, že sa na verejnosti objavila v priliehavých jednodielnych plavkách. Dnes by v nich vzbudila pozornosť len tým, ako veľa zakrývajú. Mužské plavky sa tiež vyvinuli od pomerne zahaľujúcich úborov až po Jesenským vtipne opísané „nohavičky“. Nasledovali priliehavé miniplavky sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď sa objavili dokonca aj pánske „tangá“, ktorých komická hodnota je neoceniteľná.

Móda sa však správa aj paradoxne a v posledných sezónach vidieť čiastočný prechod od odhaľovania k zahaľovaniu. U žien ho stelesňujú tankiny - dvojdielne plavky, ktorých horný diel je v podstate tielko. Vyhovujú mladým ženám, ktoré chcú zakryť napríklad len uvoľnenú pokožku na bruchu po tehotenstve, ale aj starším dámam, ktoré chcú vyzerať trendovo, a pritom neprežívať rozpaky z každého tukového záhybu.

Muži sa od odhaľujúcich sedemdesiatych a osemdesiatych rokov tiež posunuli späť k zahaľovaniu. V maličkých plavkách označovaných v angličtine speedo sa už na kúpaliskách ukazujú, paradoxne, iba starší páni. Mladší a tí, ktorí niečo vedia o plavkovej móde, volia radšej menej odhaľujúci boxerkový až bermudový strih plaviek, ktoré môžu pokojne siahať aj po kolená. Muži väčšinou potvrdzujú, že sa v takomto type plaviek cítia pohodlnejšie, slobodnejšie a pripadajú si menej vystavení (aj ženským) pohľadom. Mužské pohľady sa zase mnohokrát zdanlivo prekvapujúco nevyberú za majiteľkou najminiatúrnejších bikiniek, ale za tou, ktorá hoci aj tankiny či celé plavky nosí prirodzene a s gráciou.

Rovnosť v nahote a nudizmus

Presvedčení nudisti sú iného názoru. Pre nich je nahota symbolom absolútnej slobody a aj estetickej rovnosti - niet čo zakrývať, pretože telesne sme všetci nedokonalí.

tags: #pohladnica #slnecny #kupel