Černovská tragédia, známa tiež ako černovský masaker alebo udalosti v Černovej, predstavuje krvavý stret, ktorý sa odohral 27. októbra 1907 v obci Černová, dnes mestskej časti Ružomberka. Táto udalosť, pri ktorej uhorskí žandári strieľali do protestujúcich obyvateľov, si vyžiadala obete a zranených, a stala sa významným míľnikom v dejinách Slovenska a národnostného útlaku v Uhorsku.
Pozadie a príčiny konfliktu
Koreňom tragédie bola snaha obyvateľov Černovej o vysviacku ich novopostaveného kostola. Kostol, o vysvätenie ktorého išlo, si obyvatelia postavili za pomoci peňažných zbierok a vlastného úsilia. Robotníci z tovární, pltníci a drobní roľníci si so svojimi ženami stavali kostol na vŕšku pri dedine, aby nemuseli chodiť na omše do štyri kilometre vzdialeného Ružomberka. Na jeho vybudovanie prispel veľkou mierou z vlastných prostriedkov aj rímskokatolícky ružomberský kňaz, černovský rodák Andrej Hlinka (1864 - 1938), ktorý bol hlavným iniciátorom výstavby kostola vyhlásenej v roku 1905. Základný kameň stavby posvätili 20. apríla 1906 a už na jeseň 1907 čakala dokončená stavba na vysviacku.
Obyvatelia Černovej chceli, aby ich nový svätostánok vysvätil práve Hlinka, ktorý mal najväčšie zásluhy na inicializácii a realizácii výstavby. Toho však v tom období spišský biskup Alexander Párvy pre politické aktivity suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie. Hlinka sa angažoval vo voľbách v apríli 1906, verejne vystupoval proti maďarizácii a kritizoval porušovanie národnostných a kultúrnych práv Slovákov. Pre túto činnosť sa dostal do konfliktu so svojím nadriadeným biskupom Párvym, ktorý podporoval prebiehajúcu maďarizáciu. Párvyho vyhodnotil Hlinkovu neposlušnosť ako neúctu voči biskupovi a „miešanie sa do vedenia diecézy“, a preto ho suspendoval. Aj preto chceli černovskí veriaci s vysviackou počkať, kým sa situácia okolo Hlinku nevyrieši. Cirkevná vrchnosť však rozhodla, že kostol vysvätí dekan Martin Pazúrik z Liskovej 27. októbra 1907. V čase černovskej tragédie bol navyše Hlinka na prednáškovom turné na Morave, kde hovoril o slovenskej otázke v Uhorsku.
Priebeh udalostí 27. októbra 1907
Dedinčania sa proti rozhodnutiu cirkevnej vrchnosti vzbúrili. Úrad hlavného slúžneho v Spišskej Kapitule preto vyslal v sobotu 26. októbra do obce skupinu žandárov s príkazom „porobiť poriadky“. Obyvatelia Černovej začali prejavovať nevôľu v nedeľu 27. októbra. Do obce prišla ďalšia skupina žandárov. Ľudia sa snažili zabrániť príchodu kňazov, ktorí boli biskupom určení posvätiť kostol. Černovčania vytvorili pri vstupe do dediny bariéru ľudských tiel. Približne sto dedinčanov sa zhromaždilo na ceste mimo obce, kde chceli zastaviť a odhovoriť prichádzajúcich kňazov. Po príkaze sa táto skupina vrátila do dediny, kde sa v zúženom priestore pri vstupe do obce spojila s ďalšou skupinou. Celková veľkosť davu dosiahla pravdepodobne 300 - 400 ľudí.
Okolo desiatej hodiny prišli do dediny dva koče. V prvom kočiari sedel podslúžny Zoltán Pereszlényi, sprevádzaný hajdúchom Jozefom Vevericom a zverolekárom Jánom Buzym. Pri vstupe do dediny kone narazili na dav, spätili sa a zastali, pričom kočiš šľahal bičom do koní a okolostojacich dedinčanov. Žandári sa pomocou bajonetov snažili uvoľniť priestor okolo koča. Keď zástup ľudí obkolesil prichádzajúce koče a žiadal, aby z obce odišli, vypukol zmätok. Koče sa dostali do úplného obkľúčenia, ale Pereszlényi ďalej po maďarsky prikazoval kočišovi ísť dopredu. Vyplašené kone sa začali spínať, na čo ich niekoľko dedinčanov chytilo za uzdy a oje. Jedného z nich Veverica zrazil úderom do hlavy na zem, následne vyleteli ku kočom prvé kamene. Strážmajster Ladiczský vydal v maďarčine pokyn na streľbu („Lőni!“), ktorá sa opakovala. Takmer všetky výstrely smerovali na hruď, resp. hornú časť tela. Po zásahu žandári bajonetmi odháňali ľudí, ktorí sa snažili zasiahnutých odniesť.
PhDr. Anton Hrnko: Výkričník Černovskej tragédie stále vztýčený
Následky a súdny proces
Brutálny zásah uhorských žandárov vyústil do krviprelievania, ktoré si vyžiadalo 15 obetí. Deväť obetí zomrelo ihneď, štyri nasledujúci deň a dve v nemocnici po operácii v Budapešti. Okrem toho bolo 12 ľudí ťažko zranených a desiatky utrpeli ľahšie zranenia. Černovský spisovateľ Anton Lauček uvádza, že šestnástou obeťou bolo nenarodené dieťa, zastrelené v bruchu matky v siedmom mesiaci tehotenstva, a sedemnástou obeťou bola postrelená žena, ktorá na následky zranenia zomrela po nejakom čase.
Uhorské úrady obvinili z organizovania nepokojov vyše 55 ľudí. V súdnom procese v marci 1908 odsúdili 40 dedinčanov (22 mužov a 16 žien) na súhrnný trest 37 rokov väzenia (od 6 do 18 mesiacov pre každého), rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku. Procesu predchádzal výrok vojenského súdu, ktorý napriek rozporom vo výpovediach žandárov potvrdil oprávnenosť použitia zbrane. Obžaloba prezentovala udalosti ako vopred pripravenú a zinscenovanú vzburu. Protislovenská tlač publikovala výmysly o vyzbrojení Černovčanov vidlami a sekerami, ba dokonca o hromadnom nákupe pištolí pred tragédiou. Súd niesol znaky politicky motivovaného procesu a voči obžalovaným, ako aj k informovaniu verejnosti sa postupovalo značne tendenčne. Súd si ani nenechal predložiť výsledky pitvy obetí, ktorá vyvracala tvrdenia o oprávnenej sebaobrane. Oprávnenosť rozsudku sa neskôr prerokovávala na vyšších súdnych inštanciách v Bratislave, kde došlo v 13 prípadoch k zníženiu trestu o štvrtinu, a bez zmien v Budapešti.
Medzinárodná odozva a diskreditácia Uhorska
Tragédia v Černovej odhalila pravdu o propagovanej „príkladnej slobode v Uhorsku“ a upozornila vtedajšiu svetovú verejnosť na národnostný útlak v cisárskej ríši. Proti zásahu uhorských žandárov protestovali viaceré významné osobnosti v zahraničí, ako napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson, britský publicista a historik Robert William Seton-Watson, ruský spisovateľ a filozof Lev Nikolajevič Tolstoj, či švajčiarsky spisovateľ Viliam Ritter. Bjørnson kritizoval národnostný útlak Slovákov už pred tragédiou a po tragédii zverejnil informácie o pomeroch v Uhorsku v renomovaných francúzskych, nemeckých, talianskych, rakúskych a nórskych časopisoch.
Na slovenské Ľudové noviny bola dokonca pre ich proticirkevné výpady uvalená cirkevná kliatba. Tragédiu využili na tlačovú ofenzívu za slovenskú myšlienku aj americkí Slováci. Protesty českých poslancov a akcie solidarity pokračovali aj po uväznení Andreja Hlinku, ktorý nastúpil do väzenia v Segedíne 30. novembra 1907. Hlinku zastihla správa o tragédii na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave, kde napriek zdeseniu pokračoval v prednáškach, ktoré sa zmenili na triumfálnu cestu a patrili k vrcholným momentom jeho politickej kariéry. V Čechách a na Morave udalosti vyvolali vlnu rozhorčenia a solidarity. Tragédia prispela k tomu, že po príkaze pápeža Pia X. boli maďarské úrady nútené Andreja Hlinku rehabilitovať. Udalosť z Černovej prispela k diskreditácii Uhorska v očiach celej Európy a jej dôsledky sa ukázali aj pri negatívnom hodnotení štátu a jeho politiky na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 a pri príprave Trianonskej mierovej zmluvy.
Trvalý odkaz a pamätné miesta
Černovský kostol Panny Márie Ružencovej posvätil napokon Andrej Hlinka na sviatok Petra a Pavla 29. júna 1910. Dejinné udalosti v Černovej dodnes pripomína nielen samotný Rímskokatolícky kostol Panny Márie Ružencovej, ale aj súbor pamiatok, ktoré sú pripomienkou na krvavý masaker.
Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dala vybudovať Slovenská liga amerických Slovákov pri príležitosti 25. výročia tragických udalostí. Pomník bol odhalený v deň 25. výročia tejto udalosti za prítomnosti Andreja Hlinku, Milana Hodžu, zástupcov Slovenskej ligy amerických Slovákov a aj veriacich z Poľska. Sú na ňom mená 15 obetí. Autormi projektu boli Miroslav Motoška a Juraj Sládek. V zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok je registrovaný pod číslom ÚZPF 370/2.
Medzi ďalšie pamätné miesta patrí rodný dom Andreja Hlinku, v ktorom sa narodil. Nachádzajú sa v ňom predmety pripomínajúce tohto významného rodáka z Černovej. Ján Čarnogurský daroval pri príležitosti osláv 100. výročia narodenia A. Hlinku jeho posmrtnú masku, ktorú vyhotovil sochár Fraňo Štefunko. Na Kultúrnom dome, na ulici Andreja Hlinku 1, je taktiež umiestnená pamätná tabuľa pripomínajúca túto udalosť.
Udalosť sa na základe rozhodnutia poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z 20. októbra 1993 pripomína na Slovensku ako pamätný deň - Deň černovskej tragédie. Pri príležitosti 100. výročia tragédie v Černovej schválili poslanci Národnej rady SR 26. októbra 2007 uznesenie, v ktorom odsúdili všetky formy násilia štátnej moci voči svojim občanom. Slovenská pošta vydala 27. októbra 2007 pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie známku zobrazujúcu portrét britského novinára Roberta Setona-Watsona a ružu, symbol mesta Ružomberok.
tags: #pohladnica #obete #cernovskej #tragedie