„Dušičky“, presnejšie Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých, sú jedinečným sviatkom s hlbokými koreňmi v strednej Európe, ktoré majú v našom regióne hlboký duchovný význam. Aj keď si mnohé kultúry po celom svete uctievajú svojich zosnulých, spôsob, akým sa to robí v našom regióne, je skutočne výnimočný. Tento sviatok nie je len o spomienkach a pamiatke, ale aj o tom, ako sa spája história, tradície a kultúra v jednom. Sú to dva spomienkové dni trávené komornejším spôsobom, ktoré sú typické sychravým jesenným počasím, keď vietor strháva zo stromov posledné lístie.
Historické korene a vývoj sviatkov
Pôvod Sviatku všetkých svätých
Pôvod Sviatku všetkých svätých siaha do starovekého Ríma, kde vládol polyteizmus a existovali chrámy, v ktorých sa uctievali rôzni bohovia. Po prijatí kresťanstva ostal Panteón posledným rímskym chrámom, kde sa uctievali všetky predkresťanské, teda pohanské božstvá. Tento chrám ostal zachovaný a nenahradili ho ani kresťanské chrámy.
Sviatok Všetkých svätých zaviedol v roku 609 pápež Bonifác IV., keď Panteón začiatkom siedmeho storočia zasvätil Panne Márii a všetkým dovtedajším svätým, zvyčajne kresťanským mučeníkom. Dnes sviatok slávime 1. novembra, no pôvodne sa slávil v máji. Na začiatok novembra ho presunul pápež Gregor III. v prvej polovici ôsmeho storočia. V roku 837 pápež Gregor IV. vyhlásil, že pohanský sviatok Samhain bude patriť aj v kresťanskej cirkvi mŕtvym, čím sa 1. november stal sviatkom Všetkých svätých.
Vznik Pamiatky zosnulých (Dušičiek)
Pamiatku zosnulých slávime od konca 9. storočia a jej pôvod leží v benediktínskom kláštore vo Francúzsku. Benediktíni boli nízky rád, ktorý sa riadil heslom „Modli sa a pracuj“, a venovali sa najmä obrábaniu pôdy či vinárstvu. Koncom 10. storočia sa začala šíriť tradícia, keď sa v deň po Sviatku všetkých svätých rozozvučali zvony na vežiach, spievali sa žalmy za mŕtvych a za ich duše sa slávili zádušné omše. Táto tradícia vznikla vo francúzskom benediktínskom kláštore Cluny a vychádzala zo zvyku najvyššieho predstaveného rehoľníkov Odila, ktorý začal spomínať na mníchov, ktorí zomreli.
Tento zvyk sa pomerne rýchlo ujal a rozšíril, osvojila si ho celá západná cirkev a veriaci. Vyvinul sa z neho sviatok spomienky na všetkých zosnulých - Dušičky, ktoré dnes slávime 2. novembra. Nasledujúci deň bol vyhlásený za Deň všetkých duší. Pre veriacich kresťanov má sviatok veľký duchovný význam, čo súvisí s kresťanským učením o nesmrteľnej duši človeka. Kresťania veria, že ak sa človek zúčastní na liturgických obradoch a obetuje ich za zosnulých, ich dušiam v očistci sa uľaví a skôr sa dostanú do neba. Na to sú vyhradené nielen Dušičky, ale aj nasledujúce dni, takzvaná dušičková oktáva.
Predkresťanské korene a Samhain
Pôvod dušičkových sviatkov siaha aj do predkresťanských čias. V dávnej minulosti si ľudia pripomínali svojich mŕtvych predkov, a pokiaľ títo boli pochovávaní kostrovým spôsobom, tak sa na prelome jesene a zimy zvykli stretávať pri hroboch. Takmer všetky národy praktizovali rôzne rituály zamerané na oslavu a naklonenie si mŕtvych predkov - takzvané manistické obrady.
Keltské národy, ktoré žili aj na našom území, v dnešnom Anglicku, Írsku a Škótsku, mali veľmi vyspelú materiálnu i duchovnú kultúru. Verili v návrat zosnulých duší. Počas keltského sviatku Samhain, z 31. októbra na 1. novembra, si uctievali svojich mŕtvych predkov tým, že pri hroboch strávili v podstate celú noc a spomínali na zosnulých. Kelti verili, že počas tejto noci sa mŕtvi môžu vrátiť na zem a tým, že na nich budú spomínať, tieto duše môžu potešiť, za čo im ony môžu nejakým spôsobom pomôcť. Verili, že stena medzi svetom živých a mŕtvych je túto noc veľmi tenká!
V snahe nakloniť si duše mŕtvych a odohnať zlých duchov im Kelti nachystali rôzne dobroty a obetné dary. Toto bola veľmi stará tradícia, ktorá sa udržiavala aj po tom, ako Kelti splynuli s ostatným obyvateľstvom. Podobné sviatky mali aj ďalšie národy.
Tradície a zvyky Dušičiek
Návšteva a úprava cintorína
Aj dodnes sa ľudia na Dušičky zvyknú pripravovať v predstihu. Chodievajú na cintoríny, čistia a zdobia hroby, prinášajú kvetiny, obvykle chryzantémy. Chryzantémy majú v strednej Európe špeciálne miesto, sú symbolom smútku a uctenia pamiatky zosnulých. Okrem kvetov sú pre Dušičky typické aj vence, často zdobené sušenými kvetmi, stuhami a malými symbolmi spojenými s večnosťou. Úpravy cintorínov sú veľmi bohaté, hroby vyzdobené. Naši predkovia si vystačili s čečinou, dnes máme k dispozícii širokú škálu živých či umelých kvetov, často v črepníkoch alebo v podobe vencov. Prezdobovanie hrobov sa stalo populárnym približne v 80. rokoch 20. storočia, a to najmä vďaka dostupnosti rozličného materiálu. V minulosti mala výzdobu na starosti gazdiná a už vtedy sa úprava hrobu v istej miere pokladala za otázku prestíže rodiny.
Sviečky a svetlo ako symbol
V minulosti sa na hroboch zapaľovali malé vatry, zvyk páliť sviečky so sebou prinieslo kresťanstvo. Aj dnes mnohí ľudia udržiavajú tradíciu návštevy cintorína a zapálenia sviečky na hrobe. Zapálenie sviečok má dlhú tradíciu; v mnohých kultúrach svetlo predstavuje nádej, ochranu a prepojenie medzi živými a mŕtvymi. Jej svetlo malo chrániť mŕtveho, ale aj jeho živých príbuzných pred zlými silami. Pohľadu kresťanstva nebola dôležitá len návšteva pietneho miesta, ale aj modlitba za zosnulých.
Československo: Celá história po zamatovom rozvode [DOKUMENT]
Rodinné stretnutia a spomínanie
Dušičky sú jednou z príležitostí, pri ktorých prídu aj príbuzní zo vzdialenejších miest, a tak sa stretnú pri hroboch predkov i živí. Vzhľadom na chladnejšie počasie sa po spoločnej modlitbe presunuli do svojich útulných príbytkov, v ktorých nasledovalo pohostenie. Často je to jediná príležitosť vidieť počas roka blízku či vzdialenú rodinu, ktorá býva ďaleko od nás. Aj preto sú Dušičky veľmi symbolické. Vďaka nim sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí sú nám drahí a s ktorými nás spája niečo veľmi dôležité - naši predkovia.
Ľudové zvyky a povery
V strednej Európe je sviatok Dušičiek spätý aj s rôznymi ľudovými zvykmi a poverami. Naši predkovia verili, že práve v jesennom období sa duše zomrelých môžu vrátiť a pozorovať svojich potomkov, ako žijú a ako sa im vodí. Preto si ich uctievali, spomínali na nich, modlili sa za ich duše a na ich počesť chystali hostiny. Podľa povier sa duše počas Dušičiek mohli na 48 hodín vyslobodiť z očistca, a tak im príbuzní v domácnostiach chystali rôzne dobroty, koláče alebo víno, ktoré kládli na obľúbené miesta nebožtíkov. Gazda v tom čase naplnil lampu maslom alebo olejom, aby si duše mohli ošetriť rany a popáleniny z plameňov v očistci, kde pykali za svoje hriechy.
Medzi ďalšie povery patrilo, že ak nechcete, aby sa vám na pleci usadila striga, vyhýbajte sa počas týchto sviatkov rázcestiam, križovatkám alebo takzvaným krížnym cestám. Tieto miesta boli v minulosti považované za dôležité, kde sa človek mohol priblížiť k nadprirodzeným bytostiam, ale skôr v zlom ako v dobrom, a kde sa stretávali rôzne negatívne bytosti. Aj usmrtenie žaby patrilo k nepríjemným udalostiam, pretože sa v nej mohla skrývať duša zosnulého príbuzného. Naši predkovia navyše verili, že ak sa v predvečer Dušičiek prepchajú cez úžiny skál, stromov alebo prelezú nejakými dierami v prírode, zotrú zo seba zlú energiu a choroby.
Slávnostné pohostenie
Počas sviatkov sa rodiny a príbuzenstvo stretávali najčastejšie pri hroboch, kde spomínali na tých, ktorí odišli na večný život. Po spoločnej modlitbe sa presunuli do svojich príbytkov, kde nasledovalo pohostenie. Nechýbala pálenka, ktorá v úvode všetkých zahriala, potom sa podávali tradičné pokrmy typické pre jesenné obdobie. K obvyklým patrili zemiaková, konopná, maková kaša, mäso, dobroty z kačaciny či husaciny, pečená baranina, zajačí paprikáš, pokrmy zo zemiakov, lekvárové perky, slivkové gule alebo knedličky, štrúdľa, jablčník či pagáče. Do prvej polovice 20. storočia bol typickým špeciálny druh pečiva zvaný dušičky, ktorým sa hostilo blízke aj vzdialené príbuzenstvo.
Dušičky a koniec hospodárskeho roka
Na našom území bol prvý november v minulosti zaujímavým dňom. Vtedy sa zvyčajne končilo funkčné obdobie richtára, konali sa voľby, ako richtára, tak aj obecných sluhov. Volil sa aj obecný pastier. Bol to tiež deň zosypu, keď sa prinášalo zrno ako naturálna odmena obecných sluhov a pastierov. Vo vidieckom prostredí predstavovalo obdobie Dušičiek i koniec hospodárskeho roka, ktorý znamenal ukončenie funkčného obdobia richtárom, obecným sluhom, takzvaným boženíkom, alebo pastierom. Konali sa voľby, predkladali sa účty, gazdovia si zjednávali paholkov na statok, a ak boli s ich službou spokojní, dohodli si s nimi prácu aj na nasledujúci rok. Na Dušičky sa navyše končila služba pastierom koní a volov, ktorí boli za svoju prácu odmenení obilím, chlebom, strukovinami, koláčmi či pálenkou. Okrem návštevy cintorína sa teda v minulosti konali aj celkom prozaické a potrebné svetské veci.
Halloween: Pôvod a moderné vnímanie
Keltské korene Halloweenu
Pôvod Halloweenu paradoxne leží v Európe, hoci mnoho ľudí ho vníma ako vyslovene komerčný sviatok, ktorý do Európy prišiel zo Spojených štátov amerických. Keltskí predkovia si počas sviatku Samhain uctievali svojich mŕtvych predkov tým, že pri hroboch strávili v podstate celú noc (z 31. októbra na 1. novembra) a spomínali na zosnulých. Niektorí Kelti nosili morbídne kostýmy, aby ich potulujúci sa duchovia považovali za jedného z nich a nechali ich na pokoji.
Príbeh Jacka a svetlonosov
Jedným z ľudových príbehov, ktoré sa viažu k tomuto sviatku, je historka o mužovi menom Jack, ktorý bol vraj taký zlý, že ho odmietlo samotné peklo. Keď ho diabol poslal späť do sveta, dal mu na cestu uhlík, aby si ním posvietil. Jacka ale uhlík pálil, a tak vzal prvú vec, ktorá mu prišla pod ruku - zemiak, do ktorého vyrezal otvor a uhlík doň vložil, a svietil si ním.
Naši predkovia tiež poznali vyrezávanie tekvíc, hovorili im svetlonos. Tekvica nie je naša pôvodná rastlina, ale po zámorských objavoch sa postupom času dostala aj na naše územie. Na prelome 19. a 20. storočia možno nájsť v archívnych dokumentoch dôkazy o vyrezávaní svetlonosov. Jesenná tekvica sa zužitkovala tak, že semienka sa usušili ako pochutina na zimu, z dužiny sa varievali omáčky a polievky, a do pevného vonkajšieho obalu sa vyrezali vzory, pričom dovnútra sa vložila sviečka. Bolo to v časoch, keď ešte všade na Slovensku nebola zavedená elektrina, takže keď šli ľudia z vidieckych oblastí na cintorín, na cestu im svietili títo svetlonosi. Ľudia si ich radi dávali napríklad na plot. Rovnako sa zvykli ešte rozprávať rôzne príbehy o svetlonosoch.
Halloween v Amerike a jeho komercionalizácia
Keď začala migrácia do Ameriky, vysťahovalci si so sebou priniesli aj ľudové zvyky, legendy a rozprávky. Tieto sa najprv udržiavali v írskej komunite, neskôr sa zmenili aj na formu ľudového divadla, kde sa tento príbeh hrával. V Amerike Íri zistili, že na to jestvuje ešte lepšia plodina, ako je zemiak, a to tekvica. Jej obsah sa dal zužitkovať a pevná šupa po vyrezaní a vložení sviečky veľmi dobre znázorňovala Jacka večne blúdiaceho po svete. Samotný názov Halloween je upravenou verziou anglického názvu predvečera sviatku Všetkých svätých (All Hallows´ Eve).
Spočiatku sa zvyk udržiaval najmä v írskej komunite, kde deti chodievali s tekvicami. Neskôr pribudol sociálny rozmer. Chudobné deti chodievali po takzvanej „kolede“, prezlečené za mýtické bytosti. Bohatí ľudia im za to dávali praktické veci na zimu, napríklad potraviny či teplé oblečenie. Postupom času a vývojom ekonomickej situácie sa sviatok transformoval. Medzi ostatným obyvateľstvom sa uchytili najmä „koledy“. V 30. rokoch 20. storočia, kedy Hollywood zaznamenal veľký rozmach, sa objavili filmy s tematikou rôznych hrdinov. To sa pretavilo aj do halloweenskych obchôdzok. Sociálny rozmer Halloweenu sa postupne vytratil a začali sa doň zapájať všetky deti a za obchôdzky začali dostávať sladkosti.
Halloween sa veľmi výrazne zmodernizoval, skomercionalizoval. Postupne sa z neho stal priam národný, ale aj rodinný sviatok. V súčasnosti si rodiny napríklad na Halloween tematicky ozdobujú svoje príbytky, pričom prevláda strašidelná výzdoba, neraz inšpirovaná rôznymi hororovými filmami.
Návrat Halloweenu do Európy a kontroverzie
V 90. rokoch 20. storočia sa táto komerčná forma dostáva späť do Európy ako Halloween, kde našla svojich priaznivcov, najmä medzi mladšími generáciami. V našich končinách s oslavami Halloweenu začali najmä obchodníci, predávali napríklad masky či tekvice, neskôr sa pripojili rôzne podniky, ktoré i dnes usporadúvajú halloweenske večierky. Odrazilo sa to aj u detí v školách, ktoré si vyrezávajú halloweenske tekvice.
Existuje trochu rozpor v tom, že u nás je tradíciou skôr ísť na hroby, spomínať na zosnulých, prípadne sa potom aj stretnúť s rodinou. Halloween je ale namiesto piety a spomienky na zosnulých skôr zábavou. Toto je trochu kontroverzia. V našich končinách mávajú najmä nábožensky zameraní ľudia viacero výhrad voči Halloweenu, čo pramení z toho, že v rámci náboženského hnutia satanizmu patrí halloweenska noc medzi najvýznamnejšie sviatky. Satanisti sú ľudia, ktorí veria v Satana ako duchovnú bytosť a sú mu oddaní. Počas Halloweenu sa satanisti venujú modlitbám, rituálom a vzývaniu.
Synkretizmus a globálne tradície
Mexický Sviatok smrti
Kontrastom k Halloweenu je mexická národná tradícia, oslavy Sviatku smrti (Día de Muertos), kde badať synkretizmus medzi predkresťanskými tradíciami a ľudovým katolicizmom. Pre Mexičanov je to oslava smrti v zmysle, že hoci človek zomrie, jeho duša neumiera. Je to ale niečo iné ako Halloween, kde ide najmä o zábavu. Mexičania oslavujú Deň mŕtvych 1. aj 2. novembra. Ľudia si doma vytvárajú malé oltáriky s fotkami svojich zosnulých. Navyše k tomu pripájajú hodovanie na cintorínoch, rituálne tak na hroboch hodujú v kontakte s dušami svojich blízkych.
Dušičky v strednej Európe ako unikátny jav
Dušičky v strednej Európe sú viac než len sviatkom spomienky. Sú prepojením medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi svetom živých a zosnulých. V žiadnom inom regióne na svete nenájdete tak silnú a krásnu kombináciu duchovna, kultúry a prírodných symbolov, ako je to práve v strednej Európe počas Dušičiek. Dušičky, alebo Pamiatka zosnulých, sú obdobím na prelome októbra a novembra, ktoré nám pripomína hlboké historické korene a symbolický význam jesenného počasia pre spomínanie na zosnulých.