Invázia sovietskych vojsk a armád Varšavskej zmluvy z 21. augusta 1968 sa na Slovensku pripomína od roku 2021 ako pamätný deň. Poslanci Národnej rady (NR) SR 3. novembra 2020 rozhodli, že do zoznamu pamätných dní pribudne 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska. V ten istý deň odsúhlasili aj to, že 21. jún sa bude pripomínať ako pamätný deň - Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska.
V nedeľu 21. augusta uplynie 54 rokov od okamihu, keď vojská Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR) a Bulharska obsadili Československú socialistickú republiku (ČSSR). Invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Začala sa v noci z 20. na 21. augusta 1968. Počet obetí spojených s vpádom a prítomnosťou sovietskych vojsk sa odhaduje na viac ako 400.
V stredu 21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celom Česko-Slovensku (na územie ČSSR vstúpili už v utorok 20. augusta pred polnocou a 21. augusta o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristála prvá výsadková jednotka). Operácii velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij. Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. „spriatelených“ krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom.
Operácia Dunaj bola vojenská akcia, na ktorej sa zúčastnilo 27 bojových divízií a jedna letecká armáda. Jej hlavným cieľom bolo zastaviť demokratizačný proces v ČSSR známy ako Pražská jar.
Kontext Pražskej jari
V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a zároveň aj generálny tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, ktorý sa podieľal na nezákonnostiach v 50. rokoch a preto až do začiatku 60. rokov brzdil revíziu nielen politických procesov a rehabilitácie, ale aj výmenu politickej garnitúry. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný a na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. 30. marca 1968 bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda.
S novými politikmi (tzv. progresívne sily) v najvyšších funkciách sa do popredia dostala zásadná otázka reformy režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti.
Na aprílovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1968 sa prijal Akčný program KSČ, ktorý obsahoval viaceré návrhy na reformy - posilnenie slobody tlače, rozšírenie občianskych práv, ekonomické zmeny a pripúšťal aj možnosť vlády viacerých strán. Bolo zakázané kumulovať vedúce stranícke, štátne a verejné funkcie do rúk jedinej osoby. Program kládol dôraz na občianske slobody a potvrdil právo na zhromaždenie, vznik dobrovoľných organizácií, združení a spolkov. Zaručoval slobodu prejavu, vďaka ktorej bola prakticky zrušená cenzúra, slobodu pobytu spojenú s vycestovaním do zahraničia atď.
V ekonomickej a sociálnej oblasti malo dôjsť k zvýšeniu platov a ekonomickej reforme (zrušiť výrobné ministerstvá, boli vytvorené podnikové rady pracujúcich, hospodárska spolupráca aj so zahraničnými / kapitalistickými podnikmi, koruna sa mala stať konvertibilnou menou, povolenie drobného súkromného podnikania).
Na podporu reforiem vznikla aj výzva Dvetisíc slov, ktorú v júni 1968 skoncipoval spisovateľ Ludvík Vaculík a podpísalo ju množstvo literátov, vedcov, športovcov i široká verejnosť. Moskva označila manifest za výzvu na kontrarevolučné akcie.
Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali najmä Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka. Vtedajšie zjednodušujúce označenie dvoch táborov komunistov ako reformných a konzervatívnych vychádzalo z postoja k uskutočneniu reforiem v spoločnosti. V tomto zmysle boli predstavitelia konzervatívneho krídla antireformní alebo dogmatickí. Ich konzervativizmus sa prejavoval snahou zachovať tradičné komunistické politické hodnoty ako boli nespochybňovať činnosť a vedenie KSČ a spoluprácu so Sovietskym zväzom.
Podľa odtajnených správ CIA bola americká administratíva o vývoji v Československu veľmi dobre informovaná. Správa CIA z 12. júla 1968 napovedá, že Brežnev stráca trpezlivosť s Dubčekom a naozaj pripravuje vydať rozkaz na ozbrojený zásah.
Nárast napätia a príprava intervencie
V lete 1968 sa zosilňoval tlak zo strany Sovietskeho zväzu. Sovietske vedenie začalo požadovať rázny postup proti antisocialistickým silám v ČSSR.
- Jún 1968: V dňoch 20. až 30. júna sa v Československu konalo vojenské cvičenie Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava, pričom sovietske jednotky odkladali odchod z ČSSR až do prelomu júla a augusta. Pôvodne malo trvať desať dní (do 30. júna), ale aj po tomto termíne boli stále vojská na česko-slovenskom území. O mesiac (19. júla) sa tu ešte stále nachádzalo takmer 12-tisíc sovietskych vojakov, vyše 60 tankov a 20 lietadiel.
- 29. jún - 1. august 1968: Prebehlo známe rokovanie medzi členmi Predsedníctva ÚV KSČ a Politického byra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) v Čiernej nad Tisou. Na stretnutí Dubček naďalej obhajoval program reforiem. Brežnev však dosiahol kompromis, keď členovia KSČ potvrdili svoju lojalitu k Varšavskému paktu a dištancovali sa od akýchkoľvek antisocialistických tendencií. Sľúbili, že nedovolia znovuvytvorenie Česko-Slovenskej sociálno-demokratickej strany a budú prísnejšie kontrolovať tlač. Sovieti sa zaviazali, že z Česko-Slovenska stiahnu svoje vojenské jednotky, ktoré boli v krajine od manévrov Šumava.
- 3. august 1968: V Bratislave predstavitelia Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR podpísali tzv. Bratislavskú deklaráciu, v ktorej bola zakotvená aj Brežnevova doktrína: právo Sovietskeho zväzu intervenovať v spojeneckých štátoch. Sovietsky zväz, prezentovaný Brežnevom, otvorene vyjadril zámer intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu „buržoázneho“ pluralitného systému.
- 13. august 1968: Brežnev opätovne telefonoval Dubčekovi a agresívne vyžadoval, aby začal konať, lebo inak to bude považovať za zradu. Vyhrážal sa, že „tým vznikne úplne nová situácia, ktorá si bude vyžadovať nové opatrenia.“ Dubček argumentoval, že o všetkých sľúbených zmenách musí rozhodnúť až mimoriadny XIV. zjazd KSČ, ktorý sa mal konať na jeseň.
- 18. august 1968: O okupácii Československa sa rozhodlo v Moskve na stretnutí generálnych tajomníkov komunistických a robotníckych strán krajín Varšavskej zmluvy. Pod smutne známym tzv. pozývacím listom, ktorého originál odovzdal v júli 1992 ruský prezident Boris Jeľcin prezidentovi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) Václavovi Havlovi, boli podpísaní predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak.
Prípravné vojenské aktivity:
- Apríl 1968: Začalo sa vojenské plánovanie invázie v ZSSR pod vedením ministra obrany Grečka a hlavného veliteľa ozbrojených síl Varšavskej zmluvy maršala Ivana Ignatieviča Jakubovského. Jeden zo zachovaných dokladov z 8. apríla je nariadenie, ktoré dostal veliteľ sovietskych výsadkárov, generál V.F. Margelov, podľa ktorého začal plánovať nasadenie výsadkárov na území Československa. V nariadení sa uvádza: „Sovietsky zväz a ďalšie socialistické krajiny majú internacionálnu povinnosť priviesť svojich vojakov na pomoc Československej ľudovej armáde pri obrane vlasti od hroziaceho nebezpečenstva.“
- 24. - 25. apríla: Do Československa prišiel hlavný veliteľ Varšavskej zmluvy Ivan I. Jakubovskij, ktorý rokoval o vojenskom cvičení Šumava na česko-slovenskom území. Ruská strana trvala na tom, aby sa cvičenie uskutočnilo už v máji, hoci pôvodný plánovaný termín bol október. Veliteľ VZ Jakubovskij navrhol ministrovi obrany Martinu Dzúrovi, aby velenie Varšavskej zmluvy mohlo priamo disponovať dvoma československými divíziami.
- 4. - 5. mája: V Moskve prebehli rokovania na najvyššej úrovni. Československá delegácia - Dubček, Černík, Smrkovský a Biľak si vypočuli od Brežneva, Kosygina a Podgorného ostrú kritiku pomerov v ČSSR. Tí požadovali rázne opatrenia zamerané proti „antisocialistickým a pravicovým silám“. Sovietske jednotky boli do stavu pohotovosti uvádzané už 5. mája ráno. Brežnev navrhol začiatok spoločného vojenského cvičenia na území Československa už 10. až 12. mája.
- 8. mája: Politické byro (predsedníctvo) KSSZ vydalo interné rozhodnutie o vojenských akciách (vrátane vojenského cvičenia na území Česko-Slovenska) a zvolalo rokovanie predstaviteľov piatich krajín VZ o dianí v ČSSR bez jej zástupcov na 8.
- 19. júna: V Prahe-Ruzyni sa konal zraz Ľudových milícií. Kritické hlasy, ktoré tu odzneli, vyčítali komunistickému vedeniu slabosť v postupe proti pravici a žiadali mocensko-administratívne zákroky.
V súvislosti s pripravovanou inváziou sa na území ČSSR konali viaceré vojenské cvičenia, ktoré slúžili ako zámienka pre presun vojsk. Okrem spomenutého cvičenia Šumava, ktoré sa uskutočnilo od 20. do 30. júna 1968, sa v tom čase nachádzalo na česko-slovenskom území značné množstvo vojakov a techniky.
Noc z 20. na 21. augusta 1968
Noc z 20. na 21. augusta 1968 šokovala Československo invázia armád komunistických krajín na čele so Sovietskym zväzom. V dvoch vlnách vstúpilo na územie ČSSR viac ako pol milióna vojakov a 6 000 tankov. V prvom rade išlo o vojská Sovietskeho zväzu, ale zúčastnili sa aj armády Poľska, Maďarska, Východného Nemecka a Bulharska.
Chronológia kľúčových udalostí noci 20./21. augusta 1968:
- 20. august, 23:00: Vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy - Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Sovietskeho zväzu - prekročili hranice nášho štátu.
- 20. august, 22:30: Nad Prahou počuť hukot ťažkých lietadiel.
- 21. august, 1:15: Predsedníctvo ÚV KSČ prijíma vyhlásenie, v ktorom označuje vstup spojeneckých vojsk za odporujúci nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj za popretie základných noriem medzinárodného práva.
- 21. august, 1:45: Československý rozhlas dostáva text tohto vyhlásenia a ide ho odvysielať. Hlásateľ však prečíta iba polovicu prvej vety a vysielače sa vypínajú.
- 21. august, 4:15: Vstupujúce vojská obsadzujú strategické body.
- 21. august, 9:00: Do miestnosti vchádza sovietsky plukovník sprevádzaný ďalšími dvomi dôstojníkmi a tromi civilistami (pracovníkmi československého ministerstva vnútra).
Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli násilne prevezení do Moskvy. Tam pod nátlakom podpísali súhlas s pobytom intervenčných vojsk - tzv. moskovský protokol, ktorý ako jediný nepodpísal František Kriegel. Podpísaním Moskovského protokolu 27. augusta 1968 v spoločnom vyhlásení legalizovali pobyt cudzích vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, tzv. „obrodného“ procesu známeho vo svete ako Pražská jar.
Následky invázie boli ničivé pre reformný proces a slobodu v krajine. Občiansky odpor predstavovali množstvá plagátov, ironických letákov, nápisov a hesiel, ktoré sa zjavili po celom Slovensku. Tieto prejavy občianskej odvahy doplnili masové protesty a štrajky. Zlomiť nás nemôžu! „Občania! Neverte im! Našli sa medzi nami zradcovia nášho národa... Počúvajte len slobodné slovenské a české vysielače! Nezmierte sa nikdy s okupáciou! Akýkoľvek incident by bol okupantom vítaný - chceli by dokázať oprávnenosť svojej prítomnosti v suverénnom štáte! Občianky a občania! Verte, že sloboda a demokracia sa nedajú zničiť zbraňami. Strašiť nás môžu. Avšak zlomiť nie!!!“ Tieto slová z dní augustovej okupácie v roku 1968 nehovorí žiadny vysoký pohlavár. Ide o hlas ľudu. Leták z východného Slovenska patrí medzi tisíce, ktoré počas horúcich dní v roku 1968 zaplavili naše mestá a dediny.
Počet obetí: Pri invázii prišlo o život viac ako 100 ľudí a približne 500 bolo zranených. Zdokumentovaných je 137 úmrtí, ktoré súvisia bezprostredne s okupáciou 1968, z toho o život prišlo 30 Slovákov.
Následky okupácie a obdobie normalizácie
Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém v ČSSR. Po auguste 1968 sa začalo obdobie normalizácie, ktorá poznačila najmä 70. roky minulého storočia. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a začal sa proces normalizácie. Na jar 1969 nahradil Alexandra Dubčeka a v roku 1975 sa stal aj prezidentom.
Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16. októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie. Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria hlasovali proti: František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková. „Dočasný pobyt“ trval takmer 23 rokov.
Po krátkom uvoľnení slobody prejavu a tlače totiž prišla s tankmi cenzúra a bludy - napokon, práve obnovenie cenzúry a okupačná lživá propaganda boli hlavné dôvody, pre ktoré sa v januári 1969 upálil Jan Palach. Obrazové dokumenty z pohnutých čias sú dnes uložené v archíve Ústavu pamäti národa (ÚPN) a pred časom vyšli v knihe s názvom August 68 - okupácia a občiansky odpor na Slovensku. Historik Radoslav Ragač, ktorý knihu usporiadal, v úvode podotýka, že ľudia si doma celý ten čas schovávali letáky z augustových dní. „Ide o intímne spomienkové dokumenty, ktoré boli tak ako mnohé súkromné zbierky letákov a novín z augusta 1968 ,neaktuálne‘ a prístupné len ich autorom a ich najbližším. Ich vznik zároveň dokazuje, ako hlboko okupácia zasiahla československú spoločnosť.“
Historička z ÚPN Peter Jašek dodáva: „Písanie a rozmnožovanie protiokupačných plagátov a letákov sa stalo jedným z najvýznamnejších symbolov prejavov odporu proti okupácii, preto si ľudia, ktorí letáky vyrábali, určite zaslúžia vysoké morálne ocenenie za odvahu, ktorú v historických chvíľach preukázali. O tom, že išlo o spontánny prejav odporu, svedčí, že sa vyskytli doslova po celom Slovensku. Stali sa aj fenoménom výročí augustovej okupácie na nasledujúcich 21 rokov, keď sa pravidelne objavovali na verejnosti pripomínajúc udalosti, na ktoré sa normalizačný režim snažil zabudnúť.“
Postupný odchod sovietskych vojsk sa uskutočnil až po novembri 1989. Posledný vojenský transport z územia bývalého Československa vypravili 19. júna 1991.
Trvalý odkaz a súčasné paralely
Okupácia Československa v roku 1968 bola hanebným porušením medzinárodného práva a tragédiou, ktorá priniesla obete a utrpenie, poníženie našej krajiny a jej občanov. Prekrúcanie nie je len problém minulosti. Znásilňovanie pravdy prichádza z Ruska aj dnes - a jednou z tém je klamanie o augustových udalostiach. V putinovskom Rusku sa dnes opisuje okupácia ako priateľská, všeslovanská pomoc, pričom klamstvá znejú z dezinformačných kanálov aj z ruskej štátnej televízie. V Československu vraj naozaj bola kontrarevolúcia riadená agentmi Západu a naši dobrí bratia z Moskvy nás prišli zachrániť.
Nadchádzajúce výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomíname na pozadí vojny na Ukrajine, a tak sa natíska historická paralela. Tak operácia Dunaj (kódové označenie invázie do ČSSR), ako aj „špeciálna vojenská operácia“ (oficiálny názov) ruských vojsk na Ukrajine boli naplánované stratégmi v Moskve. Predpokladali, že dokážu veľmi rýchlo vymeniť politické vedenie a nenarazia na zásadný odpor. To však predpokladali moskovskí stratégovia aj pred 54 rokmi v prípade Československa.
Dnes, 56 rokov po okupácii Československa, je dôležité si pripomínať tieto udalosti nielen kvôli obetiam a dlhodobým následkom, ale aj pre lepšie pochopenie ohrození v Európe v súčasnosti. Uctenie si pamiatky obetí a pochopenie historických súvislostí sú morálnou povinnosťou, aby sa podobné tragédie už nikdy neopakovali.
