Prvý novembrový týždeň katolíci podľa dávnej tradície myslia viac ako inokedy na zosnulých. 1. novembra je slávnosť Všetkých svätých, kedy sa spomína na tých zosnulých, ktorých duše sú už v spoločenstve s Bohom v nebi, vo večnej blaženosti. Nadväzuje na ňu 2. novembra Spomienka na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaná Dušičky. V tento deň sa spomína na tých zosnulých, ktorí sú spasení, ale nedosiahli na zemi svätosť, preto ešte nie sú v nebi, ale sú v stave očisťovania. Preto sa kresťania odpradávna modlia za zosnulých, ktorých duše sú v očistci. Modliť sa za zosnulých, konať za nich dobré skutky a obetovať svätú omšu je možné počas celého roka. Avšak, v dňoch od 1. do 8. novembra Cirkev umožňuje veriacim získať úplné odpustky pre duše zomrelých.
Čo sú to odpustky?
Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny (KKC 1472). Tento akt teda nemá za cieľ oslobodiť veriacich od viny, ale od dôsledkov spojených s hriechmi, ktoré si zaslúžia časné tresty. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Tieto odpustky sa dajú získať iba pre duše v očistci. Každý veriaci má možnosť získať odpustky pre seba alebo ich aplikovať na zosnulých, a takto vyjadriť lásku a starostlivosť o duše tých, ktorí už ukončili svoju pozemskú púť (KKC 1471).
Historický vývoj náuky o očistci a "Dušičkách"
Písmo zjavuje možnosť posmrtného očisťovania a osobného dozrievania, hoci termín „očistec“ sa v ňom nenachádza. Teológia očisťovania vznikala v 3. storočí a odborný termín očistec bol zavedený až v 12. storočí. V starom judaizme žila idea prechodného stavu, ktorá obsahovala názor, že duše zosnulých sa nachádzajú v akomsi provizórnom väzení, kde už nesú trest, alebo sa už tešia provizórnej blaženosti (podobenstvo o boháčovi Lk 16, 19-31). Ideu dopĺňala myšlienka, že v tomto stave je možné aj očisťovanie, ktoré pomáha duši dozrieť pre spoločenstvo s Bohom. V druhej knihe Makabejcov je text: „Preto nariadil (Júda Machabejský) túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“
Prvotná Cirkev prevzala starozákonnú náuku o provizórnom väzení zosnulých a z nej sa potom v západnej Cirkvi vyvinula náuka o očistci. Kresťania teda spontánne pokračovali v zbožnom zvyku Židov modliť sa a prinášať obety za zosnulých. Náuke o očistci napomohli aj prípady kajúcnikov, ktorí zomreli pred ukončením pokánia. V Kalistových katakombách (po r. 222) je napísané: „Vo svojich modlitbách myslite na nás, ktorí sme vás predišli.“ Cirkevný spisovateľ Tertulián (+225) vyzval: „Odbavujeme obety za mŕtvych na výročie ich narodenín (pre nebo).“ Tertulián patril k priekopníkom náuky o očistci na Západe. Biskup Cyprián (+258) učil, že tí kajúcnici, ktorí sa zmierili s Cirkvou a nastúpili cestu pokánia, ale zomreli predtým, akoby ho vykonali celé, sa budú očisťovať vo večnosti. Ján Zlatoústy (+407) vyzýval: „Buďme im na pomoci a slávme ich pamiatku. Ak boli Jóbovi synovia očistení obetou svojho otca (por. Jób 1, 5), prečo by sme pochybovali, že naše obety za mŕtvych im neprinesú nijakú útechu? Neváhajme pomáhať tým, čo umreli, a obetovať za nich svoje modlitby.“ Pápež Gregor Veľký (590-604) sprístupnil náuku o očistci širokým vrstvám veriacich (tzv. gregoriánske sväté omše).
Spomienka na všetkých verných zosnulých - „sviatok dušičiek“ - bola zavedená opátom Odilom z Cluny v roku 998 v burgundskom kláštore Cluny, na druhého novembra, hneď po sviatku Všetkých svätých (ktorý sa slávil už od 4. storočia ako sviatok mučeníkov). Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka počas 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. V 13. storočí bola oficiálne vyhlásená náuka o posmrtnom očisťovaní na Druhom lyonskom sneme (r. 1274); neskôr na Florentskom koncile (r. 1439) a na Tridentskom koncile (r. 1547). V Ríme v roku 1311 začali sláviť Spomienku na všetkých verných zosnulých a odtiaľ sa rozšírila do celej Cirkvi. Koncom 15. storočia začali kňazi vo Valencii (Španielsko) „na dušičky“ celebrovať tri sväté omše. Benedikt XIV. (1740-1758) v roku 1748 tento zvyk odobril a rozšíril. Benedikt XV. (1914-1922) v roku 1915 povolil slúžiť tri sväté omše všetkým kňazom na celom svete.
Podstata očistca podľa katolíckej náuky
Cirkev ako dogmu vyhlásila, že „očistec existuje.“ Očistec je jednosmerná predsieň neba; očistec nie je „dočasné peklo“. Stav lásky, hoci nedokonalej, nemožno zrovnávať so stavom nenávisti, zloby či nejakého škodenia. Očistec, teda stav očisťovania či dozrievania v láske, trvá len do parúzie, potom zanikne. Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť a všetci spravodliví budú naveky kraľovať s Kristom; vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) vo večnom živote.
Cirkev tiež učí, že „dušiam v očistci treba pomáhať.“ Už v judaizme existovala myšlienka, že možno pomáhať zosnulým. Taká je aj spoločná prax východnej i západnej Cirkvi. Hoci Východ nepozná očistné utrpenie duší na druhom svete, pozná však rôzne stupne blaženosti (alebo utrpenia) prechodného stavu. Dušiam možno poskytnúť „občerstvenie a posilu“ prostredníctvom Eucharistie, modlitby, odpustkov a almužny. Na základe dogmy „spoločenstva svätých“ je pravdepodobné, že aj duše v očistci môžu pomáhať ľuďom na zemi, hoci sa Cirkev o tom oficiálne nevyjadrila. Pre kresťanov je vlastný vzájomný vzťah pomoci medzi žijúcimi a zosnulými a nie strach (škodenie si).
Cirkev sa nikdy dogmaticky nevyjadrila o očistcových trestoch. Dnes je isté, že tradičné predstavy o očistcových trestoch (mučiareň, chúďatká) patria „ad acta“, lebo zomrelí v očistci sú synovia a dcéry Božie. Očisťovanie je dynamický a personalistický proces - „dozretie“ v osobnosť. Človek si počas života sám pripravil „okolnosti“ tohto prerodu a pripravil si svoj trest: egoizmom, tvrdosťou, farizejstvom, lakomstvom… Utrpenie očisťuje, lebo opravdivá láska, ktorá pochádza od Boha, a nie od ľudí, ide cestou obetí. Očisťovanie je čakanie „na videnie Boha z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Nie je vylúčené, že proces očisťovania prebehne v okamihu a dĺžka očisťovania môže byť nahradená intenzívnosťou.
Ako získať plnomocné odpustky pre duše v očistci
V dňoch od 1. do 8. novembra môžu veriaci Katolíckej Cirkvi získať úplné odpustky pre duše zosnulých veriacich, ktorí sa nachádzajú v očistci. Táto duchovná prax je hlboko zakorenená v kresťanskej viere a predstavuje spôsob, ako pomôcť zosnulým na ich ceste k Bohu skrze uvoľnenie od časných trestov za hriechy.
Všeobecné podmienky pre získanie plnomocných odpustkov
Na získanie úplných odpustkov je potrebné splniť nielen konkrétny odpustkový úkon, ale aj tri základné podmienky:
- Prijatie sviatosti zmierenia (svätá spoveď) krátko pred odpustkovými dňami alebo počas nich. Jedna svätá spoveď postačuje pre získanie všetkých odpustkov, pokiaľ veriaci nepadne do ťažkého hriechu.
- Prijatie Eucharistie (sväté prijímanie), najlepšie v ten istý deň, kedy sa vykonáva odpustkový úkon.
- Modlitba na úmysel Svätého Otca (stačí modlitba Otče náš, Zdravas a Sláva Otcu).
Okrem toho je mimoriadne dôležitou podmienkou úplné vylúčenie akejkoľvek pripútanosti k hriechu, a to aj k všednému či bežnému hriechu. Ak niektorú z týchto podmienok veriaci splní iba nedokonale, nezíska úplné odpustky, ale iba čiastočné.
Konkrétne odpustkové úkony a ich časové vymedzenie
Na získanie plnomocných odpustkov pre duše v očistci sú stanovené dva hlavné úkony:
1. Návšteva kostola alebo kaplnky
- Kedy: V deň Spomienky na všetkých verných zosnulých, teda 2. novembra.
- Časový rámec: Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa (teda od 1. novembra) až do polnoci určeného dňa (2. novembra).
- Čo urobiť: Veriaci má nábožne navštíviť kostol alebo kaplnku a pomodliť sa Modlitbu Pána (Otčenáš) a urobiť vyznanie viery (Verím v Boha).
2. Návšteva cintorína
- Kedy: Raz denne počas odpustkovej oktávy, od 1. novembra do 8. novembra.
- Čo urobiť: Veriaci má nábožne navštíviť cintorín a aspoň mysľou sa pomodliť za zosnulých. Ak pre veriaceho nie je možné ísť na cintorín osobne, môže vykonať aj modlitbu z domu na tento úmysel.
Nakoľko za jeden deň možno získať iba jeden úplný odpustok, je dôležité mať na pamäti túto skutočnosť pri vykonávaní úkonov.
Koho odpustkami podporiť
Odpustky pre duše v očistci môžeme obetovať nielen za našich príbuzných, ale aj za tých zosnulých, na ktorých si nikto nespomína, alebo za tie duše, ktoré najviac potrebujú Božie milosrdenstvo. Pomáhame tým aj sebe, lebo aspoň trošku myslíme nielen na svetské veci, ale aj na večnosť.