Rozvoj miestnych hudobných tradícií v obci nie je doteraz dostatočne preskúmaný, nakoľko obec sa nachádza mimo centra pozornosti odborníkov aj na poli hudobnom. Napriek tomu existuje viacero náznakov, ktoré umožňujú vysloviť presvedčenie, že hudobný život a jeho tradície siahajú ďaleko do obdobia 17. - 18. storočia. Medzi najvýznamnejšie patrí starodávna tradícia chrámovej hudby so spevokolom, čiastočné písomné archívne doklady, pôsobenie dychovej kapely a tradícia hudobného života v miestnom kaštieli za čias majiteľov Erdödyovcov.
Chrámová hudba a jej história
Najviac správ o miestnej chrámovej hudbe sa nachádza v archíve chtelnickej fary, najmä z obdobia 18. storočia. Z písomných prameňov vyplýva, že už v roku 1734 sprevádzali chtelnických pútnikov do Šaštína muzikanti s doprovodom tympanov a bubna. Táto správa je zaznamenaná v knihe účtov a príjmov z rokov 1733 - 1778, ktorá je uložená vo farskom archíve. V roku 1735 boli pre chrámovú hudbu zakúpené tympany za 23 zlatých, v roku 1747 struny za jeden zlatý a 35 grajciarov, pravdepodobne pre husle. V roku 1752 výdavky na hudbu dosiahli štyri florény, nová koža na bubon stála jeden a pol floréna a organista za vedenie chrámovej hudby dostal pol floréna.
Z polovice 18. storočia pochádza aj list frátra Gratiana z blízkeho kláštora Katarínky v Dechticiach, ktorý opisoval noty. Pre chtelnickú chrámovú hudbu opisoval omše s trúbkami, tzv. symfónie, a ďalšie partitúry na 85 archov v celkovej sume 7 zlatých 41 grajciarov.
Zloženie miestnej chrámovej hudby je možné nájsť v kanonickej vizitácii Baťaniho na fare. Hudobné nástroje zahŕňali dva medené bubny, štyri kovové trúby a dva strunové nástroje, pravdepodobne husle. Zloženie hudby vtedy nepripomínalo dnešnú dychovú kapelu.
Rola organistu v hudobnom živote
Hudbu viedol organista, v 18. storočí s titulom „ludi rektor“ alebo „ludi majster“. Okrem funkcie učiteľa a notára tvorila hlavnú náplň činnosti organistu práve inštrumentálna hudba spolu s nacvičovaním speváckeho zboru so sólistami. V Chtelnici sa od organistu vyžadovala vyššia kvalifikovanosť, podobne ako u farára.
Dôkazom istej špecifickosti Chtelnice sú staré chrámové piesne, predovšetkým z obdobia Vianoc. Pozornosť si zasluhuje celá plejáda miestnych učiteľov - organistov a dirigentov miestnej chrámovej hudby, ktorých zaznamenali kanonické vizitácie a mestské knihy. Medzi nimi sú spomenutí:
- Juro Stolar (1645)
- Pavol Paulovic (1698)
- Ján Urbánek (1727)
- Ján Baláži (1735)
- Imrich Kováči (1713)
- Jozef Lang (1733)
- Jakub Fros (1755)
- Václav Erban (koniec storočia)
Kanonická vizitácia z roku 1788 uvádza Václava Erbana ako organistu zbehlého v hudbe. Jeho príjmy v tom roku dosiahli až 131 zlatých 50 grajciarov. Okrem toho mal na udržovanie miestnej hudby pridelenú roľu v Hačkách. Menovite sú spomenutí aj dvaja muzikanti vydržiavaní základinou, Ján Tralovič a František Truhlár, s ročným príjmom 32 zlatých 95 grajciarov.
Hudobný život v kaštieli a vznik modernej dychovej kapely
Pravdepodobne v 15. storočí zohrával funkciu hudobného strediska kaštieľ patriaci rodu Erdödyovcov, ktorí boli známymi mecénmi hudby. V chtelnickom kaštieli sa v roku 1775 konali veľkolepé slávnosti na počesť panovníčky, pri ktorých hudba nesmela chýbať. Je tiež známe, že v tomto období grófi vydržiavali vo svojom paláci v Bratislave vlastnú opernú spoločnosť.
V prvej polovici 19. storočia a na jej prelome zaznamenal hudobný život v obci jeden zo svojich vrcholov zásluhou vynikajúcich organistov a hudobníkov, ktorí tu pôsobili: Mesely, Havránek, Náhlik a najmä Anton Baňoch. Všetci ako dobrí znalci hudby a dirigenti sa postupne zaslúžili aj o zrod modernej dychovej kapely v obci. Najmä Náhlik s Baňochom založili a rozširovali kapelu o nové nástroje. O Baňochovom nadaní svedčí aj jeho pôsobenie na mieste organistu v Topoľčanoch v roku 1878.
Významné vystúpenia a osobnosti
Významné miesto v chtelnickej hudbe získal aj spevácky zbor so sólistami, ktorého úroveň si získala uznanie na širokom okolí. Speváci účinkovali nielen v kostole, ale aj na verejnosti. Najlepším dôkazom je účinkovanie chtelnickej kapely so speváckym zborom a sólistami na slávnosti odhalenia pomníka slovenskému národnému básnikovi Jánovi Hollému na hrobe na Dobrovodskom cintoríne dňa 11. mája 1854. Túto udalosť podrobne opísali vtedajšie slovenské noviny. Katolícke noviny z roku 1854 uvádzajú: „K väčšiemu zvelebeniu slávnosti pomohla výborná figurálna muzika a spev chorálny, jakového by sme na tých stranách ani nebyli očakávali, čo nech je pripomenuté na chválu okolitých pp. rechtorov, zvlášte p. organisty mestečka Chtelnice, ktorý celý tento sbor hudobný k slávnosti tejto usporiadal a výborne dirigoval.“ V tom istých novinách dopisovateľ z Chtelnice spresnil správu o účasti Chtelničanov na slávnosti. Hudobný súbor tvorili výlučne Chtelničania, vrátane organistu Zaklúku z Naháča, ktorý účinkoval popri Baňochovi, speváčky Vincencie Náhlikovej a Jozefy Škrabánkovej.
Chtelnickí hudobníci sprevádzali slávnosti nielen v kostole a na cintoríne, ale aj na fare počas slávnostnej hostiny za účasti Ľudovíta Štúra. Hudobne doprevádzali spev národných piesní i verejné poďakovanie sochárovi Ladislavovi Dunajskému, autorovi busty Jána Hollého na pomníku.
Vývoj dychovej kapely
Presný rok vzniku dychovej kapely v obci nie je známy, ale keďže v roku 1880 mala 22 členov, mohla vzniknúť okolo roku 1870, keď sa pri jej zrode spomína Obermayer. V druhej polovici 19. storočia sa o rozvoj hudby v obci zaslúžil miestny rodák, učiteľ, organista a hudobník Ignác Špánik, ktorý za polstoročie účinkovania zanechal hlboké korene. Ďalšie mená vedúcich dirigentov kapely pri jej začiatkoch nie sú známe, pravdepodobne ju viedli organisti. Ku koncu storočia sa spomína dirigent Nižnanský a v roku 1900 František Lukačovič.
Už pred prvou svetovou vojnou účinkovala kapela na oslavách prvého mája vo Vrbovom. Dychovka pozostávala z robotníkov - murárov i roľníkov. Účinkovanie dychovej hudby po roku 1918 je ešte v pamäti účastníkov. Známe sú mená dirigentov a kapelníkov: v dvadsiatych rokoch František Prvý, potom Karol Mráz, a v rokoch 1943 až 1952 Valerián Klocháň, riaditeľ meštianky.
Po roku 1945 dosiahla dychová kapela vysokú úroveň a prenikla do širšej verejnosti. V roku 1951 nahrala samostatný program do rozhlasu v Bratislave a rok predtým účinkovala na prvomájových oslavách pri slávnostnej tribúne v Bratislave. Neskôr spoluúčinkovala v televíznom programe fašiangových zvyklostí v obci.
Prvomájové oslavy, sprievody, sakrálne, verejno-politické či kultúrne slávnosti v obci si nemožno predstaviť bez účinkovania dychovky. Zúčastňuje sa tiež na súťažiach a festivaloch hudieb v rámci okresu, pričom v súťaži okresného kola v roku 1965 získala prvé miesto.
Od roku 1960 pôsobí dychová hudba pod patronátom miestneho JRD. Napriek prenikaniu moderných hudobných prúdov a súborov má dychovka v obci stále svoje miesto aj perspektívy. Dôkazom životnosti je aj okresný festival dychových súborov, ktorý sa koná každoročne v máji až júni od roku 1975 v Chtelnici, čím sa utvára nová hudobná tradícia.
Okrem dychovky pôsobia v obci aj ďalšie súbory modernej hudby. Želalo by sa širšie zapojenie žiakov školy do hudobného diania v obci, aby vyrastali nádeje do kapely aj pre budúcnosť.
Dňa 9. mája 1996 pochovali na miestnom cintoríne kapelníka a organistu Jozefa Čmehila (*1927), pričom „burácali nebeské tympany a plakala príroda“. V roku 2011 oslávila dychová hudba 130 rokov činnosti. V súčasnosti je na čele dychovej hudby Chtelničanka p. Pavol Kičina, ktorý ju vedie od roku 1978. O výchovu mladých muzikantov sa zaslúžil p. Vladimír Prvý. Pri podujatiach hrá Chtelničanka vlastné upravené skladby z ľudových pesničiek, slovenské, moravské a české piesne.
Národopis obce, zvyky a ľudové tradície
Život v Chtelnici sa oddávna vyznačoval osobitosťou, svojrázom a starodávnymi zvyklosťami. Nemožno hovoriť o typickom dedinskom folklóre ako v susedných dedinách, ani o mestskom ráze, ide o niečo medzi oboma. Ako stáročné mestečko si obec zachovávala množstvo zvyklostí, z ktorých niektoré majú špecifický ráz, inde sa nevyskytujúci, alebo ho napodobňujú s obmenami.
Fašiangové tradície: Chodenie „Pod šable“
Opis celoročných zvyklostí možno začať netypicky, od fašiangov, kde sa obec najvýraznejšie odlišuje od okolia. Na fašiangy nie sú typické sprievody masiek, maškary chodia na maškarných plesoch, pri zakáľačkách a pri svadbách, obyčajne v druhý deň po uliciach s patričným hudobným doprovodom. Pre chtelnické fašiangy je typické, podložené stáročnou tradíciou s menšími obmenami dodnes živé chodenie „POD ŠABLE“.
Vznik tejto tradície treba hľadať už v 17. storočí, v období protitureckých bojov a stavovských protihabsburských povstaní. V dávnejšej minulosti hlavnú organizátorskú funkciu v sprievodoch mal na fašiangy mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na ktorú po domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu.
V súčasnosti forma chodenia „POD ŠABLE“ je trocha iná a takto jestvuje najmenej od začiatku 20. storočia. V nedávnej minulosti vo fašiangový pondelok a utorok, dnes už v nedeľu popoludní, sa vybraná a vycvičená skupina mládencov-šabľovníkov v rovnakom ustrojení zhromaždí v doprovode s dychovkou na námestí. Na čele 12-člennej skupiny mládencov je hajdúch (niekedy aj husár) v špeciálnom ustrojení, s červeným dolománom na hlave, so zastoknutým dlhým pierkom, na boku opásaný šabľou, prípadne i s pripevneným príležitostným žartovným textom ako pozvánkou pre verejnosť na fašiangy. K sprievodu patrí nevyhnutne aj richtár, vlastne vedúci organizátor.
Úlohou hajdúcha je popredu ponavštevovať dom od domu, v každom s vtipnou veršovačkou spojí obligátnu otázku „RÁČITE BYT VESELÍ?“ Samozrejme, odpoveď domáceho gazdu je najčastejšie kladná, načo celý sprievod šabľovníkov s hudbou zastaví pred domom. Hudba zahrá úvodnú melódiu piesne „Pod šable, pod šable“ resp. „Fašiangy, fašiangy“, pričom skupina mládencov s trsteničkami, čiže šabľami, nad hlavou v kruhu zatancuje zaužívaný špeciálny tanec spojený s výskaním. Potom na želanie domácich zahrá dychovka obľúbenú pieseň, pri ktorej šabľovníci vykrútia v tanci dievky i ženy toho domu, ale aj tie, ktoré pochytia v blízkosti.
Nie všade možno však túto formu dodržať. V domoch, kde majú smútok po zosnulom, pri zvukoch smútočnej skladby mládenci iba ticho postoja. Ak im v tom roku zomrel rovesník, vzdávajú mu poctu priamo na cintoríne.
Fašiangový sprievod za tri dni obíde všetky domy v obci pod vedením richtára, ktorého zdobí na hrudi Perula s dlhými farebnými stuhami. On preberá aj výplatu z domov, za ktorú sa večer uskutoční zábava. Účastníkmi fašiangového sprievodu sú nielen domáci a susedia, ale aj zvedavci z celej obce a návštevníci z okolia. Táto tradícia sa dostala už aj na televízne obrazovky.
Chodenie „Pod šable“ končí neskoro večer v utorok pred Škaredou stredou tanečnou zábavou spojenou s pochovávaním basy a trvá dodnes.
Veľkonočné a iné zvyklosti
Od skončenia fašiangov až do veľkonočného obdobia akoby život ustal. Starší sa však pamätajú, že na Kvetnú nedeľu chodievali z domu do domu obyčajne cigánske deti s letečkom, stromčekom zdobeným farebnými stužkami a výduškami, pričom si spievali alebo prednášali piesne „Kvetná nedeľa“, „Máj, máj, máj zelený“, začo dostali od domácej gazdinej malú odmenu.
Viac zvyklostí pochádzalo z veľkonočného obdobia, v ktorom sa chodievalo po šibačkách. Príprava začínala už v nedeľu napoludnie, jednak v domácnostiach farbením vajíčok a vonku chlapčenskou rozháňačkou. Väčší či menší mládenci, ponajviac školáci, vlastnoručne upletenými šibákmi na ringu i po uliciach poriadne vyšibali dievčatá, ktoré sa prechádzali v skupinách. Takáto bývalá už oddávna príprava na pondelkové ráno, keď chlapci od najmenších až po mládencov i mužov chodili z domu do domu obyčajne v malých skupinkách šibať dievčatá v rodinách príbuzných, ale aj známych. Ako v minulosti, aj dnes chodieva v čele mládenec s dlhočizným šibákom zdobeným...