Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Matica slovenská pripravili unikátny online vzdelávací historický dokument o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi pre školy i záujemcov o národné dejiny. Pavol Jozef Šafárik (narodený 13. mája 1795 v Kobeliarove, zomrel 26. júna 1861 v Prahe) bol kľúčovou postavou slovenského národného obrodenia, významným historikom, jazykovedcom, etnografom, básnikom a zakladateľom modernej slavistiky. Jeho dielo a život ovplyvnili nielen slovenskú, ale aj celú slovanskú kultúru.
Mladosť a študijné roky
Pavol Jozef Šafárik sa narodil v Kobeliarove, v evanjelickej učiteľskej rodine na hornom Gemeri. Základné vzdelanie získal v rodičovskom dome. Neskôr pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Rožňave (1805 - 1808) a dva roky v Dobšinej (1808 - 1810). V roku 1810 odišiel na lýceum do Kežmarku, kde študoval do roku 1814. Počas štúdií v Kežmarku býval na priváte u šľachtica Dávida Goldbergera, kde pôsobil ako vychovávateľ jeho syna Imricha. Tu sa zoznámil s dielami slovenských a českých buditeľov, najmä s prácami Jozefa Dobrovského a Jozefa Jungmanna, ktoré ho hlboko oslovili a formovali jeho národné povedomie.
Na kežmarskom lýceu začal Šafárik aj písať. Zvlášť sa preslávil latinskou básňou Ode festiva, ktorou privítal vicežupana baróna Andreja Mariášiho. Táto báseň, vydaná neskôr tlačou v Levoči, vyvolala veľkú radosť a Šafárik bol údajne štedro odmenený.
V roku 1814 mu v Levoči vyšla zbierka Tatranská múza s lýrou slovanskou, venovaná Gregorovi Berzevicimu. V tom istom roku, alebo o rok neskôr, ukončil štúdium na lýceu a v lete 1815 odchádza študovať teológiu na univerzitu v Jene v Nemecku. V Jene navštevoval prednášky z histórie, filológie a prírodných vied, študoval diela filozofov ako Herder a Fichte a venoval sa aj klasickým literatúram. Tu sa zrodili jeho bádateľské plány a z básnika sa stal učenec.
Profesijná dráha a vedecká činnosť
Po návrate z Jeny v roku 1817 sa Šafárik zastavil v Prahe, kde sa stretol s českými vlastencami ako Jungmann a Jan Nejedlý. V lete 1817 začal pracovať ako vychovávateľ v Bratislave, kde sa zblížil s Františkom Palackým.
V roku 1819, na príhovor vplyvných priateľov, sa ako 24-ročný stal riaditeľom gymnázia zriadeného pravoslávnou cirkvou v Novom Sade (vtedajšie Srbsko). Neskôr tu pôsobil už len ako profesor. Pobyt v Srbsku mu priniesol mnoho žiaľu, no zároveň ho obohatil o skúsenosti s inými slovanskými kultúrami.
V roku 1833 sa Šafárik presťahoval do Prahy. Tu pôsobil ako redaktor časopisu Světozor, neskôr ako cenzor a redaktor časopisu Českého múzea (Musejník). V roku 1848 sa stal riaditeľom Univerzitnej knižnice v Prahe a mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na pražskej univerzite.
Šafárik sa usiloval o zblíženie českej a slovenskej kultúry, pričom rešpektoval špecifiká každého národa. Jeho postoje v tejto otázke posilnili rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny. Mal významný podiel na formovaní národnoobrodeneckej vlasteneckej koncepcie dejín a kultúry slovanských národov.
Kľúčové diela a prínos
Pavol Jozef Šafárik bol priekopníkom v mnohých oblastiach.
Literárna tvorba
- Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814) - jeho prvá básnická zbierka, inšpirovaná ľudovými tradíciami a slovanským presvedčením.
- Ďalšie básne, ktoré písal počas štúdií v Jene, sa zamerali na ľudovú slovesnosť a vplyvy iných národných kultúr.
Odborné spisy
- Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie (spolu s Františkom Palackým) - dielo zaoberajúce sa básnickou teóriou.
- Písně světské lidu slovenského v Uhřích (spolu s Jánom Kollárom) - významná zbierka slovenskej ľudovej slovesnosti.
- Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí - rozsiahle dielo napísané po odchode do Nového Sadu.
- Slovanské starožitnosti (1837) - jedno z jeho najvýznamnejších diel, ktoré podalo prvý systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách. Šafárik v ňom zaradil Slovanov medzi najvyspelejšie kultúry na svete.
- Slovanský národopis - ďalšie kľúčové dielo v oblasti slavistiky.
- Památky dřevního písemnictví Jihoslovanů
- Památky hlaholského písemnictví
- O pôvode a vlasti hlaholského písma
Šafárik ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách, čím položil základy modernej slavistiky. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma a dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.
Občianske a vlastenecké postoje
Svoje občianske a vlastenecké postoje preukázal účasťou na Slovanskom zjazde v Prahe v revolučnom roku 1848. Vtedajší rakúsky minister knieža Kolovrat ho nazval "hviezdou prvej veľkosti v slovanskom svete".
Šafárik sa usiloval o zblíženie českej a slovenskej kultúry, no vždy s rešpektom k špecifikám každého národa. Jeho postoje v tejto oblasti posilnili rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny.
Neskoršie roky a odkaz
V roku 1860 sa vyčerpaný a ťažko chorý Šafárik pokúsil o samovraždu. Hoci ho zachránili, o rok neskôr, 26. júna 1861, zomrel v Prahe. Je pochovaný na Olšanskom cintoríne.
Jeho meno nesie Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, založená v roku 1959, a tiež jedno z bratislavských námestí. V Dobšinej mu v novembri 1996 odhalili pamätnú tabuľu.
Nedávno si pripomenulo 160. výročie jeho úmrtia, pri tejto príležitosti sa uskutočnilo viacero spomienkových podujatí. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Matica slovenská sa aj naďalej venujú jeho odkazu prostredníctvom vzdelávacích projektov.
