Oblasť Blízkeho Východu, známa aj ako Svätá zem, je historické územie s bohatou minulosťou, ktoré je domovom dvoch hlavných národov - Židov a Palestínčanov. Židia tu tvoria väčšinu a vytvorili si štát Izrael, zatiaľ čo Palestínčanom, predovšetkým Arabom (moslimovia aj kresťania), ostal najmä Západný breh rieky Jordán a Pásmo Gazy.
Betlehem: Geografické umiestnenie a význam
Geografické umiestnenie
Betlehem (arab. بيت لحم Bajt Lahm, hebr. בית לחם Bet lechem) je mesto ležiace na Západnom brehu Jordánu, iba 8 kilometrov južne od Jeruzalema. Susediace mestá Jeruzalem a Betlehem môžeme označiť za hraničné mestá medzi Izraelčanmi/Židmi a Palestínčanmi.
Patrí do územia Palestínskej samosprávy na Západnom brehu rieky Jordán. Na základe izraelsko-palestínskych mierových dohôd sa od roku 1995 stal súčasťou Palestíny. Keďže tá však ako medzinárodne uznaný štát neexistuje, v tejto súvislosti treba hovoriť o Palestínskych autonómnych územiach. Betlehem vlastne nepatrí do žiadneho oficiálneho štátneho útvaru.
Historický a náboženský význam
Názov Betlehem je odvodený od hebrejských slov Beit Lechem (v Starom zákone bet - dom a lechem - chlieb), čo znamená „Dom chleba“. Práve do miestnych mlynov a pekární prichádzali ľudia smerujúci do púšte, aby si doplnili zásoby chleba na cestu.
Hoci sa Betlehem spája najmä s narodením Ježiša, jeho bohatá história siaha oveľa hlbšie do minulosti. Už v Starom zákone sa spomína ako mesto, z ktorého pochádza židovský kráľ Dávid, najmilovanejší kráľ Izraela a otec Šalamúna, ktorý dobyl Jeruzalem a ustanovil ho hlavným mestom krajiny. Preto sa niekedy nazýva aj ako Dávidovo mesto, ako ho nazýva aj anjel, ktorý pastierom v Lukášovom evanjeliu oznamuje narodenie Spasiteľa. Novozákonné evanjeliá označujú Betlehem ako miesto narodenia Ježiša Nazaretského.
Mária sa o svojom nepoškvrnenom počatí dozvedela v Nazarete, syna Božieho však porodila v Betleheme. Jozef bol totiž rodák práve odtiaľ a do mesta aj so svojou tehotnou ženou odcestoval kvôli sčítaniu ľudu. V biblických časoch to bola skôr osada ako mesto, s niekoľkými skromnými ubytovňami. Jozef s Máriou sa uchýlili do podzemných stajní, ktoré im láskavo ponúkol istý hostinský. Dnes sa tomuto miestu hovorí Grotto (jaskyňa).
Kľúčové pamiatky
- Bazilika Božieho narodenia: Najznámejšou dominantou mesta je Bazilika Božieho narodenia, nachádzajúca sa nad jaskyňou, v ktorej sa podľa tradície narodil Ježiš Kristus. Bola postavená v prvej polovici 4. storočia na príkaz cisára Konštantína krátko potom, čo Betlehem navštívila jeho matka sv. Helena. Jaskyňa, nad ktorou je postavená bazilika, je najstarším nepretržite využívaným miestom uctievania v celom kresťanstve a Bazilika Božieho Narodenia je najstarším chrámom vo Svätej zemi. Pod oltárom narodenia, kam sa návštevníci dostanú po dlhom čakaní v rade, je na mramorovej doske 14-cípová strieborná hviezda s nápisom: „Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus.“ Celý komplex je rozdelený medzi jednotlivé kresťanské cirkvi (katolíci, ortodoxní).
- Ráchelina hrobka: Pri severnom vstupe do Betlehema, na mieste niekdajšieho pohrebiska, sa podľa dávnej tradície nachádza hrob biblickej Ráchel - milovanej manželky patriarchu Jakuba. Jakubovo meno bolo zmenené na Izrael (čo po hebrejsky znamená „ten, čo bojoval s Bohom“), a toto miesto je veľmi cenné pre všetkých Židov. Ráchelina hrobka je tretím najposvätnejším miestom judaizmu, ale uctievané je aj moslimami a kresťanmi.
- Omarova mešita: Hneď oproti najposvätnejšiemu miestu v Betleheme - bazilike Narodenia Pána - stojí takzvaná Omarova mešita. To symbolizuje mierové spolunažívanie oboch náboženstiev v meste.
Súčasný kontext a život v meste
Dnes Betlehem vyzerá ako typická arabská konglomerácia, charakterizovaná hranatými domami, zakončenými zvyčajne rozostavaným horným poschodím. V minulosti väčšinu jeho obyvateľov tvorili arabskí kresťania (mesto je známe ako sídlo jednej z najstarších kresťanských komunít na svete), dnes ale spomedzi necelých 30 000 obyvateľov drvivú väčšinu zastupujú Arabi vyznávajúci islam, ktorí sa na Západný breh Jordánu uchýlili z oblastí obsadených Izraelom.
Zrejme prvou vecou, ktorú po príchode k Betlehemu uvidíte, je vysoký, strážený, betónový múr s ostnatým drôtom na vrchu. Túto bezpečnostnú bariéru v podobe osemmetrového betónového múru (na niektorých miestach prerušovanú „iba“ ostnatými drôtmi) začal izraelský štát stavať okolo Západného brehu v roku 2002. Aj napriek faktu, že ho OSN považuje za nelegálny, Izrael sa obhajuje tvrdením, že tak chráni svojich obyvateľov pred útokmi palestínskych extrémistov. Na druhej strane však tieto opatrenia spravili z Betlehemu miesto, odkiaľ sa jeho obyvatelia môžu dostať len na základe osobitnej priepustky. Pre cudzincov to nepredstavuje výraznejší problém, kontrola sa zvyčajne obmedzuje iba na preukázanie pasov. Horšie sú na tom Palestínčania pracujúci mimo mesta, ktorí deň čo deň už od úsvitu stoja v koridoroch pred hraničnými prechodmi.
Múry sú z vnútra, teda v meste, zaujímavo pomaľované. Nájdete na nich obrazy, ktoré hovoria o absurdite a pekle, ktoré prináša vojna, symboly slobody, ako holubicu v nepriestrelnej veste či deti, na ktoré padajú bomby.
Historické územie Palestíny
Pôvod názvu a raná história
Palestína je historické územie v Prednej Ázii medzi Stredozemným morom, Mŕtvym morom a Červeným morom. Známa je aj ako Svätá zem. Pomenovanie územia - Palestína sa začalo používať po prvýkrát po neúspešnej vzbure Bar Kochbu v druhom storočí, keď rímsky cisár Hadrián v snahe prerušiť akékoľvek spojenie medzi pôvodným kráľovstvom a rímskou kolóniou rozhodol o premenovaní územia. Pôvodný názov znel Kanaán. Rimania vybrali pomenovanie Palastina, ktoré malo zlomiť židovských obyvateľov, pretože označovalo ich biblických nepriateľov Filištíncov. V rovnakom čase premenoval pre Židov posvätný Jeruzalem na Aelia Capitolina.
Biblia takisto toto územie nazýva ako Zem Hebrejov (Gn 40,15), Zem Izraela (Oz 9,3), Zasľúbená zem (Žid 11,9), Svätá zem (Zach 2,16). Samotný názov Palestína je dodnes veľmi sporný a nie je jasné, čo presne označuje. Pochádza zo slova gréckeho pôvodu „Pelišet“, pomenovania, ktoré sa často objavuje v Biblii. Niekedy sa termín vyskytuje aj ako Palaistína, či Philistia, čiže krajina obývaná Filištíncami (alebo aj Pelištejcami; súčasť záhadných, tzv. morských národov). Pomenovanie „Falastin“, ktoré dnes Arabi používajú na označenie tohto územia, nie je arabského pôvodu. Ide o arabskú výslovnosť gréckeho „Palastina“, ktoré je odvodené od slova Peleshet.
Vláda rôznych civilizácií
Pôvodne na východnom pobreží Stredozemného mora už od roku 2000 pred Kr. žili semitskí Kanaánci, podľa ktorých sa toto územie nazývalo Kanaán. V 13. storočí pred Kr. územie zaznamenalo inváziu hebrejských kmeňov. Okolo roku 1250 pred Kr. mohlo prísť k exodu Izraelitov z Egypta do priestoru Kanaánu. V 12. storočí pred Kr. sem prišli Filištínci, ktorí sídlili najmä pri pobreží Stredozemného mora a ich materiálna kultúra a vojenstvo boli na výrazne vyššej úrovni ako u Izraelitov.
Izraeliti, ktorí verili, že im túto krajinu zasľúbil Hospodin, sa po 400-ročnom zajatí v Egypte začali vracať pod Mojžišovým vedením na územie Kanaánu. Počas dobyvačných vojen si pod vedením Jozuu podmanili takmer celé územie. Samostatné kráľovstvo vytvorili až okolo roku 1000 pred Kr., kedy začala vláda kráľa Saula. K ďalšiemu rozšíreniu kráľovstva došlo počas vlády izraelského kráľa Dávida (1010/1000 - 970/964/961 pred Kr.). Po smrti jeho syna, kráľa Šalamúna roku 922 pred Kr., sa toto kráľovstvo rozdelilo na dve časti - Izrael a Judsko.
- Izrael podľahol roku 722 pred Kr. Asýrčanom.
- Judsko podľahlo roku 586 pred Kr. Nebukadnesarovi II., ktorý zničil Jeruzalem a jeho obyvateľov odviedol do babylonského zajatia.
- Roku 536 pred Kr. Babylon dobyl perzský kráľ Kýros II.
- Po dobytí Perzie Alexandrom Veľkým (322 pred Kr.) sa územie dostalo pod vládu Macedónskeho kráľovstva.
- Židia získali nezávislosť znovu roku 168 pred Kr., keď židovská dynastia Makabejcov povstala proti Seleukovcom. Vládla potom až do rímskeho vpádu roku 63 pred Kr.
- Po protirímskom židovskom povstaní Bar Kochbu (132 - 135) premenoval rímsky cisár Hadrián územie medzi Stredozemným morom a riekou Jordán na Palestína (podľa Filištíncov - úhlavných nepriateľov Židov). Hlavné mesto Jeruzalem premenoval na Aelia Capitolina a vybudoval chrám na oslavu Jupitera (132 po Kr.), s cieľom vymazať akúkoľvek pamiatku na odbojný národ.
- Konflikt medzi seldžuckými Turkami a Byzantskou ríšou, ktorý vypukol roku 1095, zastavil púte do Svätej zeme. Pápež Urban II. na to reagoval výzvou na prvú križiacku výpravu. Križiaci roku 1099 dobyli Jeruzalem a založili tam latinské Jeruzalemské kráľovstvo.
- Palestína zostala súčasťou Osmanskej ríše do roku 1918.
Moderné dejiny a vznik Izraela
Po porážke tureckých a nemeckých vojsk Britmi v prvej svetovej vojne, územie na západ od rieky Jordán dostalo úradný názov Palestína a roku 1920 bolo vyhlásené za britské mandátne územie. Túto skutočnosť oficiálne uznala Spoločnosť národov roku 1922, aby pomohla splniť Balfourovu deklaráciu (1917) a podporila myšlienku vytvorenia židovského štátu v Palestíne. Ďalší prílev Židov na konci druhej svetovej vojny znovu zvýšil napätie v oblasti.
Roku 1948 Veľká Británia svoj mandát ukončila a vznikol štát Izrael. Po šesťdňovej vojne s Egyptom, Sýriou a Jordánskom roku 1967 Izrael ovládol Západný breh Jordánu, Pásmo Gazy, Sinajský polostrov a strategické Golanské výšiny na hranici so Sýriou.
Pokusy dosiahnuť urovnanie medzi Arabmi a Izraelcami zlyhali, pretože Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) odmietla uznať právo Izraela na existenciu a Izrael zasa nechcel rokovať s organizáciou, ktorú považoval za teroristickú. Roku 1978 sa síce Izrael na základe dohody uzavretej v Camp Davide stiahol z oblasti, ktorú zabral Egyptu, na ostatných okupovaných územiach však násilné akcie proti Izraelu pokračovali. Vyvrcholili intifádou alebo povstaním, ktoré Palestínci vyhlásili v januári 1988. V tom istom roku sa Jordánsko vzdalo svojich nárokov na Západný breh Jordánu.
Prvý pokrok v mierových rokovaniach nastal roku 1992, keď sa v Izraeli dostala k moci koalícia vedená Stranou práce. O rok neskôr boli podpísané washingtonské dohody, na základe ktorých OOP uznala Izrael a mohla za to zriadiť samosprávu v Pásme Gazy a v Jerichu. Dohody boli splnené v roku 1995, čo viedlo k súčasnému stavu Palestínskych autonómnych území, do ktorých spadá aj Betlehem.