Oslavy vzniku štátu Izrael: História, tradície a súčasné výzvy

Izrael si každoročne pripomína svoj vznik slávnosťami, ktoré sú hlboko zakorenené v histórii a tradíciách. Oslavy Dňa nezávislosti, známeho aj ako Jom ha-acma'ut (hebr. יום העצמאות‎), pripomínajú vyhlásenie nezávislého štátu Izrael 14. mája 1948, v židovskom kalendári 5. ijar 5708, kedy vypršal britský mandát na území Palestíny.

Tieto oslavy sú rozdelené na dve hlavné časti, ktoré odrážajú zložitosť a cenu existencie židovského štátu. Predchádza im Deň spomienok na padlých vojakov a obete teroru (Jom ha-zikaron), ktorý sa začína už večer pred Dňom nezávislosti zvukom minútovej sirény.

Deň spomienok a oslavy nezávislosti

Na dve minúty sa za zvuku sirén zastaví celý Izrael, aby si pripomenul viac ako 22 000 obetí vojen a atentátov, ktorými Židia prešli na území dnešného Izraela od konca 19. storočia. Nasledujúcich 24 hodín prebieha obdobie smútku a spomienkových akcií. Toto obdobie sa končí večer úderom 20. hodiny na cintoríne na Herzlovom vrchu v Jeruzaleme, kde sa rozsvieti pochodeň, symbolizujúca prechod od smútku k radosti.

Večer ohňostroje a koncerty zahajujú dvojdňové oslavy Dňa nezávislosti. Počas štátneho sviatku sa Izraelčania tradične vydávajú na slávnosti do parkov a na verejné priestranstvá. Oslavy sprevádzajú veľmi prísne bezpečnostné opatrenia, pretože tajné služby často dostávajú varovania o možných teroristických útokoch a očakávajú sa tiež protesty Palestínčanov.

Samotné oslavy Jom ha-acma'ut začínajú obradom na Herzlovej hore v Jeruzaleme, kde sa zažnú pochodne symbolizujúce 12 kmeňov Izraela. V synagógach sa konajú slávnostné bohoslužby, recitácie žalmov, veršov z Lecha dodi, všednodenné ma'ariv na sviatočný spôsob, spev Šma Jisrael a trúbenie na šofar. Nasledujúce ráno sa Deň nezávislosti oslavuje verejnými podujatiami.

Prezident usporadúva recepciu pre členov diplomatického zboru a ďalších vážených hostí, potom prednesie posolstvo ku Dňu nezávislosti v televízii a rozhlase. Odovzdáva sa Izraelská cena za zásluhy v niekoľkých oblastiach a prebieha festival piesní, ktorého víťaza volí publikum. Usporadúva sa tiež svetová súťaž v Biblii pre židovskú mládež. V diaspóre sa konajú bohoslužby vďakyvzdania a sviatok sa slávi napríklad hostinami alebo koncertami.

Zaujímavosti o Jom ha-acma'ut

• Keď pripadá 5. ijar v židovskom kalendári na piatok alebo na šabat, oslavy sa presúvajú na predchádzajúci štvrtok, aby sa nezasahovalo do dodržiavania šabatu.
• Zákazy pre obdobie omer, ktoré sú typické pre dni medzi sviatkom Pesach a Šavuot, sa počas Dňa nezávislosti rušia.

V Izraeli sa tiež konajú letecké prehliadky a dni otvorených dverí na leteckých základniach. Nad hlavami prelietavajú vojenské lietadlá, čo je pravidelná súčasť osláv Dňa nezávislosti. David Borek, blízkovýchodný spravodajca ČT, popísal dianie v krajine slovami: „Izrael svoju nezávislosť odvodzuje do značnej miery od schopnosti svojej armády, a najmä svojho letectva brániť toto malé územie pod židovskou suverenitou od roku 1948.“

Tisíce ľudí sa zhromažďujú na vyvýšených miestach, v parkoch, tam, kde je dobrý výhľad a kde možno pomocou aplikácií zistiť presný čas preletu týchto lietadiel. Tam si Izraelčania organizujú rodinné oslavy a pikniky s grilovaním. Súčasťou prehliadok sú aj tie najmodernejšie stroje, ktoré často nebývajú k videniu. Deň nezávislosti je podľa Borku hlučný deň, ktorý Izraelčania veľmi silno prežívajú.

Historické pozadie vzniku štátu Izrael

Štát Izrael vyhlásil David Ben Gurion 14. mája 1948 v Tel Avive, niekoľko hodín pred vypršaním britského mandátu. Už na druhý deň na novovzniknutý štát zaútočili armády piatich arabských štátov: Egypta, Jordánska, Sýrie, Libanonu a Iraku, čím sa začala Vojna za nezávislosť.

Rezolúcia OSN č. 181 a arabská reakcia

Vzniku Izraela predchádzalo prijatie plánu na rozdelenie Palestíny na židovský a arabský štát. Tesnou dvojtretinovou väčšinou bol na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN 29. novembra 1947 prijatý plán na rozdelenie Palestíny. Židovský štát mal mať rozlohu približne 15 000 km² a arabský asi 11 000 km². Otvorenou zostala otázka štatútu Jeruzalema. Kým Židia plán OSN prijali, Arabi ho odmietli, pretože chceli zabrániť vzniku židovského štátu v Palestíne.

Liga arabských štátov, vytvorená v roku 1945, otvorene vyhlásila, že nepripustí existenciu samostatného židovského štátu v Palestíne. V deň, keď David Ben Gurion vyhlásil vznik samostatného štátu Izrael, generálny tajomník Ligy arabských štátov, Azzam Paša, vyhlásil džihád - svätú vojnu za dobytie Palestíny. Povedal: „Bude to vyhladzovacia vojna a veľký masaker.“ Podobne aj Veľký muftí jeruzalemský, najvyšší duchovný vodca Arabov v Palestíne a blízky spolupracovník Adolfa Hitlera počas druhej svetovej vojny, vyhlásil: „Vyhlasujem svätú vojnu, moji moslimskí bratia! Zabite Židov, zabite ich všetkých.“

Vojna za nezávislosť (1948-1949)

Armády arabských štátov mali nad Izraelom prevahu tak početnú, ako aj technickú. Sýrska a egyptská armáda mala približne 600 000 vojakov, jordánska armáda asi 60 000. Izraelská armáda, vrátane žien a zahraničných dobrovoľníkov, mala asi 100 000 osôb. Z arabských armád bola najbojaschopnejšou tzv. Arabská légia jordánskeho kráľa Abdulláha, ktorá bola vycvičená a vyzbrojená britskými dôstojníkmi už v priebehu druhej svetovej vojny.

V priebehu Vojny za nezávislosť zahynulo približne 6 000 Židov a 30 000 ich bolo zranených. Jordánsko obsadilo oblasť Judska a Samárie a východnú časť Jeruzalema a Egypt obsadil Pásmo Gazy. Napriek obrovským stratám Izrael prežil prvý spoločný útok piatich arabských armád, odrazil ho, prešiel do protiútoku a do jari 1949, kedy bolo podpísané prímerie, obsadil väčší kus územia, ako mu pôvodne Bezpečnostná rada OSN vo svojej rezolúcii schválila.

Kľúčová úloha Československa

Kľúčovú úlohu pri vzniku Izraela zohrali nielen svetové mocnosti, ale aj Československo, ktoré obišlo medzinárodné embargo a dopravilo do krajiny veľkú zásielku zbraní. Tie napokon pomohli Izraelu otočiť výsledok vojny s armádami susedných krajín. Izraelčania často s vďačnosťou hovoria, že šesťdesiate výročie založenia krajiny môžu sláviť aj vďaka pomoci Československa - nielen zbrojnej.

Jan Masaryk sa v roku 1947 zaslúžil o to, že dve tretiny členov vtedajšieho OSN podporili rezolúciu o rozdelení bývalej britskej mandátnej Palestíny na židovský a arabský štát. Československí Židia sa potom podieľali aj na osídľovaní Izraela.

Geopolitické súvislosti a vplyv superveľmocí

Pre pochopenie pozadia vyhlásenia nezávislosti, respektíve vyhlásenia Rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 181 zo dňa 29. novembra 1947, sa musíme vrátiť do obdobia druhej svetovej vojny a povojnového usporiadania sveta.

Ropa, politický izolacionizmus a spojenia

V roku 1926 zakladá vodca wahabistickej odnože islamu, Ibn Saud, kráľovstvo Saudskej Arábie za výdatnej pomoci Jacka Philbyho, príslušníka britskej tajnej služby MI6. Keď o pár rokov neskôr americké spoločnosti objavili na území Saudskej Arábie ropu, tento fakt mal zásadný vplyv na akékoľvek ďalšie rozhodnutia západných vlád voči prípadnému zloženiu izraelského štátu.

Po objavení nálezísk ropy v Saudskej Arábii vzniklo silné prepojenie medzi americkými ropnými spoločnosťami SOCAL, TEXACO, MOBIL a Standard Oil of New Jersey. Novovzniknutou arabsko-americkou spoločnosťou bola ARAMCO - Arabian-American Oil Company. V medzivojnovom období nadviazal Nelson Rockefeller širokú hospodársku spoluprácu s hitlerovským Nemeckom. Jeho spoločnosť konkrétne vytvorila koncern s nemeckou chemickou firmou IG Farben, ktorá bola známa výrobou smrteľne jedovatého plynu, ktorým Nemci v koncentračných táboroch vraždili Židov. O týchto aktivitách však bolo veľmi dobre informované sionistické hnutie pod vedením Chaima Weizmana a Davida Ben Guriona.

Sieť MAX a sovietska podpora Izraelu

V priebehu druhej svetovej vojny pracovala v Abwehre, spravodajskej službe hitlerovského Nemecka, sieť sovietskych židovských špiónov pod krycím názvom MAX. Táto sieť počas celej vojny úspešne zavádzala a dezinformovala Abwehr, ako aj nemecký generálny štáb. Nemci boli presvedčení, že títo agenti pracujú pre nich v sovietskom vrchnom velení, opak bol však pravdou.

Sovietska vojenská rozviedka GRU (Glavnoe razvedyvateľnoe upravlenie) naverbovala pred druhou svetovou vojnou schopných židovských mladíkov, hovoriacich plynule po nemecky, a po náležitom výcviku ich infiltrovala do nemeckých ozbrojených síl Wehrmacht, letectva Luftwaffe a spravodajskej služby Abwehr. Židovskí sovietski agenti siete MAX tak úspešne plnili pokyny z GRU a od samotného vrchného veliteľa ozbrojených síl ZSSR, J. Stalina, že sa tento rozhodol využiť ich služieb aj po skončení druhej svetovej vojny.

Allan Dulles, riaditeľ po vojne novozaloženej CIA (Central Intelligence Agency), chcel sieť MAX využiť na preniknutie do tajných služieb povojnového ZSSR a krajín pod jeho vplyvom. Netušil však, že nemeckí agenti zo siete MAX boli v skutočnosti mladí sovietski Židia, pracujúci pre sovietske tajné služby. J. Stalin toto s radosťou využil a sieť MAX tak tentoraz infiltrovala spravodajské služby USA a západných spojencov.

Sovietska vojenská rozviedka GRU ponúkla Ben Gurionovi, aby si stanovil cenu za zachovanie tajomstva o činnosti siete MAX v spravodajských službách USA a Západných spojencov. Ben Gurion im povedal, čo požaduje: VLASŤ! Hrozbou prezradenia Západným mocnostiam, že sieť MAX je riadená z Kremľa, získali Židia dočasne príležitosť ovládnuť hru superveľmocí.

Ben Gurion nebol komunista, bol ale realista. Vedel, že západní spojenci počas druhej svetovej vojny nepohli ani prstom, keď Nemci vyvražďovali 6 miliónov Židov. Vedel, že britská vláda urobila maximum, aby zabránila vzniku izraelského štátu. Ben Gurion potreboval hlasy sovietskeho bloku k uznaniu izraelského štátu. Bol ochotný mlčať o poslaní siete MAX v Západných spravodajských službách za kladné stanovisko štátov sovietskeho bloku pri hlasovaní v OSN.

Ukázalo sa, že Ben Gurionovo konanie sa neminulo účinkom. Celkom nečakane sa v roku 1947 stal ZSSR jedným z hlavných podporovateľov myšlienky rozdelenia Palestíny na arabský a židovský štát. Aj napriek tomu, že sovietsky diktátor J. Stalin bol jedným z najväčších antisemitov všetkých čias, podporil vznik Izraela. V máji 1947 sovietsky minister zahraničných vecí Andrej Gromyko navrhol v OSN rozdelenie Palestíny na arabský a židovský štát. Okrem toho, že Stalin súhlasil so vznikom Izraela, bol ďalej donútený Ben Gurionom otvoriť „železnú oponu“, aby mohla začať hromadná emigrácia Židov do Palestíny. Ben Gurion svoj sľub Stalinovi dodržal, a tak sieť MAX mohla počas ďalšieho desaťročia dodávať do Kremľa tajné spravodajské informácie z prostredia amerických a ďalších Západných spravodajských služieb.

Hlasovanie Valného zhromaždenia OSN dňa 29. novembra 1947 dopadlo takto: 33 krajín hlasovalo za, 10 sa zdržalo hlasovania a 13 hlasovalo proti. Tak ako Stalin a štáty východného bloku, tak aj krajiny Južnej Ameriky (prinútené Nelsonom Rockefellerom, aby sionisti nezverejnili skutočnosti o pašovaní nemeckých vojnových zločincov do Južnej Ameriky) hlasovali „dobrovoľne“ za vytvorenie dvoch samostatných štátov na území Palestíny: arabského a židovského.

Od britského mandátu k súčasným výzvam

Židovské organizácie bojovali o vlastný štát niekoľko rokov aj so zbraňou v ruke proti Británii, ktorá dostala na starosť Palestínu ako mandátne územie ešte v roku 1920 od Spoločnosti národov. Skupina Irgun, ktorej šéf Menachem Begin sa stal neskôr izraelským premiérom, útočila na Britov od konca 30. rokov. Najhoršie sa Irgun, ktorý je dodnes často aj stúpencami štátu Izrael označovaný za teroristickú organizáciu, zapísal do dejín 22. júla 1946. Pri bombovom útoku na hotel Kráľ Dávid v Jeruzaleme vtedy prišlo o život 91 ľudí. Hoci Begin tvrdil, že Britov varoval s dostatočným predstihom, hotel neevakuovali. Táto tragická udalosť býva niekedy označovaná za poslednú kvapku, ktorá prinútila Britov odísť z Palestíny, aj keď odborníci ako Ahron Bregman a Juan Cole sa zhodujú, že britská verejnosť bola po vojne vyčerpaná a ekonomika na pokraji bankrotu, čo by ich viedlo k odchodu aj bez teroristických útokov.

Americký prezident Harry Truman verejne vyhlásil, že Izrael uzná aj pre židovských voličov. Sovietsky zväz zase v tom čase videl v ľavicovej časti sionistického hnutia silu, ktorá môže na Blízkom východe dominovať, čo by Stalinovi vyhovovalo. Ahron Bregman, expert z londýnskej King's College a bývalý major izraelskej armády, tvrdí, že „Židia majú krajinu aj pre holokaust. To, že za zlo spáchané inými musel ešte raz niekto zaplatiť, je už ďalšia tragédia.“

Súčasná polarizácia a hrozby

Hoci Izrael prežil niekoľko vojen a existenčných hrozieb, súčasné oslavy sú často poznačené vnútornými spormi. Oslavy 75. výročia (v roku, kedy bol článok tvorený) zatienil spor o kontroverznú vládnu reformu súdneho systému krajiny, o ktoreom oponenti tvrdia, že predstavuje hrozbu pre tamojšiu demokraciu. Izraelský prezident Jicchak Hercog označil situáciu súvisiacu s týmto sporom za „najhoršiu vnútornú krízu od založenia štátu“ pred 75 rokmi. Reformu, ktorá by dala pravicovému kabinetu kontrolu nad menovaním sudcov najvyššieho súdu a umožnila mu prehlasovať súdne rozhodnutia jednoduchou parlamentnou väčšinou, sprevádzajú už mesiace masívne protesty.

Vypätá politická atmosféra ovplyvnila aj priebeh piety v meste Beerševa v deň spomienok na padlých izraelských vojakov, z ktorých niektorí v poslednej dobe zomreli hlavne po útokoch Palestínčanov. Rvačka niekoľkých prizerajúcich tam narušila desiatky rokov rešpektovanú vážnosť celého obradu. Ehud Geiger, účastník pietnej akcie, upozornil: „Cítime, že naša súdržnosť sa začína rozpadať. Riadi nás vláda, ktorú takmer nezaujíma, čo sa tu deje a že tu ľudia položili svoje životy za to, aby naša krajina bola taká, aká bola ešte pred tromi mesiacmi.“

David Borek poznamenal, že Izrael bol v prvých týždňoch po vyhlásení nezávislosti extrémne nestabilný a slabý z hľadiska vojenskej výzbroje aj z hľadiska populačného. Do prvého prímeria v lete 1948 to boli kritické doby. Podľa neho, do roku 1974, kedy Izrael po Jomkipurskej vojne nastavil komunikáciu so Sýriou a Egyptom, čelil Izrael stále existenčnému riziku. Následne prišlo obdobie trvajúce dodnes, keď konvenčné hrozby ustúpili do pozadia, no do popredia vystúpila hrozba, že Izrael kontroluje životy miliónov Palestínčanov, ktorí nechcú žiť v židovskom štáte, čo je pre Izrael zraňujúce.

Podľa riaditeľky Herzlovho centra izraelských štúdií Ireny Kalhousovej je však v súčasnosti najväčším nebezpečenstvom pre židovský štát práve vnútorná polarizácia. „Niektorí budú tvrdiť, že je to možno oveľa väčšie ohrozenie, než to ohrozenie zvonku, proti ktorému sa Izrael vždy dokázal semknúť,“ dodala. Vnútorné rozpory sa podľa nej v minulosti toľko neriešili práve kvôli vonkajšiemu nepriateľovi.

tags: #oslava #vzniku #statu #izrael