Svet si každoročne 11. novembra pripomína skončenie prvej svetovej vojny, známej aj ako Medzinárodný deň vojnových veteránov. Tento deň je poznačený podpisom prímeria medzi krajinami Dohody a Nemeckom, ktoré sa uskutočnilo 11. novembra 1918 o 11:00 v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiegne vo Francúzsku. Spomienkový akt sa koná každoročne za zvuku kostolných zvonov o 11. hodine a 11. minúte, kedy padla posledná symbolická salva ukončujúca prvú svetovú vojnu.

V štátoch Spoločenstva národov (Commonwealth) má tento deň oficiálny názov Deň pamäti (Remembrance Day), v Spojených štátoch amerických je známy ako Deň veteránov a vo Francúzsku a niektorých ďalších západoeurópskych krajinách ako Deň prímeria. Vo Francúzsku je 11. november od roku 1922 štátnym sviatkom a pripomína sa ním víťazstvo a mier.

Symbol červeného maku

Symbolom veteránov sa po I. svetovej vojne stal červený mak. Jeho pôvod siaha do mája 1915, keď kanadský vojenský lekár podplukovník John McCrae napísal báseň In Flanders Fields. Báseň vznikla v oblasti západného Flámska, kde sa McCrae zúčastnil na druhej veľkej krvavej bitke o belgické mestečko Ypres. John McCrae (1872 - 1918) zomrel 28. januára 1918 v Britskej vojenskej nemocnici pre dôstojníkov č. 14 vo Wimereux, neďaleko Boulogne vo Francúzsku vo veku 45 rokov, takže tradície nosenia červeného maku sa nedožil.

Báseň sa dostala aj do rúk americkej členky asociácie Mladí kresťania Moiny Michaelovej (1869 - 1944), ktorá sa inšpirovala myšlienkou učiniť z kvetu červeného maku poetický symbol obetí tohto dovtedy najväčšieho celosvetového vojnového konfliktu. Svoju ideu realizovala, keď divý mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy prvýkrát prijali v roku 1920 americkí vojnoví veteráni. V roku 1921 kvet divého maku ako symbol nového života rozšírila Anne Guérinová z Francúzska medzi kanadskými a britskými legionármi.

Biely mak ako symbol mieru

Okrem červených makov sa od roku 1926 používa aj kvet bieleho maku. Biele maky zdôrazňujú, že mier je lepšou cestou než vojna a využívajú ich najmä pacifistické organizácie. V Spojenom kráľovstve myšlienku rozšírilo hnutie Nikdy viac vojnu. Na ich distribúcii sa od roku 1936 zúčastňuje Únia mieru (Peace Pledge Union), najstaršia pacifistická a sekulárna skupina vo Veľkej Británii.

Prvá svetová vojna: príčiny a dôsledky

Prvá svetová vojna vypukla 28. júla 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Ako zámienka poslúžil atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve. Koniec vojny znamenal koniec monarchií, napríklad Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše, Nemecka i Ruska, naopak, vznikli nové štáty, ako Československo, Maďarsko, Rakúsko, Poľsko, neskôr Juhoslávia.

Počas vojny sa Slováci v rakúsko-uhorskej armáde dostali do mnohých nielen európskych, ale i exotických oblastí. Priame frontové udalosti na území dnešného Slovenska prebiehali len od decembra 1914 do konca apríla 1915. Počet obetí historici odhadujú na takmer 17 miliónov (takmer 10 miliónov vojakov, 7 miliónov civilistov), niektoré zdroje uvádzajú aj vyššie čísla.

Bratislava v neistých časoch po vojne

Na konci vojny v roku 1918 bola Bratislava, známa vtedy ešte ako Pozsony, Pressburg alebo aj Prešporok, vo veľmi neistej situácii. Záujem všetkých troch strán (Česi, Maďari, Slováci) o mesto bol daný polohou a históriou. Česi ju vnímali ako strategické mesto na obchodnej trase na Balkán. Maďari argumentovali historickým právom a prianím väčšiny obyvateľov. Isté bolo vtedy len to, že po tvrdej maďarizácii Bratislava vôbec nevyzerala ako slovenské mesto. Prevládali v nej Maďari a Nemci. Úradnou rečou bola maďarčina, nemčina bola len trpeným jazykom. Po slovensky sa v úradnom styku nesmelo hovoriť a Slováci sa údajne pre hroziacu šikanu báli hovoriť svojou rečou aj v obchodoch.

V Bratislave ani inde v Uhorsku sa v prvej svetovej vojne nebojovalo, ale dôsledky vojny tvrdo dopadli na mesto. Veľa bratislavských mužov sa zdržiavalo na fronte. Celú jeseň 1918 potom jazdili cez Pozsony vojenské transporty z talianskeho alebo z francúzskeho frontu, ktorými sa vojaci vracali domov do Uhorska.

Preberanie moci a príchod československej armády

V Prahe bola koncom októbra 1918 vyhlásená republika, ale mesto Pozsony ešte stále dúfalo, že do nej nebude patriť. Na podporu tejto myšlienky vyvolala sociálna demokracia ako hlavná robotnícka politická sila štrajk a vo všetkých továrňach v meste sa zastavila práca. Dohodlo sa aj založenie nemecko-maďarskej národnej rady mesta a národnej gardy. Po skončení sa potom účastníci presúvali mestom, skandovali „preč so Židmi!“ a prepadli miestnu väznicu, z ktorej oslobodili väzňov.

K vyhláseniu Československej republiky došlo 28. októbra v Prahe. Na Slovensku to tak rýchlo nešlo. Keď 30. októbra začali v Martine chodiť najodvážnejší Slováci s trikolórami, maďarskí policajti im ich zúrivo strhávali. Zatiaľ čo v Čechách a na Morave sa hneď po 28. októbri začala formovať nová moc, Slovensko ešte niekoľko mesiacov zažívalo vlny národnostných a sociálnych nepokojov. V Prešporku však na prelome októbra a novembra ešte stále panoval relatívny pokoj. Miestni politici sa neprihlásili k novej republike.

Už 4. novembra vymenovali slovenského lekára, politika a presvedčeného masarykovca Vavra Šrobára do funkcie prvého ministra pre správu Slovenska. Šrobár si zriadil sídlo v Žiline, ktorá už bola obsadená československými vojakmi a mala dobré spojenie s Prahou. Nemecko-maďarské vedenie mesta zriadilo začiatkom novembra národnú gardu a požiadalo Budapešť o vojenskú pomoc na obranu mesta. Župan Jankó oznámil, že má v úmysle mesto brániť a nevydať ho Československu. Vavro Šrobár zatiaľ stále konsolidoval moc. Bolo jasné, že Bratislavu treba obsadiť vojensky.

To nakoniec zabezpečilo dvadsaťtisíc legionárov vracajúcich sa koncom novembra z talianskeho frontu. Zdržiavali sa pri Uherskom Hradišti, potom sa posunuli k Hodonínu a na západné Slovensko, ktoré začali postupne zaberať. No nemali zabezpečené zásobovanie potravinami či strelivom a chýbalo im delostrelectvo.

21. decembra Šrobár oznámil ešte stále maďarskému županovi Prešporka, že legionári dorazia do mesta hneď po Vianociach a obsadia ho. Župan Jankó vyhlásil, že aj Maďari už majú vojny dosť a nebudú sa brániť. Vojenský veliteľ však stále trval na tom, že mesto bude brániť do posledného muža. Obyvateľstvo ovládla panika. Rýchlo ho opúšťali úradníci aj šľachta, podnikatelia, obchodníci aj obyčajní ľudia. Legionársky pluk ubytovaný v Kútoch dostal koncom decembra pokyn od vlády, aby sa premiestnil do Prešporka a obsadil ho.

Na Silvestra večer potom legionári dorazili k severnému okraju mesta a na stanicu. Župan Jankó dostal z Budapešti pokyn vydať mesto bez boja. Historickému okamihu neprialo počasie: bol mráz a fujavica. Do večera bolo mesto obsadené. Légie viedol taliansky plukovník Riccardo Barreca, inteligentný kultivovaný muž, ktorý sa snažil presvedčiť dôležitých ľudí v meste, že jeho vojaci nespôsobia žiadne násilnosti. To bola vtedy vážna obava.

Príchod legionárov znamenal pre obyvateľov obrovskú zmenu k lepšiemu. Anarchia, rabovanie, skupinky potulujúcich sa gardistov - to všetko bolo zrazu preč. V úplnom pokoji však prevzatie mesta neprebehlo. Podľa záznamov padlo v prestrelkách šesť maďarských vojakov a jeden dôstojník. Aj keď armáda postupovala hladko, obsadenie mesta proti vôli obyvateľov a úradov nebolo ľahké.

Upevňovanie československej správy a príchod Vavra Šrobára

Československé vlastníctvo vtedy už Bratislavy malo byť potvrdené slávnostným príchodom ministra Šrobára, dátum bol stanovený na 4. február. Problémy nastali s dopravou, keďže železnicu stále ovládali maďarskí zamestnanci. Vláda si pomohla rýchlym schválením nových pravidiel, podľa ktorých museli železničiari vedieť po slovensky a prejaviť lojalitu k novej československej vláde.

Druhým úskalím bolo bratislavské privítanie Šrobára. Všetci župani na Slovensku dostali úradnú výzvu, aby poslali uvítacie delegácie, ale to nezaručovalo, že sa dostaví dosť ľudí. Telegram dorazil 2. februára a z Prahy odpovedali, že za dva dni nezoženú toľko ľudí. Ministerstvo národnej obrany sa postaralo o zháňanie ľudí a nasledujúce ráno odpísalo, že posiela do Bratislavy dvetisíc členov Sokola. Cesta na Slovensko pritom bola podľa dobových záznamov náročná. Mrzlo, vlaky neboli vykúrené.

Večer 3. februára nasadol Šrobár a jeho podriadení do vyzdobeného vlaku a vyrazili smerom na Bratislavu. Cesta trvala celú noc a pol dňa - o pol dvanástej 4. februára dorazil Šrobár na bratislavskú hlavnú stanicu. Privítala ho salva z diel a speváci Národného divadla, ktorí priamo na stanici zaspievali Nad Tatrou sa blýska.

Za odchádzajúcich Maďarov teda nebola náhrada a ani ďalšie profesie (napríklad pošta) sa bez pomoci z Čiech nezaobišli. Zúfalo chýbali slovenskí úradníci, učitelia, lekári, sudcovia či colníci. Navyše stále nebolo isté, či Maďari neplánujú útok na Bratislavu. Strach však panoval aj z vnútorného nepriateľa. Nemeckí a maďarskí robotníci boli stále v štrajku, v meste chýbali základné potraviny, uhlie a pitná voda.

Spor pretrvával aj vo veci názvu mesta. Pražské centrálne úrady začali hneď po vstupe legionárov používať slovo „Bratislav“. Šrobár teda zrejme úspešne otestoval svoju autoritu a 25. februára 1919 bol mestu oficiálne udelený názov Bratislava.

Stanovenie hraníc a situácia na Dunaji

Stále ešte nebola stanovená hranica nového štátu v okolí Bratislavy. V polovici mája 1919 teda vyzvali slovenskí poslanci československého parlamentu, aby sa Beneš k otázke predmostia vrátil a snažil sa spojencov znova presvedčiť. 12. júna však Parížska mierová konferencia opäť dospela k záveru, že slovensko-maďarská hranica pri Bratislave povedie stredom Dunaja. Pražská vláda podala protest a opäť skúšala presvedčiť Dohodu.

Hneď, ako sa to v Bratislave dozvedeli, na nič sa nhtml

Oslava konca prvej svetovej vojny v Bratislave: Historický kontext a spomienkové udalosti

Prvá svetová vojna, ktorá vypukla 28. júla 1914 vyhlásením vojny Rakúsko-Uhorska Srbsku, bola jedným z najväčších konfliktov v dejinách ľudstva. Ako zámienka poslúžil atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve. Vojna oficiálne skončila 11. novembra 1918. Počas štyroch rokov bojov, ktoré sa dotkli takmer celého sveta, Rakúsko-Uhorsko prišlo o takmer 1,8 milióna obyvateľov, z toho bolo okolo 70 000 Slovákov. Celkový počet obetí vojny historici odhadujú na takmer 17 miliónov, z čoho bolo takmer 10 miliónov vojakov a 7 miliónov civilistov, pričom niektoré zdroje uvádzajú aj vyššie čísla. Koniec vojny znamenal zásadné politické zmeny: rozpad monarchií ako Rakúsko-Uhorsko, Osmanská ríša, Nemecko a Rusko, a naopak, vznik nových štátov, vrátane Československa.

Spomienkové akty a symbolika

Medzinárodný deň veteránov, ktorý sa každoročne pripomína 11. novembra, je dňom venovaným spomienke na skončenie prvej svetovej vojny. Prímerie medzi krajinami Dohody a Nemeckom bolo podpísané v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiegne vo Francúzsku presne 11. novembra 1918 o 11. hodine. Tento deň má rôzne oficiálne názvy: v štátoch Spoločenstva národov (Commonwealth) je to Deň pamäti (Remembrance Day), v Spojených štátoch amerických ako Deň veteránov, vo Francúzsku a niektorých ďalších západoeurópskych krajinách ako Deň prímeria. Spomienkový akt sa často koná o 11. hodine a 11. minúte, kedy zazneli posledné symbolické salvy ukončujúce vojnu.

Symbolom obetí a veteránov prvej svetovej vojny sa stal červený mak. Táto tradícia má pôvod v básni „V poliach Flámska“ (In Flanders Fields), ktorú v máji 1915 napísal kanadský vojenský lekár podplukovník John McCrae. Báseň vznikla počas jeho účasti na druhej veľkej krvavej bitke o belgické mestečko Ypres. McCrae opísal bolesť a utrpenie ranených vojakov, ktorú sa snažil tlmiť písaním básní. Báseň sa dostala do rúk americkej členky asociácie Mladí kresťania Moine Michaelovej, ktorá ju inšpirovala k myšlienke urobiť z kvetu červeného maku poetický symbol obetí tohto dovtedy najväčšieho celosvetového vojnového konfliktu. John McCrae sa však tradície nosenia červeného maku nedožil, zomrel 28. januára 1918. Prvýkrát bol divý mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy prijatý v roku 1920 americkými vojnovými veteránmi. V roku 1921 Anne Guérinová z Francúzska rozšírila tento symbol medzi kanadskými a britskými legionármi.

Okrem červených makov sa od roku 1926 používa aj kvet bieleho maku, ktorý zdôrazňuje mier ako lepšiu cestu než vojna a využívajú ho najmä pacifistické organizácie, ako napríklad britské hnutie Nikdy viac vojnu. Od roku 1936 sa na ich distribúcii podieľa Únia mieru (Peace Pledge Union).

Pripomienky prvej svetovej vojny v Bratislave

Aj Bratislava si pripomína koniec prvej svetovej vojny prostredníctvom rôznych pietnych aktov a pamätníkov. Ministerstvo obrany SR si v roku 2018 pripomenulo sté výročie skončenia vojny pietnym aktom pri pamätníku príslušníkov západného odboja na Šafárikovom námestí v Bratislave a na vojenskom cintoríne v Petržalke-Kopčanoch. Spomienkový akt sa koná každoročne za zvuku kostolných zvonov o 11. hodine a 11. minúte.

V Bratislave sa nachádza množstvo pamätníkov, pamätných tabúľ, cintorínov a hrobov pripomínajúcich tragické obdobie prvej svetovej vojny. Tieto pamätihodnosti sú udržiavané v dobrom stave a mestské časti, ich predstavitelia i obyvatelia si vážia tieto pamiatky, ktoré pripomínajú účasť ich spoluobčanov na bojoch vojnového konfliktu. Obdobia ich vzniku sú rôzne. Napríklad vojenský cintorín v Petržalke vznikol už počas vojny v roku 1916 ako súčasť vojenského lazaretu. Pamätník na Murmanskej výšine, ktorý navrhol architekt Franz Wimmer, bol dokončený v roku 1927 a pripomína ukončenie prvej svetovej vojny 11. novembra 1918. Jeho súčasťou sú štyri polfigúry levov vytesané sochárom Alojzom Rigeleom, pričom skulptúry boli vytvorené zo stavebného materiálu pochádzajúceho zo zničeného pomníka Márie Terézie. Rigele už v roku 1917 vytvoril monument na pamiatku príslušníkov 13. honvédskeho uhorského kráľovského pešieho pluku na kopci Kamzík.

Iniciátormi vybudovania týchto pamätníkov boli okrem vedenia mesta aj vojenské spolky, veteráni, ktorí sa snažili o mapovanie histórie vojny a zachovanie spomienok, ako aj jednotlivé obce, richtári, prísažní a rodinní príslušníci padlých vojakov. Väčšie monumenty pripomínajú tragické obdobie a jeho obete, iné zase dokumentujú smrť konkrétnych vojakov, často doplnené o biblické citáty či úryvky modlitieb.

Okrem pamätníkov a cintorínov pripomínajú prvú svetovú vojnu v Bratislave aj tzv. kaverny - podzemné betónové úkryty na vyvýšených miestach mesta, ktoré boli súčasťou delostreleckej obrany.

Bratislava na prelome svetových vojen a vznik Československa

Koniec prvej svetovej vojny znamenal pre Bratislavu, vtedy známu ako Pozsony, Pressburg alebo Prešporok, mimoriadne neisté obdobie. Pred vojnou v Uhorsku, a teda ani v Bratislave, priame frontové udalosti neprebiehali, avšak dôsledky vojny tvrdo dopadli na mesto. Mnoho bratislavských mužov sa nachádzalo na fronte a celú jeseň 1918 cez mesto prechádzali vojenské transporty s vojakmi vracajúcimi sa domov.

Po vyhlásení Československej republiky v Prahe 28. októbra 1918, situácia v Bratislave, ktorá vtedy ešte dúfala, že nebude patriť do nového štátu, bola zložitá. Mesto bolo pod silným vplyvom maďarskej a nemeckej menšiny, úradnou rečou bola maďarčina a Slováci sa báli hovoriť svojím jazykom. Sociálna demokracia vyvolala štrajk na podporu myšlienky, že mesto nebude patriť do Československa. Dohodlo sa aj založenie nemecko-maďarskej národnej rady mesta a národnej gardy. Po skončení štrajku sa účastníci presúvali mestom, skandovali heslá a prepadli miestnu väznicu.

Napriek tomu, že v Prahe sa nová moc formovala rýchlo, na Slovensku, a teda aj v Bratislave, prebiehali procesy pomalšie. V Bratislave na prelome októbra a novembra panoval relatívny pokoj, no miestni politici sa k novej republike neprihlásili. Vavro Šrobár, prvý minister pre správu Slovenska, si zriadil sídlo v Žiline. Nemecko-maďarské vedenie mesta požiadalo Budapešť o vojenskú pomoc na obranu mesta a župan oznámil, že mesto bude brániť.

Obsadenie Bratislavy československými vojakmi, konkrétne dvadsiatimi tisíckami legionárov vracajúcich sa z talianskeho frontu, sa uskutočnilo koncom novembra. V januári 1919 sa uskutočnil slávnostný príchod ministra Šrobára do mesta, ktorý bol sprevádzaný rôznymi organizačnými a komunikačnými výzvami, vrátane zabezpečenia železničnej dopravy a zháňania delegácií na privítanie. Napriek rôznym prekážkam, vrátane snahy o zachovanie maďarskej kontroly nad mostami cez Dunaj, bolo mesto postupne obsadené a začlenené do Československa.

Príchod legionárov znamenal pre obyvateľov zmenu k lepšiemu, ukončenie anarchie a rabovania. Napriek tomu prevzatie mesta neprebehlo úplne bez konfliktov, v prestrelkách padlo niekoľko maďarských vojakov. Následne sa riešila otázka názvu mesta, pričom pražské úrady začali používať slovo „Bratislav“. Hranica nového štátu v okolí Bratislavy sa definitívne stanovila až neskôr, aj napriek snahám o jej posunutie.

tags: #oslava #konca #1 #svetovej #vojny #v