Židovský sviatok je deň alebo viac dní, ktoré dodržiavajú Židia ako sväté alebo svetské pripomenutie dôležitých udalostí židovskej histórie. V rámci judaizmu existujú náboženské sviatky, ktoré sú ustanovené priamo Tórou, ako napríklad Pesach alebo Jom kipur či Šabat, ktoré vyžadujú abstinenciu od práce a môžu tiež požadovať pôst.
Charakteristika židovských sviatkov
Sviatky možno deliť na biblické, historické a svetské. Biblické a historické sviatky sú podrobne vykladané v Talmude, najmä v oddiele Moed, a ďalej rozpracované do jednotlivých detailov v rabínskej literatúre. Existujú aj náboženské sviatky ako Chanuka alebo Purim, ktoré buď nie sú uvedené v Tóre, ale v inej biblickej knihe (Purim v knihe Ester), prípadne nie sú v Biblii uvedené vôbec a ich ustanovenie je neskoršie (Chanuka). Tieto sviatky označujeme ako historické, avšak ich náboženský podtext je zdôraznený zázrakom, ktorý sa mal udiať.
Biblické sviatky sú mimo Izrael zdvojené. Výnimkou je Jom kipur, ktorý je aj mimo Izrael len jednodenným sviatkom, a Roš ha-šana, ktorý je aj v Izraeli dvojdenný. Dôvodom tohto zdvojenia je zaujímavá vlastnosť pôvodného židovského kalendára. V ňom jednotlivé mesiace začínali až po príchode svedkov do jeruzalemského Chrámu vyhlásením Novolunia, hebrejsky Roš chodeš. Až po vyhlásení Novolunia mohli poslovia informovať jednotlivé židovské komunity. So stupňujúcou sa perzekúciou Rimanov voči Židom v Izraeli sa zrútil pôvodný dômyselný systém ohňových signálov a babylonskí Židia nevedeli, kedy začal nový mesiac. Pretože z logiky židovského kalendára pripadali do úvahy len dve možnosti, rozhodli sa babylonskí Židia sláviť obidva. To je dodnes zvykom všetkých Židov žijúcich mimo Izrael.
Šabat - Týždenný sviatok odpočinku
Najdôležitejší sviatok, spomenutý ako jedno z prikázaní v Desatore, je Šabat. Slávi sa každú sobotu, respektíve od piatkového do sobotného súmraku. V tento deň sa nesmie vykonávať žiadna práca, ani cestovať či vykonávať obchodné transakcie. Je to sviatok, pri ktorom sa schádzajú priatelia a celá rodina pohromade. Začína v piatok pred západom slnka obradom kabalat šabat (prijatie šabatu), po ktorom sa koná večerná modlitba a slávnostná večera. Od toho času sú zakázané určité druhy práce a veriaci sa má venovať odpočinku a štúdiu. V sobotu ráno sa v synagóge koná ranná bohoslužba s prídavnou modlitbou (musaf). K šabatu sa tiež vzťahuje zvyk sviatočného „tretieho jedla“ (se'uda šlišit) podávaného po popoludňajšej modlitbe.
Pesach - Sviatok slobody a nekvasených chlebov
Pesach, často nazývaný Sviatok nekvasených chlebov, je jedným z najdôležitejších a najstarších židovských sviatkov, pretože príkaz na jeho dodržiavanie bol daný ešte pred darovaním Tóry na Sinaji. Ide o osemdňový židovský sviatok, ktorý sa spoločne so sviatkami Šavuot a Sukot radí medzi tri pútnické sviatky. Počas Pesachu si Židia, ktorí ho oslavujú už vyše 3300 rokov, pripomínajú udalosti zo svojich najstarších dejín zaznamenané v Tóre.
Historické pozadie a symbolika
Sviatok pripomína vyňatie z otroctva a útek z Egypta. Je to najmä ťažká práca počas otroctva v starovekom Egypte, útlak a pokus o zničenie Židov zo strany faraóna. Keďže sa faraón zdráhal prepustiť izraelských otrokov, Boh potrestal egyptskú krajinu pohromami, ktoré sú známe ako Desať egyptských rán. Poslednou ranou, po ktorej sa faraón rozhodol Židov prepustiť, bolo usmrtenie všetkých prvorodených Egypťanov. Aby anjel smrti, ktorý prešiel počas noci celou krajinou, rozpoznal židovské domy, Hospodin prikázal Židom označiť rámy a prahy ich dverí krvou baránka. Anjel smrti obchádzal takto označené domy bez toho, aby niekoho usmrtil.
Židia museli utiecť z Egypta v takom chvate, že im nestihol vykysnúť chlieb. Tak vzniklo krehké chrumkavé pečivo maces, ktoré sa konzumuje počas Pesachu na pripomenutie spomenutých udalostí. Počas osemdňového sviatku sa v židovských rodinách nekonzumuje žiadne kvasené pečivo (chamec) a v domácnosti by sa z neho nemala nachádzať ani omrvinka. Preto tomuto sviatku predchádza dôkladné čistenie domácností, aby nikde nezostal ani kúštik chamecu.
Sederová večera
Pesach je rodinný sviatok. Po bohoslužbe v synagóge sa rodina stretne pri slávnostnej večeri - Seder. Tá sa v rodinách podáva po prvé dva večery Pesachu. Slávnostný sederový stôl je pestrý a bohatý na symboliku. Okrem už spomenutého macesu nesmie na stole chýbať:
- krčah so slanou vodou, ktorý pripomína preliate slzy,
- horké byliny ako spomienka na utrpenie a ťažké časy v Egypte,
- jahňacia kosť s trochou opečeného mäsa na počesť obetovaného jahniatka (v našich podmienkach sa podáva aj kuracina),
- vajce ako symbol krehkosti života,
- víno sa pije na znak radosti z vyslobodenia.
Medzi sederové pokrmy patrí aj charoset - zmes postrúhaných jabĺk, hrozienok, orieškov a mandlí, zriedená červeným vínom. Významnou súčasťou sederovej večere je rozprávanie o exode z Egypta.
SEDEROVÝ TANIER NA PESACH! Čo sa má na seder tanieri a ako si ho pripraviť!
Chanuka - Sviatok svetiel a zasvätenia
Chanuka, známa aj ako „sviatok svetiel“ (chag ha-urim) alebo sviatok zasvätenia, je osemdňový židovský sviatok, ktorý sa začína 25. dňa v židovskom mesiaci kislev. Pripomína porážku sýrskych síl, ktoré sa pokúšali zamedziť Izraelcom praktikovať judaizmus. Juda Makabejský a jeho bratia zničili ohromné vojsko a znovuvysvätili jeruzalemský chrám v roku 164 pred Kr. Príbeh Chanuky je zaznamenaný v Prvej a Druhej knihe Machabejcov, ktoré sú deuterokanonické knihy a nie sú súčasťou pôvodného kánonu Tanachu.
Zázrak oleja a zapaľovanie chanukije
Sviatok Chanuka si pripomína zázrak, ktorý sa odohral po znovuzasvätení Jeruzalemského chrámu Makabejcami. Babylonský talmud k Chanuke hovorí: „Keď Gréci vstúpili do chrámu, znesvätili všetok olej vnútri, a keď ich Chašmonajim (Hasmonejovci) porazili a zvíťazili, hľadali a našli jednu nádobku oleja s pečaťou veľkňaza, ktorá však obsahovala olej dostačujúci k sväteniu na jeden deň. Vtedy sa stal zázrak a svetlá horeli osem dní.“ Táto legenda o zázračnom rozmnožení oleja veľmi silno ovplyvnila obsah, charakter a povahu osemdňovej chanukovej slávnosti.
Pre tento sviatok je charakteristické zapaľovanie svetiel na deväťramennom svietniku nazývanom chanukija. Každú noc sa zapaľuje o jedno svetlo viac - jedno pre prvú noc, dve pre druhú atď. Svietnik je deväťramenný preto, lebo v strede horí svetlo Šamaša (služobníka), ktorým sa zapaľuje ostatných osem svetiel. Pri zapaľovaní svetiel (ideálne sú olejové lampy plnené olivovým olejom, ale prevažne sa používajú sviečky) by sa mala zísť celá rodina. Izrael je Bohom vyvoleným národom, ktorého povolanie je prinášať Božie svetlo medzi ostatné národy sveta, preto je zvykom zažatú chanukovú sviecu umiestniť blízko verejného priestranstva, aby bola vidieť - zvonka pri vchode alebo do okna.
Teologické debaty: Školy Hilela a Šamaja
Ako sa deje víťazstvo svetla nad temnotou? Vyššie citovaný traktát Talmudu informuje aj o zaujímavom spore medzi významnými rabínskymi školami o spôsobe zapaľovania chanukovej menory. Spor sa na prvý pohľad zdá malicherný: „Je lepšie začínať s ôsmymi sviečkami a ďalšie dni uberať až k jednej v posledný deň alebo treba začať s jednou a pridávať až po osem svetiel v posledný deň?“
Šamajova škola
Prvý názor zastávala Šamajova škola, ktorá vychádzala z predpokladu, že prvý deň je najdôležitejší. Tomu zodpovedá skúsenosť detí: „Akým spôsobom sa v škole v prvé dni uvediete, tak vás to bude sprevádzať celú dobu.“ Šamajove odôvodnenie pre uberanie sviec sa vzťahuje na parim (od hebr. par - býk), teda na prax obetovania býčkov v chráme na sviatok Sukot. Počas osemdňového sviatku Sukot boli býčky v chráme obetované v postupnom poradí, a to z trinástich na konečných sedem. Spolu to predstavuje 70 býkov, čo korešponduje so 70 národmi sveta. Táto prax parim má dva dôsledky:
- Židia sa majú zaujímať o materiálny a duchovný prospech celého sveta. Talmud hovorí, že 70 národov sveta je v neustálom stave úpadku. „Keď my obetujeme obetu (po zničení chrámu je ňou modlitba), získame silu, ktorá prinesie požehnanie z neba na celý svet,“ tvrdili učenci.
- Druhým aspektom obety parim je naplnenie zvláštnej sily do vnútra židovského ľudu, ktorý si vyvolil sám Boh, aby bol svetlom medzi národmi. Ona má Izrael podnecovať a povzbudzovať k odporu proti pohanským skazenostiam. Zostupný poriadok chanukije potom symbolizuje zmenšenie úpadku sveta a umenšenie vplyvu národov na Izrael, teda deštrukciu zla vo svete.
Hilelova škola
Druhý názor zastávala Hilelova škola. Deti mu rozumejú podľa pravidla: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ Hilelova škola hovorí, že od času, keď sa svätosť vrátila do chrámu, rastie posvätenie (keduša). Vo veciach svätosti sa stúpa, nie klesá. Tento vzostup keduše vyjadrujeme vzostupným zapaľovaním sviec chanukije. Podľa Hilelovej školy boj proti zlu vo svete nespočíva v konfrontácii so zlom, ale v zvyšovaní posvätenia životom podľa Tóry. „To môže na nás vidieť celý svet a napodobňovať nás. Úspešnejším spôsobom ako odstrániť temnotu, je zväčšovaním svetla Tóry, nie „pálením zla“, ale skôr zvyšovaním nášho svetla medzi národmi.“
Hoci sa v praxi nakoniec ujal Hilelov postup, argumenty oboch učencov sú oprávnené. Obe školy sa dohodli na dôvodoch zapálenia chanukije, ktorým je rozdúchanie svetla v nás samotných ako triumfe víťazstva nad temnotou. Dohodli sa aj na tom, že svetlo sviece zažaté každú noc znamená, že každý deň je jedinečným zázrakom.
Symbolika a hlbšie významy Chanuky
Spojitosti s číslom 25 a svetlom
Zaujímavosťou je skutočnosť, že dvadsiate piate slovo Biblie je or, čiže svetlo. Už tu je náznak sviatku Chanuka, ktorý sa začína 25. dňa mesiaca kislev. Chasidský rebe Bnei Jisacher v 19. storočí učil, že na Chanuku sme dostali z or ha-ganuz (prvopočiatočného svetla), ktoré bolo utajované až do stvorenia. Toto svetlo nie sme oprávnení používať na svetské veci. Preto sa svetlo chanukije nemôže používať na čítanie, počítanie peňazí, ani žiadnu inú činnosť. Existuje aj legendárny príbeh o prvom človekovi Adamovi, zaznamenaný v Babylonskom talmude:
„Potom, keď bol Adam vyhnaný zo záhrady Eden, bol vystavený okolitému svetu a nestálosti prírody. Všimol si, že sú dni zo dňa na deň kratšie a kratšie, svetlo slnka sa zmenšovalo. Adamova obmedzená schopnosť porozumieť ho viedla k viere, že to je trest za jeho hriech. Tak Adam vyhlásil: „Je to moja vina! Možno je to preto, lebo ja som skazil tento svet, že temnota zostupuje na svet a Boh navracia do sveta chaos“. V strachu a zúfalstve sa začal modliť a držať osemdňový pôst. Ale keď sa ukončila zimná rovnodennosť, a on uvidel, že dni sa začínajú postupne predlžovať, povedal „Toto je chod sveta“. Adam potom zachoval osemdňové obdobie hodovania a slávností, v ktorých priniesol svoje vlastné svetlo do sveta (Avoda zara 8a).“
Existuje aj náznak spojitosti Chanuky s najdôležitejšou udalosťou v histórii Izraela - východom z egyptského otroctva. Učenci spočítali, že počas štyridsaťročného putovania na púšti urobili Izraeliti 39 zastávok (hebr. chanajot). A pri dvadsiatej piatej zastávke sa píše: „a utáborili sa v Chašmone“ (Nm 33,29), čo je koreň mena kňazského rodu Chašmonajim (Hasmodejovcov). Keď bol v roku 167 pred Kr. v mestečku Módeín nútený kňaz Matatiáš z rodu Chašmanajim so svojimi piatimi synmi obetovať pohanskému bohu, on a jeho synovia to odmietli. Tam začalo povstanie, na čele ktorého stál jeden z Matatiášových synov - Jehuda zvaný Makabi („kladivo“, kvôli jeho veľkej sile). A práve Chašmonajim nariadili posvätenie oltára 25. dňa mesiaca Kislev.
Prečo osem dní?
Židovskí učenci si položili otázku: „Prečo slávime zázrak s olejom osem dní? Vlastne by sme mali sláviť len sedem dní, lebo zázrak trval len sedem dní, keďže nájdený olej stačil na jeden deň?“ Najznámejšie vysvetlenie znie nasledovne: „Prvý deň rozdelili Makabejci olej na osem dielov, takže už nebolo dosť oleja ani na jeden deň. Zázrak sa teda stal už prvý deň.“
Pohľad Maimonida a Maharala
Maimonides (1135-1204) rozlišuje dva hebrejské pojmy: nes - „znamenie“ a pele - „zázrak“. Znamenie je jednorázové a odporuje prírodným zákonom, ale zázrak je záležitosť každodenná, pretože ľudský život a riadenie prírody sú každodennými zázrakmi. Môžeme udalosť preskúmať, ale jej pôvod nepochopíme. To sú skutočnosti, ktoré považujeme za samozrejmosť - zázrak stvorenia a prírody. Preto počas Chanuky ďakujeme za ojedinelé znamenia i za zázraky, ktoré sú s nami každý deň.
Maharal, pražský rabi Löw (1525-1609), píše v svojej známej knihe Ner Micva („Svetlo príkazu“), že číslo osem v sebe skrýva tajomstvo: „Do vnútornej svätyne jeruzalemského chrámu mohol vstúpiť len ten, kto bol obrezaný. Obriezka sa koná v ôsmy deň chlapcovho života, na znamenie, že človek má schopnosť prekonávať obmedzenia a nástrahy fyzického sveta, symbolizovaného sedmičkou - sedem dní stvorenia, sedem dní týždňa a sedem ramien menory. Menoru oddeľoval záves od najsvätejšej svätyne, od miesta, kde boli v arche zmluvy uložené dosky Dekalógu a zvitok Tóry, ktoré svojim významom presahujú naše chápanie, pretože sú „Božou Múdrosťou“. Aj preto bola na fľaštičke oleja pečať veľkňaza, ktorý svoju chrámovú službu slúžil v osemdielnych šatách. Vďaka „osmičke“, vďaka schopnosti prekonávať nástrahy sveta, boli Gréci - nositelia ľudskej múdrosti - porazení. Neverili, že sú veci, ktoré svojim významom presahujú človeka a jeho chápanie.“
Znovunastolenie židovských hodnôt
Iné vysvetlenie vychádza z podstaty znovunastolenia židovských hodnôt po násilnej helenizácii (uvádza ho brnenský rabi Koller). Gréci sa snažili prísnymi reštrikciami zakázať tri hlavné témy, ktoré zasahovali do základov gréckej kultúry:
- Šabat ukazuje na Stvoriteľa, t.j. na silu, ktorá svet utvorila pre určitý účel, ktorá sa o svet stará a dozerá naň.
- Obriezka (mila) ukazuje, že aj telo človeka je zasvätené Božej zmluve, teda neexistuje dualizmus nečistého materiálneho a povzneseného duchovného. Aj telo je nástrojom a prostriedkom bohoslužby. Hoci Gréci chceli, aby Židia boli rovnakí ako oni a prestali lipnúť na prekonaných predstavách o zvláštnom poslaní, chceli odstrániť obriezku, vonkajší znak ich osobitého vzťahu k Bohu. Po víťazstve židovských vojsk bola táto znovu vykonávaná. Obriezka sa robí v ôsmy deň po narodení dieťaťa. Preto aj sviatok Chanuka bol stanovený ako osemdňový.
- Tretím zákazom bolo svätenie nového mesiaca (roš chodeš), čo je opäť povznesenie človeka nad prírodné zákony. To, čo bude určujúce pre nový mesiac, nebude príroda so svojimi astronomickými zákonmi, ale človek, ktorý rozhodne, kedy príroda (nový mesiac) bude zasvätený. Príroda je len nástrojom v rukách človeka, ktorý jej dáva transcendentný rozmer. Príroda je symbolizovaná číslom sedem.
Rodinné slávenie a modlitba
Primárnym a najdôležitejším miestom slávenia Chanuky je v súčasnosti rodina. Dokonca ani zapálenie chanukije v synagóge nezbavuje povinnosti zapáliť svetlo doma. Pri svetle chanukovej menory sa zhromaždí celá rodina. Zapáliť sviecu môže žena za celú rodinu, ale svoju sviecu si môžu zapáliť aj deti, aby mali aktívnu účasť na slávnosti a skúsenosťou sa učili vstupovať do histórie svojho národa. O jednote, ktorú pomáhajú vytvárať v rodine chanukové svetlá, hovorí jeden chasidský príbeh o rebovi Nachumovi z Horodny, ktorý čakal s rozsvietením chanukových svetiel na svoju ženu z úcty k nej a pre manželský súlad, hoci halacha to nevyžadovala.
Na záver je dôležité uviesť modlitbu, ktorá sa prednáša pri zažatí prvého svetla:
„Tieto svetlá zapaľujeme za divy a zázraky, za pomoc i zásahy, ktoré si konal pre našich otcov v dňoch tej doby, skrze svojich posvätených kňazov (makabejských). Vo všetkých ôsmych dňoch Chanuky tieto svetlá sú posvätné a nie je nám dovolené používať ich, len sa na ne pozerať, aby sme ďakovali a spievali chválu tvojmu veľkému menu, za tvoje divy, zázraky a za tvoju pomoc.“