Pojem „Orol“ rezonuje v slovenskom kultúrnom a historickom prostredí v mnohých rovinách - od významnej literárno-náučnej prílohy z obdobia štúrovcov, cez majestátneho dravca vo voľnej prírode, až po špecifické symbolické, cirkevné a organizačné významy. Hoci pôvodne sa mohlo vnímať ako príležitostný pozdrav k vydaniu Orla tatranského, v skutočnosti tento názov zahŕňa bohatú paletu fenoménov, ktoré formovali slovenskú identitu a umenie. Tento článok sa podrobne venuje jednotlivým aspektom, ktoré pojem „Orol“ reprezentuje.
Orol tatranský: Literárna príloha štúrovcov
Orol tatránski (pôvodne Orol Tatránsky, v súčasnom pravopise Orol tatranský) predstavoval literárnu, respektíve literárno-náučnú prílohu Slovenských národných novín. Táto príloha vychádzala od 1. augusta 1845 do 6. júna 1848, najskôr týždenne, potom každý druhý týždeň. V úvodníkoch sa často opakovala výzva k tvorivosti, apelujúc na učiteľov a organizátorov súťaží, aby motivovali deti a mládež k písaniu do nej.
Koncepcia a obsah
Ľudovít Štúr vo svojom „Ohlase o Slovenských národných novinách a Orlovi tatránskom“, vydanom 15. júna 1845 v Prešporku (Bratislave), charakterizoval koncepciu novín a ich prílohy. Zatiaľ čo samotné noviny mali obsahovať „čiastku [...] politickú“, Orol tatránsky mal tvoriť „čiastku [...] hlavne historickú“ a „poučenlivé so zábavnými vecami spojovať“. Rozvrh obsahu bol detailný a zahŕňal päť hlavných kategórií:
- Z pekného umenia:
- Piesne a spevy, skladané od jednotlivcov, a národné.
- Povesti a rozprávky, písané v reči neviazanej, od vzdelancov zložené a od pospolitého ľudu vypravúvané, národné.
- Z náuk:
- Veci historické vlasti našej, národa nášho slovanského a aj iných národov sa týkajúce. Sem patrili aj články vysvetľujúce a objasňujúce veci spomenuté v novinách, ako aj rozprávania o starožitnostiach národov.
- Veci štatistické, vykladajúce terajší stav rozličných národov a krajín, najmä vlasti našej a národa slovanského.
- Články s právom rozličných národov a najmä vlasti našej sa zaoberajúce.
- Jazykospyt, najmä slovenskú reč a reči príbuzné indoeurópske rozberajúci.
- Články z prírodných náuk vzaté, prírodu z rozličných strán považujúce, jej tvory a úkazy vysvetľujúce.
- Kritiku, ktorá na najnovšie diela slovenské bystré oko mala a ich posudzovala.
- Obrazy zo života národov a najmä z národa slovenského vzaté. Sem patril aj opis krajov, miest a pamätných miestností, ako aj cestopisy a dopisy z cudziny a z našich krajov, opisujúce pamätnosti a život.
Tento rozvrh sa Ľ. Štúr spolu s redaktormi Petrom Kellnerom-Hostinským, Bohuslavom Nosákom, Jánom Štúrom a Mikulášom Dohnánym snažil dodržiavať, čo však nebolo vždy možné vzhľadom na obmedzený rozsah a problémy so zaobstarávaním rukopisov. Preto nevznikli stále, pravidelné rubriky. V prvom ročníku boli nepravidelné rubriky ako Poviedky o mužoch veľkých, Rozličné správy, Slovanské správy, Ohlasy a pod. V druhom ročníku to boli Prehľad časopisov, Rozličnosti, Obyčaje, Hry a zábavy Slovákov, Anekdoty, a v treťom ročníku pribudli nové rubriky Dopisovateľ, Slovesnosť, Recenzie novovyšlých kníh a domáce spravodajstvo pod názvom Slovenský život.
Priebeh vydávania a autorský prínos
Príloha začala vychádzať v Bratislave 1. augusta 1845. Prvý ročník sa skončil 30. júna 1846, druhý 22. júna 1847 a tretí 6. júna 1848. Celkovo v troch ročníkoch vyšlo 97 čísel na 774 stranách. Vzhľadom na nedostatok publikačných možností pre slovenských autorov bola na stránkach Orla tatránskeho uverejnená podstatná časť dobovej literárnej produkcie, v základných znakoch patriaca do romantizmu.
Do Orla tatranského písali svoju pôvodnú tvorbu významné osobnosti slovenskej literatúry ako Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Samo Bohdan Hroboň, Samo Chalupka, Ján Kalinčiak, J. M. Hurban či J. Francisci. Pôvodnú básnickú tvorbu uverejňovali Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Samo Bohdan Hroboň, Samo Chalupka, P. Kellner-Hostinský a M. Dohnány. Prózou prispievali Ján Kalinčiak, S. B. Hruboň a Samo Tomášik, zatiaľ čo B. Nosák aj cestopismi. Jozef Miloslav Hurban, Ľ. Štúr, Ján Francisci-Rimavský a M. Dohnány vo svojich literárnych kritikách vyjadrovali postoje k otázkam koncepcie a smerovania literatúry, čím načali novú éru slovenskej literárnej kritiky. Kultúrnohistorické články (najmä Ľ. Štúra) a vnútrogeneračné polemiky boli tiež dôležitou súčasťou obsahu.
Skutočný Príbeh Biblie Aký Ešte Nikdy Nebol Odhalený | Celý Dokumentárny Film
Orol v symbolike a mytológii
Symbolika orla má hlboké korene v histórii a kultúre mnohých národov, objavujúc sa v mytológii, heraldike aj náboženskom umení. Je to symbol, ktorý prekračuje hranice a epochy, vždy si však zachováva svoj majestátny a mocný charakter.
Od staroveku po Byzanciu
Starí Gréci verili, že Zeus vypustil z konca sveta dvoch orlov letiacich rôznymi smermi a miesto, kde sa prekrížili dráhy ich letov, označil za mystický stred zeme. Mýtický orol sa zahniezdil už na štandardách rímskych legionárov, postupne nahradil starší latinský vojenský symbol, ktorým bol zväzok slamy (manipulus) pripevnený na vrchol tyče. Plínius Starší vymenúva orla medzi piatimi zvieratami obľúbenými v rímskom vojsku. Obrazy dvojhlavého orla poznali už v ríši Chetitov v strednej Anatólii, kde orlie krídla chránili chetitské pečatidlá.
Byzantský dvojhlavý orol
Najstaršie zachované zobrazenia orla v kresťanskom východorímskom umení datujeme do 10. a 11. storočia, kedy na východnom tróne sedel augustus Isakkios I. Komnénos. Od 13. storočia sa vlajky nad vežami monastierov gréckeho Athosu pýšia čiernym dvojhlavým dravcom na žltom pozadí. Tento dvojhlavý orol (aquila bicephala) má bohatú európsku heraldickú a vexilologickú tradíciu, ktorá siaha až k rímskej imperiálnej idei. Konštantín Veľký, ktorý opäť zjednotil rozdelenú ríšu, nahradil starorímsku vojenskú štandardu dravca s jednou hlavou znakom dvojhlavého orla, znázorňujúc tak politickú jednotu svojej krajiny. Súčasťou byzantskej vlajky býval aj kríž s abreviáciou nápisu Ἐν τούτῳ νίκα (In hoc signo vinces) a štyri znaky beta, akronym gréckej kristologickej formulky Βασιλεὺς Βασιλέων Βασιλεύων Βασιλευόντων (Kráľ kráľov kraľuje nad kráľmi).
Kresťanská interpretácia
Cirkev, symbolizovaná orlom, hľadí na všetky strany, aby priviedla „ad portam salutis“ všetky roztratené deti. Hlava vľavo predstavuje kráľovnú Západu - Rím, a pravá hlava symbolizuje Konštantínopol, perlu Bosporu. Tradičný pravoslávny výklad hľadá v dvoch hlavách „aquilae byzantinae“ melodický akord vzťahu Cirkvi a štátu, kde sú dve orlie hlavy (cisárova aj patriarchova) neoddeliteľne spojené s telom zvieraťa (spoločnosť), no každá z nich sa pozerá iným smerom a má odlišný cieľ. Korunovaný (niekde dokonca mitroforný) dvojhlavý orol na byzantských imperiálnych insígniách symbolicky sprítomňuje Pána Ježiša s Jeho dvoma hypostázami, božskou a ľudskou, ktoré nie sú zmiešané, preto sa hlavy orla pozerajú opačnými smermi. Exegéza imperiálneho orlieho znaku prekvapí aj celkom apolitickým rozmerom podporovaným najmä pravoslávnymi či „byzantsko-katolíckymi“ mníchmi, ktorí v ňom vidia aj Starý a Nový zákon, minulosť a budúcnosť.
Svätý evanjelista Ján vo svojej vízii videl štyri tajomné bytosti, z ktorých štvrtá sa podobala „aquilae volanti“ - letiacemu orlovi (Zjv 4,7). Raní kresťania verili, že orol je jediným operencom, ktorý sa môže pozerať Slnku do tváre, čo interpretovali ako symbol biskupskej moci. Východné mníšstvo adaptovalo symbol orla ako pozvanie vznášať sa k výšinám askézy a kontemplácie, aby z duchovnej výšky zneškodnilo pokušenie a hriech.
Sakrálny predmet: Orlica v byzantskom obrade
Z tejto interpretácie biskupskej moci sa v byzantskom obrade zrodil unikátny sakrálny predmet - okrúhly koberec nazývaný orol alebo orlica (αετός). Pravoslávne a gréckokatolícke prostredie sa často prikláňa k termínu ženského rodu „orlica“ z liturgických dôvodov, aby sa predmet určený do chrámu odlíšil od byzantského a ruského štátneho znaku, hoci z heraldického hľadiska stále ide o dvojhlavého orla. Dominuje na ňom cisársky dravec vznášajúci sa nad mestom obklopeným hradbami, niekedy korunovaný, inokedy so svätožiarou.
Orol ako eparcha a strážca dogiem
Ohradené mesto na orlici znázorňuje jurisdikciu vladyku nad jeho eparchiou, pričom nedobytné hradby znamenajú dogmy Cirkvi, ktoré chránia mesto, Civitas Dei, a zároveň mu vymedzujú hranice. Vznešený okrídlenec je v tomto prípade eparcha, ktorý dohliada na zverené stádo orlím zrakom a chráni ho. Byzantská obradová tradícia pozná malú a veľkú orlicu. Veľká sa používa len počas biskupskej chirotónie (vysviacky) a na malej stojí vladyka pri archijerejských (pontifikálnych) bohoslužbách.
Napriek tomu, že slobodomurári a novopohania sa snažili ideologicky prisvojiť symbol dvojhlavého orla, jeho kresťanské korene a perie mu vytrhať nemôžu.
Orol skalný: Kráľ slovenského neba
Orol nie je len symbolom kultúry a histórie, ale aj živým, majestátnym tvorom prírody. Orol skalný (Aquila chrysaetos) je na Slovensku symbolom sily a slobody, a zároveň druhým najväčším hniezdiacim dravcom po orliakovi morskom. Je to zákonom chránený a ohrozený druh, ktorého ochrana si vyžaduje neustálu pozornosť.
Charakteristika a rozšírenie
Mohutná silueta orla skalného s nápadnou veľkosťou a širokými krídlami z neho robí krásneho, majestátneho a elegantného dravca. Je veľmi obľúbeným symbolom, čoho dôkazom je jeho zobrazovanie na erboch, známkach, minciach a rôznych zberateľských predmetoch. Dospelé jedince sú hnedé so zlatožltým temenom hlavy, zatiaľ čo mladé vtáky majú nápadné biele pole v krídlach a biely koreň chvosta, pričom výzor dospelých nadobudnú postupne až v 5.-6. roku. Rozpätie krídel dosahuje až 2 metre a hmotnosť sa pohybuje medzi 3,5 až 5 kg. Na rozdiel od orla kráľovského často v zápästí ohýna krídla dozadu. Napriek svojej veľkosti je dosť obratný letec, ktorý pri strmhlavom útoku dokáže vyvinúť rýchlosť až 150 kilometrov za hodinu, hoci jeho bežný let pripomína skôr plachtenie.
Orol skalný hniezdi vo výškach od 600 až do 1600 metrov nad morom, zväčša na skalnatých bralách i na starých vysokých stromoch, kde nie je vyrušovaný človekom. Vyskytuje sa na strednom, severnom a východnom Slovensku, od Strážovských vrchov na západe po Poloniny na východe. Hoci nemá prirodzeného predátora, jeho najväčším nepriateľom je človek - vykrádači hniezd a pytliaci. Viac sa o ochranu a záchranu orlov začalo dbať začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď na Slovensku bolo už len 50 párov.
Rozmnožovanie
Páry orlov skalných sú stále a verné svojmu teritóriu po mnoho rokov. Tokať začínajú na jeseň, v októbri a novembri. Hniezdo býva buď na strome alebo na skale, pričom zväčša striedavo používajú niekoľko hniezd (až 5-7); niekedy však môže mať pár len jedno hniezdo. Hniezdo je mohutná stavba, najmä dlhodobo používané hniezda sú obrovské. Najčastejšie sú znášané dve vajcia koncom marca, v intervale 3-5 dní. Na vajciach sedí väčšinou samica, a len na krátko ju vystrieda samec. Samica sa sadá vždy len na jedno vajce, preto sa mláďatá liahnu postupne. Mláďa vyletuje z hniezda koncom júla alebo začiatkom augusta a je ešte niekoľko mesiacov závislé na rodičoch. Pohlavne dospievajú asi v piatich rokoch.
Kultúrny význam
Orol skalný bol významným a uctievaným symbolom severoamerických Indiánov ako duch slobody. Bol dôležitou súčasťou ich obradov a orlie perá zdobili rôzne posvätné predmety.
Janko Kráľ: Búrlivý básnik Orla tatranského
Jednou z najvýraznejších osobností, ktorá prispela do Orla tatranského, bol Janko Kráľ. Jeho život bol rovnako búrlivý a revolučný ako jeho poézia, ktorá dodnes patrí medzi klenoty slovenskej literatúry.
Život a štúdium
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši do rodiny mäsiara a krčmára Jana Kráľa a jeho ženy Žofie, rodenej Šľachtovej. Žofia bola Jánovou druhou manželkou, s ktorou mal 5 detí, pričom Janko vyrastal so štyrmi súrodencami. Jeho matka, ktorá zomrela 21. augusta 1847, bola podľa jeho slov jedinou ženou, ktorú kedy miloval. Otca, ktorý skonal v roku 1854, naopak nenávidel za jeho hrubé správanie k matke.
Vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši (1828 - 1834), na gymnáziu v Šajavskom Gemeri (1835 - 1837) a na lýceu v Levoči (1837 - 1841). Z levočského obdobia sa zachovali dve jeho latinské práce, vrátane básne. V roku 1842 sa zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, ktoré bolo centrom mladých štúrovcov. Tu začal písať svoje prvotiny, najprv v češtine, a od roku 1843 už v Štúrovej slovenčine. Aktívne sa zapájal do literárnych a zberateľských prác Katedry reči a literatúry československej.
1. januára 1844 spolu s ďalšími 23 študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora. Po nevypočutí požiadaviek študentov si Janko Kráľ vyžiadal polročné vysvedčenie a 7. marca 1844 odišiel s ďalšími 13 študentmi s úmyslom pokračovať v Levoči. Zotrval však v Liptovskom Mikuláši a skúšky si dokončil externe. V tomto období sa aktívne zúčastnil na prípravách založenia Tatrína a patril k najuznávanejším mladým štúrovským básnikom. Neskôr však Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu, kritizujúc v liste „impertinentný a grobiansky“ list Kráľa, kritizujúci Národné noviny.
Od roku 1845 do roku 1847 Kráľ putoval po Slovensku a Dolnej zemi. V júni 1845 sa nachádzal v chorvátskom Karlovci a Záhrebe, v auguste sa vrátil na Liptov. V roku 1846 pôsobil na Dolnej zemi ako vychovávateľ. Na schôdzi báčsko-sriemskych učiteľov 24. septembra kritizoval maďarizáciu. V apríli a máji 1847 sa o ňom objavili odkazy v Orlovi tatranskom. Na Slovensko sa vrátil v polovici roka 1847.
Revolučné obdobie a prenasledovanie
7. februára 1848 napísal list Samovi Bohdanovi Hroboňovi, čo je posledný autentický dokument z čias pred revolúciou. V marci 1848 sa po prvých impulzoch revolúcie ponáhľal na Slovensko, do hontianskych dolín. Aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom. Vyzývali sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné, Dolné a Stredné Plachtince a Príbelce vyvolali ľudové povstanie, ktoré bolo potlačené 30. marca. Po chytení, týraní a mučení ho spolu s Rotaridesom odviedli do väznice v Šahách a neskôr do Pešti. Protesty a žiadosti o prepustenie zo strany slovenskej a slovanskej verejnosti, vrátane Žiadostí slovenského národa z 10. mája 1848, ostali nevypočuté. Z väznenia ho prepustili až začiatkom januára 1849, po údajnom zásahu bána Josipa Jelačiča alebo Alfreda Windischgrätza.
Začiatkom marca 1849 sa zúčastnil národného pohrebu slovenských martýrov Vilka Šuleka a Karola Jána Holubyho. Od 16. marca 1849 opäť pobudol v Liptovskom Mikuláši, kde dočasne velil dobrovoľníkom a národnej garde, no koncom marca bol opäť uväznený. Po vyslobodení odišiel do Viedne, kde chcel ovplyvniť vodcov slovenského revolučného hnutia skôr k sociálnym ako nacionálnym výbojom. V septembri 1849 sa znova zúčastnil revolučných bojov v Krupine ako kapitán slovenských dobrovoľníkov.
Profesijný život a rodina
Od roku 1850 vykonával prechodne funkciu námestníka hlavného slúžneho a sudcu v Modrom Kameni. Neskôr pôsobil ako podriadený stoličný úradník v Balážskych Ďarmotách (do 1854) a následne v Čadci (1854) a Martine (1858), kde sa stretával s Jánom Bottom. V roku 1860 bol preložený do Kláštora pod Znievom ako okresný súdny adjunkt. V júni 1861 sa aktívne zúčastňoval na memorandovom zhromaždení. V roku 1868, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, ho zbavili úradu v Zlatých Moravciach, čo ho prinútilo rýchlo si urobiť advokátsku skúšku.
7. apríla 1851 sa oženil s Máriou Modrány. S Máriou mali deti Vladimíra, Mladena, Anastáziu a Jána.
Smrť, hrob a posmrtný odkaz
Janko Kráľ podľahol brušnému týfusu 23. mája 1876 o 7. hodine ráno vo veku 53 rokov v Zlatých Moravciach. Bol pochovaný 25. mája o piatej hodine popoludní na zlatomoravskom cintoríne za neveľkého sprievodu levického evanjelického kňaza Michala Massányho. Jeho hrob riadne neoznačili, nachádzal sa na ňom len kríž z topoľového dreva, na ktorý vyryl dlátom otec Kráľovho zaťa básnikovo meno. Kvôli nedostatočnému označeniu hrobu, na ktorý po desaťročia nik nechodil po vysťahovaní Kráľovej rodiny zo Zlatých Moraviec, nemožno s určitosťou zistiť, kde ho pochovali. Podľa niektorých teórií umrel na choleru a pochovali ho aj so slamníkom a hrob dezinfikovali vápnom, čo vysvetľuje neoznačenie hrobu a neznáme miesto jeho odpočinku.
Hľadanie a prevoz pozostatkov
Prvotný podnet na zistenie polohy hrobu dal prezident Masaryk a jeho dcéra Alice. V roku 1923, Kráľova dcéra Anastázia písala Františkovi Skovajsovi z Budapešti, že jej „dobrý otec, chudák, leží zabudnutý. Hrob jeho neni označený.“ Navrhovala, aby mu dali postaviť pomník na ľubovoľnom prázdnom mieste starého cintorína. 11. augusta 1925 prekopala komisia, pod vedením pražského antropológa Jindřicha Matiegku, zem okolo Missurovho hrobu, ktorý bol označený kamenným pomníkom. Nová iniciatíva hľadať hrob Janka Kráľa prišla po 15 rokoch od nového matičného tajomníka Stanislava Mečiara. V roku 1940 vykopali pozostatky kostry s ružencom v rukách. Mečiar to vysvetlil tak, že mu ho dala v poslednej chvíli Kráľova slúžka - katolíčka. 3. novembra 1940 uložil sprievod Hlinkovej gardy vykopané pozostatky do novej kovovej rakvy a ako Kráľovu kostru ju previezli zo Zlatých Moraviec do Martina na Národný cintorín. Neskôr, 23. mája 1966, k 90. výročiu úmrtia Janka Kráľa, bol na zlatomoravskom cintoríne odhalený mramorový pomník na básnikovu pamiatku.
Osobnosť a recepcia tvorby
Osobnosť Janka Kráľa a jeho poéziu vnímali jeho súčasníci veľmi protichodne. Kráľ predstavoval povahou buriča a revolucionára, jeho poézia mala emotívny a myšlienkový náboj. Patril k samotárom, zaujímal sa však o zložité osudy slovenského národa a prežíval ich s hlbokou účasťou. Jeho poéziu, plnú revolučných a liberálnych názorov, vnímal ľud kontroverzne. Ľudovít Štúr o ňom povedal, že Kráľ je „názorný básnik… ktorý obraz slovenského života do najvybitejšej formy vylial“, J. M. Hurban ho označil ako básnika „ktorý ukáže Slovákom, čo je to básnictvo“ a Bedřich Rozehnal o jeho poézii povedal: „geniálnejších básní slovenských, ba československých jsem nečetl“. Pre príznačné nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie ho prezývali „divný Janko“. Božena Němcová o ňom v roku 1853 povedala: „bystrá hlava… nejestetickejší člověk… věčná opozice… hrozný podivín… ten člověk přece jen v blázinci zemře“; a v roku 1858: „divný chlap a veliký cynik… ale přece poctivý a básnik váš největší“. Po svojej smrti v roku 1876 bol pravdepodobne slávnejší v zahraničí ako doma, čo dokazuje aj viacero inonárodných článkov podpísaných pod pseudonymom Janko Kráľ.
Orol: Katolícka telocvičná organizácia
Okrem literárnych a symbolických kontextov, meno Orol niesla aj významná katolícka telocvičná organizácia s hlbokým vplyvom na národné povedomie a fyzickú zdatnosť slovenského ľudu.
Vznik a šírenie
OROL vznikol v roku 1909 z katolíckych telocvičných organizácií, ktoré sporadicky vznikali od roku 1896. Meno OROL dal hnutiu Slovinec Dr. Krenk. Z Moravy sa rýchle šíril cez Malacky (1919, páter Kopáč a Matoska) do Nového Mesta n/Váhom (Raška), Ružomberka (Dr. Hlinka), Trenčína a ďalších miest. Na orolskom zlete 1928 v Bratislave sa na Jakubovom námestí zúčastnilo cez 8 000 krojovaných a do 12 000 nekrojovaných Orlov. Podobne tomu bolo aj na ďalšom zlete 1933 v Nitre a na poslednom zlete 1938 v Žiline, kedy zomiera Dr. A. Hlinka.
Ciele a obnovenie
Orol si zaumienil vychovať zo svojich členov hlboko národne uvedomelých ľudí, zodpovedných za seba a národ. Svojím telocvičným a výchovným pôsobením chcel prispieť k brannej zdatnosti národa. K požiadavkám orolstva patrila spravodlivosť a občianska rovnoprávnosť, pretože z nich vyrastá solidarita, svornosť a národná jednota, a tiež svedomité plnenie povinností vyplývajúcich zo svojho postavenia a povolania.
Slovenský Orol bol obnovený na 1. zjazde 7. marca 1992. Dobre sa etabloval na domácej aj medzinárodnej úrovni. Stanovy Slovenského Orla prijaté na 2. zjazde 3. mája 1997 mali nadčasový charakter.
Medzinárodné uznanie
V apríli 1994 bol Slovenský Orol prijatý do Medzinárodnej katolíckej federácie FICEP. Projekt ozdravenia populácie sa stáva významným dokumentom na prelome tisícročí k programovému prehláseniu, ktoré bolo prerokované 4. mája 2002 na 3. zjazde.
Orol ako literárny orgán v neskoršom období
Popri prílohe Orol tatranský a telocvičnej organizácii existoval aj iný literárny orgán s názvom Orol. Bol to ústredný slovenský literárny orgán, ktorý viedol Sytniansky. Práve tento Orol vydal nekrológ Janka Kráľa, ktorý sa nachádza v šiestom čísle v smútočnom čiernom ráme s textom: „Janko Kráľ, slávny, doma i V Slovanstve obľubený spevec slovenský, narodený dňa 24. apríla roku 1822 v Lipt. Sv. Mikuláši, zomrel v tichom úkryte čo advokát v Zlatých Moravciach dňa 23. mája o 7. hodine ráno po krátkej horúčke a bol tamže dňa 25. mája o piatej hodine popoludní pochovaný.“ České Národní listy priniesli nekrológ 6. júna 1876, oznamujúc: „Janko Král, slavný básnik slovenský, zemřel dne 23. května v Zlatých Moravcích.“