Príbehy ľudí, ktorí žijú napriek obmedzeniam naplno a inšpirujú okolie, sú mimoriadne cenné. Medzi takýchto ľudí nepochybne patrí aj Ondrej Rosík, novinár a rozhlasový tvorca, ktorý sa narodil nevidiaci. Jeho životný príbeh, napriek absencii zraku, je plný aktivity, vzdelávania a pozitívneho prístupu k výzvam, vrátane jeho nedávneho svadobného dňa.
Rané roky a vzdelávanie: Od Jasenia po Levoču
Ondrej Rosík pochádza z malej dedinky Jasenie v okrese Brezno. Svoj zrak stratil od narodenia a lekári dodnes nepoznajú presnú príčinu jeho stavu. Napriek tomu, že sa narodil do sveta tmy, jeho pohľad na život je pozoruhodne pozitívny. "Mám výhodu v tom, že som nevidiaci od narodenia a neviem, aké je to vidieť," uviedol Ondrej. Aj keď občas pocíti potrebu zraku v špecifických situáciách, naučil sa využívať to, čo má k dispozícii. Rozoznáva len svetlo a tmu, čo mu napríklad umožňuje zhasnúť svetlo pri odchode z domu alebo rozlíšiť zapnutý počítač podľa svietiacej diódy.
Detstvo vníma ako čas, ktorý síce ubehol rýchlo, ale nástup do školopovinného veku znamenal pre neho zmenu. Vzhľadom na obmedzené možnosti integrácie v tom čase, navštevoval špeciálnu internátnu školu v Levoči. "Bol to taký normálny internátny život, samozrejme s dozorom vychovávateliek. Domov som sa vracal raz za dva týždne," spomína na svoje detstvo. Okrem bežných školských predmetov sa učil dôležité zručnosti ako Braillovo písmo, priestorovú orientáciu a dokonca aj písanie na stroji.
Už v mladom veku sa prejavila jeho láska k umeniu, najmä k hudbe. "Už v druhej triede ma veľmi bavilo hrať na klavíri. Dokončil som si prvý cyklus základnej umeleckej školy," hovorí. Táto hudobná vášeň ho sprevádza dodnes.
Stredoškolské a univerzitné štúdium: Hľadanie cesty
Po základnej škole pokračoval v štúdiu na katolíckom Gymnáziu Štefana Moysesa v Banskej Bystrici. V tomto období začal uvažovať o svojej budúcej profesijnej dráhe. "Pôvodne som uvažoval nad informatikou, ale matematika mi až tak dobre nešla," priznáva. Popri štúdiu však nezaháľal a aktívne sa zapájal do školského života, napríklad vytvorením školského rozhlasu. Naďalej sa venoval recitácii, dokonca vyhral súťaž "A slovo bolo u Boha".
Ďalším krokom v jeho vzdelávaní bolo štúdium žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde strávil päť rokov. Počas tohto obdobia si musel vybaviť povinnú prax v médiu. Spomína na ústretovosť Zuzany Szakácsovej, ktorá napriek počiatočným obavám z bezbariérovosti budovy umožnila Ondrejovi získať cenné skúsenosti. "Naša budova je úplne bariérová. Všade sú schody a rádio sa rozprestiera na troch poschodiach," opísala mu situáciu. Po úvodných stretnutiach a skúsenostiach vo vysielaní bolo potrebné nájsť spôsob, ako môže Ondrej pracovať efektívne, keďže rádio dovtedy nemalo skúsenosti so zamestnávaním nevidiacich.
Ondrej prišiel s vlastným návrhom na spracovanie tém, ktoré by zvládol. Jeho cesta do sveta rozhlasu by sa nezaobišla bez moderných technológií. "V tomto mi veľmi pomáha počítač s hlasovým výstupom. Cez počítač sa viem dostať k hocijakým dokumentom, internetovým zdrojom, alebo kontaktom na hostí," vysvetľuje. Počas vysielania používa dvoje slúchadlá - jedny na počúvanie vysielania a druhé na sledovanie scenára a reakcií poslucháčov, pričom syntetický hlas mu číta texty, ktoré potom interpretuje.
Profesijná kariéra: Rádio Lumen a práca so slovom
Po absolvovaní univerzity sa Ondrej Rosík stal neodmysliteľnou súčasťou tímu Rádia Lumen. "My sme totiž v škole mali povinnú prax, takže sme si museli vybaviť priestor v nejakom médiu," dodáva s odkazom na svoje univerzitné skúsenosti. V Rádiu Lumen sa naplno prejavil jeho talent. "Práve preto si cením odhodlanie Zuzany Szakácsovej, lebo zamestnávanie zdravotne postihnutých na Slovensku málokedy vyzerá tak hladko. A vtedy to naozaj išlo veľmi ľahko."
V rádiu nielenže pracuje, ale aktívne prispieva k tvorbe obsahu. Venuje sa príprave rozhovorov, mesačne pripraví približne dvanásť tém o literatúre, mládeži a rodine. Okrem toho vedie detskú reláciu Svetielko a moderuje Piesne na želanie. Spolupráca s ľuďmi, či už osobne alebo online, je kľúčovou súčasťou jeho práce.
Zaujímavým paradoxom jeho práce je, že často sa rozhovory začínajú tým, že sa hostia pýtajú jeho na zrak a súvisiace témy, čo vytvára uvoľnenejšiu atmosféru pred samotným nahrávaním rozhovoru. "A zdá sa mi, že takto sú ľudia uvoľnenejší," poznamenáva.
Okrem práce v rádiu sa Ondrej venuje aj prekladu špecializovaného softvéru pre nevidiacich z angličtiny. Svoje nadšenie pre hudbu nezaprel a stále hráva na klavíri, najmä počas mládežníckych omší v rodnom Jasení. Rád číta knihy a recituje.
Technológie a adaptácia: Svet nevidiacich v digitálnej ére
Moderné technológie zohrávajú v Ondrejovom živote kľúčovú úlohu. "Telefóny a počítače okolo mňa rozprávajú, inak by som ich bez zraku ani nemohol používať," vysvetľuje. Počítač s hlasovým výstupom mu umožňuje prístup k rozsiahlym zdrojom informácií, dokumentom a kontaktom, čím efektívne nahrádza vizuálnu navigáciu. Syntéza reči je pre neho životne dôležitá, hoci pripúšťa, že kvalita dostupných hlasov pre slovenčinu nie vždy zodpovedala očakávaniam. "Mnohé ale trpia rôznymi otravnými neduhmi," hovorí s miernym sklamaním.
V súvislosti s personalizovanými hlasovými syntetizátormi spomína aj na vlastné pokusy s manželkou Ivkou, keď experimentovali s vytvorením rečového syntetizátora z ich hlasov, hoci pôvodne len v angličtine. Sledoval aj pokroky spoločnosti Acapela, ktorá sprístupnila nástroj na tvorbu hlasov s podporou češtiny.
Napriek pokročilým technológiám, ktoré mu umožňujú fungovať takmer bez obmedzení, Ondrej zdôrazňuje, že niektoré veci technika nenahradí. "Obyčajnú bielu paličku mu však technika nenahradí," konštatuje, čím poukazuje na dôležitosť tradičných pomôcok a osobných zručností v každodennom živote.
Osobný život a manželstvo: Láska, podpora a spoločná budúcnosť
Ondrej Rosík sa vlani na jeseň oženil so svojou partnerkou Ivkou, ktorá je slabozraká. Svadba bola významnou udalosťou v jeho živote, pričom informácie o nej boli jedným z kľúčových bodov jeho záujmu.
S Ivkou sa zoznámili v decembri pred tromi rokmi, keď chcela tiež študovať žurnalistiku v Ružomberku a bola zvedavá na univerzitné prostredie. Bývali spolu už dva roky pred svadbou a po prekonaní istých rodinných počiatočných návrhov na spoločné bývanie s rodičmi, sa mladý pár rozhodol pre vlastné bývanie. "Musel som si to u našich trošku vyvzdorovať, chceli, aby sme bývali u nich. No myslím si, že mladí by mali bývať sami, ak si to finančne môžu dovoliť," hovorí o svojej snahe o nezávislosť.
Pár je otvorený aj možnosti založenia rodiny, hoci by ešte radšej počkal. "Aj keď radšej by sme ešte počkali. Ivkine ani moje problémy so zrakom by nemali byť dedičné, ale vieme si predstaviť aj situáciu, že by sme mali nevidiace dieťa. Zvládli by sme to," hovorí s presvedčením.
Ondrej vníma svoju manželku ako obrovskú podporu a cennú partnerku v živote. Obaja zdieľajú podobné výzvy súvisiace so zrakom, čo im umožňuje lepšie si rozumieť a navzájom sa podporovať.
Filozofia života: Hľadanie zmyslu a vďačnosť
Ondrej Rosík často nachádza v životných udalostiach, dokonca aj tých ťažkých, hlbší zmysel. "Vždy, keď sa mi prihodí niečo zlé, hľadám za tým nejaký zmysel. Pravda, občas to ide naozaj ťažko," priznáva.
Spomína na nepríjemnú situáciu, keď ho zrazilo auto počas prechádzky s manželkou. Nehoda si vyžiadala zlomené rameno, operáciu a dlhú rehabilitáciu. Napriek bolesti a liekom, sa snažil nájsť v udalosti poučenie: "Ak už nič iné, na pár dní som musel spomaliť. Všetky tie nedokončené projekty a pracovné povinnosti museli počkať." Táto skúsenosť posilnila aj jeho vzťah s manželkou a ukázala, ako dokážu reagovať vo vypätých situáciách.
Často vraví o tom, ako mu Pán posiela do života veľa dobrých ľudí, prostredníctvom ktorých "počuje Boží hlas". Vďačí za pomoc neznámym ľuďom na ulici, ktorí mu pomáhajú pri cestovaní, ale aj kolegom a nadriadeným v práci, ktorí mu vytvárajú priestor.
"Mám kde bývať, mám manželku, prácu, ktorá ma baví. Je toho oveľa viac, čo mám," hovorí s vďačnosťou. Aj napriek otázke, prečo nevidí, ktorá stále visí vo vzduchu, nepociťuje výčitky voči Bohu. Prekážky vníma skôr ako výzvy, ktoré treba prekonať, než ako neriešiteľné problémy.
Prirovnáva svoj život k výroku: "Ak Boh niekomu zoberie nohy, dá mu krídla." Pre neho to znamená, že napriek hendikepu mu boli dopriate mnohé talenty a možnosti, na ktoré sa rozhodne nemôže sťažovať.