Dnešné evanjelium opisuje udalosť, ktorá sa odohrala po slávnostnom vstupe Ježiša do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu a po jeho vyhnaní kupcov z chrámu. V tomto kontexte k Ježišovi pristúpili veľkňazi a starší ľudu s otázkou: „Akým právom to robíš? Kto ti dal tú moc, že sa staráš do nášho života?“
Ježišova protiotázka
Ježiš sa im na oplátku spýtal: „Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ Táto otázka mala odhaliť ich skutočné motivácie. Evanjelista Matúš podotýka, že oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: ‚Z neba,‘ povie nám: ‚Prečo ste mu teda neuverili?‘ Ale ak povieme: ‚Od ľudí,‘ máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“ Preto odpovedali Ježišovi: „Nevieme.“
Ježiš im na to odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“ Táto výmena ukazuje, že vodcom ľudu v skutočnosti nezáležalo na pravde ani na službe Bohu. Ich hlavným záujmom bolo, ktorá odpoveď bude pre nich najvýhodnejšia a ako si zachovať dobré zdanie pred ľuďmi. Keďže Jána pokladali všetci za proroka a Ján ukazoval na Ježiša, báli sa postaviť proti ľuďom, ktorí ho nasledovali.
Hľadanie výhovoriek a pasivita
Text evanjelia nás vyzýva k zamysleniu nad vlastným životom. Sú dni, keď si kladieme množstvo otázok, či už sebe alebo Bohu: „Je už toto hriech, alebo ešte nie? Porušujeme teraz Božie prikázania, alebo ešte nie? Môže sa takto správať kresťan, alebo sa to už nepatrí?“ Často je to preto, lebo aj keď vieme, čo máme v danej situácii robiť, kam vykročiť a čo je správne, hľadáme dôvody, aby sme tak urobiť nemuseli. Kladieme otázky, aj keď poznáme odpoveď, a chceme tak len natiahnuť čas, vyhovuje nám pasivita. Týmto však bránime tomu, aby sa prejavila Božia moc.
Farizejská závislosť na ľudskom obdive
Pán Ježiš odhaľuje ďalšiu črtu príznačnú pre farizejov: ich náboženský život bol živený vlastnými silami a ich cieľom bolo získať ľudskú slávu, nie Božiu. V evanjeliu sv. Jána 12,43 nachádzame o nich výrok: „lebo ľudskú slávu mali radšej ako slávu Božiu.“ Človek, ktorý je závislý na ľudskom obdive, nie je schopný kráčať za Pravdou a Pravda sa mu preto ani nezjaví. Sv. Ambróz učí, že: „Každá pravda, nech je hovorená kýmkoľvek, je od Ducha Svätého.“ Farizeji nehľadali pravdu, ale svoj časný prospech, to, z čoho sa dá niečo vyťažiť pre seba. Všetko hodnotili skrze svoje ego.
Najhoršia forma otroctva je egokracia, egocentrizmus a egoizmus. Koľkokrát sa človek rozhoduje pre niečo veľké a šľachetné, ale podrazí ho strach o svoje ego a jeho pohodlnosť. A tak zostáva sám, bez Boha a smutný. Boh je Láska a nič sa mu tak neprotiví ako náš egoizmus.
Egoizmus ľudstva z najvyššej perspektívy (skrytý egoizmus)
Podriadenie sa vyššiemu princípu
„Mentálne zdravie každého človeka je podmienené jeho ochotou podriadiť sa niečomu vyššiemu, než je on sám. Aby sme mohli úspešne fungovať na tomto svete, musíme sa podriadiť nejakému princípu, ktorý v našej hierarchii hodnôt predchádza to, čo by sme v danom momente mohli chcieť,“ píše M. S. Pre veriacich je týmto princípom Boh, a preto hovoria: „Tvoja vôľa sa staň.“ Ale dokonca aj neveriaci, ak sú duševne zdraví, podriaďujú sa, či už vedome, či nevedome, nejakej „vyššej moci“ - či už je to pravda alebo láska, potreby druhých či požiadavky reality a autoritu.
Keď k Pánu Ježišovi pristúpili veľkňazi a starší ľudu s otázkou: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“, chceli sa ho zlomyseľne pýtať. Avšak Ježišova protiotázka: „Odkiaľ bol Jánov krst?“ odhalila ich pokrytectvo a pasivitu. Ježiš nám ukazuje, že pozná vnútorný život všetkých, ktorí sa k nemu blížia. Potrebujeme mať prezieravosť Ježiša, aby sme odkrývali to, čo je lož, a vedeli odpovedať dobrom na zlo. Aj my sme povolaní k autorite, ktorá pochádza zhora, k vedeniu Duchom Svätým.