Užhorodská únia je cirkevno-právny úkon, ktorým sa spoločenstvo rozkolných veriacich navrátilo do jednoty s Katolíckou cirkvou. Tento akt obnovenia plného cirkevného spoločenstva medzi cirkvou byzantského obradu v Mukačevskej eparchii (do ktorej patrilo aj územie terajšej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku) a Katolíckou cirkvou sa podľa historikov uskutočnil 24. apríla 1646 na zámku Drugetovcov v Užhorode.
Dlho sa predpokladalo, že pri uzavretí únie na zámku v Užhorode dňa 24. apríla 1646 nebol vyhotovený žiaden úradný dokument. Najbližší známy dokument, ktorý úniu spomína, pochádzal až z roku 1652. Avšak v roku 2016 bol objavený autentický dokument z roku 1646, ktorý potvrdzuje skutočný vznik Užhorodskej únie. Pre historikov a Cirkev je tento objav zásadný, upravuje dejiny v dvoch aspektoch a predstavuje pre gréckokatolíkov, ktorí sa k Užhorodskej únii hlásia v siedmich štátoch (ukrajinské Zakarpatsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, sčasti Česko, Chorvátsko a Srbsko), niečo ako krstný list. Je to bod alfa, vzniku súčasnej Gréckokatolíckej cirkvi v priestoroch bývalého Uhorska.
Historické pozadie vzniku únie (16. - 17. storočie)
V prvej polovici 16. storočia nastali v Uhorsku vážne zmeny, ktoré značne ovplyvnili jeho ďalší vývoj. Patril medzi ne vplyv tureckej invázie, ktorá sa dostala až na južné Slovensko. Ďalšou bola porážka uhorských vojsk pri Moháči v roku 1526, v ktorej padol aj uhorský kráľ Ľudovít II. bez nástupcu. Okrem neho padlo aj veľa iných významných osobností (5 vyšších duchovných), čo vnieslo dezorganizáciu do života v Uhorsku.
V treťom rade to bol nástup Habsburgovcov na uhorský trón, ktorý vytvoril nesúhlas a odpor veľkej časti uhorskej šľachty. Vo štvrtom rade to boli myšlienkové prúdy, ktoré sa šírili zo zahraničia v podobe anabaptizmu, protestantizmu a rôznych filozofických koncepcií, ktoré spochybňovali katolícky univerzalizmus. Dediny, v ktorých obyvateľstvo nebolo plnoprávne, boli v právomoci zemepánov, ktorí rozhodovali o ich viere. Uhorská šľachta sa rozdelila na dva nepriateľské tábory - jedni pozvali na kráľovský trón Habsburgovcov z Rakúska, druhí prehlásili za svojho kráľa vojvodu Jána Zápoľského. Krajina sa zmietala vo vnútorných bojoch, z čoho najviac ťažili Turci, ktorí v roku 1541 dobyli Budín. Uhorsko sa v týchto okolnostiach rozdelilo na tri časti:
- Západné Uhorsko pripadlo Habsburgovcom.
- Stredná časť krajiny patrila Turkom.
- Z východnej časti sa vytvorilo „Sedmohradské kniežatstvo“, ktoré vyhlásilo Jána Žigmunda, syna Jána Zápoľského, za sedmohradské knieža.
Tieto kniežatá si robili nárok na kráľovský trón a často organizovali povstania proti Habsburgovcom. Územie Zakarpatska tvorilo koridor medzi týmito súperiacimi stranami až do roku 1711, keď Habsburgovci definitívne zvíťazili nad sedmohradskými kniežatami.
Postavenie východného obradu a rekatolizácia
Osobitnú ťažkosť pre riadny cirkevný život predstavovala skutočnosť, že svetskí feudáli si nárokovali právo zasahovať do cirkevných vecí, schvaľovať biskupov a obmedzovať ich činnosť. Mukačevský kláštor a väčšina územia obývaného príslušníkmi východného obradu patrili pod správu sedmohradských kniežat. Protestanti obsadili mukačevský kláštor, ktorý bol zároveň aj rezidenciou biskupa. Zhabali cirkevné majetky a miešali sa do najvnútornejších vecí cirkevného života. Osud mukačevského biskupa bol tak v rukách mukačevského pána. Keď títo zemepáni prešli na protestantizmus, snažili sa v tomto smere ovplyvňovať aj svojich poddaných. Títo boli však veľmi naviazaní na svoju východnú liturgiu a obrady, a preto pokusy protestantských kazateľov neboli príliš úspešné.
Aj zo strany katolíckej cirkvi boli viaceré pokusy na činnosť medzi týmito veriacimi, ale podvedomé stotožňovanie katolicizmu s príslušnosťou k latinskému obradu bolo skôr brzdou skutočnej úspešnosti. Mukačevský kláštor sv. Mikuláša na Černečej Hore pri Mukačeve bol počas vojnových zápolení neraz vydrancovaný. Sedmohradské kniežatá sa veľa ráz pomstili mukačevským biskupom za to, že sa postavili na stranu Habsburgovcov. Zničili fundančné listiny a dokumenty o rozličných privilégiách. Mukačevskí biskupi postupne prišli o všetky výsady a privilégiá a začali hľadať ochranu v Ríme. Samotní uhorskí panovníci sa snažili rôznymi obmedzeniami priviesť Ruthénov k únii, teda zjednoteniu s Rímom.
V polovici 16. storočia v Uhorsku začína proces rekatolizácie. Dôležitú úlohu v ňom zohrali ostrihomskí arcibiskupi, vo veľkej miere aj rehoľné a svetské duchovenstvo. Základy katolíckej obnovy položil ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh (1553-1568), ďalej v rekatolizačnom diele pokračoval František Forgách (+1615) a neskôr arcibiskup Peter Pázmány, ktorého zásluhou sa mnohé rodiny v Uhorsku vrátili ku katolíckej cirkvi, čím protestanti stratili veľkú časť šľachty.
Rané snahy o zjednotenie
Mukačevské panstvo bolo od roku 1588 v rukách protestantských zemepánov, čo malo neblahé následky pre cirkevný život mukačevského biskupstva. Za danej situácie sa ukázalo jediné riešenie, a to Únia. Zjednocovaciemu procesu veľmi napomohli Drugetovci, najmä Juraj Drugeth III., ktorý sa vrátil do katolíckej cirkvi. Od roku 1605 bol pánom humenského panstva. Úprimne si prial zjednotenie na svojom panstve a aj preto si zavolal z Poľska przemyšľského gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého (1610-1652), ktorý v septembri roku 1613 prišiel do Humenného. S ním prišli aj dvaja jezuiti.
Neúspešný pokus v Krásnom Brode (1614)
Slávnostné verejné prehlásenie zjednotenia sa malo uskutočniť na sviatok Zoslania svätého Ducha roku 1614 na pútnickom mieste Krásny Brod, kde mal byť v ten istý deň posvätený aj nový chrám. Hoci duchovenstvo vo veľkej miere bolo na to pripravené, prostý ľud nebol pripravený na tento krok. Niekoľkí neprajníci pobúrili ľud a celá akcia sa skončila neúspechom. Biskupovi A. Krupeckému sa podarilo získať pre úniu 50 pravoslávnych kňazov z humenského panstva, ktorí boli ochotní prijať zjednotenie pod podmienkou, že sa v celistvosti zachová byzantsko-slovanský obrad a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi. Súčasne im mal zemepán J. Druget na svojich majetkoch priznať také postavenie, aké mali katolícki kňazi. Dovtedy boli pravoslávni kňazi v poddanskej závislosti a nevzťahovali sa na nich zákony, ktoré katolíckemu duchovenstvu zabezpečovali primerané materiálne zabezpečenie a spoločenské postavenie.
Biskup Bazil Tarasovič a jeho snahy
Prvým mukačevským biskupom, ktorý cieľavedome pripravoval úniu s Rímom, bol Bazil Tarasovič (1634-1646). Dostal sa však do veľkej nemilosti u svojho zemepána Juraja Rákoczyho, ktorý ako kalvín robil všemožné prekážky proti zjednoteniu. Juraj Rákoczy ho dokonca nechal uväzniť priamo počas slúženia svätej liturgie a zbavil ho biskupského stolca. S pomocou kráľa Ferdinanda III. sa Tarasovič dostal na slobodu, ale pre ďalšie násilenstvá sa najprv vzdal biskupstva a odišiel do mesta Nagykálló. Začiatkom mája 1642 zložil vo Viedni pred cisárom a apoštolským nunciom katolícke vyznanie viery. Neskôr bol však nútený oficiálne sa zriecť zjednotenia, aby sa mohol vrátiť do Mukačeva. Vnútorne však zostával naklonený zjednoteniu, čo potvrdil aj odporúčaním svojho nástupcu Petra Parthéna Petroviča za biskupa.
Užhorodská únia v roku 1646
Myšlienku únie šírili baziliáni Peter Parthenius Petrovič a Gabriel Kosovický, ktorí chodili z dediny na dedinu. Na podporu týchto aktivít darovala v polovici 40. rokov 17. storočia grófka Anna Jakušičová, manželka nebohého Jána Drugeta a sestra jágerského biskupa, obom mníchom misijný dom v Užhorode. Užhorod sa tak stal novým strediskom unionistickej činnosti na drugetovských majetkoch. Organizátori, spoločne s jágerským rímskokatolíckym biskupom Jurajom Jakušičom, usúdili, že nadišiel správny čas na verejné zjednotenie. Biskup Jakušič zvolal začiatkom roka 1646 do Užhorodu poradu, na ktorú prizval pravoslávnych kňazov z Užskej, Zemplínskej a Šarišskej župy. Tí, ktorí dorazili, sa jednohlasne vyslovili za zjednotenie.
Priebeh aktu zjednotenia
Biskup Jakušič stanovil deň vyhlásenia únie na 24. apríla 1646, na sviatok sv. Juraja. V tento deň sa na Užhorodskom hrade zhromaždilo 63 pravoslávnych kňazov z východného Slovenska a priľahlých regiónov Zakarpatska, ktoré ovládala magnátska rodina Drugetovcov. Medzi prítomnými boli aj jágerský biskup Juraj Jakušič, jeho sestra grófka Anna Jakušičová a baziliáni Peter Parthenius Petrovič a Gabriel Kosovický. Kňazi východného obradu pôsobiaci na území Rákociovcov chýbali, rovnako ako mukačevský biskup Bazil Tarasovič, pravdepodobne z obavy pred kniežacou rodinou Rákociovcov.
Samotný akt uzavretia únie bol dôstojný. Predchádzala mu slávnostná liturgia slúžená v byzantskom obrade v hradnej kaplnke Užhorodského hradu, ktorej predsedal biskup Juraj Jakušič. Viacerí kňazi sa vyspovedali a prijali sväté prijímanie. Po svätej liturgii všetci nahlas čítali vyznanie katolíckej viery podľa predpísanej formuly a verejne uznali pápeža Inocenta X. za hlavného pastiera. Prítomný biskup Jakušič prijal vyznanie viery a dal prísľub v mene ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya, že tri hlavné podmienky budú dodržané:
- Zachovanie východného obradu pre zjednotených kresťanov.
- Možnosť vlastného výberu mukačevského biskupa.
- Hmotné zvýhodnenie pre duchovenstvo (zrovnoprávnenie s latinským klérom).
Kým pri iných úniách sa v prvom rade vyjednávalo so Svätou stolicou v Ríme, pri Užhorodskej únii nebola Svätá stolica o veci informovaná priamo. Všetko sa vykonalo právomocou ostrihomského arcibiskupa Lippaya, ktorý bol zároveň legátom Svätej stolice v Uhorsku. On podal prvú správu do Ríma až v roku 1650.
Podkarpatské Rusínsko - super dokument
Potvrdenie a šírenie únie
Akt zjednotenia bol potvrdený uhorským prímasom Jurajom Lippayom 14. mája 1648 a v septembri toho istého roku ratifikovaný celouhorskou synodou v Trnave. V roku 1651 potvrdil vznik únie Matej Tarnóci, vacovský biskup. Necelých 15 rokov od zjednocovacieho aktu sa k únii pripojili všetci pravoslávni kňazi z Užskej, Spišskej, Šarišskej, Gemerskej, Turňanskej, Abovskej a severnej časti Zemplínskej župy. V roku 1664 po konverzii kňažnej Žofie Báthoryovej na katolícku vieru pristúpili k únii aj duchovní z Berehovskej, Ugočksej, Satmárskej, Sabolčskej a južnej časti Zemplínskej župy. Poslednými boli kňazi v Marmarošskej župe po roku 1733.
Objavený dokument z roku 1646
Objavený dokument z 24. apríla 1646 je zásadným objavom pre historikov a Cirkev. Predtým sa odborníci domnievali, že akt Užhorodskej únie nebol zdokumentovaný. Tento objav vyvracia doterajšie tvrdenia, že únia je výmysel, a potvrdzuje, že únia bola reálne uzatvorená v danom dátume. Dokument má rozsah pol strany latinského textu, po ktorom nasleduje približne 63 podpisov kňazov. Podpisy sú písané v cirkevnej slovančine, čiže písme, z ktorého vznikla azbuka. Celý dokument je vo veľmi kvalitnej latinčine, čo naznačuje, že ho vytvoril Slovák študovaný v zahraničí.
Z hľadiska obsahu je objavený dokument odlišný v porovnaní s tým z roku 1652. Prekvapujúce je, že na rozdiel od neskoršieho dokumentu z roku 1652, starší dokument z roku 1646 nehovorí o tom, že by si kňazi kládli nejaké podmienky. Svedčí to o inom, progresívnejšom postoji kňazov k únii a Katolíckej cirkvi v tom čase. Pre gréckokatolíkov v siedmich štátoch je tento dokument niečo ako krstný list, predstavuje bod alfa a vznik súčasnej Gréckokatolíckej cirkvi.
Prekážky a konsolidácia únie po roku 1646
Napriek počiatočnému úspechu narážalo plnenie podmienok únie na mnohé prekážky:
- Zachovanie východného obradu: V tejto otázke dochádzalo k nezrovnalostiam, keďže jágerskí biskupi presadzovali latinský obrad. Biskupovi Parthéniovi bolo nariadené zúčastňovať sa na latinských cirkevných sviatkoch a kňazom sa odporúčalo liturgizovať podľa západnej liturgie. Apoštolská Stolica však takéto počínanie zakázala. Jágerský biskup Juraj Féneši (1687-1699) dokonca prikázal gréckokatolíkom sláviť aj latinské cirkevné sviatky s obmedzením slávenia východných.
- Možnosť vlastného výberu mukačevského biskupa: Dlhé neobsadenie mukačevského biskupstva viedlo k tomu, že sa biskupstvo dostávalo do čoraz väčšieho vplyvu Jágra. Mukačevský biskup sa stal obradovým vikárom jágerského biskupa a bez jeho dovolenia nemohol vysvätiť kňaza ani posvätiť nové chrámy.
- Hmotné zvýhodnenie pre duchovenstvo: Hoci Apoštolská Stolica už v roku 1624 priznala zjednoteným všetky privilégiá, svojvoľné počínanie zemepánov, ktorí konfiškovali cirkevné majetky, spôsobovalo mukačevským biskupom a duchovenstvu ťažkú finančnú situáciu.
V období po podpísaní Užhorodskej únie, najmä po smrti biskupa Parthénia, dochádzalo k vážnemu ohrozeniu únie. Za krátke obdobie malo mukačevské biskupstvo viacerých pastierov mimo územia eparchie, napríklad Jozef Vološinovský (1667-1675), Ján Malachovský (1671), Teofan Maurocordato (1676-1686) a ďalší. Definitívne upevnenie Užhorodskej únie priniesla voľba nového mukačevského biskupa po smrti Bazila Tarasoviča v roku 1651, keď bol za mukačevského biskupa zvolený bazilián Peter Parthenius Petrovič (†1665), veľký zástanca únie. De facto sa tým k zjednoteniu prihlásila väčšina kňazov Mukačevskej eparchie.
Obdobie Jána Jozefa De Camellisa a ďalší vývoj
Situácia sa mení, keď na návrh kardinála Leopolda Kollonicha v roku 1689 pápež Alexander VIII. menoval Jána Jozefa De Camellisa (1689-1706) za apoštolského vikára mukačevskej eparchie. Pápež ho 5. novembra 1689 menoval titulárnym biskupom šebasteiským. Biskup De Camellis počas prvých rokov svojho pôsobenia uskutočnil 12 synod na rozličných miestach eparchie a navštívil všetky farnosti. Na zabezpečenie základného vzdelania a upevnenie náboženského života vydal dve publikácie, a to Bukvar a Katechesis v cyrilike. Vďaka jeho úsiliu kráľ Leopold I. vydal 23. augusta 1692 výsadnú listinu, ktorou oslobodil gréckokatolíckych kňazov a ich deti z ponižujúceho poddanského stavu a zaručil im rovnaké slobody ako duchovným latinského obradu.
V roku 1703 sa z Poľska vrátil František II. Rákoczi, ktorý zorganizoval povstanie proti Habsburgovcom. Biskup De Camelis odmietol prísahu vernosti, za čo ho Rákoczi vykázal z krajiny. Utekol do Prešova, kde 22. augusta 1706 zomrel. Jeho smrťou sa uzavrelo jedno veľké dielo, no gréckokatolíci stratili eminentnú osobnosť. Mukačevský biskupský stolec zostal po tomto období z rôznych dôvodov neobsadený. Jágerský biskup si prisvojil moc napriek tomu, že Užhorodská únia bola podpísaná pod podmienkou, že gréckokatolíci budú mať vlastného biskupa zvoleného a potvrdeného Apoštolským stolcom.
Zamoščská synoda a kanonické uznanie
Apoštolský stolec "de facto" popieral legálnu existenciu mukačevského biskupstva až do jeho kanonického uznania v roku 1771. Toto obdobie bolo časom nezhôd a vplyvu svetskej moci. V roku 1716 bol menovaný generálnym vikárom Juraj Bizancij, ktorého pápež Klement XI. o dva mesiace neskôr menoval biskupom.
Veľmi dôležitými sa stali ustanovenia Zamoščskej synody, ktorá sa zišla v auguste 1720 v poľskom meste Zamošč. Na tejto synode boli prijaté dekréty rozdelené do 19 titulov, v ktorých sa aplikovali ustanovenia Tridentského snemu na podmienky Východnej cirkvi. Riešili sa aj otázky cirkevnej administrácie a obradového charakteru, najmä vysluhovanie sviatostí. Obsah titulov zahŕňal témy od katolíckej viery, hlásania Slova Božieho, sviatostí, cirkevnej správy, postavenia metropolitov a biskupov, až po kláštory, chrámy, simoniu, vyučovanie a pôsty. Pápež Benedikt XIII. schválil ustanovenia synody 19. júla 1724 pod titulom Synodum Provincialem Ruthenam.
Na základe dokumentov vieme, že 11. marca 1726 sa v Jágri uskutočnilo stretnutie rímskokatolíckej biskupskej konzistórie s predstaviteľmi mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Takmer všetky štatúty prijaté na tomto jágerskom stretnutí sú aplikáciou Zamoščskej synody na podmienky mukačevskej eparchie. Druhým krokom bola Sevľušská synoda gréckokatolíckeho duchovenstva konaná 3. februára 1727, ktorá znovupotvrdila úniu a uzávery jágerského stretnutia. V roku 1759 už na celom území mukačevského biskupstva nebolo žiadnych pravoslávnych veriacich, čo svedčí o definitívnom prijatí Užhorodskej únie.
Zhodnotenie a odpovede na kritiku
Zo strany pravoslávnych sa v minulosti, ako aj v našej dobe, často píše, že Užhorodská únia bola duchovenstvu násilím nanútená. Už samotný fakt, že na uzavretie únie do Užhorodu sa dostavilo iba 63 kňazov (z celkového počtu asi 600 kňazov celej Mukačevskej eparchie), svedčí o tom, že ostatní boli slobodní do Užhorodu neprísť. Tí, čo prišli, prišli slobodne.
Druhou častou výčitkou je, že kňazi sa zjednocovali z hmotných dôvodov, aby získali výsady rímskokatolíckeho duchovenstva. Hoci hmotné dôvody boli vážne a podmienka zrovnoprávnenia duchovenstva bola dôležitá, neboli jediné. Okrem nich boli prítomné aj dôležité náboženské dôvody, ako napríklad záchrana pred kalvínskym protestantizmom, zabezpečenie lepšej výchovy duchovenstva a predovšetkým túžba po jednote Cirkvi.
tags: #obrad #zjednotenia #s #cirkvou