Bratislava ako korunovačné mesto
Máloktoré mesto sa môže popýšiť tým, že sa v ňom konali korunovačné slávnosti. Bratislave sa tohto privilégia dostalo na dlhých 267 rokov, kedy sa tu diali korunovácie uhorských kráľov. Bolo tu korunovaných 10 kráľov, 1 kráľovná a 7 kráľových manželiek, ktorí boli zároveň českými kráľmi, nemeckými kráľmi a honosili sa i cisárskou korunou Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Takýmto spôsobom zjednocovali takmer celý stredoeurópsky priestor a podieľali sa na určovaní behu európskeho a svetového diania.
Počiatky dvojvládia a presun korunovácií
Všetko to začalo nešťastnou bitkou pri Moháči 29. augusta roku 1526, kedy uhorské vojsko utrpelo zdrvujúcu porážku od Turkov a pri ktorej zahynul aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Keďže nezanechal potomka, o kráľovskú korunu nastal zápas medzi najbohatším uhorským šľachticom Jánom Zápoľským, ktorého podporovala stredná a drobná šľachta, a medzi Ferdinandom I. Habsburgským, ku ktorému sa hlásili uhorskí magnáti a kráľovský dvor. Ján Zápoľský predbehol protivníka a 10. novembra 1526 sa na uhorskom sneme v Stoličnom Belehrade nechal zvoliť a o deň neskôr korunovať za uhorského kráľa. Ani Ferdinand neotáľal. Nechcel sa vzdať trónu, ktorý mu prináležal na základe zmluvy s Jagelovcami. Zvolal svojich prívržencov na uhorský snem do Bratislavy a nechal sa tam 17. decembra 1526 korunovať za uhorského kráľa. Uhorsku nastalo dvojvládie a dlhotrvajúci zápas ukončil až Veľkovaradínsky mier podpísaný vo februári 1538, ktorým sa obaja navzájom uznali za uhorských kráľov a každý si ponechal vládu na ovládanom území. Zápoľský vládol v Sedmohradsku a v strednom a severovýchodnom Uhorsku, Ferdinandovi pripadla západná časť krajiny, čiže takmer celé Slovensko, Chorvátsko a časť Zadunajska.
Dominantné miesto vo Ferdinandovej časti Uhorska zaujala práve Bratislava. Ďalšou výhodou Bratislavy bola jej poloha. Mesto bolo chránené Dunajom a nebolo až tak v bezprostrednom ohrození pred rozpínavosťou Osmanskej ríše. Toto boli zrejme dôvody, kvôli ktorým uhorský snem v roku 1536 rozhodol, že hlavným mestom Uhorska bude práve Bratislava. Vzniknutý stav právne fixoval uhorský snem, ktorý zákonným článkom č. 49/1536 ustanovil Bratislavu hlavným mestom Uhorska i de iure. Po tom, ako ho v roku 1543 dobyli Turci, to už nebolo možné v tradičnom korunovačnom meste uhorských kráľov - Stoličnom Belehrade. Tak sa Bratislava stala iba druhým korunovačným mestom uhorských kráľov.
Bitka pri Moháči (1526) znamenala pre Uhorsko katastrofu, Bratislava z nej paradoxne profitovala. Vzápätí sa do nej presunuli štátne úrady, čím sa fakticky stala hlavným mestom krajiny. Na trón nastúpil sused z Rakúska - Ferdinand I. Habsburský, ktorý sa dal v roku 1527 korunovať v tradičnom korunovačnom meste uhorských kráľov - Stoličnom Belehrade. Po tom, ako ho v roku 1543 dobyli Turci, to už nebolo možné.
Prvá korunovácia v Bratislave
Roku 1540 zomrel Ján Zápoľský, najväčší Ferdinandov rival. Výsledkom bolo obsadenie Turkami stredného Uhorska vrátane bývalého kráľovského sídla Budína roku 1541 a roku 1543 Turci obsadili tradičné korunovačné mesto Uhorska Stoličný Belehrad. Uhorsko sa tak na stáročia rozdelilo na tri časti. Stredné Uhorsko sa stalo súčasťou Osmanskej ríše ako Budínsky pašalík. Sedmohradsko bolo samostatným kniežatstvom, závislým od Osmanskej ríše a z vôle sultána pripadlo Jánovi Žigmundovi, synovi Jána Zápoľského. Západné Uhorsko prináležalo Ferdinandovi.
Na sklonku svojho života sa Ferdinand usiloval upevniť kontinuitu vlády svojho rodu v stredoeurópskom priestore a presadil korunovanie svojho syna Maximiliána za uhorského kráľa ešte za svojho života. Slávnosť korunovácie sa konala 8. septembra 1563 na sviatok Narodenia Panny Márie, patrónky Uhorska, v Bratislave v Dóme sv. Martina. Tejto okázalej slávnosti sa Ferdinand zúčastnil už ako rímsko-nemecký cisár.
Priebeh korunovačného obradu
Korunovácie sa vždy konali v rámci tzv. korunovačného snemu - zasadania uhorského snemu spojeného s korunováciou. Do Bratislavy ho písomne zvolával panovník. Najvýznamnejším aktom snemu bola voľba kráľa, neskôr súhlas s korunováciou. Inauguračný diplom (diplom inaugurale), obsahujúci znenie korunovačnej prísahy, ktorý kráľ vydal ešte pred cirkevným obradom. Zaviazal sa ním zachovávať uhorské zákony a chrániť krajinu. Rozsah diplomu sa menil, korunováciou Karola III. (1712) sa ustálil na 5 článkoch.
Cirkevný obrad v Dóme sv. Martina
Cirkevný obrad - samotná korunovácia, ktorá sa konala v Dóme sv. Martina podľa osobitného rítu schváleného Tridentským koncilom. Pred hlavným oltárom boli dva tróny (pre starého i nového kráľa). Kráľa k oltáru priviedli dvaja biskupi. Kaločský či egerský biskup požiadal prímasa o vykonanie korunovácie. Po príhovore prímasa zložil kráľ prísahu vernosti rímskokatolíckej cirkvi. Nato ho prímas pomazal olejom katechumenov. Potom sa začala omša: po prečítaní lekcie kráľ tri razy urobil korunovačným mečom znamenie kríža, potom si ho opásal. Palatín sa trikrát spýtal prítomných, či chcú aby bol prítomný korunovaný za kráľa. Tí odpovedali: „Žiadame, chceme, vivat!“ Potom si kráľ opásaný korunovačným mečom obliekol korunovačný plášť, pokľakol na najvyšší schod oltára a prímas s palatínom mu spoločne nasadili na hlavu kráľovskú korunu. Potom mu do pravej ruky podali kráľovské žezlo a do ľavej ruky krajinské jablko. Nasledovala intronizácia (zasadnutie na trón) a hold poddaných. Najprv kráľa pozdravil prímas, po ňom palatín trikrát zvolal „Vivat rex!“, čo prítomní zakaždým zopakovali. Kráľ na záver omše vykonal oferu, keď na oltár položil zlatú mincu.
Ďalšie ceremoniálne úkony
- Pasovanie rytierov zlatej ostrohy vo Františkánskom kostole - tento zvyk zaviedol ešte kráľ Karol Róbert z Anjou v 14. storočí. Pôvodne išlo o príslušníkov vyššej šľachty, ktorí sa vyznamenali v boji proti Turkom, neskôr mohli titul získať aj nižší šľachtici. Vyznamenaní mali právo nosiť zlaté ostrohy a pozlátenú šabľu (resp. dýku) a smeli si dať pozlátiť aj postroj svojho koňa. Počet pasovaných počas jednej korunovácie nebol pevne stanovený. Počas prvej bratislavskej korunovácie (1563) sa do kostola natlačilo toľko uchádzačov, že bolo nutné pasovanie prerušiť.
- Korunovačná prísaha - na Námestí SNP pred Kostolom milosrdných bratov bolo pripravené pódium, potiahnuté súknom, na ktorom kráľ zložil korunovačnú prísahu. Jej text, ktorý sa obyčajne zhodoval s inauguračným diplomom, mu prečítal prímas.
- Ťatie mečom na Korunovačnom pahorku - na pahorok vyšiel kráľ cvalom na koni, zastal a korunovačným mečom zaťal na všetky svetové strany na znamenie, že bude chrániť krajinu pred ktorýmkoľvek nepriateľom. Úkon vykonali všetci králi bez rozdielu, teda aj 9-ročný Jozef I., 15-ročný Leopold I.
Korunovácie kráľovských manželiek
Podľa uhorských zákonov musela byť korunovaná aj každá kráľova manželka, avšak medzi korunováciou kráľa a kráľovnej existovali podstatné rozdiely. Na kráľovnú sa z korunovačného ceremoniálu vzťahoval iba cirkevný obrad, aj to s niektorými odchýlkami: kráľovnú korunoval veszprémsky biskup (nie prímas - ostrihomský arcibiskup), ktorý bol súčasne jej kancelárom a použil pri tom iba domácu korunu habsburského rodu. Kráľovskou korunou sa prímas s palatínom iba dotkli pravého pleca kráľovnej.
Bratislavský korunovačný sprievod
Na korunováciu prichádzal kráľ z Viedne cez Hainburg, pričom ešte na rakúskej strane (v Kopčanoch alebo Wolfstahli) ho vítala uhorská delegácia na čele obyčajne s ostrihomským arcibiskupom. Po prehliadke uhorského vojska sa koňmo vydali po pravom brehu Dunaja k Bratislave. Pri prechode cez Dunaj (oproti dnešnému Námestiu Ľ. Štúra) bol počas každej korunovácie pripravený pontónový most, aby mohol sprievod pohodlne prejsť na druhú stranu. Pred mostom vítal panovníka najvyšší civilný hodnostár krajiny (palatín alebo miestodržiteľ). Potom sa už panovník išiel ubytovať.
V korunovačný deň sa zvyčajne o ôsmej ráno vydal panovník na koni (kráľovná v koči) na cirkevný obrad do Dómu sv. Martina. Z Primaciálneho námestia viedla jeho cesta cez Kostolnú ulicu, Hlavné námestie, Sedlársku ulicu a Panskú ulicu na Rudnayovo námestie. Z Bratislavského hradu zišiel do mesta cez Vydrickú bránu, neskôr cez Zámockú ulicu, Župné a Hurbanovo námestie, Michalskú, Ventúrsku a Panskú ulicu na Rudnayovo námestie. Všetky cesty končili pred južným portálom Dómu sv. Martina.
Po cirkevnom obrade vyšiel kráľ v korunovačnom plášti, opásaný kráľovským mečom a s kráľovskou korunou na hlave cez severný portál Dómu sv. Martina a pešo sa vybral po Kapitulskej, Prepoštskej, Ventúrskej, Sedlárskej ulici, Hlavnom námestí (s malou prestávkou pred Starou radnicou, kde ho pozdravili zástupcovia mesta) a Františkánskom námestí do Františkánskeho kostola. Cesta, po ktorej kráčal, bola vyložená doskami, potiahnutými súknom.
Vo Františkánskom kostole vykonal pasovanie rytierov zlatej ostrohy. Z kostola sa koňmo vydal cez Bielu a Michalskú ulicu na Námestie SNP, kde zložil korunovačnú prísahu. Odtiaľ sa opäť na koni vydal popri hradbách na Námestie Ľ. Štúra, kde ťal mečom na Korunovačnom pahorku. Potom sa sprievod odobral na korunovačný obed.
Bratislava v období Habsburgovcov
Obdobie najväčšieho rozvoja mesta predstavuje doba vlády Márie Terézie, kedy sa Bratislava stala najvýznamnejším a najväčším mestom celého Slovenska, ba i celého Uhorska. Hrad sa stal reprezentačným kráľovským sídlom a strediskom spoločenského a politického života. V roku 1775 nariadila Mária Terézia zbúrať mestské hradby a brány, zasypať širokú vodnú priekopu, ktorá obkolesovala mesto. Vznikol tak priestor pre ďalšiu výstavbu palácov a na mieste vodnej priekopy vznikla promenáda, na konci ktorej bolo v roku 1776 postavené Mestské divadlo. Stavali sa cirkevné budovy, prestaval a rozšíril sa hrad, vznikli nové ulice, počet obyvateľov sa strojnásobil, konali sa tu zasadania stavovského snemu a pulzoval tu spoločenský a kultúrny život.
Mária Terézia verila, i keď možno trochu predčasne vzhľadom na napoleonské vojny na začiatku 19. storočia, že gotické opevnenie už viac nie je potrebné a ku koncu svojej dlhej a úspešnej vlády dala príkaz na jeho zbúranie. Toto nariadenie malo významný vplyv na urbanizmus Bratislavy, lebo umožnil, aby sa stará časť mesta mohla prepojiť s predhradiami a mesto mohlo postupne expandovať.
Vláda Jozefa II. znamenala pre Bratislavu ústup zo slávy. Bratislava prestala byť hlavným mestom Uhorska, 13. mája 1783 odviezli do Viedne aj kráľovskú korunu stráženú dovtedy na Bratislavskom hrade, čo vyvolalo masový odchod šľachty z mesta. Aj Bratislavu zasiahli Jozefove reformy. Zrušených bolo niekoľko cirkevných rádov sídliacich v meste, ich majetky boli rozpredané a budovy kláštorov premenené na školy a nemocnice. Jozef II. zriadil v Bratislave Generálny seminár pre výchovu kňazského dorastu, ktorý bol umiestnený na Bratislavskom hrade prestavanom na tento účel.
Začiatok 19. storočia sa niesol v znamení napoleonských vojen. V roku 1805 bol po bitke pri Slavkove uzavretý v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca tzv. Bratislavský mier medzi Francúzskom a Rakúskom, ktorý však netrval dlho, lebo už roku 1809 Napoleonova armáda poškodila mesto delostreleckým ostreľovaním z pravého brehu Dunaja.
Kultúrny a ekonomický rozvoj
V Bratislave sa v 18. storočí prudko rozvíjal kultúrny a hudobný život, ale aj veda a technika. V meste bolo sedemdesiat cechov, začali vznikať prvé manufaktúry, čím sa Bratislava stala ekonomicky najvýznamnejším mestom Uhorska. Bratislavská električková doprava patrí medzi najstaršie v Európe, bola v prevádzke skôr ako napríklad vo Viedni alebo Budapešti. Významný je aj prvý pokus letu v balóne, ktorý sa uskutočnil už v roku 1784.
Hudobný život bol veľmi rozvinutý a rozsah hudobných aktivít bol veľmi veľký. Mozart tu koncertoval ako šesťročný, Haydn bol kapelníkom rodiny Esterházy, v roku 1796 prvýkrát navštívil mesto Beethoven a v Dóme bola uvedená jeho Missa solemis. Ako deväťročný prišiel do mesta Franz Liszt a bratislavskí mecenáši sa zozbierali na jeho štúdium. Neskôr spolu s Rubinsteinom pripravil benefičný koncert na výstavbu pomníka pre bratislavského rodáka skladateľa J. N. Pohľad do presbytéria Dómu sv. Martina v Bratislave, miesta korunovácií.
Bratislava bola skutočnou križovatkou kultúr a národov. Za masívnymi mestskými hradbami si mešťania i šľachtici uhorského, rakúskeho, nemeckého či talianskeho pôvodu stavali výstavné domy a mestské paláce. Rozvíjali sa remeslá pričom majstri sa združovali do špecializovaných cechov, ktorých bolo až 72. V roku 1740 zaznamenala Bratislava významný urbanistický rozvoj a táto vplyvná panovníčku ju urobila hlavným mestom uhorskej časti jej rozsiahlej ríše.
Súčasnosť
Atmosféru korunovačných slávností môžete v súčasnosti zažiť každoročne, pričom Bratislava Tourist Board prináša každý rok novinky a mení sa aj trasa korunovačného sprievodu.