Sviatosť pomazania chorých: Jej význam a priebeh v nebezpečenstve smrti

Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné.

Choroba a utrpenie v perspektíve viery

Starý zákon a choroba

Človek Starého zákona prežíva chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie. Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život: „…lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15,26). Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných.

Kristus a uzdravovanie chorých

Kristov súcit s chorými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy; prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým, čo trpia na tele alebo na duši.

Ježiš často žiada od chorých, aby verili. Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Chorí sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19). Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1,29), ktorého je choroba iba následkom.

Ustanovenie sviatosti pomazania chorých

Poslanie Cirkvi

Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých. Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie.“ Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie (Mk 16,17-18) a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno. Duch Svätý dáva niektorým ľuďom mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb.

„Chorých uzdravujte“ (Mt 10,8). Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela. Apoštolská Cirkev pozná však aj osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,14-15).

Definícia a historický vývoj

Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých: „Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona.“ V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom.

V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach života, preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Tento názov a chápanie ako „posledné pomazanie“ je však neúplné a môže viesť k nesprávnej interpretácii. Sviatosť pomazania chorých (po latinsky: unctio infirmorum) je jedna zo siedmich sviatostí Katolíckej cirkvi, Pravoslávnej cirkvi, Anglikánskej cirkvi a Starokatolíckej cirkvi, ktorá sa udeľuje tým veriacim, ktorí vážne ochoreli. Protestantské cirkvi (okrem Anglikánov) toto pomazanie nepovažujú za sviatosť.

Kedy a komu sa sviatosť udeľuje

Apoštolská konštitúcia „Sacram unctionem infirmorum“ z 30. novembra 1972, pridržiavajúc sa Druhého vatikánskeho koncilu, stanovila, aby sa v budúcnosti v rímskom obrade dodržiavalo, že Sviatosť pomazania chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života.“ Vhodný čas na prijatie svätého pomazania nastáva vtedy, keď sa veriaci začína ocitať v nebezpečenstve smrti pre chorobu alebo starobu.

• Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť.
• Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší.
• Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou, aj keď sa vykonáva bežne, pretože každá operácia v sebe zahŕňa určité riziko smrti.
• To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje, aj keď len pre dôchodkový vek nie je dostatočný dôvod, ak nie je sprevádzaný vážnou chorobou.
• Prijať ju môžu aj ťažko choré deti, ktoré už užívajú rozum natoľko, že sviatosť im môže byť posilnením.

Veriaci nech povzbudzujú chorých, aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť, kým je pacient ešte pri vedomí.

Vysluhovanie sviatosti

Vysluhovatelia

Vysluhovateľmi pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi. Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich o blahodarných účinkoch tejto sviatosti.

Priebeh slávenia

Ako všetky sviatosti, aj pomazanie chorých je liturgickým a spoločným slávením, či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky Pánovej Veľkej noci. Ak to okolnosti vyžadujú, môže sviatosť pokánia predchádzať slávenie tejto sviatosti a po ňom môže nasledovať sviatosť Eucharistie. Slovo a sviatosť tvoria nedeliteľný celok. Slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia.

Slávenie tejto sviatosti obsahuje najmä tieto prvky:

• „starší [po grécky presbyteroi] Cirkvi“ (Jak 5,14) mlčky vkladajú ruky na chorých;
• vo viere Cirkvi sa modlia nad chorými; je to epikléza vlastná tejto sviatosti;
• potom udeľujú pomazanie olejom, ktorý posvätil biskup alebo, v prípade potreby, kňaz.

Slávenie sviatosti spočíva v pomazaní chorého olivovým alebo iným rastlinným riadne posväteným olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Pričom sa iba raz hovoria slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“ Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje osobitnú milosť tejto sviatosti.

Individuálne a spoločné vysluhovanie

Individuálne vysluhovanie sviatosti: Sviatosť pomazania chorých vysluhuje kňaz v dome chorého. O túto duchovnú službu môžu požiadať príbuzní na farskom úrade osobne alebo telefonicky. Ak sa sviatosť udeľuje chorému doma, je potrebné pripraviť na stôl biely obrus, kríž a dve horiace sviece. Kým príde kňaz, odporúča sa zotrvávať v modlitbe pri chorom. Kňaza je potrebné ohlásiť čo najskôr, kým je pacient ešte pri vedomí, aby mohol prijať aj svätú spoveď i viatikum. Takisto duchovný rozhovor s kňazom môže byť povzbudením a posilou pre chorého.

Spoločné vysluhovanie sviatosti: Spoločne sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje často raz do roka, napríklad pred Veľkou nocou, počas svätej omše. Vo farnostiach sa pred Veľkou nocou vyzývajú chodiaci chorí a starí farníci, aby sa zúčastnili v kostole spoločného udeľovania pomazania chorých.

Účinky a milosti sviatosti

Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky:

• Osobitný dar Ducha Svätého: Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa.
• Spojenie s Kristovým utrpením: Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi. Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.
• Ekleziálna milosť: Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu. Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých, oroduje za dobro chorého.
• Odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia.
• Navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse.
• Príprava na posledný prechod do večného života: Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života. Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ („sviatosť odchádzajúcich“). Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom. Dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj.

Sviatosť pomazania chorých je v prvom rade sviatosťou viery a nemožno ju brať ako nejaký magický obrad, ktorý automaticky zaručuje chorému uzdravenie. V tejto sviatosti Ježiš Kristus pomáha chorému na tele i na duši, uľavuje mu v bolesti a posilňuje ho v slabosti. Tak ako v evanjeliách čítame, že chorí sa snažili Ježiša dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19), tak aj dnes sa nás Kristus vo sviatostiach aj naďalej „dotýka“, aby nás uzdravoval.

Viatikum - pokrm na cestu

Tým, čo opúšťajú tento život, Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).

Pojem viatikum je odvodený z gréckej a rímskej tradície, išlo o pokrm resp. sviatosť, ktoré sa poskytovali pred cestou (Convivium, quod itineris comitibus praebetur). V gréčtine sa viatikum označuje ako hodoiporion.

Katechizmus Katolíckej cirkvi vo svojich paragrafoch 1524 a 1525 definuje podrobne, čo viatikum je a prečo má svoj osobitý význam a dôležitosť. Viatikum je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Eucharistia, sviatosť zosnulého a vzkrieseného Krista, je v prípade viatika sviatosťou prechodu zo smrti do života, z tohto sveta k nebeskému Otcovi.

V Katolíckej cirkvi sa viatikum - posledné Sväté prijímanie - poskytuje umierajúcemu jedincovi, ak je to možné, po sviatosti Svätého zmierenia a po sviatosti Pomazania chorých. Viatikum je pre umierajúceho veľkou duchovnou útechou.

tags: #obrad #pomazania #nienocnych #v #nebezpecenstve #smrti