Význam a krása svadobného obradu
Svadobný obrad, tak ako ho ustanovila katolícka Cirkev, je nielen posvätením stavu manželského, ale aj spoločenskou udalosťou a v neposlednom rade príležitosťou na prezentáciu krásy či už konkrétnych účastníkov alebo obradu samotného. Cirkev, vedomá si toho, že požehnáva zväzok medzi mužom a ženou, ktorý má vytrvať až do smrti, vždy podporovala zdôrazňovanie výnimočnosti tejto udalosti v živote sobášeného páru. Tomu zodpovedá maximálna krása a dôstojnosť celej udalosti. Môžeme povedať, že pre ľudí v minulosti to bola určite udalosť s najväčšou prezentáciou krásy v ich živote. Väčšina žien považovala svoje svadobné šaty za najkrajšie, aké kedy mali a svoj výzor v deň sobáša za vyvrcholenie svojho ženského putovania ku kráse.
Krásne šaty patria k svadbe. Cudnosť ju sprevádza. Slobodné priateľky ju sprevádzajú. Tento deň je oslavou nevesty a jej krásy. Nevesta býva oblečená v bielom, lebo sa predpokladá, že je tiež nevinná. Je to tá najlepšia príležitosť. Otcovia bývajú veľmi hrdí na svoju dcéru a jej krásu. Preto patrí k ich privilégiam, že nevestu privádzajú k oltáru. Aj pre nich je to veľká chvíľa. Ženích je možno nie celkom hodný ich daru, ale oni mu blahoskonne prepáčia tento nedostatok. Príchod nevesty k oltáru otca má byť čo najkonzervatívnejší a najdôstojnejší. Je to prejav úcty k materstvu. Radosť detí zo svadobného obradu sa takmer vyrovná radosti nevesty. Svadobný sprievod je k svadbe nevyhnutne potrebný. Často je rovnako náročný ako na krásu nevesty. Krásne šaty sú doplnkom šťastného manželstva a samozrejme pevná kresťanská viera. Tá je jeho najväčšou ozdobou. Svadobný obrad kladie dôraz na nevestu a jej šaty, čo možno najväčšou eleganciou. Predstavuje mladú a radostnú eleganciu. Mužský odev často zahŕňa švihácke doplnky a určité dandyovské prvky v ošatení. Nie je to však len o vzhľade, ako sa mnohí mylne domnievajú.
Metafyzický a duchovný rozmer manželstva
Svadobný obrad dáva sobášu metafyzický a mystický rozmer. Je to spojenie krásy duchovnej aj materiálnou, zmyslami vnímateľnou. Krása manželstva spočíva v jeho nezmeniteľnosti a večnosti. Táto krása je badateľná aj na tvárach zúčastnených - je to krása odhodlania a viery. Krása a ušľachtilosť viery bude sprevádzať manželov celý život a bude im oporou v časoch zlých aj dobrých. Duchovná krása Božieho slova zaznieva počas obradu. Kňaz pripomína páru ich povinnosti voči Bohu a ľuďom. Matka ženícha prichádza k nemu, aby bola vzorom pre nevestu v zbožnosti a materstve. Matka nevesty ju naopak podporuje a zdôrazňuje jej krásu. Počas obradu zaznievajú prosby. Matka prosí syna, aby v manželke našiel oporu v starobe. Svadobný obrad je plný emócií - dojatím, slzami, nádejou. Je to oslava detí a rodiny. Svadobná hostina je symbolom radosti. Nielen nevesta a ženích, ale všetci zúčastnení pociťujú radosť. Družičky, ktoré sú slobodné, vidia svoju budúcnosť, ktorú si predstavujú rovnako radostnú. Rodičia radostne očakávajú budúcnosť svojho rodu a všetci sú naplnení žiarivou krásou veselia a radosti.
Svadba je jednou z mála dokonalých spojení krásy telesnej a duchovnej, je naplnením Božej vôle. Krása kresťanskej svadby je znásobená bezhriešnosťou telesnosti a celkovým posvätným charakterom všetkých úkonov s ňou spojených. Odlesk tejto krásy dopadá na všetkých, je to veľké, Bohom posvätené, zmierenie padlého, telesného človeka s Bohom. Všetky úkony manželov sú odteraz posvätené a nemajú v sebe hriešnosť. Človek, krstom obmytý od dedičného hriechu, v stave milosti posväcujúcej, sa telesne spája s druhým človekom a spolupracuje na Božom stvoriteľskom pláne. To všetko, vedomie nevinnosti pred Bohom a zároveň radosť z telesnej lásky, napĺňa pár radosťou, ktorá nie je za iných okolností možná, iba v posvätnom zväzku manželskom.
Historický vývoj inštitúcie manželstva
Manželstvo, ako základná spoločenská inštitúcia, sa vyvíjalo tisícročia a zďaleka neslúžilo len ako spojenie dvoch milujúcich sa ľudí. Jeho podoba bola vždy závislá na kultúrnych, náboženských a politických faktoroch.
Sobáše medzi príbuznými a detské manželstvá
V minulosti boli manželstvá medzi príbuznými v mnohých kultúrach povolené a v niektorých prípadoch aj podporované. Napríklad v starovekom Egypte bol bežnou praxou sobáš medzi súrodencami v kráľovských rodinách, aby sa zachovala čistota krvi a dedičstvo v rodine. Faraóni sa často ženili so svojimi sestrami alebo inými blízkymi príbuznými. Aj v antickom Ríme a v stredovekej Európe boli sobáše medzi príbuznými bežné, hoci cirkevné autority neskôr začali klásť väčší dôraz na zákazy sobášov medzi blízkymi príbuznými, najmä v súlade s kanonickým právom.
Sobáše maloletej mládeže boli v minulosti v mnohých kultúrach normou. V stredovekej Európe bolo bežné, že sa dievčatá vydávali už vo veku 12 rokov a chlapci sa ženili okolo veku 14 rokov. Tieto sobáše boli často uzatvárané na základe politických a hospodárskych záujmov rodín. Sobáš bol spôsobom, ako posilniť politické spojenectvá alebo udržať rodinné majetky pokope. V niektorých častiach sveta, ako je India, bola táto prax sobášenia detí (známa ako detské manželstvo) bežná po stáročia a pretrváva v niektorých oblastiach dodnes, aj keď je zákonom zakázaná.
Exotické a špecifické formy manželstva
Jednou z najzaujímavejších a najexotickejších tradícií, ktorá sa vyskytuje v histórii manželstva, sú sobáše s duchmi v Číne. Táto starodávna tradícia, známa ako „minghun“, spočíva v sobáši živej osoby s duchom zosnulého. Tento zvyk má korene v čínskej viere v posmrtný život a s úlohou predkov v každodennom živote. Najčastejšie sa sobášili ženy s duchmi zosnulých mužov, ktorí zomreli bez toho, aby stihli uzavrieť manželstvo. Rodiny zosnulého mužského potomka verili, že ak zomrel slobodný, jeho duch by mohol priniesť do rodiny nešťastie. Číňankám to celkom vyhovovalo. V 19. storočí veľa žien pôsobilo v oblasti obchodu s hodvábom a niektoré sa stali úspešnými podnikateľkami. Aby získali ešte väčšiu ekonomickú nezávislosť, uzavreli manželstvo s duchom. Hoci minghun prakticky zmizol po vzniku moderného čínskeho štátu a rozšírení západných právnych systémov, občas sa správy o týchto sobášoch aj v súčasnosti v médiách objavia.
V niektorých častiach Indie bolo (a v obmedzenej miere stále je) možné, aby si jedna žena vzala viacerých mužov. Kmeň Pahari v Himalájach praktizoval takzvanú fratriálnu polyandriu, kde si jedna žena vzala viacerých bratov z jednej rodiny. Tento druh polyandrie mal praktický dôvod - v drsných horských podmienkach bola pôda obmedzená a rozdelenie majetku medzi bratmi by mohlo oslabiť rodinné hospodárstvo. V starovekých indických textoch, napríklad v Mahábhárate, sa objavujú zmienky o polyandrii. Naopak prax, pri ktorej si jeden muž môže vziať viacero žien, sa nazýva polygýnia. Táto forma manželstva je v súčasnosti legálna v niektorých krajinách, najmä v krajinách, kde prevláda islamské právo (šaría). V Indii je polygýnia oficiálne zakázaná pre väčšinu obyvateľstva od roku 1955 na základe Hindu Marriage Act, ktorý sa vzťahuje na hinduistickú, budhistickú, džinistickú a sikhskú komunitu.
V Iráne existuje forma dočasného manželstva známa ako „sigheh” alebo „mut’ah” (v arabčine). Toto manželstvo môže byť uzavreté na určitý časový úsek, ktorý môže trvať od niekoľkých hodín až po niekoľko rokov. Cieľom takéhoto manželstva je poskytnúť nábožensky povolený spôsob, ako môžu ľudia uspokojiť svoje emocionálne a sexuálne potreby bez toho, aby porušili islamské zákony týkajúce sa sexuálnych vzťahov mimo manželstva. V podstate ide o formu manželstva, ktorá nevyžaduje dlhodobý záväzok. Po vypršaní tejto dohodnutej doby je manželstvo automaticky ukončené.
V stredovekom Nemecku existovali tiež rôzne druhy manželstiev, ktoré sa odvíjali od spoločenských a právnych tradícií germánskych kmeňov. Muntehe (zložené z „Munt”, čo znamená ochrana alebo moc, a „Ehe”, teda manželstvo) bolo najbežnejšou formou manželstva v germánskych spoločenstvách. V tomto type manželstva prechádzala žena pod právnu ochranu (moc) svojho manžela alebo jeho rodiny. Munt znamenal, že manžel získal kontrolu nad právnym a spoločenským postavením ženy. Tento druh manželstva bol v podstate patriarchálny, čo znamená, že manžel mal nad ženou právnu moc a kontrolu. Na druhej strane, Friedelehe bola menej formálna forma manželstva, ktorá poskytovala žene väčšiu slobodu a nezávislosť v porovnaní s Muntehe. Dala sa kedykoľvek zrušiť.
História manželstva je pozoruhodná tým, ako sa inštitúcia prispôsobovala rôznym spoločenským a kultúrnym potrebám. Od sobášov medzi príbuznými cez sobáše maloletej mládeže až po exotické sobáše s duchmi hralo manželstvo v histórii ľudstva kľúčovú úlohu. Dnes síce vidíme tieto praktiky ako nezvyčajné či neprijateľné, ale v kontexte doby, v ktorej vznikli, mali svoje opodstatnenie a význam.
Cirkevný sobáš v súčasnosti
Proces uzatvárania cirkevného manželstva
Cirkevný sobáš je možné uzavrieť jedine v prítomnosti osoby vykonávajúcej činnosť duchovného v rámci registrovanej cirkvi či náboženskej skupiny. Cirkevný sobáš je možné uzavrieť v kostole alebo na inom mieste, ktoré je v súlade s vnútornými predpismi danej cirkvi alebo skupiny. Prvým krokom k uzavretiu manželstva v kostole je podanie žiadosti o uzavretie manželstva na farskom úrade v mieste bydliska jedného zo snúbencov. V prípade, že plánujete cirkevný sobáš mimo vášho alebo partnerovho miesta trvalého bydliska, musíte kompetentného duchovného z vašej rodnej farnosti požiadať o vystavenie licencie k sobášu. Žiadosť na farský úrad vám odporúčame podať v dostatočnom časovom predstihu - jednak kvôli predsvadobnej príprave, ktorú je nutné absolvovať, a jednak kvôli voľným termínom. Okrem žiadosti či licencie k sobášu je potrebné hodnoverne preukázať absolvovanie cirkevných sviatostí (krst, prvé sväté prijímanie a birmovka). V prípade, že ste uvedené sviatosti absolvovali v kostole, v ktorom plánujete uzavrieť manželstvo, táto povinnosť vás automaticky obíde.
Ak nastane situácia, že jeden zo snúbencov nie je rímskokatolíckeho vierovyznania, je k uzavretiu manželstva potrebný súhlas miestneho biskupa. O spomínaný súhlas môžu písomnou formou požiadať samotní snúbenci, pričom snúbenec vyznávajúci katolícku vieru musí prehlásiť, že vo svojom zamýšľanom manželstve bude žiť podľa pravidiel katolíckej viery a prisľúbi, že urobí všetko preto, aby všetky deti narodené v tomto manželstve boli katolícky pokrstené a vychovávané. Nekatolícka strana je povinná potvrdiť, že záväzok svojho snúbenca/snúbenice berie na vedomie a rešpektuje ho. Povolenie od miestneho biskupa kňaz potrebuje i vtedy, ak sa jedná o svadbu snúbencov, z ktorých obaja vyznávajú katolícku vieru, avšak jeden z dvojice je síce pokrstený, no ostatné sviatosti ešte neprijal. Uvedené povolenie je potrebné i v prípade svadby katolíka s kresťanom iného vyznania alebo s človekom bez akéhokoľvek vyznania.
Po overení predložených osobných údajov na matrike doručia snúbenci potvrdenú žiadosť o uzavretie sobáša na príslušný farský úrad. Po absolvovaní všetkých byrokratických úkonov by ste sa s kompetentným duchovným mali dohodnúť na podrobnostiach týkajúcich sa svadobnej hudby a svadobnej výzdoby. Taktiež sa s kňazom dohodnite na tom, či bude súčasťou svadobného obradu i svätá omša. Svadobná príprava je ďalším z povinných krokov. Vo väčšine prípadov svadobná príprava prebieha formou viacerých stretnutí s kňazom či lektorom, na ktorých budúci novomanželia diskutujú o otázkach viery, zmysle manželstva či plánovaní rodičovstva. Tesne pred svadbou by ste nemali zabudnúť absolvovať svätú spoveď.
Priebeh rímskokatolíckeho cirkevného sobáša
Priebeh sobáša sa v závislosti od cirkvi mení. Keďže sa v Slovenskej republike väčšina zaľúbených párov hlási k rímskokatolíckej cirkvi, prinášame vám približný priebeh rímskokatolíckeho cirkevného sobáša. Tesne pred začatím svadobného obradu sa svadobní hostia postupne usádzajú v laviciach kostola. Nevesta so ženíchom čakajú na kňaza vonku alebo v predsieni kostola, kde duchovnému odovzdajú svadobné obrúčky. Za hudobného sprievodu vstupuje nevesta so ženíchom a kňazom do kostola. Snúbenci zostanú stáť pred oltárom, pričom ženích by mal stáť po pravom boku nevesty. Zvolení svedkovia sa postavia za snúbencov. Nasleduje spoločné prežehnanie a modlitba. Po formálnom úvode nasleduje čítanie zo Svätého písma a spievanie žalmov. Kňaz následne prečíta evanjelium, po ktorom nasleduje krátky príhovor a po príhovore vlastný obrad uzavretia manželstva, súčasťou ktorého je vyslovenie svadobných sľubov a výmena obrúčok. Na záver obradu sa mladomanželia i všetci prítomní svadobčania pomodlia „Otčenáš“ a príjmu požehnanie.
Cirkevný sobáš by mal byť bezplatný. V každom prípade je vhodné priniesť kňazovi sladkú výslužku či venovať milodar. Po sobáši je vyhotovená zápisnica o uzavretí manželstva, ktorá zahŕňa identifikačné údaje mladomanželov a svedkov (meno, priezvisko a rodné číslo), miesto a čas konania sobáša, dohodu o priezvisku (väčšina neviest preberie manželovo priezvisko), meno, priezvisko a podpis sobášiaceho a zapisovateľa. V prípade, že sa sobáša aktívne zúčastnil tlmočník, sú v spomínanej zápisnici uvedené i jeho osobné údaje, konkrétne - meno, priezvisko, podpis a jeho úradná pečiatka. Zápisnica o uzavretí manželstva musí byť najneskôr do troch pracovných dní od konania sobáša doručená na matričný úrad, kde sa na základe doručenej zápisnice sobáš zaeviduje do knihy manželstiev. Po skončení cirkevného obradu nasledujú gratulácie od svadobných hostí a presun na svadobnú hostinu.
Právne a cirkevné aspekty manželstva
Rozvod, anulácia a miešané manželstvá
V prípade cirkevného sobáša nezabúdajte na to, že v rámci cirkevného práva ho nie je možné len tak rozviesť a zrušiť. Dnes platí, že manželstvo uzavreté v kostole ako sviatosť je trvalé a nerozlučiteľné. Ak sa chce niekto rozísť s partnerom, funguje možnosť rozluky (napríklad v prípade psychického alebo fyzického násilia), čo však neznamená, že funguje ako rozvod, len je povolené žiť oddelene a manželstvo naďalej platí. Ak chcú rozídení ľudia pristupovať k sviatostiam, nemôžu si nájsť nových partnerov.
Anulácia sviatostného manželstva podľa kánonického práva znamená, že katolícka cirkev po preskúmaní vyhlási manželstvo za neplatné od samého začiatku, ak bolo preukázané, že v čase uzatvárania manželstva existovali závažné prekážky alebo chýbali dôležité prvky, ktoré sú nevyhnutné pre platnosť manželstva. Anulácia sviatostného manželstva sa udeľuje po riadnom preskúmaní cirkevným tribunálom. Obidve strany manželstva sú vypočuté a proces zahŕňa zhromaždenie dôkazov na potvrdenie, či existovala niektorá z vyššie uvedených prekážok.
Manželstvo sa začalo formovať ako sviatosť uznávaná katolíckou cirkvou postupne v priebehu stredoveku, pričom kľúčovým momentom bolo oficiálne uznanie manželstva za sviatosť na 4. lateránskom koncile v roku 1215. Manželstvá párov inej rasy boli ešte v 20. storočí zakázané. Prípad Lovingovci vs. Virgínia bol prelomovým súdnym prípadom v Spojených štátoch amerických, ktorý sa týkal zákazu medzirasových manželstiev. Tento prípad sa odohral v 60. rokoch 20. storočia. Mildred Jeterová, Afroameričanka indiánskeho pôvodu, a Richard Loving, ktorý bol beloch, sa v roku 1958 zosobášili vo Washingtone D.C., kde boli medzirasové manželstvá legálne. Po svadbe sa vrátili do svojho domovského štátu Virgínia, kde však boli takéto manželstvá nelegálne kvôli tzv. „zákonom o rasovej čistote” (Racial Integrity Act). Krátko po návrate domov boli obaja zatknutí, pretože porušili zákony štátu Virgínia. Sudca im povedal, že buď opustia štát Virgínia na 25 rokov, alebo pôjdu do väzenia. Lovingovci sa rozhodli odsťahovať do Washingtonu D.C., ale život mimo svojho domova pre nich nebol jednoduchý. Právnici Lovingovcov podali žalobu proti štátu Virgínia s argumentom, že zákony zakazujúce medzirasové manželstvá porušujú ústavné práva Lovingovcov. Prípad sa dostal až k Najvyššiemu súdu Spojených štátov amerických, ktorý 12. júna 1967 jednomyseľne rozhodol v prospech Lovingovcov. Súd rozhodol, že zákony zakazujúce medzirasové manželstvá sú neústavné a porušujú práva na rovnakú ochranu pred zákonom a na osobnú slobodu. Rozhodnutie teda zrušilo všetky zákony zakazujúce medzirasové manželstvá v Spojených štátoch amerických.
V mnohých krajinách sa veľmi často vyskytujú prípady miešaného manželstva (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom). Táto skutočnosť vyžaduje osobitnú pozornosť manželov a duchovných pastierov. Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Podľa práva platného v Latinskej cirkvi miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti. V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky.
Príprava na manželstvo a jeho podstata
Príprava na manželstvo je nanajvýš dôležitá, aby súhlas manželov bol slobodným a zodpovedným úkonom a manželská zmluva mala pevné a trváce ľudské a kresťanské základy. Prvoradou cestou tejto prípravy je príklad a poučenie rodičov a rodín. V rámci prípravy na manželstvo sa často diskutuje o otázkach viery, zmysle manželstva či plánovaní rodičovstva.
Sväté tajomstvo (sviatosť) manželstva patrí medzi sedem kanálov Božej milosti. Kristus ho ustanovil na posvätenie a podporu kresťanského rodinného života. Kresťanské manželstvo je povolanie, t.j. vlastný dar od Boha. Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu zdôraznili veľký význam manželského života, ktorý je posvätený osobitnou sviatosťou. Človek, stvorený na Boží obraz a podľa Božej podoby, je Bohom obdarený duchovnou dušou. Keď Boh stvoril človeka ako „muža a ženu“, požehnal ich a povedal: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem“, v spolupráci s Božím zámerom plodenia. Zatiaľ čo prvá kapitola starozákonnej knihy Genezis prináša svedectvo o dôstojnosti manželstva, druhá kapitola predstavuje manželstvo ako Božiu ustanovizeň. Adam sa cítil osamelý, pretože preňho „nebola vhodná partnerka“. A tak Boh stvoril ženu z jeho rebra, aby zdôraznil jej rovnosť s mužom ako Božím obrazom. Na tomto mieste prvotného príbehu svätý autor pridal dôležitú úvahu, ktorú si neskôr osvojil Ježiš: „Preto muž opustí svojho otca i matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom“. V Starom zákone manželstvo nemalo špecificky náboženský charakter a považovalo sa skôr za súkromnú záležitosť. Avšak v priebehu storočí pod vplyvom pohanských zvykov a tolerancie Mojžišovského zákona sa pôvodná inštitúcia manželstva do istej miery zvrhla. Farizeji, aby zdiskreditovali Ježiša pred ľuďmi, trvali na tom, že rozvod je zákonný, pretože ho povolil samotný Mojžiš. No Ježiš odvetil: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak“. Potom sa obrátil k ľudu a vysvetlil: „Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“. Inými slovami, aby sa manželstvu navrátila jeho pôvodná dôstojnosť, ako si to želal Boh, muselo byť Mojžišovo povolenie rozvodu zrušené a obnovená nerozlučiteľnosť manželstva.
Cirkevní otcovia, najmä svätý Epifán, svätý Augustín a svätý Cyril Alexandrijský jednomyseľne učia, že Ježiš Kristus posvätil a povýšil kresťanské manželstvo do dôstojnosti tajomstva (sviatosti) svojou prítomnosťou na svadbe v Káne Galilejskej, kde vykonal aj svoj prvý zázrak. Svätý Pavol vo svojom liste Efezanom nádherne vysvetľuje svätosť a mystický charakter kresťanského manželstva. Svätý Pavol modeluje manželskú lásku a vernosť podľa mystického zjednotenia Ježiša Krista s jeho Cirkvou a poukazuje na to, že z lásky k Cirkvi sa náš Pán „vydal za ňu (Cirkev), aby ju posvätil očistil kúpeľom vody a slovom (krstom), aby si sám pripravil Cirkev slávnu…, aby bola svätá a nepoškvrnená“. Po tom, čo manželom navrhol mystické zjednotenie Krista s Cirkvou ako dokonalý vzor pre ich manželský vzťah, svätý Pavol zvolal: „Toto tajomstvo je veľké“. Inými slovami, apoštol pripúšťa, že takýto ideál je v manželskom živote vysoký, ale napriek tomu očakáva, že kresťanskí manželia sa budú snažiť tento ideál čo najviac napodobniť, samozrejme, s pomocou Božej milosti. Podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu Ježiš Kristus, božský Ženích Cirkvi, „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. A naďalej zostáva s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu“. Kresťanskí manželia sú posilňovaní a akoby posväcovaní osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení Kristovým Duchom, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou.
Manželské prekážky
V cirkevnom práve existuje rad prekážok, ktoré bránia platnému uzavretiu manželstva. Tieto prekážky sa delia na:
- Prekážky Božieho práva: Tieto prekážky sú neodvolateľné a patria sem napríklad:
- Nedostatočný vek: Pre uzavretie manželstva je potrebných dovŕšených 18 rokov života pre muža aj ženu. Ak je niekto pred 18. rokom, manželstvo je neplatné.
- Trvalá neschopnosť vykonať manželský akt (impotencia): Ide o predchádzajúcu a trvalú neschopnosť - impotenciu - buď zo strany muža, alebo zo strany ženy. Táto prekážka pochádza zo samotného prirodzeného práva, preto je nedišpenzovateľná.
- Existujúce manželstvo: Platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané.
- Rozdielnosť kultu: Katolík si nemôže zobrať za manžela nepokrstenú osobu (nekresťana) bez povolenia ordinára.
- Posvätné rády: Muži, ktorí prijali posvätné rády (biskupi, kňazi), sú viazaní celibátom a nemôžu sa platne zosobášiť.
- Večný verejný sľub čistoty: Osoby, ktoré zložili verejný večný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte, nemôžu uzavrieť manželstvo.
- Únos: Ak bola žena odvedená proti svojej vôli a nachádza sa v moci muža, s ktorým má v úmysle uzavrieť manželstvo, nemôže sa zosobášiť, kým nie je slobodná.
- Pokrvné príbuzenstvo (konkurencia): V priamej čiare je manželstvo vždy neplatné. V bočnej čiare je manželstvo neplatné do štvrtého stupňa včítane (napr. brat a sestra, bratranec a sesternica).
- Prekážky ľudského (cirkevného) práva: Tieto prekážky môžu byť ordinárom zmiernené alebo zrušené (dišpenz). Patria sem napríklad:
- Rozdielnosť vierovyznania: Katolík a pokrstený nekatolík potrebujú na platné manželstvo povolenie ordinára.
- Nedoržanie predpísanej formy: Cirkevné manželstvo sa má uzavrieť v predpísanej forme (s asistenciou kňaza alebo diakona).
- Prekážka zákonného príbuzenstva: Príbuzenstvom, ktoré vzniklo z osvojenia (adopcie).
V prípade pochybností alebo potreby zrušenia prekážky (dišpenzu) je potrebné obrátiť sa na príslušného ordinára alebo biskupský úrad.
tags: #obrad #manzelstva #vyvoj