Katolícka cirkev každoročne vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice slávi Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Tento sviatok, ktorý je pre veriacich rímskokatolíkov prikázaný a viaže ich účasť na svätej omši, má v cirkvi bohatú a stáročnú históriu.
Počiatky Sviatku Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi
Významný podnet na zavedenie tohto sviatku dala svätá Juliána z Lutychu (francúzske mesto Liege). Vo svojich opakujúcich sa videniach v roku 1209 videla žiarivý mesiac v splne s tmavou škvrnou. V modlitbe toto videnie pochopila tak, že v ročnom cykle liturgických sviatkov chýba sviatok Eucharistie. Preto naliehala na svojho biskupa Roberta z Lutychu, aby ho zaviedol. Sviatok Božieho Tela sa prvýkrát slávil v tejto diecéze v roku 1246. Sám biskup zvolal pred zavedením tohto sviatku diecéznu synodu a zostavením ofícia poveril jedného zo svojich kanonikov.
Sviatok pre celú cirkev zaviedol bulou Transiturus v roku 1264 pápež Urban IV., ktorý kedysi sám pôsobil v Lutychu a poznal okolnosti zavedenia tohto sviatku. Tradícia však hovorí, že pápež spočiatku so zavedením sviatku pre celú Katolícku cirkev váhal. Napokon ho presvedčil eucharistický zázrak z Bolsena z roku 1263, pri ktorom akýsi kňaz Peter z Čiech pochyboval pri slávení omše o Eucharistii. Po premenení začala z premenenej hostie vytekať na korporál krv. Pápež, v tom čase prítomný v meste, to videl na vlastné oči a rozhodol sa sviatok Božieho Tela ustanoviť ako záväzný pre celú cirkev na štvrtok po Najsvätejšej Trojici.
Liturgické Texty a Tomáš Akvinský
Na prianie pápeža pripravil na tento sviatok liturgické texty a texty pre liturgiu hodín sám svätý Tomáš Akvinský. Predovšetkým v ofíciu by išlo okrem iného o mnohé vzácne hymny, napríklad Tantum ergo Sacramentum - Ctime túto Sviatosť slávnu; Panis angelicus - Anjelský chlieb; O salutaris hostia - Ó, spásonosná hostia, ako aj sekvencia Lauda, Sion - Chváľ, Sione, Spasiteľa. Avšak jeho výhradné autorstvo mnohí spochybňujú.
Vývoj Eucharistických Procesií
So sviatkom Božieho Tela sa spájajú aj procesie, ktoré sa zvyknú konať v mestách a dedinách, keď sa kňaz s Eucharistiou v monštrancii zastaví pri štyroch vyzdobených oltároch. Procesie sú často slávnostné, pred Oltárnou sviatosťou idú deti, ktoré rozhadzujú lupene z kvetov, nad Eucharistiou je baldachýn.
Samotná procesia sa tiež vyvíjala. Pápež Urban IV. ju nenariaďuje. Prvýkrát je doložená v roku 1279 v Kolíne nad Rýnom a zdá sa, že jej zavedenie treba hľadať v nábožnosti ľudu. Spočiatku sa Eucharistia v procesii nosila uzatvorená v puzdre alebo v pevnej schránke a procesia bola jednoduchá. Veľmi staré Rouenské ordinárium (14. stor.) predpisuje, aby dvaja kňazi v bielych kazulách, sprevádzaní štyrmi akolytmi s kadideľnicami, niesli Oltárnu sviatosť na nosidlách po kostole. V priečnej lodi, uprostred chrámu, mali zastať, nosidlá postaviť na zem, spievať chválospev Ave verum a napokon mal všetkým prítomným biskup udeliť požehnanie so Sviatosťou.
Už Sväté písmo v Knihe žalmov spomína dôležitý význam putovania do Svätého mesta Jeruzalema, keď čítame: „Zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho. Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem.“ (Ž 122). V každej procesii sa vyjadruje smerovanie niekam, kráčanie za istým cieľom. Cirkev počas stáročí vyvinula viacero dôležitých procesií, ktoré sa zachovávajú do dnešných dní, napríklad Palmová nedeľa, Prosebné dni pred Nanebovstúpením, procesia po Veľkonočnej vigílii a podobne, ale aj jednoduchá každodenná procesia v liturgii na začiatku slávenia, procesia obetných darov či svätého prijímania. Všetky majú niečo spoločné, vyjadrujú kráčanie za cieľom, ktorým je nebeský Jeruzalem, naša vlasť v nebi.
Sviatok Božieho Tela vyjadruje aj radosť a hrdosť, ktorú cirkev prejavuje aj mimo múrov chrámu z toho, že Kristus, jej Pán a Boh, je s nami v Najsvätejšej sviatosti oltárnej až do konca vekov. Naozajstný, živý a pravý Boh, uprostred svojho ľudu.
Procesia na Slovensku a v Ríme
Dnešná podoba procesie na Božie Telo, ktorá je spojená so štyrmi zastaveniami pri štyroch oltároch, sa vyvinula v 15. storočí. Pôvodne sa pri týchto oltároch čítali začiatky štyroch evanjelií, v čom niektorí vidia prvky procesií na prosebné dni. Neskôr sa v provinciách strednej Európy začali namiesto úvodov čítať state o Eucharistii.
Stredoveké eucharistické procesie na tento sviatok bývali veľkolepé a majestátne a často do nich bývali zapojené celé mestá. Okázalé bývali najmä v európskych katolíckych monarchiách, kde sa na procesii zúčastňovali panovníci a šľachta, ďalší občianski predstavitelia, ale aj vojenská stráž. Keď sprievod prichádzal okolo, veriaci pokľakli pred svojimi domovmi.
Liturgické knihy aj dnes veľmi jasne určujú, akým spôsobom sa má procesia na tento sviatok viesť, čo pripraviť a ako ju konať. Tradičná a jasná nábožnosť prejavená aj v slávení procesií bez zbytočných a teatrálnych výstrelkov je to, čo najviac oslávi Pána. Krása lupeňov kvetov rozsypaných pre Krista, krása stvorenia skláňajúca sa pred svojím Stvoriteľom je jedným z mnohých krásnych obrazov. Dôstojnosť a vážnosť, s akou pristupujeme k príprave oltárov, ktoré nebudú len nedbalo pohodenými stolíkmi s plachtou a azda sviecou, ale dôstojné, aj keď len párminútové príbytky pre nášho Pána, to všetko pomáha všetkým nám prežiť radosť nového Jeruzalema, v ktorého strede je Baránok.
Nie všade poznajú sprievod so štyrmi oltárikmi. Sám pápež v tento sviatok zvyčajne prechádzal v súvislej procesii z Lateránskej baziliky do Baziliky Santa Maria Maggiore, kde sa sprievod ukončil požehnaním. V ostatných rokoch sa pápež František zúčastňoval na procesii v niektorej z rímskych farností. V niektorých krajinách sa síce procesia zvykne zastaviť pri niekoľkých oltároch, aby celebrant udelil ľudu požehnanie, ale zväčša len v prípade, že procesia je dlhá a nie všetci sa zúčastňujú na celej.
Procesie Nie Sú Prežitkom
Procesia býva okázalá, Eucharistia sa zvykne niesť pod baldachýnom, domy a ulice bývajú vyzdobené kvetmi, do procesie sa zapájajú všetky stavy a skupiny veriacich, spoločenstvá, ktoré zvyknú niesť vlastné zástavy. Počas procesie sa spievajú rôzne piesne, niekde je zvykom na záver pred požehnaním zaradiť chválospev Benediktus alebo Te Deum.
Kristus, keď kráčal na Kalváriu, šiel pomedzi rôznych ľudí, kde boli plačúce ženy, vojaci, prizerajúci sa občania a možno aj ľudia sťažujúci sa, že im tento komediant Ježiš zahatáva cestu. Ale bola tam aj skupina ľudí, ktorí verili, že v tejto „procesii smrti“ sa rozhoduje boj o život ľudstva, večný život. To bola hŕstka žien, ktoré verne stáli pod krížom, svätý Ján, verný učeník, či najviac presvedčená vo svojej viere Božia Matka, ktorej viera dávala aj ostatným dostatok nádeje, že na Kalvárii sa dielo jej Syna neskončí.
Niečo veľmi podobné zažívame aj dnes. Kto by považoval zakrvaveného odsúdenca za Boha? Kto by považoval kúsok bieleho chleba za Boha? A predsa, je to ten istý Kristus. Podoba sa možno zmenila, ale podstata, okolnosti, okoloidúci, prizerajúci sa, ale aj úprimne veriaci zostali. A tak to bude až do posledného dňa tohto sveta, keď príde Pán vo svojej sláve. Tam už nikto nebude pochybovať o tom, kto to kráča ulicami našich miest.
Procesia na Božie Telo je síce dobová vec, ktorá mala veľký význam v stredoveku a barokovej zbožnosti, ale aj teraz sa odporúča ako prejav viery. Treba aj dobrú organizáciu. Možno pri procesii môžu byť ľudia rozptyľovaní, ale zmyslom je, aby sme sa stíšili, uctili si Oltárnu sviatosť a uvedomili si, že aj náš život je putovaním, pri ktorom nás sprevádza Boh.
Tento rok budú eucharistické procesie v mestách a dedinách po dvojročnej prestávke. Ľudia, ktorí videli v minulých rokoch procesiu, sa správali úctivo, nestretli sme sa s posmeškami, aj napriek tomu, že niektoré mestá sú sekularizované a ateizované.
Ľudia na Slovensku sú ešte stále prirodzene nábožní a aj súčasná situácia nám to dokazuje. Úcta k sviatostnému Bohu je však to, čo je potrebné u všetkých nás neustále prehlbovať a pripomínať. Procesiu na Sviatok Božieho Tela sa snažia aj dobre ozvučiť a zapojiť do toho aj dychovú kapelu, ktorá bude hrať piesne z Jednotného katolíckeho spevníka, ktoré veriaci dobre poznajú.
Tradícia Procesie vo Vranove nad Topľou a Iných Regiónoch
Tradíciu procesie na Božie Telo majú aj vo Vranove nad Topľou, ktorú pred pandémiou konali spoločne rímskokatolíci a gréckokatolíci. Procesia je vonkajší znak vyznania viery a toho, že Eucharistia nepatrí len do kostola, ale aj mimo chrámu. Každý je povolaný žiť Eucharistiu v povolaní tam, kde sa nachádza.
Ľudia majú o takéto procesie záujem aj dnes. Pre mladšiu generáciu je možno potrebné pripomínať jej význam a vysvetliť, o čo ide. Aj samotné procesie sú na rôznych miestach iné. Záleží, či sa koná na dedine, kde to má historickú tradíciu, iné je to v mestách či niekde na sídliskách. A veľa závisí aj od regiónu, inak sa robí na Šariši, inak na Zemplíne a inak na Orave.
Podstata však zostáva - ide o vonkajšie vyjadrenie úcty a poklony eucharistickému Ježišovi bez ohľadu na to, či je procesia honosná alebo menej honosná. Niektorí ľudia si pred eucharistickým Kristom kľaknú alebo sa uklonia, iní idú ďalej a ani si nevšimnú, že sa niečo deje. To neznamená, že to nemáme ďalej praktizovať. Eucharistia je jeden z najväčších darov, ktoré nám dal Kristus.
Význam Eucharistie a Úcta k Nej
K eucharistickej úcte sa pekne vyjadril aj pápež, dnes už svätý Ján Pavol II., keď povedal: „Nehrozí, že by sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali, lebo ,v tejto sviatosti je zahrnuté celé tajomstvo našej spásy‘“ (Ecclesia de Eucharistia, 61).
Je úlohou duchovných, biskupov a kňazov, aby boli Máriou pri ceste krížom viery a povzbudzovali veriacich, že ten „kúsok chleba“ sa oplatí nasledovať. To si vyžaduje silnú vieru aj na strane duchovenstva. Tu niekde možno tkvie aj silná výzva našich čias. Tomu potom zodpovedá aj to, akým spôsobom zaobchádzame s tým, ktorý je v tom kúsku premeneného chleba ukrytý. Či sme ako krutí vojaci, ktorým bolo jedno, či kusy mäsa odpadnú po bičovaní z jeho utýraného tela, alebo budeme ako Veronika, ktorá do šatky chcela zobrať ešte aj prach usadený na jeho tvári.
Sväté písmo v Knihe žalmov už spomína dôležitý význam putovania do Svätého mesta Jeruzalema: „Zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho. Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem.“ (Ž 122). V každej procesii sa vyjadruje smerovanie niekam, kráčanie za istým cieľom.
Svätá Eucharistia je sviatosť, v ktorej Ježiš Kristus za nás dáva svoje telo a svoju krv - seba samého, aby sme sa mu aj my odovzdali v láske a aby sme sa s ním zjednotili vo svätom prijímaní. Tak sa spájame s jediným Kristovým telom - Cirkvou. Eucharistia je po krste a po birmovaní tretia iniciačná sviatosť Katolíckej cirkvi. Je tajomným stredobodom všetkých týchto sviatostí, pretože Ježišova historická obeta na kríži sa pri premenení sprítomňuje skrytým nekrvavým spôsobom. Tak sa slávenie Eucharistie stáva „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“. Eucharistia je súhrnom našej viery. Nejestvuje nič väčšie, čo by sme ešte mohli dosiahnuť. Keď prijímame eucharistický chlieb zjednocujeme sa s láskou Ježiša, ktorý dal za nás svoje telo na dreve kríža. Keď pijeme z kalicha premenené víno, zjednocujeme sa s tým, ktorý za nás vylial svoju krv.
Tento obrad sme si nevymysleli. Sám Ježiš slávil so svojimi učeníkmi Poslednú večeru a predvídal v nej svoju smrť. Daroval sa svojim učeníkom v podobe chleba a vína a vyzval ich, aby od toho okamihu vždy a všade slávili v Eucharistii jeho smrť: „Toto robte na moju pamiatku.“ (1Kor 11,24).
Eucharistia a Cirkev
Slávenie Eucharistie je jadrom kresťanského spoločenstva. Práve v nej sa Cirkev stáva Cirkvou. Cirkvou nie sme preto, že prispievame do kostolnej zbierky, že si navzájom dobre rozumieme alebo že nás osud zavial do určitého spoločenstva, ale preto, že v Eucharistii prijímame Kristovo telo a stávame sa jeho tajomným telom.
Každá svätá omša (Eucharistia) pozostáva z dvoch hlavných častí - z bohoslužby slova a zo slávenia Eucharistie v užšom zmysle slova. V bohoslužbe slova počúvame čítania zo Starého a Nového zákona a z evanjelia. Okrem toho je tu priestor na homíliu a na spoločné prosby. V nadväzujúcej eucharistickej bohoslužbe sa prinášajú dary chleba a vína, ktoré sa následne premieňajú a podávajú sa veriacim vo svätom prijímaní.
Každému sláveniu Eucharistie neviditeľne predsedá sám Ježiš Kristus. Biskup alebo kňaz ho zastupuje. Cirkev verí, že celebrant stojí pri oltári in persona Christi Capitis (lat. = v osobe Krista Hlavy). Znamená to, že kňaz nielenže koná z Ježišovho poverenia, ale na základe sviatosti kňazstva koná cez neho sám Kristus ako hlava Cirkvi.
Ježiš je vo sviatosti Eucharistie prítomný tajomným, ale skutočným spôsobom. Vždy, keď Cirkev uskutočňuje Ježišovo poverenie „Toto robte na moju pamiatku.“, láme chlieb a podáva kalich, práve v tej chvíli sa uskutočňuje jedinečná a neopakovateľná Ježišova obeta na kríži sprítomnená na oltári; napĺňa sa tak dielo nášho vykúpenia a my na ňom máme skutočný podiel.
Zakaždým, keď Cirkev slávi Eucharistiu, pristupuje k prameňu, z ktorého sama vždy znovu vyrastá. Do obety Ježiša Krista, ktorý sa nám dáva s telom i dušou, sa zmestí celý náš život. S Ježišovou obetou môžeme spojiť naše práce, naše trápenia i radosti. Ak takto prinesieme seba samých, budeme premenení: budeme sa páčiť Bohu a pre svojich blížnych sa staneme dobrým, výživným chlebom.
Správna Úcta k Pánu Ježišovi v Eucharistii
Pretože Boh je skutočne prítomný v konsekrovanej podobe chleba a vína, musíme mať tieto posvätné dary vo veľkej úcte a klaňať sa v nich nášmu Najsvätejšiemu Pánovi a Vykupiteľovi. Ak po skončení svätej omše zostanú ešte konsekrované hostie, uchovávajú sa v posvätných nádobách vo svätostánku. Pretože je v ňom prítomný „Najsvätejší“, je svätostánok tým najčestnejším miestom každého kostola. Pred každým svätostánkom si pokľakneme.
Kto naozaj nasleduje Ježiša Krista, dozaista ho spoznáva v najúbohejších a slúži mu v nich. Nájde si však tiež čas na tichú adoráciu pred svätostánkom, aby tu vyznal sviatostnému Pánovi svoju lásku.
Účasť na Svätej Omši a Príprava na Prijímanie
Každú nedeľu a v prikázané sviatky je kresťan katolík povinný zúčastniť sa na svätej omši. Kto však skutočne vyhľadáva Ježišovo priateľstvo, nasleduje Ježišovo osobné pozvanie na hostinu, kedykoľvek má možnosť. „Povinnosť“ svätiť nedeľu je pre skutočného kresťana pojmom rovnako nevhodným, ako by bolo pre zamilovaného „povinnosť bozkávať sa“. Nikto nemôže žiť v skutočne živom vzťahu s Ježišom, ak nezájde tam, kde na nás čaká Pán. Preto je svätá omša pre kresťana oddávna „srdcom nedele“ a najdôležitejším bodom týždenného programu.
Kto chce prijať sväté prijímanie, musí byť katolík. Ak si je vedomý ťažkého hriechu, musí sa predtým vyspovedať. Skôr ako pristúpi k oltáru, mal by sa zmieriť s blížnymi. Ešte pred niekoľkými rokmi bola bežná prax, že sa pred svätou omšou minimálne tri hodiny nič nejedlo; ľudia sa tak chceli pripraviť na stretnutie s Pánom Ježišom vo svätom prijímaní. Dnes Cirkev predpisuje zachovať hodinu pôstu pred svätým prijímaním. Iným znakom úcty je aj primerane pekné oblečenie.
Ako Nás Mení Sväaté Prijímanie
Každé sväté prijímanie ma hlbšie spája s Ježišom Kristom, robí ma živým článkom Kristovho tela, obnovuje vo mne milosti, ktoré som dostal pri krste a birmovaní a posilňuje ma v boji proti hriechu.
Sväté prijímanie je vyjadrením jednoty Kristovho tela. Do Katolíckej cirkvi patrí ten, kto je v nej pokrstený, kto vyznáva jej vieru a kto s ňou žije v jednote. Došlo by k rozporu, keby Cirkev pozývala na sväté prijímanie ľudí, ktorí sa (zatiaľ) nepodieľajú na jej viere a živote. Utrpela by tak vierohodnosť znaku Eucharistie.
Jednotliví pravoslávni kresťania môžu za vhodných okolností požiadať cirkevnú vrchnosť o podanie svätého prijímania pri katolíckej bohoslužbe, pretože vyznávajú eucharistickú vieru Katolíckej cirkvi, i keď ich spoločenstvo ešte nežije v plnej jednote s Katolíckou cirkvou. Členovia iných kresťanských vyznaní môžu v jednotlivých prípadoch pristúpiť k svätému prijímaniu vtedy, keď sa ocitnú v stave ohrozenia alebo núdze a keď dotyčný preukáže plnú vieru vo sviatostnú prítomnosť Pána Ježiša v Eucharistii.
Už pokrstené deti, ktoré dokážu vnímať rozdiel medzi obyčajným chlebom a eucharistickým chlebom (svätým prijímaním),môžu po prvýkrát pristúpiť k Eucharistii, avšak len po náležitej príprave. V našich končinách je zaužívaná prax, že k 1. svätému prijímaniu a deň predtým k 1. svätej spovedi môžu pristúpiť najskôr tretiaci základných škôl.
Rok Eucharistie (október 2004 - október 2005) bol iniciatívou Svätého Otca, ktorá nadväzovala na Rok ruženca. Tieto iniciatívy zapadajú do pastorálnej línie, ktorú pápež predložil celej Cirkvi v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, pričom v línii Druhého vatikánskeho koncilu a Veľkého jubilea. Pápež nás vyzval, aby sme kontemplovali Kristovu tvár Máriiným pohľadom a Máriiným srdcom, a potom v encyklike Ecclesia de Eucharistia nás vedie k tomu, čo je prameňom a vrcholom celého kresťanského života, vyzývajúc nás, aby sme s obnovenou horlivosťou slávili Eucharistiu a adorovali ju. Rokom Eucharistie, uvedenom a usmernenom apoštolským listom Mane nobiscum Domine, sa otvára perspektíva, ktorá na rôznych úrovniach kresťanského života vyžaduje a podporuje širokú škálu aktivít, zahŕňajúc rôzne stránky života v Kristovi. Eucharistia totiž nie je iba jednou z mnohých tém, ale je samotným srdcom kresťanského života.
Eucharistiu chápeme vo svetle biblického zjavenia a cirkevnej tradície ako tajomstvo viery. Zároveň je odvolávanie sa na zjavenie a tradíciu potrebné na to, aby sa Eucharistia naplno ukázala ako tajomstvo svetla a pomohla nám kráčať po ceste viery opísanej v evanjeliovom príbehu o emauzských učeníkoch, zvolenom Svätým Otcom za ikonu Roka Eucharistie. Rok Eucharistie má však byť predovšetkým obdobím intenzívnejšej katechézy o Eucharistii, ako v ňu verí Cirkev.
Cirkev slávi Eucharistiu, prijatú od Krista, ktorý ju ustanovil, v stanovenej forme. Konkrétnou iniciatívou každého farského spoločenstva v Roku Eucharistie by sa mohlo stať hlbšie štúdium Všeobecných smerníc Rímskeho misála. Pre pastoračných pracovníkov tu kvôli lepšej prehľadnosti tematicky naznačíme niektoré oblasti, ktoré si majú počas tohto roka osobitne všímať, aby bolo slávenie Eucharistie dôstojné a adorácia eucharistického tajomstva vrúcnejšia.
Ak by bolo ovocím tohto roka len to, že by vo všetkých kresťanských spoločenstvách ožilo slávenie nedeľnej svätej omše a posilnila sa eucharistická adorácia mimo svätej omše, dosiahol by tento rok milosti významný výsledok.
V apoštolskom liste Spiritus et sponsa vydanom k 40. výročiu konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium vyjadril pápež želanie, aby sa v Cirkvi rozvinula „liturgická spiritualita“. Z jej pohľadu ide o takú liturgiu, ktorá živí a usmerňuje existenciu človeka, aby sa všetko, čo veriaci prežíva, stávalo skutočnou „duchovnou bohoslužbou“ (Rim 12, 1). To platí osobitne pre Eucharistiu: „Cirkev žije z Eucharistie.“ Platí, že slávenie Eucharistie má viesť k životu v Kristovi, v Cirkvi, mocou Ducha Svätého. Je teda dôležité zaistiť, aby sa od slávenia Eucharistie prešlo k žitiu Eucharistie - od tajomstva viery k obnovenému životu.
Dobročinnosť, svornosť a bratská láska sú ovocím Eucharistie a zviditeľnením jednoty s Kristom, ktorá sa uskutočňuje vo sviatosti; praktizovanie milosrdnej lásky v stave milosti je zároveň podmienkou, aby sa mohla Eucharistia sláviť naplno: ona je prameňom, ale aj prejavom spoločenstva.
Prítomnosť Krista v nás a medzi nami nám umožňuje v každodennom živote vydávať svedectvo a je kvasom pri budovaní pozemského spoločenstva. Eucharistia je misijným princípom a plánom Cirkvi.
„Ak chceme objaviť intímny vzťah, ktorý spája Cirkev s Eucharistiou, v celom jeho bohatstve, nemôžeme zabudnúť na Máriu, Matku a vzor Cirkvi.“ Takto sa začína šiesta kapitola encykliky Ecclesia de Eucharistia, v ktorej Ján Pavol II. pripomína hlboký vzťah Márie k Eucharistii a k Cirkvi, ktorá žije z Oltárnej sviatosti. Rok Eucharistie predstavuje vhodnú príležitosť aj na prehĺbenie tohto aspektu eucharistického tajomstva.
Najmilší bratia a sestry, vstúpme do školy svätých, veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti. V nich dosiahla teológia Eucharistie plnú krásu, prenesenú do života, je pre nás nákazlivá a takpovediac hreje. Niektorí z nich prežívali túto zbožnosť mimoriadne intenzívne a s osobitnými darmi Ducha, zapaľujúc bratov rovnakou láskou k Eucharistii.
Eucharistia, ktorá stojí v centre diela spásy, ako vrchol kresťanskej iniciácie osvetľuje iné sviatosti a v nej sa všetky stretávajú. Samotná obradná forma predpokladá alebo predpisuje, že vysluhovanie sviatostí - s výnimkou sviatosti pokánia - je alebo môže byť začlenené do slávenia Eucharistie. Liturgia hodín môže byť spojená s eucharistickým slávením. Aj sväteniny, ako napríklad opátske požehnanie, rehoľné sľuby, zasvätenie panien, ustanovenie riadneho alebo mimoriadneho služobníka či pohrebné obrady, nachádzajú svoje miesto v rámci slávenia svätej omše. Sú i ďalšie požehnania, ktoré sa môžu konať počas svätej omše.
Nedeľa je „prvotným sviatkom“, „je základom a jadrom celého liturgického roka“. Je skutočne dňom vzkrieseného Krista, a teda nesie so sebou pamiatku toho, čo je samotným základom kresťanskej viery. Ak je nedeľa dňom vzkriesenia, je nielen spomienkou na dajakú minulú udalosť, ale aj slávením živej prítomnosti Vzkrieseného medzi veriacimi. Aby sa táto prítomnosť zvestovala a prežívala primeraným spôsobom, nestačí, aby sa Kristovi učeníci modlili individuálne a v súkromí svojho srdca si pripomínali Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Tí totiž, ktorí prijali milosť krstu, neboli spasení iba z hľadiska individuálneho, ale ako členovia Kristovho tajomného tela, ktorí vstúpili do spoločenstva Božieho ľudu. Preto je dôležité, aby sa schádzali, aby dokonale vyjadrovali samotnú totožnosť Cirkvi (gr. ekklesia = zhromaždenie ľudu), čiže zhromaždenie zvolané vzkrieseným Pánom.
Veľkonočná vigília je ústredným momentom liturgického roka. Pokiaľ ide o odporúčanie nesláviť liturgiu Eucharistie na veľkonočnú vigíliu prirýchlo, ale postarať sa, aby všetky obrady a slová dosiahli čo najväčšiu silu výrazu, a najmä pokiaľ ide o eucharistické spoločenstvo, ktoré je momentom plnej účasti na slávenom tajomstve v túto svätú noc, je žiaduce, aby sa dosiahla plnosť eucharistického znaku prijímaním na veľkonočnú vigíliu pod spôsobmi chleba a vína.
Tento sviatok „rozšírený zásluhou pápeža Urbana IV. Sviatok Corpus Domini podnietil medzi Božím ľudom nové formy eucharistickej zbožnosti, ktoré sa zachovali až podnes. Medzi nimi je procesia predstavujúca určitú formu eucharistických sprievodov: je pokračovaním slávenia Eucharistie takým spôsobom, že kresťanský ľud „vydáva verejné svedectvo o viere v Najsvätejšiu sviatosť a o jej uctievaní“.
EUCHARISTICKÁ PROCESIA V NEW YORKU
tags: #obrad #eucharistickej #procesie