Medveď, majestátny obyvateľ našich lesov, sa často stáva hlavnou postavou v rozprávkach a príbehoch, najmä v súvislosti s čarovným obdobím Vianoc. Hoci v skutočnosti väčšina medveďov trávi zimu v hlbokom zimnom spánku a Vianoce tak "nepoznajú", detská literatúra im často dáva šancu zažiť toto výnimočné obdobie.
Medvedík Teo a radosť z prvých Vianoc
Jedným z takýchto príbehov je čarovný vianočný príbeh, ktorý deťom pripomína, že láskavosť, priateľstvo a čas strávený spolu sú pravým zmyslom Vianoc. Medvedík Teo zbožňuje zimu a obzvlášť Vianoce. Keď sa dozvie, že jeho lesní priatelia zimné obdobie nemajú radi, rozhodne sa konať. Pripraví skvelú vianočnú párty a spoločne „roztopia chlad a osamelosť“.
Rozprávka O medvedíkovi Teovi a vianočnej radosti, dostupná aj v audio verzii, popisuje, ako v čarovnom lesíku, v útulnej jaskyni, podriemkavala mama medvedica so svojím mláďatkom - medvedíkom Teom. Teove očká však boli doširoka otvorené. Od nadšenia nemohol zaspať: „Už len niekoľko dní a budú Vianoce. Zbožňujem ich!“ Vyskočil z postieľky a veselo vybehol pred jaskyňu. V snehu robil kotrmelce, postavil niekoľkých snehuliakov a vykrikoval od šťastia: „Zima je skvelááá!“
„Ja to nemyslím,“ odvetila líška, ktorá sa vybrala na prechádzku. Los aj zajko súhlasne pokývali hlavou: „Tiež nemáme radi zimu. Je príliš chladno."
Prvýkrát objavujeme Vianoce: Príbeh Medvedíka Puka
Blížia sa Vianoce. Lesné vtáky vo dne v noci roznášajú v zobáčikoch vianočnú poštu. Malý Puk, medvedík čistotný, sa za nimi túžobne pozerá. Najviac zo všetkého si želá, aby aj on raz dostal obálku s listom... Medveď ešte nikdy nemal Vianoce. Ako dobre, že tohto roku sa nestihol uložiť na zimný spánok! Rozhodol sa, že pre lesné zvieratká usporiada oslavu. S nadšením sa pustil do príprav: poslal pozvánky, zohnal orechy aj med a doprostred jaskyne...
Príbeh medveďa, ktorý bol smutný, lebo každé Vianoce prespal, sa dočkal šťastného konca. Deti sa zmenili na lesné zvieratká, ktoré medveďa v lese vyhľadali a pomohli mu sa včas zobudiť. Svojím tancom, piesňou a básničkami vianočne naladili nielen medveďa, ale aj pozvaných hostí. Ako to v každej rozprávke už býva, všetko dobre dopadlo, medveď konečne neprespal Vianoce a mohol ich sláviť so svojimi kamarátmi v lese. Medveď tak prežil Vianoce také, ako majú byť - plné pokoja, lásky, lesnej (rodinnej pohody) a darčekov.
Medvede v prírode: Správanie a stretnutia s človekom
Hoci rozprávky prinášajú medvede k Vianociam, v skutočnom živote je stretnutie s medveďom hnedým iným zážitkom. Stretnúť medveďa ešte neznamená, že na nás zaútočí; ide len o malé percento zo všetkých možných stretnutí. Najbežnejšia je situácia, keď sa medveď vyhne človeku, alebo zostane ukrytý bez toho, aby o ňom človek vedel. Hoci je medveď opatrný a pred človekom najčastejšie utečie, ku konfliktom občas dochádza. V mnohých prípadoch môže vhodné správanie do značnej miery ovplyvniť výsledok stretnutia s medveďom.
Medveď hnedý na Slovensku nepovažuje človeka za svoju korisť a nesnaží sa nás zožrať. Prečo sú teda niektorí ľudia zranení medveďom? Celkovo sa situácie, pri ktorých dôjde ku zraneniam medveďom, dajú zaradiť do dvoch kategórií.
Typy stretov s medveďom
Takmer všetky útoky na človeka sú buď obranné alebo spôsobené synantropným, tzv. "kontajnerovým" medveďom. V prvom prípade medveď reaguje v sebaobrane, pretože sa cíti ohrozený, napríklad, ak sme ho prekvapili, vyrušili alebo vyprovokovali. Medveď môže zaútočiť, keď sa cíti ohrozený, reaguje v sebaobrane. Napríklad, keď sa dostaneme príliš blízko, je zranený (napr. postrelený), prekvapíme ho, chráni svoju potravu, alebo si samica chráni mláďatá. Útok môžu vyprovokovať aj psy alebo krik.
Je možné prekvapiť medveďa, ktorý nás nezaregistroval, napríklad v prípadoch, keď nás nezacíti, lebo vietor nefúka smerom k nemu, medveď oddychuje skrytý v hustom poraste, alebo môže byť sústredený na potravu. Čím bližšie ste k medveďovi v momente, keď vás zaregistruje, tým väčšia je pravdepodobnosť, že bude reagovať defenzívne - v sebaobrane. Väčšina útokov začína, keď sa človek stretne s medveďom na vzdialenosť menšiu ako 20 metrov.
Iná situácia je medveď prilákaný potravou a zvyknutý na prítomnosť človeka, tzv. synantropný alebo "kontajnerový" medveď. Čuch je u medveďa lepší ako u väčšiny psov, dovedie ho z veľkej vzdialenosti ku potrave. Niekedy môže vyhľadávať potravu v okolí ľudských obydlí. Na začiatku sa placho približuje v noci. Na prvý pohľad tieto medvede môžu vyzerať krotké a rozkošné. Neraz ich ľudia prikrmujú, čím ich len ďalej podporujú v nežiadúcom správaní, ktoré sa môže zmeniť na agresívne. Ľudia boli zranení jedincami, ktoré si zvykli očakávať potravu od človeka a stratili plachosť. Takéto zvieratá musia byť často odstrelené alebo odchytené.
Pozorovania Erika Baláža: Život medveďov vo Vysokých Tatrách
Ekológ Erik Baláž z Liptovskej Kokavy, ktorý sa viac ako tristokrát stretol s medveďmi v tatranskej divočine a dôverne pozná ich život, tvrdí, že medvede bez príčiny na človeka neútočia. Jeho rozprávanie je podložené pätnásťročným pozorovaním zvierat v tatranskej prírode. O zážitky, milé, dramatické či odborne vysvetlené, nie je núdza.
Baláž poukazuje, že medvede v Tichej a Kôprovej doline strávia osemdesiat až deväťdesiat percent času, ale z dolín aj vychádzajú. Je ich tam asi štyridsať, pričom počet závisí od počtu mláďat. Dôležité je, či sú, alebo nie sú konflikty s medveďmi. Za posledných päťdesiat rokov tam medveď nikdy nikomu nič neurobil, napriek tomu, že v týchto dolinách je pravdepodobne najväčšia hustota medveďov na Slovensku. Na druhej strane sú lokality, kde je turistov viac, medveďov menej, ale majú v nich zničený prirodzený biotop. Potom sa problémy s medveďmi a ľuďmi každý rok opakujú.
Najviac napadnutí bolo na poľovačkách. Spoločná poľovačka, to sú stovky ľudí, ktorí hulákajú a prečesávajú územia, brešú psy, ohlušujú výstrely. Keď sa do tohto dostane medvedica s mláďatami, ony zvyčajne vybehnú na strom, ale ona nevie, čo má robiť, kde má ísť. Možno na ňu strieľajú, tak niekoho prevalí, niekedy pohryzie, zraní. Za posledných pätnásť rokov strávil Baláž v Tichej a Kôprovej doline veľa času. Stretol sa s medveďmi vyše tristokrát, ale ani raz sa nestalo, žeby medveď na neho zaútočil, aj keď bol pri ňom blízko, na dva alebo päť metrov. Ako príklad uvádza tristokilogramového medveďa, ktorého minulú jeseň filmoval. Keď bol asi päť metrov od neho, Baláž zamrmlal a medveď odskočil preč. Dôležité je vedieť, ako sa správať.
V máji sú medvieďatá úplne maličké. Keď vylezú z brloha, ledva chodia. Medvedica sa snaží vtedy byť s nimi na území, kde za žiadnych okolností nestretne človeka. Keď sa z nejakých príčin musí presunúť, zámerne vyhľadáva cestičky, kde nestretne človeka. Keď sa však medvedica, ktorá má malé, stretne s človekom, postaví sa a čaká, čo človek urobí. Poľovníci zvyčajne vtedy vystrelia do vzduchu, zvýšia tak napätie a medvedica zaútočí. Zaútočiť môže aj vtedy, keď človek začne kričať. Baláž radí otočiť sa bokom a tváriť sa, že medvedicu nevidieť, čím sa upokojí. Rovnako, ak zbadá mláďatá a ona vidí, že ich pozoruje, zľakne sa, mysliac si, že ich chce uloviť. Keď sa však človek otočí bokom, medvedica sa uvoľní. Dvakrát rýchlo fukne, mláďatá sa k nej pritmolia a spolu odídu. Odchádzajú pomaličky, lebo medvieďatá ešte nevedia rýchlo utekať.
Balážovi sa mnohokrát podarilo intímnejšie dostať sa k medveďom a mnohé pozoroval niekoľko rokov za sebou. Medvede sa farebne líšia - v Tichej a Kôprovej doline sú úplne čierne medvede, ale aj sivé až svetlé. Dajú sa rozlíšiť aj podľa veľkosti alebo výraznejších znakov, ako je biely pruh na krku. Mnohé poznal aj podľa mláďat. Stáva sa, že keď príde na určité územie nový veľký samec, pozabíja mláďatá, ktoré nie sú jeho, aby sa medvedica dostala skôr do ruje. Naopak, ak mláďatá boli jeho, nezabil ich. Aj stratégia samíc je taká, že sa pária s čo najväčším počtom veľkých samcov, aby si samec nebol istý otcovstvom.
Erik Baláž spolupracoval s talianskym fotografom Brunom DAmicisom tri roky na knihe Posledná pevnosť. Popri knihe robili aj film Strážca divočiny. Kniha však nie je len o medveďoch, ale aj o celej divokej prírode, vrátane úžasných fotografií jeleňov, kamzíkov a tetrova hlucháňa. Tichá a Kôprová dolina sú poslednými pevnosťami divokej prírody. Knihou a filmom chcú autori upozorniť, že je dôležité mať také územia, ktoré nie sú menežované ľuďmi, kde človek nechodí s puškou a sekerou, ale kde má možnosť vidieť nedotknutú prírodu bez deštrukcie. Je dôležité, aby takéto územia boli veľké, lebo malé územia nestačia medveďovi, aby sa v nich mohol správať prirodzene. Keď nebude mať dostatočný priestor, potom vždy bude chodiť do kontajnerov. Preto sú tieto doliny nielen poslednými pevnosťami, ale aj poslednými útočiskami divokej prírody na Slovensku, kde sa v súčasnosti neťaží a nepoľuje.
Vysoké Tatry - V srdci divočiny
Vianočné príbehy o medveďoch v detskej literatúre
Téma medveďa, ktorý spoznáva Vianoce, je obľúbená aj v detskej literatúre. Existuje napríklad kniha s názvom „O medveďovi, čo nikdy nepoznal Vianoce“, ktorá spadá do žánru vianočných príbehov a pripomína deťom krásu tohto sviatočného obdobia prostredníctvom obľúbeného lesného tvora.
