Ján Lazorík, významný etnograf, folklorista a celoživotný bojovník za zachovanie tradičnej kultúry, nás navždy opustil. Tento nesmierne charizmatický človek ukončil svoj pozemský boj a odišiel do folklórneho neba. Podľa dostupných informácií Ján Lazorík zomrel v nedeľu v prešovskej nemocnici. V septembri by sa bol dožil 95. narodenín. Jeho život bol neoddeliteľne spojený s obcou Krivany, kde sa narodil 29. septembra 1920.
Lazorík zasvätil celý svoj život láske k folklóru a kedy si predkov pretavoval do scénok, s ktorými vystupoval v širokom okolí. Všetky tieto scénky poctivo spisoval a vydával v zošitoch. Jeho prínos pre folklór a kultúru na Slovensku vôbec bol obrovský. Práve pretohtoročný, 22. ročník slávností, sa prvýkrát konal bez jeho osobnej účasti. Zanechal však po sebe dielo nesmiernej a nevyčísliteľnej hodnoty.
Odkaz Jána Lazoríka: Zachovanie šarišského dialektu a kultúry
Ján Lazorík bol horlivým obhajcom šarišského dialektu a ľudových zvykov. Sám o ňom povedal: „Naša šariščina je taka bohata a osobitá reč, že o našej východňarskej dzedzine še aňi žaden spisovateľ ňeodvažil dajaki roman napisac.“ Svoje tvrdenia podporoval aj slovami maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha, ktorý kedysi poznamenal: „Keď sa hornostolicový šľachtic chcel blysnúť dajakým espritom, povedal to po francúzsky alebo po šarišsky!“
Na obranu šarišského dialektu sa postavil aj rakúsky etológ Konrad Lorenz, ktorý Lazoríka navštívil v rodných Krivanoch začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Lorenz zdôraznil: „Jedným z hriechov, ktoré ľudstvo pácha samo proti sebe, je zbavovanie sa nárečí. Je to, ako keby sme v prírode zrovnávali vrchy, doliny a všetko, čo je v nich, na púšť.“
Vinše a zvyky: Srdce Lazoríkovho etnografického záujmu
Veľkú časť etnografických zápiskov Jána Lazoríka tvoria vinše, ktoré na Šariši neodmysliteľne patrili k vianočnej a novoročnej atmosfére. Tieto zvyky často zahŕňali špecifické rituály a slovné obraty, ktoré Lazorík starostlivo zaznamenával. Napríklad spomienky Andreja Čabalu opisujú, ako sa vinšovanie muselo učiť a často sa odohrávalo v humorných situáciách, niekedy s nečakanými zvratmi.
„Vinčovače z ňeba ňespadľi, vinčovac še mušeľi učic, aľe starše mlatšich často naučiľi naspak, došveta,“ spomínal Čabala na vtipné momenty, keď sa vinšovanie zvrtlo.
Vinšovanie však nebolo obmedzené len na sviatky. Ako Jánovi Lazoríkovi prezradil bača Jozef Chovančík z Oľšova, vinšovalo sa pri rôznych príležitostiach, napríklad pri stavbe domu, čo potvrdzuje hlbokú zakorenenosť tohto zvyku v živote ľudí.
Svedectvá pamätníkov: Život v Krivanoch a okolí
Ján Lazorík bol známy svojou schopnosťou načúvať a zaznamenávať príbehy obyčajných ľudí. V jeho zápiskoch nájdeme autentické svedectvá o živote predkov, ich zvykoch, vierach a každodenných starostiach. Tieto príbehy nám poskytujú cenný pohľad na minulosť a pomáhajú nám lepšie pochopiť korene našej kultúry.
Úcta k panstvu a život obyčajných ľudí
Zápisky Jána Lazoríka odhaľujú aj fascinujúce detaily o prejavoch úcty k panstvu zo strany chudobnejších dedinčanov. Juraj Dobrovič z Krivian opisuje situácie, kde ľudia prejavovali hlbokú pokoru a podriadenosť voči šľachte, čo bolo v tej dobe bežným prejavom spoločenskej hierarchie.
Deti a výchova: Kontrast minulosti a súčasnosti
Teta Vincaňa sa v Lazoríkových záznamoch delí o spomienky na lepšiu vychovanosť a poslušnosť detí v minulosti v porovnaní so súčasnosťou. Poukazuje na to, ako sa zmenili stravovacie návyky a aké boli v minulosti nároky na skromnosť a vďačnosť za jedlo.
Helena Plafčanová z Krivian dopĺňa, že deti v minulosti s radosťou jedli aj jednoduché jedlá, pretože boli hladné a naučené na skromnosť.
Zbojníctvo a tajomstvá minulosti
Ján Lazorík sa počas svojich ciest po východnom Slovensku stretol aj so svedkami o zbojníctve, ktoré bolo kedysi súčasťou života v odľahlých oblastiach. Starý Palko Urda z Krivian mu porozprával o „valihurcoch“ a nebezpečenstvách, ktoré číhali na cestujúcich. Tieto príbehy odhaľujú drsnejšiu, no rovnako dôležitú kapitolu histórie regiónu.
V zápiskoch sa objavujú aj nálezy z dávnych čias, ako napríklad kamenný hrob s dubovým kijom, ktoré naznačujú, že starovekí ľudia si svoje najcennejšie veci brali so sebou aj do hrobu.
Politické represie a kolektivizácia
Lazoríkove zápisky zachytávajú aj bolestné obdobie kolektivizácie a politických represií, keď komunisti nútili roľníkov vzdať sa svojho majetku. Babka Karolína rozpráva tragikomický príbeh o tom, ako sa rozhodovalo o osudoch ľudí a ako im bolo všetko odobraté v mene „svetlejších zajtrajškov“.
Tieto príbehy ilustrujú nespravodlivosť a utrpenie, ktoré mnohí ľudia zažili počas tohto obdobia.
Mestské moresy a dedinský život
Ján Lazorík zaznamenal aj zmeny v správaní a zvykoch, keď sa mestské moresy začali prenášať na dediny. Jurko Dobrovič z Krivian s nepochopením reagoval na nové spôsoby pozdravovania, ako napríklad „ruki boskavam“, ktoré sa mu zdali nepatričné vzhľadom na hygienu.
V Krivanoch sa v päťdesiatych rokoch začala šíriť elektrifikácia a s ňou aj dedinský rozhlas, ktorý nahradil tradičných „bubňarov“. Lazorík zaznamenal aj humorné hlásenia z obecného rozhlasu, ktoré odrážali mentalitu a záujmy vtedajšej dedinskej komunity.
Skutočný Príbeh Biblie Aký Ešte Nikdy Nebol Odhalený | Celý Dokumentárny Film
Životopis Jána Lazoríka: Od učiteľa k etnografovi
Ján Lazorík sa narodil 29. septembra 1920 v Toryse v roľníckej rodine. Počas štúdií v Prešove sa prejavil ako „knihomoľ“ a už ako študent dopisoval do Roľníckych novín. Po skončení učiteľského ústavu pôsobil ako učiteľ v rôznych obciach, kde sa okrem pedagogickej činnosti venoval aj ovocinárstvu a šľachtiteľstvu.
V roku 1968 založil v Krivanoch folklórny súbor, pre ktorý písal scenáre a sám v ňom aktívne účinkoval. V Krivanoch vybudoval amfiteáter a malé múzeum dokumentujúce históriu obce. Po prijatí miesta v Okresnom múzeu v Starej Ľubovni sa naplno venoval záchrane odkazu predkov.
Po odchode do dôchodku v roku 1986 vydal 24 kníh, prevažne v šarišskom nárečí, a zanechal rozsiahly audiovizuálny materiál. Napriek tomu, že jeho práca bola nesmierne cenná, jeho meno sa nedostalo do významných encyklopédií ľudovej kultúry. Ján Lazorík zomrel pred svojimi 95. narodeninami, ale jeho dielo zostáva živou pamiatkou na bohatstvo slovenskej ľudovej kultúry.