Sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza (lat. festum Domini nostri Iesu Christi Summi et Æterni Sacerdotis), je významným dňom v liturgickom kalendári, ktorý upriamuje pozornosť veriacich na kňazskú dimenziu života a poslania Ježiša Krista. Tento sviatok sa slávi vo štvrtok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého.
Pôvod a ustanovenie sviatku
Korene tohto sviatku siahajú do Španielska, kde jeho slávenie povolil pápež Pavol VI. už v roku 1970. Globálny rozmer však získal neskôr, keď Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v júli 2012 oznámila rozhodnutie pápeža Benedikta XVI. umožniť biskupským konferenciám zapísať tento sviatok do svojich kalendárov. Na Slovensku sa tento sviatok slávi od roku 2014, pričom o jeho zavedení rozhodla Konferencia biskupov Slovenska.
Je dôležité poznamenať, že tento sviatok nepatrí medzi prikázané sviatky a má stupeň slávenia „sviatok“.
Teologický význam: Ježiš ako večný kňaz
Základným biblickým textom pre porozumenie cirkevnej náuky o Ježišovom večnom kňazstve je List Hebrejom. Ten vysvetľuje novosť a výnimočnosť Kristovho kňazstva v porovnaní so starozákonným úradom, ktorý bol vyhradený potomkom kmeňa Léviho. Ježiš je predstavený ako jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ a „veľkňaz na spôsob Melchizedecha“.
Kľúčové momenty kňazstva v evanjeliách
Kňazský rozmer Ježišovho pôsobenia vyniká najmä v dvoch udalostiach:
- Posledná večera: Boží Syn použil slovník, ktorý sprevádzal prinášanie obiet v jeruzalemskom chráme, keď hovoril o svojom tele, ktoré sa vydáva - obetuje - a o svojej krvi, ktorá sa vylieva.
- Nanebovstúpenie: Evanjelista Lukáš uvádza, že Ježiš požehnal svojich učeníkov, čo bol v židovskom náboženstve úkon vyhradený kňazom.
Obeta a posvätenie
Slovo „obeta“ v kresťanskom kontexte neznamená stratu či ničenie, ale posvätenie. Ježiš prišiel, aby stvorenie, ktoré vyšlo zo Stvoriteľských rúk, opäť nasmeroval k Bohu a dalo mu večnú hodnotu. Kristus priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha, čím uzavrel novú zmluvu.
Eucharistia je znakom trvalého večného „TERAZ“. Cez ňu sa naše ľudské časové vymedzenie spája s božským. Kristova obeť je nevyčerpateľná, časovo i priestorovo neobmedzená, preto nejde len o spomienku, ale o stálu prítomnosť tejto lásky.
Spoločné a služobné kňazstvo
Kristus, Veľkňaz, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov“. Rozlišujeme dva základné aspekty tohto kňazstva:
| Typ kňazstva | Charakteristika |
|---|---|
| Spoločné kňazstvo | Všetci veriaci sú krstom a birmovaním „posvätení na sväté kňazstvo“ a účasť na poslaní Krista ako Kňaza, Proroka a Kráľa. |
| Služobné kňazstvo | Kňazstvo biskupov a kňazov, ktorí sú služobníkmi Kristovho jediného kňazstva. |
Vstup do ticha veľkňazskej modlitby
Veľkňazská modlitba (Jn 17, 1-26) je intímnym pohľadom do srdca Božieho Syna. Ježiš v nej nekarhá ani nevyučuje, ale obracia sa k Otcovi s túžbou po jednote. Pozvanie k dnešnému sviatku je výzvou vstúpiť do tohto ticha, nebyť len divákmi, ale tými, za ktorých sa Kristus prihovára. Je to živý dych Kristovho srdca, v ktorom veriaci nikdy nie sú sami.