Sviatok Najsvätejšej Trojice je jedným z najvýznamnejších sviatkov v liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi. Tento sviatok oslavuje tajomstvo jedného Boha v troch osobách: Otca, Syna a Svätého Ducha. Je to viera, ktorú Cirkev ohlasovala a učila od svojich začiatkov a v 5. storočí ustanovila osobitný sviatok k úcte Najsvätejšej Trojice.
Teologické základy tajomstva Najsvätejšej Trojice
Vnútorný život Boha, najmä jeho personálna trojjedinosť, sú neprístupné prirodzenému poznaniu človeka. Svätý Gregor Nazianský, ktorého nazývajú aj „Teológom“, zveruje súhrn trojičnej viery carihradským katechumenom takto: „Predovšetkým zachovajte mi tento vzácny poklad, pre ktorý som žil a bojujem a s ktorým chcem aj umrieť, ktorý mi pomáhal znášať všetko zlo a opovrhovať všetkými radovánkami: mám na mysli vyznanie viery v Otca, Syna a Ducha Svätého. Dnes vám ho odovzdávam. Kvôli tomu vás čoskoro ponorím do vody a zdvihnem z nej. Dávam vám ho ako spoločníka a ochranca celého vášho života. Odovzdávam vám jediné Božstvo a Silu, ktorá je Jedna v Trojici a obsahuje Trojicu rozličným spôsobom. Božstvo bez nerovnosti podstaty alebo prirodzenosti, bez vyššieho stupňa, ktorý povyšuje nižšieho, alebo ponižuje. Z troch nekonečných nekonečná spolupodstatnosť. Každý je celý Boh braný sám o sebe. Boh v Trojici, ktorých skúmame vedno. Len čo začnem myslieť na Jednotu, zaplaví ma svojím jasom Trojica. Len čo začnem myslieť na Trojicu, uchváti ma jednota.“
Teológovia si stále kládli otázku: „Čo tieto tri Božské Osoby v jednom Bohu robia?“ V definícii Trojičnej dogmy, pochádzajúcej z koncilu vo Florencii (1442), ktorá rozvíja princíp vzájomného prebývania Osôb Najsvätejšej Trojice, sa toto vnútorné prebývanie označuje gréckym slovom perichoresis. Toto grécke slovo (peri (gr.) = okolo, v blízkosti; khoreia - chorálny = spoločný tanec) znamená tancovať, alebo tanec. Tieto tri Osoby v jednom Bohu tancujú obrazne povedané „vo vzájomnom objatí“, traja v jednom, Otec a Syn v Duchu Svätom, tešiac sa jeden z druhého, tešiac sa z plnosti svojho Života. Tanec je tu vyjadrením radosti z bytia a z lásky. Na to, aby sme boli schopní žiť takýto život a tancovať na takúto hudbu, musíme byť ako Oni, Traja v Jednom, bez strachu jeden z druhého.
Zjavenie Najsvätejšej Trojice a Božie slovo
Židia chápali svoju vieru ako vieru v Boha, v jediného Pána a Stvoriteľa. Ježiš Kristus prišiel na túto zem a zjavil, že Boh je jeden, ale v troch osobách. Okrem Boha Otca - prvej božskej osoby, je Syn - druhá božská osoba a Svätý Duch - tretia božská osoba, ktoré sú medzi sebou rovné v sláve a tvoria nerozdielne Božstvo.
Prvá časť katechizmu prezentuje obsah kresťanskej viery v Najsvätejšiu Trojicu - Otca, Syna a Svätého Ducha - jedného Boha, ktorý sa zjavil ľudstvu a dal mu poznať svoju vôľu. Tento obsah viery Cirkev slávnostne vyznáva vo svojom všeobecnom hlásaní Symbolu viery a modlitbovo je zakusovaný v anafore božskej liturgie. Zjavenie Boha, Stvoriteľa a Vševládcu (po grécky Pantokratora) sveta, je obsiahnuté v posvätnej Tradícii a vo svätých spisoch Starého a Nového zákona a je zverené svätej Cirkvi, ktorá ho verejne hlása, vykladá a autoritatívne vyučuje.
Vrcholom Božieho zjavenia je Boží Syn, náš Pán Ježiš Kristus, vtelený zo Svätého Ducha a Panny Márie. Vo svojich slovách a skutkoch zjavil lásku Boha Otca. Viera Cirkvi je založená na Božom zjavení, ktorým sa neviditeľný Boh z plnosti svojej lásky prihováral ľuďom, aby sa im dal poznať a pozval ich k spoločenstvu s ním. Božie zjavenie sa uskutočňovalo súčasne skutkami i slovami, ktoré boli navzájom vnútorne späté a navzájom sa osvetľovali. Boh sa oznamoval ľudstvu postupne, po etapách ho pripravoval na prijatie zjavenia svojho vlastného ja a toto zjavenie vyvrcholilo v osobe a pôsobení vteleného Slova, Ježiša Krista.
V Starom zákone sa Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj ako Ten, ktorý je, „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14), pričom Mojžišovi zjavil nie niečo o sebe, ale svoje samotné ja. Meno Ten, ktorý je poukazuje na osobnú povahu Boha, ktorý má bytie vo svojom samotnom ja a je zdrojom všetkej existencie a života. V Novom zákone sa Boh, ktorý ako prvý vyšiel v ústrety ľudstvu (porov. Jn 3, 16; 1 Jn 4, 19), zjavil ako Otec skrze svojho vteleného Syna Ježiša Krista a vo Svätom Duchu.
Jedine Boh existuje večne a to On priviedol všetko stvorenie z nebytia k bytiu. Jedine Boh vlastní plnosť života, zatiaľ čo svet, keďže bol stvorený, vďačí za svoju existenciu Bohu. Boh stvoril všetko svojím Slovom: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3; porov. Gn 1). Pomocou sveta ako Božieho stvorenia sa dozvedáme o Stvoriteľovi: „To, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20). Boh sa zjavil ľudstvu nielen ako Stvoriteľ a Všemohúci Vládca (Pantokrator) sveta, ale aj ako Otec a Záchranca svojho ľudu. Dejiny ľudstva sú posvätné dejiny, pretože sa v nich zjavuje a koná sám Boh.
Plnosť Božieho zjavenia je dosiahnutá v Novom zákone v jednorodenom Synovi, ktorý je večne v lone Otca a zjavuje Otca (porov. Jn 1, 18). Sám Ježiš zdôrazňuje: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Ježiš takto potvrdzuje, že on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30). Kristus ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) priniesol plnosť Božieho zjavenia.
Odovzdávanie Božieho zjavenia: Tradícia a Písmo
Boh uskutočňoval svoj plán spásy v dejinách skutkami a slovami, ktoré majú vnútornú jednotu. Skutky vykonané Bohom zjavujú a potvrdzujú učenie vyjadrené jeho slovami, zatiaľ čo slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo obsiahnuté v skutkoch. Podľa svedectva svätého Bazila Veľkého posvätná Tradícia je to, čo „sám Pán nás učil, čo Apoštoli kázali, čoho sa Otcovia držali a čo mučeníci potvrdzovali“.
Kristus zveril slovo Božieho zjavenia svojim apoštolom: „…slová, ktoré si ty [Otče] dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali… Dal som im tvoje slovo“ (Jn 17, 8. 14). Cirkev pokračuje v apoštolskom poslaní tým, že odovzdáva Božie zjavenie. Cirkev je povolaná kázať a vykladať Božie zjavenie. Aby to plnila, Kristus dal svojej Cirkvi Svätého Ducha, ktorý ju uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Apoštoli nám zverili „všetko, čo Ježiš robil a učil od začiatku“ (Sk 1, 1). Cirkev vždy vyzývala kresťanov, aby zostali verní učeniu apoštolov, a takto uchovala nemennosť posvätnej Tradície a tým aj vernosť Ježišovi Kristovi.
Podstata Tradície spočíva vo vernom nasledovaní Krista v Cirkvi po všetky generácie až do konca čias. Neprerušená kontinuita Tradície je uskutočnená v liturgickom živote Cirkvi a v učení svätých otcov (= cirkevných otcov), ktorých svedectvo o Pravde nie je založené na ľudských spomienkach, ale na živom a neprerušenom zakusovaní Svätého Ducha. Prvé kresťanské komunity uchovali a odovzdali apoštolské učenie; hlásali Božie slovo a žili podľa neho (porov. Flp 2, 6 - 11), pričom sa vytrvalo zúčastňovali „na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42).
Boh vo svojej prozreteľnosti naplánoval odovzdávanie svojho zjavenia aj v písomnej forme. To poskytlo možnosť uchovávať jeho zjavenie nemenné a odovzdávať ho z generácie na generáciu počas celých ľudských dejín. Bohom inšpirovaní ľudia zapísali Božie slovo a vytvorili Bibliu (z gréckeho slova Biblia, ktoré znamená knihy), ktorú nazývame Sväté písmo. Sväté písmo je Božie slovo, ktoré je adresované každému človeku. Preto je platné v každej dobe a na každom mieste. Sväté písmo je zbierkou kníh, ktoré z vnuknutia Svätého Ducha napísali svätí ľudia a ktoré Kristova Cirkev prijala a uchováva ako Božie slovo.
Starý zákon obsahuje zjavenie, ktoré Boh dával ľudstvu od počiatku sveta až po príchod Spasiteľa. Sväté písmo Nového zákona obsahuje zjavenie, ktoré Boh dal ľudstvu prostredníctvom svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista a jeho apoštolov. Plnosťou Božieho zjavenia je Ježiš Kristus, Bohočlovek, v ktorom zároveň s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Tak ako je v Kristovi neoddeliteľne zjednotená božská a ľudská prirodzenosť, tak je nám vo Svätom písme odovzdané božské Božie Slovo ľudským jazykom. Cirkev od najskorších čias svedomito uchovávala božsky múdre bohatstvo Starého zákona a považovala ho za svoje dedičstvo. Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Boh, inšpirátor a autor kníh obidvoch zákonov, múdro zariadil, aby bol Nový zákon skrytý v Starom zákone, a Starý zákon zjavený v Novom zákone. Posvätná tradícia a Sväté písmo navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa a smerujú k tomu istému cieľu.
Pôsobenie Svätého Ducha v Trojici a Cirkvi
Svätý Duch vo Svätom Písme predstavuje zjavujúcu sa Božiu silu. Avšak jeho pôsobenie necháva jeho vlastnú osobu, viac ako osoby Otca a Syna, v skrytosti. Tak dochádza k tomu, že práve Svätý Duch, ktorý skrze svoje pôsobenie je nám najbližšie, sa zjavuje najmenej „tvárou“ podobnou tej našej, ako je tomu u Otca a Syna, a ukazuje sa iba v množstve neosobných symbolov svojej pôsobnosti.
Osoba Svätého Ducha, odlišná od Otca a Syna, nachádza svoje prvé vyjadrenie v krstnej formulácii (Mt 28,19). Tretia Božská osoba od vekov vychádza od Otca a Syna ako jedného princípu. Svätý Duch pôsobí v Kristovi a v Cirkvi. Jeho prejavy siahajú od inšpirácie prorokov a biblického Božieho Slova až k naplneniu spásy vo vzkriesení. Obzvlášť sa prejavuje pri narodení Ježiša Krista, pri oduševnení a vedení Cirkvi ako Kristovho tela, počas znovuzrodenia sa Božieho príbuzenstva v krste, pri životodarnom zjednotení s Kristom v Eucharistii, vo sviatosti myropomazania a kňazstva, ako zdroj jednoty veriacich pri liturgickom kulte.
Na Vianočné sviatky hľadíme ako na dielo Boha Otca, ktorý všetko pripraví na narodenie svojho Syna. Nuž a ten je v Márii počatý 9 mesiacov predtým prostredníctvom Svätého Ducha. Vidíme tu spolupôsobenie všetkých troch osôb svätej Trojice. Na Veľkonočné sviatky pozeráme skôr ako na dielo Boha Syna, ktorý sa za nás obetoval. Umiera kvôli nám a svojou smrťou nás zmieruje so svojím Otcom. No Boh Otec mocou svojho Ducha ho na tretí deň vzkriesil z mŕtvych. Zoslanie Svätého Ducha vnímame ako dielo Boha Svätého Ducha, ktorý s mocou a darmi zostupuje na učeníkov, zakladá cirkev a dodnes v nej pôsobí. Opäť však - Svätý Duch neprichádza sám od seba, ale dávajú ho Boh Otec spolu s Bohom Synom.
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubleva
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubleva je ikonografickým zobrazením tohto tajomstva. Na ľavej strane ikony je anjel, ktorý zobrazuje Otca v zlatom rúchu. Zlato predstavuje svetlo, ktoré nezapadá, vernosť Boha. Za Otcom je vidieť dom, "dom Otca", kde nás očakáva. Človek sa nemôže vrátiť domov ako sluha, ktorý si Otca predstavoval ako pána; Otec očakával, že sa vráti syn, nie sluha.
V strede ikony sa nachádza postava anjela, ktorá predstavuje Syna, ktorý je odetý do červeného a modrého rúcha. Červená farba predstavuje božskosť a modrá ľudskú prirodzenosť. Stredný anjel (Kristus) je úplne obrátený k anjelovi po jeho pravici (k Otcovi), lebo "na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha". Kristus je ovocie stromu, ktoré dáva večný život tomu, kto je.
Na pravej strane ikony je anjel (Svätý Duch) najviac zohnutý k zemi, je odetý do modrej a prekrytý pozláteným zeleným odevom. Zelená farba znázorňuje život a modrá symbolizuje, že Duch je darovaný človekovi a že prebýva v jeho srdci. Stôl na ikone je trónom a súčasne aj eucharistickým stolom, čiže obedným prestolom. Na stole je čaša a v nej hlava baránka. Je to čaša hebrejskej Paschy, sviatku oslobodenia z otroctva Egypta. Z akého otroctva sa mal človek v skutočnosti oslobodiť? Z nesprávneho obrazu Boha. Na ikone je ešte jedna čaša, ktorú zobrazujú dve krajné postavy (Otec a Svätý Duch), uprostred ktorých je skutočný Baránok, Boží Syn, Ježiš Kristus.
Sviatok Najsvätejšej Trojice ako tajomstvo viery
Vieme, že sviatok Svätej Trojice je pre nás veľkým tajomstvom. Je tajomstvom viery. Racionálne je pre človeka nepochopiteľné, ako tri nezávislé osoby môžu tvoriť jednu kompletnú a nerozdielnu bytosť. Celé kresťanstvo a všetky najväčšie sviatky sú založené na nadprirodzenej, rozumom nevysvetliteľnej udalosti. Napríklad počatie Panny Márie skrze Svätého Ducha, smrť Ježiša Krista a následne Jeho Zmŕtvychvstanie, Jeho vystúpenie na nebo a zoslanie Svätého Ducha. Pritom všetkom nám náš rozum veľmi neosoží.
Učenie o svätej Trojici v oblasti našej osobnej viery je pre nás dôležité najmä kvôli nášmu vlastnému postoju voči Bohu. Boh je tajomstvo. Ak by bol Boh dostatočne jednoduchý na to, aby sme mu rozumeli, nebol by dostatočne veľký na to, aby sme ho uctievali. Bolo by to potom katastrofálne pre akékoľvek učenie o Bohu, ak by neobsahovalo žiadne tajomstvo. Ústredná tajomnosť v kresťanstve tak spočíva v Božej trojjedinosti. Jedna bytosť v troch osobách. Keď sa usilujeme o pochopenie Boha, musíme prijať, že máme nedostačujúcu a obmedzenú myseľ a že nejestvuje spôsob, ktorým by táto veličina mohla bez problémov zapadnúť do našich slov a predstáv. Prichádzame postupne k bodu, keď musíme prestať hovoriť i písať, pretože nemáme dostatok slov.
Učenie o Trojici nám pomáha porozumieť, čo mal Ján na mysli, keď napísal „Boh je láska“. Ak by Boh nebol trojjediný, nemal by Syna ani Ducha Svätého, koho by potom miloval? Ako mohol byť láska, keď nemal koho milovať? Akonáhle vieme, že Boh je trojjediný, všetko je omnoho jasnejšie. Otec nebol nikdy sám. Nikdy mu nechýbal niekto, koho by miloval, pretože od začiatku mal spoločenstvo so Synom a s Duchom.
Taktiež, učenie o Trojici nám pomáha porozumieť Božej nezávislosti a úplnosti. Boh nepotreboval stvoriť svet či človeka, aby získal na dôležitosti. On v sebe nemá žiadnu potrebu či nedostatok. Spoločenstvo Otca, Syna a Svätého Ducha už samo o sebe je dokonalé a úplné. Každý z nich má nielen seba, ale aj ostatných.
Dnešný sviatok Svätej Trojice nás vedie k oslave tajomstva a veľkosti Boha, a taktiež k uvedomeniu si svojej závislosti na Bohu. Zároveň je to priestor na vďaku, že tento Boh sa nám dáva poznať dostatočne na to, aby sme chápali, že Mu na nás záleží, že nás miluje a že nás chce mať navždy pri Sebe - nie na chvíľu, ale navždy - na celú večnosť.
Liturgické slávenie Sviatku Najsvätejšej Trojice a Eucharistie
Vo svojom bohoslužobnom živote Cirkev spája kalendárny rok s liturgickým rokom - historický čas s posvätným časom spásy. V liturgickom slávení sa historické udalosti Spasiteľovho pozemského života stávajú pre nás spásonosnými tajomstvami. Týmto spôsobom Boh stále koná v dejinách až do ich konečného zavŕšenia v druhom príchode Ježiša Krista.
Boh Otec, ktorý sa zjavil skrze svojho Syna vo Svätom Duchu, ponúka svoj život veriacim skrze Cirkev. Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), t. j. aby poznali Ježiša Krista (porov. Jn 14, 6), zjavuje ľudstvu to, „čo bolo skryté od stvorenia sveta“ (Mt 13, 35).
Sviatok Najsvätejšej Eucharistie (Božie telo)
Sviatok Najsvätejšej Eucharistie (v lat. tradícii známy ako Božie telo) je slávnostnou poklonou prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. V našom liturgickom kalendári patrí medzi tzv. veľké sviatky, v Západnej cirkvi je prikázaným sviatkom. Tento sviatok je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo svätých Tajinách.
V našom obrade sa slávi vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (čo je v rovnaký deň ako v latinskom obrade, kde sa slávi vo štvrtok po nedeli sviatku Najsvätejšej Trojice) alebo v nasledujúcu nedeľu. S týmto sviatkom je odpradávna spojená tradícia procesií ulicami dedín a miest, ktoré sa zastavujú pri štyroch oltároch.
Slávenie sviatku v Západnej latinskej cirkvi malo vplyv aj na Východné katolícke cirkvi. Sviatok Božieho tela postupom času prebrali aj mnohé východné katolícke cirkvi - sýrska, chaldejská, maronitská, arménska, koptská, melchitská a italo-grécka. Ľvovská synoda v roku 1891, odvolávajúc sa na bulu pápeža Urbana IV., na rozhodnutie Tridentského koncilu a na prax takmer všetkých východných katolíckych cirkví, schválila sviatok Božieho tela, ba dokonca ho povýšila na úroveň Pánovho sviatku s osemdňovým poprazdenstovom (posviatkom); zároveň nariadila, aby sa každoročne slávil vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (nakoľko ide o pracovný deň, dovolila tiež preniesť ho na nasledujúcu nedeľu). Na tento sviatok sa má po zaambonnej modlitbe konať procesia s Najsvätejšou eucharistiou k štyrom oltárom, prípadne trikrát okolo chrámu s udelením požehnania Svätými Tajinami.
Liturgické texty
- Tropár, 7. hlas: Chlieb nadprirodzený, po ktorom túžia anjeli i archanjeli, dnes sa zjavuje na oltári a dáva sa ľuďom za pokrm. Aj my veríme v tvoje milosrdenstvo, Kriste, Bože náš. Uznávame, že sa ako Boh skrývaš pod viditeľnými spôsobmi.
- Kondák, 4. hlas: Hľa, Kristus sa dáva všetkým za pokrm. Poďte, pokloňme sa mu ako Bohu v tejto sviatosti ukrytému a s pokornou úctou volajme: Nezavrhni nás, Vládca, pre nedôstojné prijímanie.
Relevantné biblické pasáže pre pochopenie týchto sviatostí zahŕňajú:
- Mt zač. 108. (26, 17 - 30)
- Jn zač. 1. (1, 1 - 17)
- Mk zač. 64. (14, 12 - 26)
- Jn zač. 20. (6, 27 - 35)
- Lk zač. 108. (22, 7 - 22)
- Jn zač. 23. (6, 48 - 58)
- Jn zač. 24.
tags: #najsvatejsia #trojica #sviatok #grekokatolicka #cirkev