Život človeka a spoločnosti je neoddeliteľne spojený s rôznymi omylmi, mýtmi a predsudkami, ktoré ovplyvňujú naše chápanie minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Tieto "omyly" sa prejavujú v historickom naratíve, v prístupe k zdraviu a závislostiam, v ponímaní fyzickej odolnosti a dokonca aj v kultúrnej konzumácii. Nasledujúci prehľad prináša rôzne perspektívy a príklady, ktoré osvetľujú, ako sa s týmito výzvami vyrovnávame ako jednotlivci aj ako spoločnosť.
Historické a spoločenské omyly: Úvahy Silvestra Lavríka
Spisovateľ Silvester Lavrík vo svojom románe Nedeľné šachy s Tisom reflektuje obdobie Slovenského štátu a osobnosť Jozefa Tisa, pričom poukazuje na pretrvávajúce spoločenské omyly vo vnímaní histórie. Podľa Lavríka, Tiso hovoril, že sa v ťažkých chvíľach treba prikrčiť, učupiť, počkať, kým veľké dejiny prehrmia ponad nás, a potom sa pridať k víťazom. Silvester Lavrík zdôrazňuje, že takto mnohí uvažujú dodnes.
Román ako zrkadlo minulosti
Román sa odohráva prevažne v Bánovciach nad Bebravou, kam sa Tiso v tridsiatych a štyridsiatych rokoch vracal na víkend z Prahy a Bratislavy. Lavrík s prekvapením zistil, že dlhoročné pôsobenie Jozefa Tisa ako farára, respektíve dekana, sa na atmosfére mesta podpísalo zaujímavým spôsobom. O Tisovi sa tam veľa nehovorilo, ale za mlčaním bolo cítiť čosi ako - veď my vieme svoje. Spisovateľovo pôsobenie v deväťdesiatych rokoch v Bánovciach bolo obdobím, keď sa v meste Tisovi opakovane vešali a zvešiavali pamätné tabule, čo vyvolávalo spomienky a asociácie. Rozprávanie Bánovčanov bolo plné zaujímavých podrobností, často z neho presvitala nostalgia za tými časmi, ale aj prekvapivo jasnozrivé postrehy a pomenovania problémov doby.
Rozprávačka a Tisove slová
Rozprávačkou príbehu je dievča, neskôr mladá žena s psychickou poruchou, Anička Žitňanská, ktorá v pamäti Bánoviec dodnes figuruje ako obecný blázon. Žila tam až do sedemdesiatych rokov, kým ju nedali do ústavu. Zachovali sa legendy o jej výstrednom obliekaní a o tom, ako všetkým nadávala do „hoferov“. Faktov z jej života sa nezachovalo veľa, no inšpirácia jej osobným príbehom umožnila Lavríkovi pracovať s autentickým historickým materiálom tak, že napríklad postava Jozefa Tisa v knihe neprerečie inak než vlastnými slovami, nájdenými v jeho kázňach, prejavoch a článkoch.
Dôvodov, prečo je rozprávačkou Anička, je viac - jej nepoučiteľnosť, prostorekosť a bezprostrednosť, aj jej vnímanie rozporov medzi slovami a skutkami ľudí, na ktorých mienke jej záležalo. Historické fakty, kľúčové udalosti či zlomové prejavy poslanca a prezidenta Tisa sú reálne a mnohé z nich sú dokreslené citátmi z dobovej tlače. Príbeh je inšpirovaný ľuďmi, ktorí žili v Bánovciach a ktorí v kľúčových momentoch pravdepodobne reagovali tak ako postavy v knihe, pretože tak sa to uchovalo v tamojšej kolektívnej pamäti.
Pretrvávajúce omyly a zodpovednosť
Lavrík v knihe píše aj o Anninom otcovi, ktorý mal blízko k Dubčekovcom z blízkeho Uhrovca a odišiel do Ameriky. Jozef Tiso bol podľa spisovateľa vojnový zločinec a nesie plnú zodpovednosť za životy a smrť občanov štátu, ktorým bol prezidentom. Slovensko je politicky i kultúrne mladý národ, ktorého národnouvedomovacie ambície boli dlho len príveskom nejakej vyššej dobovej idey. Tisove slová o „prikrčení sa“ nesvedčia o tom, že by náš historicky prvý prezident bol iný, výnimočný Slovák. Spisovateľ román zamýšľal ako príspevok do debaty, ktorá sa pýta: prečo sa u nás tak darí ľudskej malosti? Je to v nás zakódované? Geneticky? Kultúrne?
Za tento stav môže aj zbabelosť ponovembrových politických elít, ktoré sa k týmto témam vyjadrujú ľahkovážne, veľkohubo, alebo sa k nim nevyjadrujú vôbec. Vzdelávanie, kultúra a umenie pre nich neexistujú, ak ich nemôžu použiť propagandisticky. A majú radšej veľké a okázalé gestá než drobnú a poctivú robotu. Takýmto vulgárnym chápaním politiky pripravujú pôdu pre tých, ktorí napríklad radi delia ľudí na zlých a dobrých, hodných a nehodných. Tým, že naši vrcholní politici bez hanby klamú, kradnú a šíria xenofóbne nálady, dláždia cestu falošným mesiášom a pravým extrémistom.
Tisov vývoj a spoločenské kontexty
Pokiaľ ide o vývoj v Tisovom zmýšľaní, Lavrík hovorí, že ak sa dá zintenzívňovanie postoja považovať za vývoj, tak áno. Tiso mal ako absolvent viedenského Pázmánea našliapnuté na slušnú kariéru v katolíckej cirkvi. Učil v kňazskom seminári v Nitre, lenže už začiatkom dvadsiatych rokov sa práve v Bánovciach nechal strhnúť k vášnivému verejnému protižidovskému vystúpeniu. Poslali ho teda farárovať naspäť do Bánoviec. Od toho momentu nevynechal príležitosť rypnúť si do Židov. Chlácholenie sa tým, že Tiso žiadne deportácie nepodpísal, je len sebaklam odvodený od neznalosti fungovania vtedajších mechanizmov moci.
Spisovateľa fascinovalo napríklad zistenie, že v evanjelickom Uhrovci, len šesť kilometrov od Bánoviec, sa už od vzniku Komunistickej strany Československa až do zákazu strany v tridsiatom ôsmom presadili komunisti do tej miery, že celý tento čas ovládali miestne zastupiteľstvo. V katolíckych Bánovciach boli v mestskom zastupiteľstve Židia aj evanjelici, ale žiadny komunista. Takéto detaily plasticky dotvárajú obraz doby. Príbeh Slovenska nemožno zredukovať na slovenskú otázku a oddeliť ju od okolitého sveta - ani kultúrne, ani etnicky, ani hodnotovo.
Knihu dopĺňajú dobové fotografie, ktoré boli nájdené v archívoch alebo súkromných zbierkach a podporujú situácie, pri ktorých by si čitateľ mohol klásť otázku, či sa to naozaj stalo alebo je to výmysel. V Bánovciach síce pogrom nebol, ale Židia tam neboli vítaní a necítili sa tam ani dobre, ani bezpečne. Niektorí však vytrvali, napríklad pani Alžbeta Schicková, ktorá prežila holokaust a v Bánovciach žije dodnes. Dejiny sa, na rozdiel od mnohých životov, neskončili po druhej svetovej vojne.
Omyly v boji proti závislostiam: Pohľad Jany Žemličkovej
Odborníčka na závislosti Jana Žemličková, nominovaná na cenu Krištáľové krídlo, venuje svoj život pomoci závislým a prináša dôležité postrehy o pretrvávajúcich omyloch a mýtoch v oblasti závislostí.
Problém Slovenska s alkoholom a spoločenská tolerancia
Slovensko má dlhodobý problém s alkoholom a alkoholizmom. Žemličková sa pýta, či je to našou náturou, bagatelizovaním situácie, alebo vierou, že sa nás to netýka. Podľa nej nás k tomu zväzuje mnoho faktorov: úzus kultúry našich predkov, geografické podmienky viazané na vinársku tradíciu. Žijeme v najalkoholickejšom regióne sveta a pitie berieme ako súčasť života. Spoločenský tlak na pitie vnímame ako samozrejmosť, zaužívanú normu aj s pocitom, že piť je slušné, ba až zdravé. Jeho súčasťou je „bohorovný pohľad“, že mám pitie pod kontrolou, hoci to už dlhšie nemusí tak byť.
Žemličková súhlasí s tvrdením, že pri alkohole je vzťah Slovákov akoby opačný - je to droga, pri ktorej musíte vysvetľovať, prečo ju neberiete, a nie, prečo je súčasťou vášho života. Je ťažšie odolávať nepitiu ako si vypiť. Hranicu kultúrneho pitia a rizikového popíjania meriame každý svojím metrom. Opíjanie zvykneme zamieňať za salónnu náladu, opradenú aktuálnou atmosférou, bez schopnosti reálneho úsudku. Keď sa dostavia abstinenčné príznaky, človek je biologicky tak usporiadaný, že dokáže drogu prijať a tá mu dáva to, čo nikto neponúka - uspokojenie a pokoj každému citovému prežívaniu. Množstvo mýtov je spojených s konzumáciou alkoholu - napr. množstvo, frekvencia a ani výber nie sú hlavnými indikátormi vzniku choroby, ako si mnohí myslia.
Podľa štatistík v poslednej dobe u nás vzrástol aj počet detí (nemajú ani 15 rokov) závislých od alkoholu. Aktívnym príspevkom je celá spoločnosť, pritom žiaden rodič nechce vychovať alkoholika. Žemličková bola svedkom, keď na Silvestra na pohotovosť prišlo 16-ročné dievča so zranenou rukou, v sprievode matky, ktorá jej dohovárala: „… vidíš hovorila som ti, mala si piť len alkohol.“ Z toho sa dalo usúdiť všeličo, avšak najmä tolerancia k návykovým látkam.
Závislosť od liekov a sociálnych sietí
V sanatóriu sa liečia aj ľudia závislí od liekov, najčastejšie tých, ktoré zmierňujú bolesť alebo navodzujú spánok. O závislosti hovoríme vtedy, keď človek stráca kontrolu nad užívaním a má tendenciu zvyšovať dávky a frekvenciu nie podľa ordinácie, ale podľa vlastného rozhodnutia, niekedy aj ako dôsledok tolerancie na účinnú látku. Psychická závislosť je vtedy, keď navodzuje príjemné pocity a jeho neužitie naopak nepríjemné pocity.
Téma benzodiazepínov (Xanax atď.) je na Slovensku pomerne kontroverzným problémom, keďže lekári ich neraz pacientom predpisujú aj roky, pritom užívať by sa mali len pár mesiacov. Druhým omylom je, ak človek príde k lekárovi, psychiatrovi a zatají svoje návykové správanie, najčastejšie smerom k alkoholu.
Závislosť od sociálnych sietí sa klasifikuje ako návykové impulzívne správanie rovnako s poruchou myslenia, ktoré toto ochorenie sprevádza, ako pri iných závislostiach. Patrí medzi celý komplex závislostí a má rovnaký vývoj narastania ako všetky ostatné závislosti až do tzv. hranice sociálneho nasýtenia, ktoré zatiaľ nenastalo. Často sa stretávajú s odpoveďou rodičov: „veď môj syn sa pri tom vzdeláva, vie viac ako ja“ - a to s tým práve súvisí. Zmenu možno rozpoznať podľa veľmi jednoduchej schémy, ak aktivita človeku spôsobuje abstinenčné príznaky, ktoré sa prejavujú zmenou nálady z nedostatočnosti, respektíve z odvykania.
Závislosť ktorá opantala svet - Sociálne siete - Toxíny pre Váš Mozog
Stigma duševného zdravia a dôležitosť motivácie
Na Slovensku chýbajú tzv. produktivní abstinenti - ľudia, ktorí by dokázali o svojej minulosti hovoriť slobodne. Známe osobnosti, detegované drobnohľadom spoločnosti, to majú o to ťažšie. Preto pacientom ani neradia, bez ohľadu na profesiu, vek, pohlavie či druh závislosti, hovoriť o nej. Jana Žemličková považuje za česť, že sa zvýšil záujem o ochranu duševného zdravia obyvateľstva všeobecne a aj pred vznikom závislosti. Otvára sa cesta do problematiky duševného zdravia, ktorá bola a stále aj je nivelizovaná, čo jej je nesmierne ľúto. Ešte aj dnes prichádzajú klienti, ktorí sa hanbia za to, že potrebujú pomoc.
O problematike duševného zdravia sa najčastejšie hovorí až vtedy, keď už mnohé nevieme ovplyvniť - pri rozvinutej závislosti, pri nehodách pod vplyvom omamných látok, pri ublížení na zdraví, depresiách, anxietách, domácom násilí a pod. V tomto sme stále nepoučiteľní - už pri prvom omyle alebo odchýlke od bežného správania sa odporúča navštíviť odborníka. Stretla sa aj s názorom, že ide o „chudáka, čo nemôže piť!“. Keď máte boľavé koleno alebo zub, je to spoločensky akceptované, ale keď niekto trpí duševným ochorením, tak je to ujma. Budeme potrebovať ešte veľa rokov, aby sme sa ako spoločnosť oslobodili.
Omyly a mýty v otužovaní: Skúsenosti Viktora Schillera s Wim Hof metódou
Viktor Schiller, propagátor Wim Hof metódy, prináša pohľad na bežné omyly spojené s otužovaním a prácou s chladom.
Od teplomila k otužilcovi
Schiller bol typický teplomil, nonstop chorý a neznášajúci zimu, pre ktorého zima nastala, keď teplota klesla pod 20 stupňov. K tomu sa pridalo autoimunitné ochorenie - celiakia, o ktorej 25 rokov nevedel, a preto mu to neustále rozbíjalo imunitu. Jeho život sprevádzali neustále zápaly. Odkedy robí Wim Hofovu metódu (WHM-ko), jeho zóna komfortu sa podstatne zväčšila. Do +5 stupňov mu je príjemne, do 0 je to ok, do -5 je to znesiteľné. Od -5 stupňov je to tréning, pričom chodí celý rok v krátkych nohaviciach.
Omyl: Choroba z chladu a tréning
Mnohí si myslia, že z chladu ochorejú, čo je omyl. Schiller je žijúcim dôkazom, že z chladu nikdy neochoriete, ale treba povedať, že to platí iba pre človeka, ktorý sa už na chlad adaptoval. Keby sa vzal človek, ktorý bol celý život v teple a nikdy nevidel studenú sprchu, a v strede zimy by sa vyzliekol, skončí s chrípkou alebo zápalom pľúc. Je obrovský rozdiel, keď sa pomalým tempom telo prispôsobuje a dostáva mierny stres chladom. Adaptuje sa, začne generovať viac tepla a nepodchladí sa. Rozdiel nie je v tom, či máte bundu alebo nemáte bundu, ale v tom, či sa podchladíte alebo nepodchladíte. Keď sa totiž človek podchladí, telo väčšinu energie premieňa na teplo, aby sa zahrialo, a menej energie dáva do imunity.
Schiller hovorí o takzvanom „tréningu bez tréningu“, kedy namiesto vyhradenia hodiny denne na otužovanie to urobí po ceste do práce a z práce. Otužilci väčšinou nechápu, prečo mu vonku nie je zima, lebo si neuvedomujú, že oni idú raz za týždeň do jazera a on má denný tréning.
Omyl: Univerzálne vzorce a dôležitosť intuície
Otužilci majú množstvo vzorčekov, ktoré aplikujú podľa teploty vody, podľa toho, či ste začiatočník alebo pokročilý. Schiller však radí ľuďom na kurzoch: „kašlite na to“. Neexistuje totiž žiadny vzorec, ktorý by zohľadňoval vašu momentálnu situáciu. Je obrovský rozdiel, či ste hladná alebo najedená, či ste vyspatá, alebo unavená, či ste vystresovaná z práce, alebo úplne kľudná. Podľa toho bude vaše telo s ďalším stresom narábať. Ani dlhoročný tréning nič neznamená, pokiaľ ste vystresovaná a unavená.
Najdôležitejšia je intuícia a počúvať, čo hovorí naše telo. Ak sa na to necítite, radšej to vynechajte, ako by ste to mali robiť na silu. Keď človek robí niečo na silu, je mu to nepríjemné, je unavený a pridá sa k tomu akýkoľvek ďalší stresor, ho bude ešte viac likvidovať. Na to, aby ste sa mohli miernym stresom posúvať ďalej, musíte byť odpočinutý a telo musí byť pripravené. Keď je stres mierny, telo sa adaptuje. Keď je stres intenzívny, ide do obrany a snaží sa prežiť.
Dobrá rada pre začiatočníkov je rozhodne nepodchladiť sa. Robte s chladom, ale iba pokiaľ ste schopní telo ovládať. Keď už sa človek drkoce a trasie, to je dávno za hranicou a riskuje chorobu. Je úplne jedno, či je začiatočník alebo pokročilý. Ako hovorí Wim Hof - počúvajte svoje telo.
Vyčerpanie vs. lenivosť
V tejto dobe existuje lenivosť, ale ľudia sú často chronicky vyčerpaní. Schiller si dovolí tvrdiť, že je to 80 % ľudí. To, čo by sme označili ako lenivosť, môže byť prejav únavy a telo samé vraví - kašli na to. Ľudia už nevedia odlíšiť, kedy sú unavení, a väčšina neustálu únavu berie ako normálny stav. Zistiť, kedy sú reálne unavení, je veľký problém. Mnoho ľudí by spravilo najlepšie, keby chodili o hodinu skôr spávať alebo keby si zobrali dva týždne voľno a nič nerobili. Práve nerešpektovanie tela a jeho únavy vedie k tomu, že otužilci v strede zimy riešia najlepšie antibiotiká.
Omyly v mediálnej konzumácii: Kritika reality show
Diskusie o stave slovenskej televíznej produkcie často odhaľujú hlboké "omyly" vo vnímaní kvality a zodpovednosti médií. Mnohí diváci vyjadrujú nespokojnosť s obsahom reality show, ktoré považujú za dehonestujúce a negatívne ovplyvňujúce spoločenské hodnoty.
"Extrémne rodiny" a pokles kultúry
Reality show typu "Extrémne rodiny" alebo "Zámena manželiek" vyvolávajú u mnohých pocit smútku a znechutenia, namiesto avizovanej zábavy. Mnoho ľudí ľutuje protagonistov týchto relácií a vníma ich ako zneužitých pre zábavu. Komentujúci sa zhodujú, že pod úroveň "Farmár hľadá ženu" sa už klesnúť nedá, no evidentne sa dá. Kritici poukazujú na to, že takýto obsah je neprípustný pre deti a rodičia by ho mali zakazovať, namiesto toho, aby ho prijímali ako kulisu. Je to smutná realita, ktorá poburuje, hlavne aký vzor je to pre deti. Je to choré, zvrátené a smutné, kam sa rúti naša kultúra. Mnoho ľudí volí radšej rádio alebo knihu, namiesto sledovania takejto "somariny".
Podľa názorov z diskusie je to posledná tendencia lacnej a nenáročnej zábavy, ktorá uspokojuje (údajne) väčšinového diváka zameraním na najnižšie pudy (škodoradosť, zlomyseľnosť, závisť). Väčšinový divák má potom asi dojem, že predsa len na tom nie je sám najhoršie. Pokiaľ to bude pozerať dostatočný počet ľudí, bude to fungovať.
Alternatívy a nádej
Mnohí diváci konštatujú, že slovenské, ale aj české stanice dnes nič nedávajú, len ťažia z reality show, talentových súťaží a telenoviel. Pýtajú sa, čo takýto nekultúrny guláš vychová z dnešnej mladej generácie. Kritizujú neúctu, násilie a hmotárstvo, ktoré sú prezentované ako "in". Na druhej strane, pokiaľ sa nájdu ľudia s kritickými názormi, ako sú v komentároch, je nádej, že sa ešte dá niečo zachrániť. Niektorí volia vypnutie televízora, čítanie kníh, lúštenie krížoviek alebo rozhovory s deťmi. Iní si zaplatia satelitný balík dokumentárnych programov.
Ako protipól ku kritizovaným reláciám poslúžila aj skúsenosť s verejnoprávnou televíziou, ktorá vysielala opakovanie silvestrovského programu. Jeden z komentujúcich ho vnímal ako vydarený projekt, pri ktorom sa zabavil a pritom nikoho neurážali, čo naznačuje, že aj na Slovensku existuje potenciál pre kvalitnú a hodnotnú zábavu.