Tridsaťročná cesta Slovenského olympijského a športového výboru: Od založenia k medailovým triumfom

Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) si v pondelok 19. decembra pripomína 30. výročie svojej existencie, ktorá sa začala založením Slovenského olympijského výboru (SOV). Ten vznikol už dvanásť dní pred zánikom spoločného štátu - 19. decembra 1992. Posledný decembrový deň 1992 zanikol federálny štát a od 1. januára 1993 sa na medzinárodnej scéne prezentovali samostatne Česká republika a Slovenská republika.

Založenie a počiatočné kroky Slovenského olympijského výboru

SOV bol na Ministerstve vnútra SR zaregistrovaný 20. januára 1993. Následne pod vedením svojho prvého predsedu, člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Vladimíra Černušáka, rozbehol prvé kroky. Kým však SOV mohol premiérovo vyslať svoju výpravu na olympiádu, musel získať uznanie zo strany MOV ako Národný olympijský výbor Slovenskej republiky. Provizórne mu ho udelila exekutíva MOV 16. marca 1993 v Atlante a plnoprávne 101. zasadnutie MOV 24. septembra 1993 v Monaku.

SOV však nezačal svoje pôsobenie na zelenej lúke. Už od 6. apríla 1990 totiž pod vedením dvojnásobnej olympioničky v atletike Márie Mračnovej pôsobila Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), ktorá si dala za úlohu rozvíjať olympizmus na Slovensku. Snažila sa etablovať pod názvom Slovenský olympijský výbor, ale to narazilo na tvrdý odpor z Prahy aj na Olympijskú chartu, ktorá v jednom štáte pripúšťa existenciu len jedného národného olympijského výboru. Zo strany ľudí v Československom olympijskom výbore (ČSOV) Slováci pre tieto snahy čelili obvineniam z rozbíjačstva, ale konflikty sa napokon utriasli a olympijské hnutie na Slovensku si úspešne hľadalo nové cesty. „Diskusie nakoniec vyústili do pochopenia nášho snaženia,“ uvádza sa v historických záznamoch.

Rozvoj olympijského hnutia na Slovensku

Z iniciatívy OSS v Trnave v roku 1991 vznikla celoslovenská olympiáda detí a mládeže, ktorá sa zakrátko transformovala na medzinárodnú s názvom Kalokagatia. V rámci OSS ešte počas existencie spoločného štátu vznikli predchodcovia súčasnej Slovenskej olympijskej akadémie (SOA) aj Klubu fair play (KFP) SOŠV, ktorý v roku 1999 získal ako vôbec prvý národný klub fair play v Európe za svoju činnosť Čestné uznanie Európskeho hnutia fair play. Takisto sa rozvinuli aj environmentálne aktivity. Tieto a ďalšie činnosti postupne plynulo prešli pod kuratelu Slovenského olympijského výboru, do ktorého štruktúr sa OSS po naplnení svojho poslania včlenila vo februári 1995. Vďaka mnohostranným tzv. olympijským aktivitám, čiže činnostiam spojenými so šírením olympizmu, si novovzniknutý SOV získal dobré medzinárodné meno a uznanie ešte pred vyslaním prvých olympijských výprav a pred prvými olympijskými úspechmi slovenských športovcov.

Už v roku 1991 v Bratislave vznikol prvý regionálny olympijský klub, ďalšie postupne vznikali v Prievidzi, Košiciach, Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Prešove, Vysokých Tatrách či v Lučenci. Ich súčasný počet už prekročil štvrťstovku. Veľkou oporou pre rozvoj olympizmu sa stali regionálne olympijské kluby. V regiónoch kluby boli a sú spoluorganizátormi množstva aktivít v rámci projektov SOV/SOŠV, vrátane osláv Olympijského dňa, realizácie Olympijského odznaku všestrannosti, v minulosti Dní športu, resp. Týždňa športu, celoslovenských štafiet s posolstvom k OH 2004 v Aténach a k OH 2012 v Londýne, aj Olympijských festivalov detí a mládeže.

Od roku 1994 pôsobila Slovenská spoločnosť olympijskej a športovej filatelie, neskôr sa k nej pridala Slovenská spoločnosť olympijskej a športovej symboliky. Obe si vyslúžili značné medzinárodné renomé. To platí aj pre Slovenskú spoločnosť olympijských a športových zberateľov, do ktorej sa zlúčili. S postupným rozvojom olympijského hnutia na Slovensku SOV v roku 2002 zriadil Nadáciu Slovenského olympijského výboru.

Významné medzinárodné podujatia a kandidatúry

V roku 1994 SOV odsúhlasil kandidatúru regiónu Poprad-Tatry na usporiadanie ZOH 2002 a bol nápomocný v celom kandidátskom procese. Ešte významnejšie a všestranne SOV podporoval ďalšiu olympijskú kandidatúru Popradu-Tatier na ZOH 2006. SOV participoval aj na príprave kandidatúry poľského Krakova na ZOH 2022, pretože v jeho projekte sa zjazdárske súťaže plánovali do Jasnej. V rámci podpory kandidátskeho procesu na ZOH 2006 SOV zorganizoval v roku 1999 v regióne Poprad-Tatry zimné IV. európske olympijské dni mládeže (EYOD). Dlho to bolo najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie medzinárodné olympijské podujatie na Slovensku.

V roku 1998 hostila Bratislava seminár šéfov misií a generálnych sekretárov NOV Európy, ktorého súčasťou bolo aj zasadnutie výkonného výboru EOV. Exekutíva EOV sa v Bratislave znovu zišla v roku 2016. Už o rok skôr sa v metropole uskutočnilo Európske fórum športovcov. Ďalší seminár šéfov misií a generálnych sekretárov NOV Európy na Slovensku bol v roku 2021 v Šamoríne, vzhľadom na pandémiu nového koronavírusu v hybridnej podobe. V rokoch 2017 a 2018 sa na rovnakom mieste konali marketingové semináre Asociácie národných olympijských výborov.

Lídri a transformácia: Od SOV k SOŠV

Za tridsať rokov svojej existencie mal Slovenský olympijský výbor (SOV), od 7. decembra 2018 Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV), len troch predsedov.

• Profesor Vladimír Černušák (1992 - 1999)

  Pôdu na vznik SOV od 6. apríla 1990 postupne pripravovala Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), z ktorej iniciatívy vznikol aj prípravný výbor na založenie SOV. Prvým predsedom SOV sa bez protikandidáta stal profesor Vladimír Černušák (1921 - 2018), ktorý bol od roku 1981 členom Medzinárodného olympijského výboru (MOV) v ČSSR. Po rozdelení Česko-Slovenska bol v roku 1993 zvolený za člena MOV na Slovensku. Profesor Černušák bol v roku 1997 znovuzvolený za predsedu SOV a stál na čele SOV do 19. augusta 1999, keď sa vzdal funkcie oficiálne z rodinných dôvodov.

• František Chmelár (1999 - 2016)

  Na 16. zasadnutí SOV 20. novembra 1999 zvolili za nového predsedu SOV Františka Chmelára (*1946), dlhoročného pracovníka vo vedení slovenskej telovýchovy. Chmelár, hoci mal štyroch súperov, uspel hneď v prvom kole volieb. Svoju pozíciu potom ešte štyrikrát obhájil - v rokoch 2001, 2004 a 2008 bez súpera, v roku 2012 zdolal jedného protivníka. Počas jeho pôsobenia SOV rozvinul svoj dlhodobý komplexný program olympijskej výchovy, spustil veľký projekt Olympijských festivalov detí a mládeže Slovenska, aj Olympijský odznak všestrannosti. V rokoch 2013 až 2017 bol členom exekutívy EOV. V roku 2016 po 17 rokoch v najvyššej funkcii už nekandidoval.

• Anton Siekel (od 2016)

  Na 51. valnom zhromaždení SOV 26. novembra 2016 uspel hneď v prvom kole predseda správnej rady Nadácie SOV a čestný prezident Slovenského zväzu džudo Anton Siekel (*1969). Výrazne zdolal trojicu súperov, keď získal 88 z celkového počtu 108 platných hlasov. Siekel bol zvolený na štyri roky, ale vzhľadom na to, že v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 olympijské hry 2020 v Tokiu presunuli o rok neskôr, došlo aj k predĺženiu funkčného obdobia orgánov SOV zo štyroch rokov na päť. Siekelovi sa podarilo presadiť transformáciu SOV na Slovenský olympijský a športový výbor - strešnú organizáciu slovenského športu. Tá bola schválená na 55. valnom zhromaždení SOV 7. decembra 2018 v Šamoríne.

Generálni tajomníci/sekretári

• Ján Mráz: od 19. februára 1993 do 31. januára 1997.
• Martin Benko: od 1. februára 1997 do 31. januára 2005. Bol aj členom exekutívy Európskych olympijských výborov (EOV) v rokoch 2001 až 2005.
• Jozef Liba: od 1. februára 2005 doteraz. Bol vybraný Františkom Chmelárom.

Slovenské zastúpenie v Medzinárodnom olympijskom výbore

Po tom, čo sa v MOV koncom roka 2001 skončilo členstvo Vladimíra Černušáka, bolo zrejmé, že najschodnejšia cesta pre ďalšieho Slováka v MOV môže viesť cez úspech vo voľbách do komisie športovcov MOV počas OH/ZOH. Na tejto ceste však neuspeli plavkyňa Martina Moravcová, tenistka Karina Habšudová, ani hokejista Miroslav Šatan. Podarilo sa to až strelkyni Danke Bartekovej. Tá nečakane vyhrala voľby do komisie športovcov počas OH 2012 v Londýne. Na definitívne potvrdenie jej víťazstva a aj na zvolenie do samotného MOV si musela počkať až do 3. júla 2013. Počas OH v Tokiu v lete 2021 sa Barteková pokúšala o znovuzvolenie, ale tentoraz sa do prvej štvorice nedostala. Na záver ZOH 2022 v Pekingu medzičasom už viceprezidentku SOŠV prijali za individuálnu členku MOV.

Olympijské úspechy a medailová bilancia

Počas tridsaťročnej existencie SOV, resp. súčasného SOŠV získali slovenskí športovci spolu 42 olympijských medailí - 14 zlatých, 18 strieborných a 10 bronzových. Z doterajších pätnástich OH, resp. ZOH so slovenskou účasťou sa športovci zo SR dvanásťkrát vrátili domov so ziskom aspoň jedného cenného kovu.

Olympijský debut samostatného Slovenska

Premiéra výpravy samostatného Slovenska na zimných olympijských hrách v nórskom Lillehammeri (12. - 27. februára 1994) reprezentovala krajinu výprava so 42 športovcami. O prvý neoficiálny olympijský „bod“ nového štátu sa 18. februára 1994 postarala 6. miestom v pretekoch biatlonistiek na 15 km Martina Jašicová. Veľa však nechýbalo a slovenský olympijský debut mohol byť oveľa skromnejší. V kolektívnych športoch sa totiž po rozdelení spoločného štátu v medzinárodných federáciách rozhodovalo o tom, kto prevezme nástupníctvo ČSFR. V ľadovom hokeji táto výhoda pripadla Česku. Len veľkým diplomatickým úsilím na pôde Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) sa podarilo presadiť, aby slovenský tím na poslednú chvíľu dostal možnosť štartu v olympijskej kvalifikácii v Sheffielde v auguste 1993. V Lillehammeri sa potom hokejisti postarali o skvelé zážitky, keď vyhrali základnú skupinu pred tímami neskorších finalistov zo Švédska a Kanady. Vo štvrťfinále nešťastne prehrali s Ruskom a pri premiére pod piatimi kruhmi obsadili šieste miesto.

Slovenský debut na OH sa odohral na jubilejných Hrách olympijskej storočnice v Atlante (19. júla - 4. augusta 1996). Na stupeň víťazov sa ako vôbec prvý športovec v histórii reprezentujúci SR postavil 25. júla bronzový strelec Jozef Gőnci. O dva dni neskôr Slovensko slávilo ešte viac - historické prvé slovenské olympijské zlato si na divokej vode rieky Ocoee v susednom štáte Tennessee vybojoval singlkanoista Michal Martikán, vo veku iba 17 rokov najmladší mužský medailista celých atlantských Hier.

Prehľad medailovej bilancie

Na OH je celková doterajšia bilancia 32 cenných kovov - 10 zlatých, 14 strieborných a 8 bronzových. Na ZOH je to rovných 10 - 4 zlaté, 4 strieborné a 2 bronzové. O cenné kovy sa zaslúžilo spolu 56 športovcov so slovenským štátnym znakom - 50 mužov a 6 žien. Pritom vodní slalomári bratia Peter a Pavol Hochschornerovci aj biatlonistka Anastasia Kuzminová sa z triumfu pod piatimi kruhmi mohli radovať až trikrát. Až trinásť slovenských olympijských hrdinov si prinieslo domov viac ako jeden jagavý kov:

• Anastasia Kuzminová (3-3-0) - 6 medailí
• Michal Martikán (2-2-1) - 5 medailí
• Peter a Pavol Hochschornerovci (3-0-1) - po 4 medaile
• Rýchlostný kanoista Erik Vlček (0-2-2) - 4 medaile
• Strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková (1-2-0) - 3 medaile
• Elena Kaliská (2-0-0) - 2 medaile
• Plavkyňa Martina Moravcová (0-2-0) - 2 medaile
• Rýchlostní kanoisti Juraj Tarr (0-2-0), Michal Riszdorfer, Richard Riszdorfer a Denis Myšák (všetci 0-1-1) - po 2 medaile
• Strelec Jozef Gőnci (0-0-2) - 2 medaile

Viac sa o našich medailistoch a ich ceste k medailám môžete dočítať v knihe OLYMPIJSKÉ PRÍBEHY A EMÓCIE, ktorá vyšla ako oficiálna pamätnica k 30. výročiu SOŠV.

Oslavy výročí a spomienkové akcie

S účasťou vysokých predstaviteľov Medzinárodného olympijského výboru aj Európskych olympijských výborov sa v Bratislave uskutočnili oslavy 10., 15. aj 25. výročia vzniku SOV. Prezident MOV Juan Antonio Samaranch sa v roku 2000 zúčastnil na valnom zhromaždení SOV a jeho nástupca Jacques Rogge na slávnostnom valnom zhromaždení SOV v roku 2003. Tieto udalosti potvrdili rastúci význam Slovenského olympijského výboru na medzinárodnej scéne.

Pri príležitosti 20. výročia Slovenského olympijského výboru sa konala prezentácia knihy Slovenské olympijské memorabílie a tiež uvedenie pamätnej poštovej známky s personalizovaným kupónom, čo svedčí o bohatých zbierkových a pamätných aktivitách spojených s olympizmom na Slovensku. Hoci v dostupných informáciách nie je explicitne zmienená špecifická minca vydaná k 15. výročiu Slovenského olympijského výboru, existuje napríklad Sada slovenských obehových mincí 2010 k XXI. zimným olympijským hrám vo Vancouveri 2010, ktorá ilustruje tradíciu vydávania mincí s olympijskou tematikou.

Zhodou okolností, v čase keď si SOŠV pripomína 30. výročie svojej existencie, sa slovenská verejnosť dozvie meno Športovca roka 2022.

Múzeum telesnej kultúry a športu

Zaujímavosťou je, že 25. októbra uplynulo pätnásť rokov (od roku 2007), keď vzniklo na Slovensku športové múzeum. Dvadsiateho štvrtého októbra 1985 bolo zriaďovacou listinou Slovenského ústredného výboru ČSZTV založené Múzeum telesnej kultúry (MTK). Po zániku ČSZTV sa MTK stalo špecializovaným útvarom s celoslovenskou pôsobnosťou. Profesor Jaromír Perútka, známy športový historik, patril k hlavným iniciátorom založenia Múzea telesnej kultúry v SR a je dodnes predsedom komisie na tvorbu zbierok MTK. Múzeum si vybudovalo veľmi dobrú pozíciu v slovenskom, ale i svetovom múzejníctve, najmä svojimi príležitostnými výstavami, pričom slúži ako servisné centrum pre SOV a ostatné športové organizácie.

tags: #minca #15 #vyrocie #slovenskeho #olympijskeho #vyboru