Dnešnou knihou týždňa si pripomenieme udalosti, ktoré zasiahli naše krajiny pred 310 rokmi. Samotná publikácia Neďaleko od Trenčína vyšla pred 10 rokmi k 300. výročiu bitky pri Trenčíne, ktorá sa odohrala 3. augusta 1708. Táto bitka bola rozhodujúcim stretnutím Rákociho povstania (či Rákociho vojny za nezávislosť) v rokoch 1703-1711, poslednej z kuruckých vojen.
V širšom kontexte potom tento konflikt patrí medzi vojny o španielske dedičstvo (1701-1714), v ktorých sa stretli na jednej strane Francúzsko, Bavorsko a niektoré menšie štáty so stredoeurópskou Habsburskou monarchiou, Anglickom (od roku 1707 Veľkou Britániou), Holandskom a ďalšími štátmi. Tento veľmocenský boj, v ktorom išlo primárne o to, kto zasadne na španielsky trón po vymretí španielskej vetvy habsburského rodu, sa odohrával na bojiskách v Španielsku (pre ktoré sa tento konflikt stal občianskou vojnou), vo Flámsku, na Rýne a v severnom Taliansku.
Ničivé vpády kurucov na východnú Moravu postihli naše krajiny medzi rokmi 1703-1709 a za obeť im padli desiatky až stovky dedín a mestečiek a tisíce ľudí. Za najničivejšie sa považuje vyplienenie a vypálenie Vsetína začiatkom mája roku 1708, kedy väčšina mesta ľahla popolom a bolo pobitých 1054 ľudí. Týmto primárne lúpežným nájazdom čelila vo veľkej miere moravská zemská milícia aj Valasi (vrátane portášskeho zboru) obranou opevnených miest, hraničných priesmykov aj odvetnými vpádmi do Uhorska.
Za zmienku stojí fakt, že v radoch kuruckého vojska sa vyskytovali tak francúzski vojenskí poradcovia (napríklad delostrelectvo bolo primárne francúzske), ako aj žoldnieri švédski a poľskí, ale tiež Turci a Tatári (Lipkovia aj Krymskí).
Bitka pri Trenčíne - správne pomenovanie a jej aktéri
Bitka pri Trenčíne, správnejšie bitka pri Hámroch alebo bitka pri Trenčianskej Turnej, bolo bojové stretnutie kuruckých vojsk pod priamym velením sedmohradského kniežaťa a šarišského župana Františka II. Rákociho s cisárskou armádou pod vedením generála Siegberta Heistera, a to dňa 3. augusta roku 1708. Najintenzívnejšie boje prebiehali v severnej časti Hámrov (dnes časť Trenčianskej Turnej), ale celé bojisko sa nachádzalo medzi obcami Soblahov, Mníchova Lehota a Trenčianska Turná, ako aj v priestoroch trenčianskeho chotára.
Rákociho plány a postup vojsk
Roku 1708 sa František II. Rákoci rozhodol zorganizovať výpravu svojich vojsk do Sliezska. Plánoval pripraviť cestu pre to, aby mohol pruský kráľ menom Fridrich Viliam I. nastúpiť na uhorský kráľovský trón. Tým by sily jeho povstania posilnili aj sliezske protestantské stavy. Jeho armáda začala postupovať údolím Váhu a pri Trenčíne plánovala prejsť na Moravu. Trenčín však bol v tej dobe v rukách posilnenej cisárskej posádky.
Rákoci spočiatku jeho dobytie vôbec neplánoval, aby neoslaboval svoje sily. Pod vplyvom ostatných kuruckých veliteľov však začal mesto obliehať. V tej istej dobe sa o Rákociho pohyboch dozvedel hlavný veliteľ cisárskych vojsk v Uhorsku generál Sigbert Heister. V lete roku 1708 sa Rákoci rozhodol zorganizovať výpravu svojich vojsk do Sliezska. Úlohou tohto ťaženia bolo pripraviť pruskému princovi cestu na uhorský trón a zároveň podnietiť k protihabsburskému povstaniu sliezskych protestantov. Pôvodný Rákociho zámer, obsadiť pevnosť Leopoldov, sa nezrealizoval pre odpor dôstojníkov jeho štábu, ktorí navrhovali zmocnenie sa Trenčína, resp. Trenčianskeho hradu.
Ovplyvnený názormi svojich podriadených, dal Rákoci súhlas k ich dobytiu. Preto od Piešťan začala kurucká armáda v počte cca 14 - 15 000 mužov (8 000 pešiakov a zhruba 7 000 jazdcov) postupovať dolinou Váhu na sever cez Beckov k Trenčínu. Pri Trenčíne plánoval jej vrchný veliteľ prejsť na Moravu a potom ďalej na sever - do Sliezska. Dozvediac sa o Rákociho pohyboch, hlavný veliteľ cisárskej armády v Uhorsku, generál Heister, vyrazil z Prešporka (Bratislavy) smerom k Trenčínu.
Charakteristika bojiska
Bitka pri Hámroch sa odohrala na častiach územia Mníchovej Lehoty, Trenčianskej Turnej a Soblahova, s rozlohou asi 9,5 km². Operačný priestor cisárskej a kuruckej armády bol väčší (cca 16 km²), zasahoval katastre Rozvádz, Sedličnej, Veľkých Bieroviec a Belej, ležiacich juho-juhozápadne od Trenčína. Krajina bojiska po zhruba 62 rokoch od konania hamranskej bitky ukazovala dva kontrastné typy georeliéfu: fluviálna rovina vážskej nivy a kotlinová pahorkatina.
Plochý terén nivy na ľavobreží Váhu medzi Belou a Trenčianskou Turnou umožňuje viac-menej bezproblémové vedenie vojenských operácií. Prehľadnosť miestnej krajiny je veľmi dobrá. Na druhej strane však rovina, bez väčších prírodných prekážok, umožňuje nepriateľovi realizovať obchvat, alebo napadnutie bojujúcich jednotiek z tyla. Zároveň tu prakticky nemožno vykonávať skryté presuny častí vojska.
Podstatná časť bitky prebehla v kotlinovej pahorkatine. Táto časť územia je menej vhodná na vedenie vojenských operácií. Rozmiestnenie kuruckej zostavy bolo realizované s ohľadom na zvlnený terén s výmoľmi a močaristými nivami potokov. Dynamika georeliéfu miestnej krajiny spôsobuje jej nižšiu prehľadnosť. Vyvýšené okraje pahorkatiny však umožňovali povstalcom prehľad konkrétnej situácie i efektívny dostrel artilérie a ručných zbraní na príslušné úseky bojiska.
Vlhké, miestami močaristé úseky nív tunajších potokov oddeľovali pozície nepriateľských armád a zároveň predstavovali potenciálne prekážky pri manévroch jazdectva i pechoty. Bočné presuny Rákociho jednotiek sťažoval systém paralelných výmoľov. Tieto prírodné bariéry však zároveň znemožňovali rozvinúť efektívny útok do ľavého boku kuruckého vojska. Úzke, neudržiavané hrádze bývalých rybníkov na vojenských mapách z roku 1769/72 nefigurujú. Blízko nich, v poklesnutých úsekoch potočných nív, sa v čase hamranskej bitky vyskytovali zamokrené plochy pripomínajúce močiare.
Priebeh bitky
Nad ránom dňa 3. augusta roku 1708 po namáhavom nočnom pochode sa cisárske vojská ocitli zoči voči 14-tisícom až 15-tisícom kuruckých vojakov, posilnených 12 delami. Na pravom krídle kuruckých vojsk, medzi Mníchovou Lehotou a Soblahovom zaujalo bojové postavenie ľahké jazdectvo a časť pechoty pod vedením Laurinca Pekriho. Stred bojovej zostavy, ktorý sa nachádzal pri obci Hámre (dnes súčasť Trenčianskej Turnej), sa skladal z delostrelectva pod vedením plukovníka de la Motteho a bol krytý nemeckým jazdectvom, ako aj poľskými a nemeckými karabiniermi. Ľavé krídlo Rákociho vojska, nachádzajúce sa medzi Trenčianskou Turnou a Hámrami, tvoril zvyšok pechoty. Pred týmto postavením sa nachádzal neprehľadný terén, cez ktorý sa tiahla priekopa.
Pred bitkou
31. júla 1708 podvečer dorazila kurucká armáda k Rakoľubom a Beckovu, kde vo štvrtok 1. augusta odpočívala. V piatok 2. augusta v dopoludňajších hodinách sa Rákoci spoločne so štábnymi dôstojníkmi vydali k Trenčínu, so zámerom nájsť vhodné miesto na prenocovanie svojich jednotiek. Popoludní (okolo 16:00 hod.) dorazila kurucká armáda k Veľkým Bierovciam a rozložila sa pri Váhu. Neskôr, asi o 21:00 hod., kuruci zaujali pozície vo zvlnenom teréne pahorkatiny medzi Sedličnou, Trenčianskou Turnou, Hámrami, Mníchovou Lehotou a Soblahovom.
Začiatok bitky
Po noci strávenej pri Beckove, v sobotu 3. augusta na svitaní, sa dva pochodové prúdy labancov (cisárskych vojakov) generála Heistera pohli k Trenčínu. Pri Rozvadzoch však predsunuté oddiely cisárskeho predvoja narazili na hliadku povstalcov (cca 150 jazdcov). Kuruci spustili paľbu, čím upozornili Rákociho tábor na nebezpečenstvo a umožnili včasné zoradenie bojovej línie. Krátko po 6:00 hod. sa od druhej cisárskej kolóny oddelila skupina dragúnov, ktorí zosadli z koní a východne od Malých Stankoviec a Sedličnej zozadu postúpili k Trenčianskej Turnej. Zastavili sa pred výmoľom Dolnácká cesta a chvíľu strieľali na kuruckú pechotu na ľavom krídle. Po ukončení tejto úlohy sa cisárski vojaci pripojili k svojim jednotkám.
Medzičasom sa obidva pochodové prúdy Heisterovho vojska spojili a mimo dostrel kurucov (medzi 6:00 až 7:00 hod.) obišli medzi Turnou a Belou ľavé krídlo povstalcov, čím sa dostali frontálne pred ich pozície. Tam urobili za pochodu obrat o 9:00 a z bojovej línie, ktorú predtým sformovali na poliach za Sedličnou, prešli znova do pochodového prúdu kolóny. Počas daného manévru Heister pozoroval kurucké oddiely rozmiestnené na svahoch a chrbtoch pahorkatiny. Krátko pred 7:00 hod. sa rozhodol stiahnuť po hradskej na sever k Trenčínu. Zámerom týchto pohybov bolo zrejme vylákať povstalcov z obranných pozícií a k útoku na cisárske jednotky.
Kľúčové momenty a Rákociho pád
V mylnom presvedčení, že labanci ustupujú, Rákoci okolo 7:00 hod. nariadil Pekriho ľahkej jazde na pravom krídle začať útok a vpadnúť do tyla „ustupujúcich“ cisárskych oddielov. Zároveň vydal rozkaz delostrelcom, aby jazdu podporili v ofenzíve. Niekoľko práporov kuruckej pechoty medzitým zostúpilo zo svahov pahorkatiny do Hámrov, kde sa skryli na severnom okraji obce.
Terén kotlinovej pahorkatiny juhozápadne až západne od Soblahova, po ktorom malo útočiť zhruba 6- až 7000 kuruckých jazdcov, bol vhodný na vedenie takýchto manévrov. Jedinú prírodnú prekážku pre útočiacich predstavovala rozšírená niva Soblahovského potoka s dvoma mokraďami poniže rovnomennej obce. Tieto zamokrené plochy prerušovala hrádza bývalého rybníka. Pekri chcel bez zbytočného zdržiavania zaútočiť na cisárske jazdectvo uberajúce sa na sever k Trenčínu, a preto nemohol obchádzať mokrade na nive Soblahovského potoka. Naviac, po úzkom násype museli jeho jazdci ísť jeden za druhým, maximálne dvaja vedľa seba. Vďaka tomuto pomalému presunu strácali kuruci čas potrebný na prekvapenie cisárskej jazdy.
O cca 7:10 hod. prvá časť Pekriho jednotiek prešla po hrádzi na druhú stranu potoka, kde sa začali formovať do bojovej zostavy. Štefan Ebecky (Ebeczky) však Pekriho upozornil, že v prípade ústupu bude presun jazdectva po úzkej hrádzi riskantný. Pekri zaváhal a zmätočne nariadil ústup po násype. Predné (odchádzajúce) rady sa premiešali s prichádzajúcimi, a tak celá formácia stratila schopnosť manévrovania. Keď Ján Pálfi (Pálffy), cisársky veliteľ jazdectva, pozoroval neistý Pekriho manéver v okolí hrádze, rozhodol sa takmer okamžite využiť zmätok v radoch nepriateľa. Od nepriateľa ho totiž delilo iba 2 až 2,5 km. Vyžiadal si súhlas od Heistera a po prekročení Soblahovského potoka vyrazil o cca 7:20 hod. do protiútoku s dragúnmi (pluk Althann), ktorých podporovali srbskí husári z pluku J. Dimitrovića.
Pálfiho jazda bez väčších problémov prekonala nivu Soblahovského potoka s mokraďami v blízkosti násypu, kde asi o 7:20 došlo k zrážke oboch protivníkov. Prvý útok cisárskej jazdy ešte povstalci odrazili, ale ďalší (trval asi 15 min.) už nevydržali. Okolo 8:00 hod. zvyšky kuruckej jazdy, prenasledované Pálfiho stotinami, v panike cválali smerom na Mníchovu Lehotu, príp. do lesov medzi Soblahovom a Mníchovou Lehotou.
Medzi 8:00 až 9:00 hod., takmer súčasne s poslednou fázou Pálfiho útoku, Heister zastavil svoj postup k Trenčínu a jeho hlavné sily udreli na stred nepriateľskej zostavy pri Hámroch, kde vzápätí začal tvrdý a (zatiaľ) nerozhodný zápas. Pešie jednotky na pravom krídle nemohli dlhodobejšie vzdorovať Pálfiho jazde. Rákoci sem preto vyslal zo svojho neporušeného stredu na pomoc oddiel nemeckých a poľských karabinierov. Postup cisárskej kavalérie však nedokázali zastaviť ani oni.
Rákoci sa chcel ešte osobnou prítomnosťou na najohrozenejšom úseku bitky pokúsiť o zvrat a zastaviť kurucký ústup. Pri preskakovaní výmoľa (alebo priekopy) však jeho kôň zakopol a spadol. Ľahko zranený veliteľ povstaleckej armády zostal ležať pod mŕtvym koňom v bezvedomí. Medzi jeho vojakmi sa okamžite rozšírila panická správa o jeho smrti. Väčšina oddielov, ktoré dosiaľ bojovali, sa preto začala živelne sťahovať z frontovej línie na juh a juhovýchod do lesov Považského Inovca.
V záverečných fázach boja (pred 11:00 hod.) vzdorovali labancom už len jednotky v strede bojovej zostavy kurucov. Sám Rákoci unikol zajatiu len vďaka udatnosti telesnej stráže, ktorá ho vyložila na koňa a odviezla do blízkeho lesa. Okolo 11:00 Heisterovi vojaci zdolali posledné odolávajúce oddiely kurucov. Bitka pri Hámroch sa skončila.
Následky a historický dopad
Kurucká armáda v boji utrpela ťažké straty a bola nútená vzdať sa svojich pôvodných plánov. Bitka bola začiatkom postupnej likvidácie povstania Františka II. V bitke pri Trenčíne utrpeli Rákociho vojská ťažkú porážku. Ukázalo sa, že ich vojsko má podstatne menšiu bojaschopnosť než cisárske jednotky. Cisársky generál a gróf Heister so svojou armádou ďalej prenasledoval porazených Rákociho vojakov a obsadil stredoslovenské banské mestá.
Ďalej získal Nitru a začal obliehať Nové Zámky. Do konca roka stratili povstalci kontrolu nad celým západným Slovenskom. Na stranu cisárskych vojsk prešiel taktiež významný kurucký brigadír menom Ladislav Očkaj. Rákociho vojsko muselo onedlho ustúpiť taktiež z Tekova, Hontu, ale aj z mesta Zvolen. V decembri roku 1708 sa ešte Rákoci pokúsil na sneme v Šarišskom Potoku, ktorý sa uskutočnil bez mnohých jeho bývalých prívržencov, o posledný pokus na záchranu svojho upadajúceho vojska. Situáciu chcel zachrániť tým, že prisľúbil všetkým poddaným vo svojom vojsku slobodu a pridelenie pôdy, v prípade že zotrvajú v boji až do konca. Toto uznesenie však už nemalo žiadny ohlas medzi jednoduchým obyvateľstvom, ktoré sa predtým v hojnom počte pridávalo k jeho vojsku. Teraz boli kuruci nenávidení prinajmenšom rovnako ako cisárski labanci.
Správy o bitke a straty
Správu o porážke Rákociho vojska pri Hámroch priniesli 6. augusta 1708 kurucké noviny Mercurius Veridicus ex Hungaria (Pravdivý posol z Uhorska). Výsledok ozbrojeného zápasu medzi kurucmi a labancami sa v nich označuje ako nehoda.
V hamranskej bitke padlo okolo 3 000 až 3 500 kuruckých vojakov, asi 600 bolo zajatých (z toho 25 dôstojníkov). Spolu s neznámym počtom dezertérov celkové straty povstalcov dosiahli 21 až 27%. Heister stratil okolo 200 mužov, čo predstavovalo stratu 2,3%. Jeho vojaci však získali aj bohatú korisť: 10 kuruckých kanónov a 4 mažiare, trén so zásobami a strelivom, 40 až 50 zástav a dva tympany. Počas bitky vyhorela celá obec Hámry, zničené boli tiež časti Trenčianskej Turnej a Mníchovej Lehoty.
Pri Hámroch bola porazená kurucká armáda, ktorej Rákoci venoval značnú pozornosť i ekonomické zdroje. Pechota bola v bitke takmer úplne zničená, citeľný bol aj úbytok mužov v elitných jazdeckých jednotkách. Ako nenahraditeľné sa ukázali aj straty francúzskych vojenských poradcov, z ktorých väčšina zahynula. Niekoľko desiatok kuruckých žoldnierov prešlo po bitke do cisárskych služieb. Porážka Rákociho mala negatívny dopad na morálku jeho podporovateľov z radov uhorskej šľachty i poddaných. Bitka pri Hámroch v zásadnej miere prispela k rýchlemu úpadku kuruckého hnutia, ktorý zavŕšila kapitulácia na Majténskom poli pri Satmári (dnes Satu Mare v Rumunsku) v roku 1711.
Odkaz a pripomenutie bitky
Roku 1983 došlo k slávnostnému odhaleniu pamätníka vojenskej bitky pri Hámroch.
Prezentovaná publikácia Neďaleko od Trenčína je zborníkom z medzinárodnej vedeckej konferencie a ako taká prináša príspevky zaoberajúce sa nielen samotnou bitkou pri Trenčíne, ale aj širšími súvislosťami plánovaného Rákociho ťaženia roku 1708, celkovým vývojom povstania či dobovým vojenstvom a organizáciou armád, ale aj ďalšími kuruckými vojnami a uhorskými povstaniami všeobecne v rozmedzí rokov 1604-1711. Poznámkový aparát je pri publikácii tohto formátu samozrejmosťou, text je doplnený množstvom dobových rytín a obrazov. Kniha je vysoko hodnotným zdrojom informácií k u nás často opomínanej problematike kuruckých vojen a vojenstva počiatku 18. storočia.
Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala priamo v trenčianskom regióne, kde sa v auguste roku 1708 odohrala najvýznamnejšia bitka medzi cisárskym vojskom a povstaleckými silami Františka II. Rákociho v rámci posledného stavovského povstania. Vstupný príspevok zborníka prezentuje tendencie vo vývoji vojenstva na prelome 17. a 18. storočia a v ďalších príspevkoch sa autori venujú medzinárodným, vnútropolitickým a ekonomickým otázkam, ktoré viedli k vypuknutiu posledného povstania uhorskej šľachty, problematike fortifikačného systému v Uhorsku v 17. storočí, vojvodcom povstaleckého vojska i cisárskej armády.
V článkoch zameraných špeciálne na trenčiansku bitku autori približujú bezprostredné udalosti predchádzajúce vojenskému stretu, jeho priebeh, vnímanie bitky očami jej súčasníka - neznámeho šľachtica, dokumentujú informovanosť súvekej verejnosti prostredníctvom kuruckej povstaleckej tlače, analyzujú ekonomické aspekty tohto obdobia, zbrojnú výrobu na Slovensku, problémy povstaleckých vojakov, postavenie meštianstva počas vojenského obliehania. Zborník dopĺňa zaujímavá farebná príloha a uzatvára chronológia udalostí predmetného desaťročia.
Referencie
- Magyarország hadtörténete (1984), 389. s.
- V. Dangl: Bitky a bojiská. Mladé letá, Bratislava, 1984, s.
- DANGL, Vojtech; KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok II 1526 - 1711. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-0-X. S. 204-206.
- CHRASTINA, Peter: Krajina v bitke - bitka v krajine : Vojenské a historicko geografické aspeky bitky pri Hámroch (1708) a ich rekonštrukcia na digitálnom modeli reliéfu. In: Historická geografia, r. 39, 2013, č. 1, s.
- Neďaleko od Trenčína: pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Vladimír Segeš a Božena Šeďová (ed.). Trenčianska Turná - Bratislava: Obec Trenč. Turná - Vojenský historický ústav, 2008.