Po celom svete takmer dve miliardy ľudí každoročne 25. decembra oslavujú narodenie Ježiša Krista, zatiaľ čo najmenej 200 miliónov ďalších ho oslavuje 7. januára. Sú však aj milióny ľudí, ktorí Vianoce neslávia vôbec. Možno nepatria k niektorej z cirkví kresťanstva. Možno sú napríklad židia, hinduisti či šintoisti. No niekoho môže prekvapiť, že značný počet ľudí, ktorí veria v Ježiša, odmieta vianočné tradície. Prečo?
Historické a náboženské dôvody odmietania Vianoc
Prvý dôvod spočíva v pochybnostiach o dátume Ježišovho narodenia. Biblia neuvádza konkrétny dátum jeho narodenia. Jednoducho hovorí: „A boli v tej krajine pastieri, ktorí žili vonku a v noci strážili svoje stáda.“ Fakty naznačujú, že Ježiš sa narodil približne na začiatku októbra, keď pastieri ešte nocovávali so svojimi stádami vonku. V okolí Betlehema býva v decembri a januári najchladnejšie počasie.
Druhý dôvod je založený na učení samotného Ježiša. Jediná udalosť, ktorú Ježiš vyslovene prikázal svojim nasledovníkom pripomínať, bola jeho smrť, nie jeho narodenie. A túto udalosť si mali pripomínať jednoduchým spoločným jedlom, ako je popísané v 1. Korinťanom 11:23-26.
Tretí dôvod odkazuje na absenciu historických dokladov. Neexistujú žiadne historické záznamy o tom, že by raní kresťania oslavovali Kristovo narodenie, zatiaľ čo jeho smrť si pripomínali. Až viac než 300 rokov po Ježišovom narodení začala cirkev oficiálne sláviť Vianoce, a to 25. decembra.
Štvrtý dôvod sa týka odporného pôvodu samotných osláv. Korene Vianoc siahajú do pohanského Ríma, kde sa slávili rôzne sviatky na počesť Saturna, boha roľníctva, a na počesť boha slnka (Sol Invictus alebo Mitra). Je zaujímavé, že v polovici 17. storočia boli v Anglicku rozhodnutím parlamentu vianočné oslavy zakázané. V Spojených štátoch Všeobecný súd v Massachusetts urobil to isté.
Osobné skúsenosti a rodinné napätie
Niektoré matky sa rozhodnú neoslavovať Vianoce alebo obmedziť kontakt s rodinou počas tohto obdobia z osobných dôvodov, často súvisiacich s napätím v rodine. Jedna z matiek uviedla, že prestala chodiť na návštevy k svokre, odkedy sa s ňou pohádala. Pred príchodom dieťaťa tieto návštevy občas pretrpela, aj keď svokra zdvorilo, no neustále vyjadrovala nesúhlas a nespokojnosť s jej postupmi.
Situácia sa zhoršila s príchodom dieťaťa. Napriek snahám udržať pokoj, svokrine neustále otázky a kritika sa stali neznesiteľnými. Kritizovala výber oblečenia, plienok, autosedačky, kočíka, množstvo plaču dieťaťa, množstvo mlieka, ktoré pilo, spôsob kúpania, časté grckanie, či dokonca podávanie ovocnej kvapky dvojmesačnému bábätku.
Kritika pokračovala aj v súvislosti s vývojom dieťaťa: prečo pri kreslení vyjde za čiaru, prečo nepoužíva farby podľa predlohy, prečo štvornoskuje ako zviera, prečo nerecituje básničky (napriek tvrdej povahe dieťaťa) a prečo sa učí také ťažké slová (keď v 1,5 roku opakovala všetko vrátane ťažkých slov).
Svokrine otázky boli často výčitkové, najmä keď si nepamätala, že sa na niečo už pýtala. Keď dcéra v škôlke počula niečo, čo ju pobúrilo, a vyhlásila, že svokre dá po papuli, svokra sa na nich osopila, prečo ju učia také veci. Tento incident bol poslednou kvapkou, ktorá viedla k rozhodnutiu prestať s návštevami.
Matka zdôrazňuje, že sviatky by mali byť sviatkami pokoja, a preto nie je dôvod vytvárať sebe a svokre zbytočný stres len kvôli stretnutiu, ktoré by bolo plné pretvárky a napätia.
