František Lipták: Majster scénografie a filmový architekt
Výtvarník a scénograf František Lipták sa narodil v Poprade. V rokoch 1977 - 1981 študoval propagačnú grafiku na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach, dnes známej ako Škola umeleckého priemyslu. Prvú scénu a kostýmy v profesionálnom divadle vytvoril ako študent pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove k inscenácii Hriech v roku 1985.
Od roku 1986 pracoval takmer vo všetkých slovenských divadlách, pričom často hosťoval aj v Čechách a Poľsku. V roku 1990 krátko pôsobil ako šéf výpravy v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave, dnešnom Bratislavskom bábkovom divadle. V tom istom roku založil s režisérom Ondrejom Spišákom nezávislú divadelnú spoločnosť Teatro Tatro, v ktorej ako scénograf pôsobí dodnes. Pracoval aj na viacerých inscenáciách počas Spišákovej éry v Bábkovom divadle, respektíve Starom divadle v Nitre. Pravidelne spolupracuje so Slovenským národným divadlom a Radošinským naivným divadlom v Bratislave.
Scénografia v zahraničí a filmová tvorba
František Lipták vytvoril niekoľko úspešných scénografií v Poľsku, napríklad pre predstavenia Królowna krainy śniegu (Opolski teatr lalki i aktora, Opole, 1999), Wesele Figara a Robinson Cruzoe (Teatr Nowy, Łodż, 2000 a 2002), či Merlin. Inna historia (Teatr Narodowy, Varšava, 2003).
Od roku 1991 sa venuje aj filmovej scénografii. Ako architekt spolupracoval na profilových slovenských filmoch deväťdesiatych rokov 20. storočia v réžii Martina Šulíka, medzi ktoré patria Všetko, čo mám rád (1992), Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997), Zabíjačka a Krajinka (obe 2000). S Václavom Vorlíčkom spolupracoval na filme Vták Ohnivák (1997), s Miroslavom Šindelkom na filme Vášnivý bozk (1994) a s Agnieszkou Holland na filmoch Tretí zázrak (1999) a Jánošík.
Všestrannosť a voľná tvorba
Spektrum umeleckých prác všestranne zameraného výtvarníka Františka Liptáka je neobvykle pestré. Ovláda viaceré remeslá, výtvarné techniky či grafické programy. Navrhuje divadelné kostýmy, plagáty a ilustruje knihy. Vo voľnej tvorbe ho inšpirujú bežné, banálne či jednoduché situácie. V jeho obrazoch vystupuje typická postavička štylizovaného človiečika, ktorý sa stal symbolom vtipných interpretácií textov. Realizoval množstvo samostatných výstav, ako napríklad Zbojnícky oltár (1997), Márnosť šedivá (1996), Čert nespí (1997), Koniec Koncov (1999) a svoje výtvarné diela vystavoval v Poľsku, Francúzku, Rakúsku, Nemecku, Kanade či Českej republike. Má vlastnú galériu v Lišove.
Zuzana Tajek Piešová: Strážkyňa slovenských tradícií
Život s folklórom a boj proti režimu
Zuzanu Tajek Piešovú sprevádzal folklór od detstva. Hoci jej komunisti nedovolili študovať etnológiu, našla si vlastnú cestu. Celý svoj život zachraňuje kroje aj ich súčasti, systematicky ich reparuje a dokumentuje. Venuje sa tradičnému zvykosloviu a obradom. Skúmala a zdokumentovala postupy tradičných obradov, ako sú svadby, čepčenie nevesty, krstiny či pohreby. Príbeh Zuzany spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka podpore verejnosti budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť.
„Ľudový odev je fenomén, má svoje historicky dané pravidlá. Tak ako si nemôžete obliecť spolu renesančné pančuchy a barokovú parochňu, ani v kroji sa nemôžete dogabať. Kroje sa prispôsobovali udalostiam. Ľudový odev je občiansky preukaz, ľudia vedeli z neho vyčítať, či ho nosí slobodný chlapec, mládenec, ženatý, vdovec, slobodná, vydatá, koľko má detí, či je vdova, či je vo veku, keď má obliekať kroj starého človeka. Na jarmoku sa kedysi zišla celá dolina a každý vedel, kto je kto, aký má stav. Takisto sa vedelo, kde boli silné remeselné zastúpenia. Napríklad baníci mali svoj odev, mlynári, murári.”
Rodinné korene a rané zážitky
Zuzana Tajek Piešová sa narodila 12. decembra 1964 v Bratislave ako prvé dieťa Imrichovi Piešovi a Angele rodenej Bôbikovej. „Mala som veľmi pekné detstvo aj napriek tomu, že som sa narodila v období, keď nebolo všetkého, čo sme si zmysleli alebo akoby nám z neba padlo.” Vyrastala napolovicu v Bratislave, kde sa narodila, a v Čičmanoch, kde sa narodili jej rodičia. „Otcových rodičov som už nezažila, no od svojej starej mamy z maminej strany som sa naučila rôznym veciam, že nič nie je zadarmo.”
„Moja stará mama Bôbiková bola dcérou posledného muža, ktorý v Čičmanoch nosil kompletný kroj. Volal sa Ján Gápľovský Honvéd a tú prezývku mal preto, lebo bol v rakúsko-uhorskej armáde ako jazdec - honvéd (vojak maďarskej domobrany za Rakúsko-Uhorska) a z toho mu aj tá prezývka zostala.” Po ňom v roku 1939 prebral vedenie druhý starý otec Juraj Pieš. Ten bol predtým v Amerike na robotách a z ušetrených peňazí postavil v obci murovaný dom a nosil už mestské šaty. Juraj Pieš spravoval obec až do oslobodenia v apríli 1945.
„Stará mama spomínali príhodu, že tam boli Nemci. Zaklopal na okno nemecký dôstojník aj s tlmočníkom. Spomínala, že bol slušný, pozdravil a vypýtal si čaj. Ona však bola zamontovaná do odboja a mala syna medzi partizánmi. Dôstojník sa nahneval a vytiahol pištoľ, no nakoniec sa nedorozumenie vysvetlilo.” Po potlačení Povstania Nemci za podporu partizánov v dedine nariadili nástup všetkých chlapov od 16 do 60 rokov. Piešovci odišli do Mosta pri Bratislave. Tam starí rodičia čoskoro zomreli, Zuzanin otec osirel a zostal na starosť starším sestrám.
Dospievanie a obdobie normalizácie
Zuzanini rodičia sa po sobáši presťahovali do Bratislavy, kde sa narodila aj Zuzana a jej mladší brat Juraj. Odmalička teda vyrastala v hlavnom meste na sídlisku. Otec sledoval aj Slobodnú Európu, mama sa zameriavala skôr na výchovu detí. V auguste 1968 mala Zuzana len štyri roky a mama ju poslala k starej mame. „Akurát v septembri 1968 sa mal narodiť brat Juraj a mama ma poslala do Čičmian. Tie tanky si nepamätám, keď prišli Rusi, to už som bola tam. A normalizácia? Rodičia mali také povolania, že neboli ani škodlivé tomu režimu, ani poplatné. Mama bola úradníčkou v poisťovni a otec elektrotechnikom, ktorý mal na starosti projekty.”
„Zažila som otcovu najstaršiu sestru, ktorá si vedela kroje vyšívať, dokonca vedela vrapovať, všetko okolo kroja urobiť. Robila to dlhé roky pre SĽUK aj pre Lúčnicu. Starého otca som zažila hmlisto, keď som mala tri roky, pamätám si možno dve životné sekvencie. Väčšinou som komunikovala so starou mamou, bola taká rada, že som sa chytala na veci okolo krojov. Ja som im tam ponachodila… Odstrihávali si zo starých krojov výšivky a ja som im to skonfiškovala ešte ako dieťa, lebo sa mi to páčilo. To bol vlastne prvý krok k tomu, aby som pokračovala v diele oboch starých mám. Pretože obidve vedeli vyšívať, vedeli necovať, sieťovať, hlavne teda stará mama z maminej strany. Vrapovanie a riasenie, to zase stará mama žila vedľa susedky, ktorá to robila. Odjakživa vyrastala s vedomím, že všetko je výsledok práce rúk a nič nie je zadarmo.”
Na základnú školu nastúpila v roku 1970 v období tvrdej normalizácie na sídlisku v Bratislave. „Nemala som rada školu, mnohým veciam som nerozumela, nechápala som, prečo sa to deje. Mám traumu zo školy ako inštitúcie. Ale páčilo sa mi, že učiteľky boli aktívne a mali sme súbor. Vtedy pani učiteľka zapájala aj rodičov, šili nám kostýmy. Vtedy to bolo také, že rodičia boli na to hrdí.” Zuzana odjakživa obdivovala zručnosť starších generácií, ktoré si vedeli vyrobiť doma úplne všetko na dôstojné žitie. Spomína, že jej stará mama zvládla celý proces výroby textilu sama, od siatia ľanu po jeho spracovanie na nite, tkanie plátna, šitie odevu pre celú rodinu, vyšívanie aj zdobenie. V tom období sa Zuzana začala hlbšie zapodievať filozofiou ľudového odevu, jeho výroby, výzdobou a rozmanitosťou aj v rámci regiónov.
„Vyrastala som v prostredí, kde nás učili, že drevený dom, kroj a dedina sú prejavom chudoby. Lenže to je veľmi čierno-biele videnie. Áno, ľudia strádali, lebo najdôležitejšie bolo zohnať jedlo. Ale to, aké mali podmienky a čo oni dokázali vytvoriť? Úžitkové predmety, trlice, riady, no všetko.” Poukazuje na to, že jedinečnosť ľudovej architektúry a umenia dokázali oceniť aj také osobnosti ako prezident T. G. Masaryk. Jeho dcéra Alica v medzivojnovom období zorganizovala v Čičmanoch súťaž o najkrajšiu výšivku. Karol Plicka vytvoril o slovenskom folklóre množstvo krásnych filmov a fotografií. V 50. až 70. rokoch však existoval zvláštny trend. „Na jednej strane to bolo vyzdvihované ako kultúra vidieckeho ľudu, ale na druhej strane tam prišiel taký protipól - akoby samopojedanie tej kultúry. Keď dieťa prišlo vo vyšívanej košieľke do školy, bol to akoby prejav chudoby. Takisto drevenica. Po architektonickej stránke však boli veľmi zaujímavé. Ja som celý život vo folklóre, ale tomuto som nerozumela. Veď mám krásny kroj, ktorý niekto urobil, narobil sa na ňom,” priblížila Zuzana zvláštny trend druhej polovice 20. storočia.
Cesta k poznaniu a odpor voči útlaku
Po skončení základnej školy Zuzana nastúpila na gymnázium. Pre Zuzanu veľa znamenal najmä kontakt s inými krojmi. „Dalo mi veľa napríklad obliecť sa do iného kroja ako čičmianskeho, starať sa o tie kroje, vidieť kus Česka aj Slovenska.” Spolu so súbormi sa zúčastnila súťaží, no nepáčilo sa jej tam podsúvanie vtedajšej ideológie do vystúpení folklórnych skupín. „Prišla som na skúšky, nejakí štyria-piati tam boli a začali ma obracať. Bola som tam ako na výsluchu. Pýtali sa ma na rozdiely v nárečiach, to som vedela. Potom sa ma spýtali, prečo som mala zlé známky z matematiky. Ale úplne ma dorazilo, keď mi povedali: ‚No, viete, vaši rodičia nie sú v strane a pochádzajú z gazdovských rodín!‘ To boli pre nich kulaci. Ja som to nikdy tak nevnímala. Toto ma úplne dorazilo, že nemôžem študovať, lebo im nevyhovujem po tejto stránke,” priblížila Zuzana dôvod, prečo ju nezobrali na vysnívané štúdium.
Samoštúdium a výskum v teréne
Po skončení strednej školy jej kroky teda neviedli na vysokú školu, ale do práce. Okrem folklóru má Zuzana veľkú záľubu aj v železniciach a vlakoch. „Robila som dokumentaristku, čiže ja som cestovala. Počas pracovnej cesty som si spravila svoju prácu, všetko, čo bolo treba, som zdokumentovala. Potom som mala voľno, tak hybaj po ľuďoch.” Práca na železnici jej otvorila nové možnosti. Keď jej nedovolil študovať systém, dala sa na samoštúdium. Počas desiatich rokov práce na železnici sa jej podarilo precestovať takmer celé Slovensko. Zuzana si dokázala získať dôveru ľudí a vďaka stovkám osobných rozhovorov a návštev domácností sa jej podarilo zdokumentovať nespočetné množstvo súčastí nielen ľudového odevu, ale aj architektúry či predmetov úžitkového umenia. Aj keď etnológiu neštudovala, vytušila, ako postupovať, a zaznamenávala všetky svoje objavy. Zuzana si našla vlastnú cestu, ako získať cenné poznatky. Vybrala sa tadiaľ, kam ju srdce ťahalo, ako sa hovorí, rovno za nosom.
„Často sa mi stalo, že som musela niekde prespať, tak sa mi otvoril priestor robiť aj krojový výskum. Nehovorím etnologický, lebo to nemám vyštudované, tiež si to museli oddrieť. Ja som si robila výskum krojový, zaujímalo ma, aký je tam kroj, prečo je taký, prečo sa nevyšíval, prečo sa vyšíval, prečo takto, aké farby.” Zuzana na revolučné obdobie spomínala s nadšením. „Mne sa to veľmi páčilo, tá spontánnosť. To, že sa konečne postavili ľudia na odpor proti niečomu, čo bolo dehonestujúce. Veď prečo ja nemôžem cestovať? Vtedy som musela dokladať vyhlásenie z cesty do Juhoslávie, čo som tam robila, keď som išla s rodičmi. Nechápala som to.” Na prvý pochod sa obliekla do kroja. 10. decembra 1989, keď sa otvorili hranice, išiel v kroji celý súbor. „Viem, že to bol úžasný pocit, ako sa to valilo.”
Spomína, že keď chodili do zahraničia so súborom, išiel s nimi vždy aj „ideologický dozor“, ktorý ich špicľoval. „Milí páni vytiahli z každej obálky po 200 šilingov, lebo oni potrebujú pre svoje ženy nakúpiť.” O pár rokov neskôr cestovala so súborom do Portugalska a jeden z tých dvoch pánov sa objavil pri súbore opäť. Tentoraz však už ako reprezentant magistrátu hlavného mesta, ktorý ich do sveta poslal. „Vždy som si hovorila, že som folkloristka a politika ma nezaujíma, ale toto už ani mne nedalo. Ako dokáže ten človek prísť a postaviť sa pred tých ľudí, ktorých ošklbal o ich gážu?! Stále nás dirigoval, s týmto sa nesmiete rozprávať, tam nechoďte… Čo ten človek odo mňa chce? Prečo to tak je? Ľudsky to na mňa veľmi vplývalo, politicky nie. Ako je ten človek schopný pozrieť sa mi do očí? To bolo úplne bez škrupúľ, empatie. Dodnes mi to nie je jasné.”
Vplyv tradícií na život a kritika súčasnosti
Začiatkom 90. rokov zmenila profesiu a odišla do práve začínajúceho a rýchlo sa rozvíjajúceho reklamného biznisu. „Ten mi tiež niečo dal, ale to sa neskôr začalo rozvíjať smerom, ktorý mi bol proti srsti. Malo to svoje čaro, je to práca s fotografiou. Som amatérsky fotograf, dokumentárny, nie umelecký.” Zuzana sa vždy držala svojej vlastnej línie v práci aj v súkromí. Okrem ľudového odevu sa Zuzana venuje aj tradičnému zvykosloviu a obradom.
„Svadba je taký typický príklad toho, ako sa to mení v myslení ľudí. Kedysi to naozaj malo veľmi dôležitý význam. Rôzne postupy pri obrade mali svoje odôvodnenie. Napríklad taká základná vec, keď sa prijíma nevesta za ženu, nemôžu ten obrad robiť dievčatá s odkrytou hlavou. Musia to byť ženy, ktoré sú už začepčené, zakryté.”
„Takisto je veľmi zvláštne ponímanie smrti. Čo si pamätám aj z Čičmian, tak to takisto malo svoje postupnosti, obradoslovie. Aj príprava zosnulého na poslednú cestu. Dnes sa to ako keby popieralo, že tu smrť je. Ľudia sú na tom niekedy psychicky veľmi zle, čo sa stalo, že ten človek odíde?!” Zuzana si veľmi cení, keď môže spolupracovať s odborníkmi, a rada posúva svoje vedomosti a skúsenosti ďalej, ak vidí úprimný záujem.
V posledných desiatich rokoch môžeme sledovať akúsi renesanciu ľudovej kultúry. Deje sa to však živelne a bez znalosti elementárnych postupov a rešpektu k tradícii. Ťažké srdce má obzvlášť na politikov, ktorí sa začali obliekať do kroja. „V politike je to úplná dehonestácia. Takéto úplne extrémne dianie je odpoveď na ďalší extrém. Krojovanie politikov a kadejakých celebrít, veď to na nich vidno, že ten kroj im nič nehovorí. Kroj, teda ten ľudový odev, je výpoveďou o niečom. Ako keď si dáte športový úbor - ľudia vedia, že idete hrať volejbal alebo plávať. Keď si oblečiete kroj, tak idete reprezentovať, nie robiť šaškáreň. Toto mňa úplne bolí. Na jednej strane majú plné ústa vlastenectva a na agitku si pleštia cudzie ornamenty.” Zuzana sa stále venuje zbieraniu a opravovaniu krojov, doma ich opatruje stovky z rôznych regiónov Slovenska.
„Čo sa týka tradícií, musíme si uvedomiť vlastnú identitu. Mali by sme sa zamerať na tie dobré vlastnosti a na to lepšie, čo sme dostali do vienka. Samozrejme, aj s tým, čo nám migráciou priniesli rôzne národy a kmene. Z toho si zoberme to dobré a udržme si to.” Príbeh pamätníčky bol zdokumentovaný vďaka projektu Príbehy 20. storočia.
'Do cirkusu': Personalizovaný detský príbeh s umelou inteligenciou
Predstavte si radosť v očiach vášho dieťaťa, keď sa stane hlavnou hviezdou magického príbehu o ceste do cirkusu! Cirkus je miestom, kde sa sny premieňajú na skutočnosť a kde každý okamih dýcha napätím, zázrakom a smiechom. Predstavte si, že vaše dieťa nie je len divákom, ale priamo hlavnou postavou v rozprávkovom cirkusovom príbehu, ktorý je šitý presne na jeho mieru!
Osobná detská kniha 'Do cirkusu' spája magickú atmosféru cirkusu s jedinečnou silou personalizácie. Vďaka tomu sa vaše dieťa stáva hrdinom, ktorý objavuje zákulisie manéže, skúša si klaunský nos, krotí levov alebo sa vznáša na trapéze spolu so svojimi kamarátmi a rodinou - všetko podľa vašich želaní a vďaka AI, ktorá vytvára originálny príbeh aj ilustrácie na mieru. Takýto personalizovaný detský príbeh nielenže rozvíja fantáziu a podporuje lásku k čítaniu, ale vytvára aj nezabudnuteľné spomienky, ktoré vás spoja ešte viac. Každá stránka je plná prekvapení - dieťa sa učí o odvahe, priateľstve, spolupráci a sile vlastnej predstavivosti. Využitím pokrokovej AI technológie vytvoríte knihu, ktorá nie je len jedinečným darom, ale aj nenahraditeľným zážitkom. Stačí pár kliknutí a na svete je personalizovaná kniha 'Do cirkusu', kde vaše dieťa prežíva každý moment naplno. Predstavte si ten okamih, keď váš malý cirkusant otvorí knihu a zistí, že celý príbeh je o ňom. Zrazu sa fantázia mení na skutočnosť! S našou generatívnou AI vytvoríte príbeh na mieru.
Ako funguje tvorba personalizovanej knihy
Okamžite dostanete eBook za 6,99 €. Ak ste spokojní, môžete si objednať pevnú väzbu. Proces tvorby je jednoduchý:
- Začnete výberom rôznych krokov príbehu.
- Nahráte fotografiu osoby, o ktorej kniha bude.
- Vyberiete štýl ilustrácie.
Potom naša generatívna AI použije tieto informácie na automatické vytvorenie jedinečnej personalizovanej detskej knihy pre vás. Do 2 hodín dostanete digitálny eBook s 24 stranami, ktorý si môžete stiahnuť a zdieľať. Keďže každá kniha je vytvorená jedinečne, konkrétna ukážka vopred nie je k dispozícii. Môžete si však pozrieť už vytvorené detské knihy, aby ste získali predstavu o konečnom výsledku. Môžete si neskôr upraviť text a ilustrácie. Keďže kniha je vytvorená špeciálne pre vás, vrátenie peňazí nie je možné. Preto udržiavame nízke náklady, aby ste si mohli knihu vyskúšať s minimálnou investíciou bez veľkých sklamaní. Hneď ako dostanete digitálny eBook a ste spokojní s výsledkom, môžete si objednať pevnú väzbu. Kniha bude doručená do 3 týždňov na adresu podľa vášho výberu.
Zákazníci oceňujú jedinečnosť a kvalitu: „Kniha je veľmi pekná. Som fotografka, takže nie som fanúšikom fotografií vytvorených pomocou umelej inteligencie. Môj vnuk sa práve učí čítať, a kniha čo spoločne pripravíme je oveľa zaujímavejšia ako iné knihy.” Pri úprave knihy si môžete vybrať jazyk, písmo a typ ilustrácií. Môžete si skontrolovať a vylepšiť prácu umelej inteligencie. Ďalšie referencie potvrdzujú: „Kniha je nádherná, pekne spracovaná,” a „Nádherné a kvalitné prevedenie.”